Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Nemohol by ma mať rád o niečo menej? pomyslel som si, ale nahlas som to nevyslovil. Zbytočne by som plakal na nesprávnom hrobe, hľadal pochopenie tam, kde žiadne nie je.

Pohľad Christian

Hľadel som na sadru zdobiacu moju pravú nohu a usmieval sa. Ako úplný kretén. Nemohol som prestať. Vyzerala proste vtipne. V podstate ako celá miestnosť. Všade samá biela. Kto to vymyslel? Prečo nie sú nemocnice farebné? Mne by sa páčila modrá alebo červená. Také živé farby.

„Koľko si mu toho dal?“ ozvalo sa za mojim chrbtom. Alebo to bolo niekde predo mnou? Odtrhol som zrak od toho podivného úkazu a poobzeral sa. Dvaja panáci v bielych plášťoch na mňa hľadeli s jasnou obavou v očiach.

„Bežnú dávku proti bolesti,“ povedal mladší z nich, vytiahol z vrecka cigaretu a zasvietil mi ňou do očí. Tak to asi nebola cigareta. Možno išiel vlak a videl som svetlo na konci tunelu. Radšej som privrel viečka. Nikto sa nechce dívať, keď sa na neho rúti taký kolos. „Zorničky sú len mierne rozšírené, z toho sa...“

Viac som nepočul. Čo sa z toho? napadlo mi, kým ma pohltila tma. Aspoň prekryla tú všadeprítomnú bielu. Už mi z nej trešťalo v hlave.

Znovu vnímať ma prinútilo až zemetrasenie alebo morská nemoc. Nech to bolo čokoľvek, môj žalúdok to nezvládol. Na zvracanie ma naplo skôr, ako som pochopil, čo sa deje. Sprudka som sa posadil a rukou si prikryl ústa. Našťastie som nemal čo vydáviť.

„Zavolám sestru,“ ozvalo sa. Otočil som sa za známym hlasom a stretol s Eleniným pohľadom. Moje nie pochopila. Nemusel som ho ani vysloviť. „Zle znášaš sedatíva. Neviem, či to vieš,“ šepla a strčila mi do zorného uhla kovovú misku. Pravdepodobne v nej mal skončiť obsah môjho žalúdku. Ak by nejaký obsah bol.

Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol. Potreboval som si utriediť myšlienky. Rozpamätať sa, kde to vlastne som a čo tu robím. Spomienky sa dostavili prekvapivo rýchlo.

Hlúpy skok, neznesiteľná bolesť, neúspešný pokus postaviť sa.

Verdikt, že musím do nemocnice.

Cesta v aute plná vyhýbavých odpovedí.

Sestra na centrálnom príjme, ktorej úsmev zamrzol hneď, ako vyťukala moje meno do počítača.

Krátky okamih, za ktorý všetci pochopili, za ktorý sa všetko prevalilo.

Doktorov prvý dotyk a moja nie práve normálna reakcia.

Injekcia proti bolesti alebo skôr na upokojenie.

Nezvratná postupnosť smerujúca k jedinému cieľu. K návratu domov, k návratu k nemu.

Končekmi prstov som si prešiel po hrudi a nahmatal pevný obväz. Striaslo ma pri predstave, ako veľmi ma museli vyzliecť, aby našli aj zranené rebrá. Drobný vpich na predlaktí som pohladil takmer s posvätnou úctou. Aspoň som si nič z toho nepamätal.

„Máš puknuté dve rebrá. Už dlhší čas. Zhojili sa dobre aj samé, ale aj tak musia byť pár dní obviazané. Horšie je to s nohou. Členok je, bohužiaľ, zlomený a sadru ti zložia najskôr za šesť týždňov,“ povedala Elena a zamávala mi rukou pred očami. Asi skúšala, či ju vnímam.

„Dobre,“ prikývol som, i keď som si nebol istý, či som počul všetko, čo mi vravela. Sústredenie mi robilo značný problém.

„Ako sa to stalo?“ zaujímala sa. Zmätene som na ňu pozrel. Veď u toho bola. „Myslím rebrá,“ dodala.

„Spadol som,“ zaklamal som a zhlboka sa nadýchol, aby som si dodal odvahu k svojej otázke. „Kedy si po mňa prídu?“ spýtal som sa. Výnimočne som sa nezakoktal. Niečo vo mne odmietalo prepadnúť panike. Ťažko povedať, či stále pôsobili lieky, alebo sa prejavila moja obvyklá emočná otupenosť.

Elena pozrela na hodinky a smutne sa pousmiala. „Tvoja mama tu bude každú chvíľu,“ šepla, prisunula si stoličku bližšie k posteli a naklonila sa ku mne. „Povedz mi, prečo si ušiel. Môžeme niečo vymyslieť. Vždy je nejaká možnosť, ale musíš mi pomôcť.“

Natiahol som sa po pohár s vodou a začal pomaly piť, aby som získal čas na vymyslenie vhodnej výhovorky. Ideálne uveriteľnej. Pravda nepripadala do úvahy. Ani na krátky okamih. Raz som to už skúsil, raz som si dovolil veriť. Škoda, že som zabudol na to najpodstatnejšie, na to jediné, na čom ľuďom záleží. Zabudol som na peniaze. Za ne sa dá kúpiť každý.

Mlčanie školskej lekárky stálo päťdesiattisíc a pre mňa peklo nabralo úplne nový rozmer. Dovtedy som žil vlastne v raji. Len som si to nedokázal uvedomiť.

Posledná kvapka vody mi pripomenula, že to viac nemôžem odkladať. Pohár som podal Elene. Na miesto by som ho vrátil aj sám, ale naťahovala ku mne ruku, aby som sa nemusel namáhať. Prejavovala toľko starostlivosti, až som sa bál, že mi to bude chýbať. Jej syn musel mať krásne detstvo, niekto sa dokázal narodiť.

Nechtiac som si povzdychol. Zreteľne som pocítil, aké je to závidieť. Elena môj prejav frustrácie zachytila. Ruku položila na tú moju, akoby ešte nepochopila, že jej dotyk neznesiem. Ucukol som a naše pohľady sa stretli. „Nereaguješ normálne, aj slepý by videl, že s tebou niečo nie je v poriadku. Len mi povedz pravdu, ostatné zariadim,“ šepla. Na tvári držala kamennú masku, no jej oči ma prosili. Nútili ma váhať a to napriek tomu, že som si takú slabosť zakázal.

Jedna moja časť doslova kričala, aby som jej všetko vyklopil a dúfal, že pre ňu peniaze nebudú dostatočnou motiváciou. Tá druhá – našťastie aj silnejšia - ešte mala štipku logického úsudku, našla za mňa správne slová.

„Strachujete sa zbytočne,“ povedal som a dokonca ani nesklopil zrak. „Len ma nebaví škola a neznášam prednášky o vlastnom lajdáctve, tak som jednoducho ušiel.“

„Klameš!“ zhúkla. Nie však v hneve. Skôr z nej sálala bezmocnosť.

„Neklamem.“ Alebo aspoň nie úplne, dodal som v duchu. Medzi pravdou a lžou je zvyčajne veľmi tenká hranica a mne škola skutočne nikdy nešla. Bude zázrak, ak zo strednej nevyletím po prvom ročníku. Ktovie, možno som matke ako malý spadol na hlavu. To by mnohé vysvetľovalo.

„Strávila som s tebou málo času, ale aj to mi stačilo, aby som pochopila, že sa niečoho bojíš. Preboha, veď ťa desí aj tak normálna vec, ako je dotyk. Dovoľ mi ti pomôcť, stačí, ak...“

Zaklopanie na dvere sa ozvalo práve včas, aby prerušilo Elenin monológ a stoplo moju narastajúcu potrebu vyplakať sa jej na ramene, a všetko zas len zhoršiť.

Elena sa postavila, prešla k dverám, pootvorila ich a usmiala sa na Jeremyho - policajta, ktorý nás doviezol. Ešte v aute sa z neho vykľul jej najbližší sused a dobrý priateľ.  „Musí domov,“ povedal a kmitol ku mne pohľadom, akoby čakal na reakciu. Žiadnej sa nedočkal. Bez hnutia som sa díval niekam za jeho rameno, aby mal pocit, že mu pozerám do očí. Dobrý trik, ktorý som sa naučil už veľmi dávno.

Elena sa k nemu naklonila a niečo mu šepla. Príliš potichu, aby som rozumel slovám. Za to jeho odpoveď sa už zachytiť dala. Servítku si pred ústa nedával. „Nemôžeš si ho nechať, to nie je zatúlané šteňa! Má rodičov, ktorí boli určite strachom bez seba, keď im zmizol.“ Zazrel po mne, aby mi dal najavo, kto je tu ten zlý, a pokračoval: „Jeho mama čaká dole, vyzerá ako veľmi milá dáma.“

Zmienka o matke zarezonovala až niekde hlboko v mojom vnútri. Myseľ začala ponúkať otázky, na ktoré som vlastne ani nechcel poznať odpoveď. Ako je ďaleko? Desať metrov? Sto? Koľko nás delí stien? Jedna? Päť?

Pozrel som na sadru na mojej nohe a pokrútil hlavou. Žiadny útek už nebude. Šancu som prepásol, keď som sa nechal zlákať vidinou jedla a teplej postele. Detinská chyba. Zbytočná a húpa. Presne ako ja.

Po líci mi stiekla osamotená slza. Nedala sa ovládnuť. Akoby som si až v tom okamihu začal uvedomovať, že je to skutočne pravda, že sa naozaj musím vrátiť a hlavne, že s tým nespravím vôbec nič.

Nemalo zmysel naťahovať čas, či to zbytočne sťažovať sebe aj ostatným. Prehodil som nohy cez okraj postele a sekundu si dodával odvahu k ďalšiemu pohybu. Barle stáli opreté o skriňu len pár metrov odo mňa. Nemusel som ani veľa premýšľať, aby mi došlo, že čakajú na mňa. Iný kripel v miestnosti nebol.

Elena mi zatarasila cestu skôr, ako som stihol dostúpiť na zdravú nohu. „Prosím,“ šepla a chytila ma za rameno. Záchvev môjho tela nepostrehla a ja som sa so značným sebazaprením ovládol a nevytrhol sa jej. Aspoň to málo som pre ňu musel urobiť. Zaslúžila si pokoj na duši.

„Ďakujem za všetko,“ pousmial som. „Nevadí mi váš dotyk. Nevadí mi nikoho dotyk. Iba ma posledné dn... dn...“ Krátke zakoktanie ma úplne rozhodilo, vzalo mi pevnú pôdu pod nohami. Bál som sa, že viac lží nezvládnem.

„Si si istý?“ spýtala sa. V hlase jej zaznela úprimná starosť a niečo, o čom som čítal len v knihách - náznak materinskej lásky.

Viac som nepotreboval, aby som jej bez problému zaklamal priamo do očí: „Som. Chcem ísť domov. Strašne mi chýba mama.“ Premôž sa, dlhuješ jej to, bola tak milá, opakoval som si, aby som sa prinútil k ďalším slová. „Prosím, vezmite ma za ňou. Teším sa na ňu.“

Nech sa mi to zdalo akokoľvek neuveriteľné, dosiahol som, čo som chcel. Uverila. Reč tela ju prezradila. Celá sa úplne uvoľnila. Dokonca jej z čela zmizla hlboká vráska. Ostala po nej len nepatrná stopa spôsobená vekom.

Usmiali sme sa naraz. Ja svojmu víťazstvu a ona sa tak lúčila so strachom, ktorý o mňa mala. Všetko zapadlo na svoje miesto, život sa mohol vrátiť do starých koľají. Pre nás oboch.

Jeremy vstúpil do izby, až keď mal istotu, že sme si povedali všetko, čo sme chceli. Pred sebou tlačil vozík. „Nemocničné pravidlá,“ šepol a prisunul ho až k posteli. Prikývol som a s Eleninou pomocou sa naň posadil.

Každý meter cez nemocnicu na mňa pôsobil zvláštne. Akoby sťahoval obväz na mojej hrudi a zabraňoval mi voľne dýchať. Nepodliehaj panike, opakoval som si. Raz, dvakrát, desaťkrát. Stále dookola. Našťastie to netrvalo dlho. V prijímacej hale sme boli ani nie za dve minútky.

Matku som spoznal už na diaľku. Krikľavo ružové šaty ju prezradili. Stála opretá o recepčný pult a rozprávala sa s doktorom, ktorý ma prijímal. Bezpochyby koketovala. V podstate ako vždy. Ako s každým. Viac by ma prekvapilo, ak by to nerobila.

Zbadala ma, až keď sme boli tesne pri nej. „Ach, moje zlatíčko,“ vypískla a vrhla sa na mňa ako sup na svoju korisť. Zovrela ma v náručí, až som si myslel, že mi tie rebrá tentokrát skutočne zlomí. Minule jej veľa nechýbalo.

„Opatrne!“ ohriakol ju doktor súčasne s Elenou. Matka ma pustila, o krok ustúpila a teatrálne si položila ruku na srdce v predstieranom zdesení.

„Úplne som zabudla,“ šepla a začala si ma zaujato prezerať. „Vyzerá hrozne,“ skonštatovala, keď skončila. Hovorila o mne, ale slová mi neadresovala. Predvádzať sa potrebovala pred niekým iným. Obecenstvo mala relatívne veľké. „Ja som mala taký strach,“ pípla a utrela si oči, aby vzbudila dojem, že sa jej do nich tlačia slzy.

Oskara za herecký výkon získava Amanda Noreen Stray za rolu milujúcej matky. Prosím potlesk.

Naleteli jej úplne všetci. Začali sa predbiehať, kto ju prvý uteší. Doktor sľuboval, že sa rýchlo uzdravím. Elena ju presviedčala, že za to nemôže a deti sa niekedy proste vymknú spod kontroly. A Jeremy? Ten mi takmer spôsobil psychický kolaps, keď jej poradil tvrdšie výchovné metódy ako jedinú možnosť, ktorá platí na nespratných pubertiakov.

Na chvíľu ma napadlo, že sa ho spýtam, čo by odporúčal. Má ma prejsť autom? Utopiť vo vani? Alebo zapichnúť nožom? Všetky tri možnosti by si iste vychutnala a ja možno tiež. Smrť nemôže byť taká zlá. Už len tá predstava ma prinútila k úsmevu.

Na tvári mi vydržal celý zvyšok ich rozhovoru. Hlavne preto, že som ho jednoducho prestal vnímať. Radšej som si obzeral ľudí čakajúcich na vyšetrenie. Rozmýšľal som, čo ich priviedlo do nemocnice a aký majú život. Či ich trápi niečo vážne alebo len nejaké malicherné choroby, z ktorých sa bez problémov dostanú.

Zo zamyslenia ma vyrušilo až zatlačenie na vozík. Otočil som sa, aby som videl, kto ten pohyb spôsobil. „Ideme domov, zlatko,“ šepla matka a žiarivo sa na mňa usmiala. Synchrónne mne úsmev z tváre zmazalo. Naivne som dúfal, že s ňou neostanem sám ešte aspoň niekoľko minút.

Pozrel som na Elenu a musel si zahryznúť do jazyka, aby som ju nezačal prosiť, nech si ma nechá, nech ma s ňou nepúšťa preč. Len ťažko mi z úst vychádzalo to jediné, čo som jej povedať mohol. „Ďakujem a zbohom,“ šepol som a rýchlo sklopil zrak, aby nevidela, že mám problém udržať suché oči.

„Nemáš za čo a kedykoľvek ma navštív,“ pípla a pohladila ma po vlasoch. Vďakabohu to spravila rýchlo a nedala mi šancu na nevhodnú reakciu. Matka si ešte vzala od doktora tabletky, ktoré mi predpísal proti bolesti, vypočula si poučenie o ich užívaní a rozlúčila sa s ním zbytočne dlhým podaním rúk. Viac nám nič nebránilo odísť.

Ani som sa nenazdal a boli sme na čerstvom vzduchu. Matka ma prekvapivo šetrne dotlačila až k svojmu autu. Barle vložila do kufra a sedačku spolujazdca odsunula trochu dozadu. „Pomôžem ti do auta?“ spýtala sa a natiahla ku mne ruku, aby som sa o ňu mohol oprieť. Rýchlo som sa poobzeral. Hľadal som v jej starostlivom správaní nejaký zmysel. Logicky som predpokladal, že nás niekto musí sledovať. Nikoho som však nevidel. Že by ju trápili kamery?

„Netreba,“ šepol som, chytil sa rámu dverí a prehupol sa z vozíka priamo do auta. Vďaka tomu, že posunula sedadlo, som ľahko našiel pohodlnú polohu.

Matka odviezla vozík naspäť do nemocnice a hneď sa zas vrátila. Nastúpila na miesto vodiča, naštartovala, vycúvala a vyšla na hlavnú cestu. Po celý čas mlčala. V aute panovalo dusivé ticho. Nehralo ani rádio. Kútikom oka som ju nenápadne sledoval a čakal, kedy konečne vybuchne. Ona si ma ale vôbec nevšímala, dívala sa len na cestu. Desila ma viac, ako keby na mňa vrieskala.

Každou minútou sa moja nervozita stupňovala, úplne ma pohlcovala. Najprv sa mi začali triasť ruky a potom celé telo. Hryzol som si do pery, aby som sa trochu upokojil. Silnejšie, ako som pôvodne plánoval. Na jazyku som pocítil chuť vlastnej krvi. Automaticky som sa natiahol po servítku uloženú v priehradke medzi sedadlami. Matku môj pohyb zaujal a venovala mi jeden pohľad.

„Ty si naozaj úplne sprostý,“ vyprskla, stočila volant a prudko zabrzdila na krajnici. Uchopila moju bradu medzi dva prsty a prezrela mi tvár. S jemným zaobchádzaním sa síce neobťažovala, ale slzy mi aj tak vyhŕkli skôr ako dôsledok strachu a nie bolesti. „Neopováž sa revať,“ zhúkla, pustila ma a naklonila sa na zadné sedadlo. Chvíľu sa hrabala v kabelke, kým sa zas posadila. „Zakryť!“ strčila mi do ruky fľaštičku s tekutým make-upom a znovu naštartovala. Na cestu sa zaradila absolútne neohľaduplne k ostatným vodičom.

Vytlačil som si na dlaň trochu hnedej tekutiny, nahmatal mierne spuchnutú časť pery a potrel ju. Mohol som len dúfať, že som to urobil správne. S týmto som nemal žiadne skúsenosti.

Matka zastavila na červenej a pozrela na mňa, aby skontrolovala, ako vyzerám. „Dať si z toho aj pod oko ťa nenapadlo?“ spýtala sa príkro. „Vieš, ako Steven neznáša, keď máš akokoľvek poškodenú tvár!“

„Prepáč,“ šepol som a snažil sa svoju chybu napraviť. Fľaška mi už ale nešla otvoriť. Príliš sa mi klepali ruky.

Frustrovane si povzdychla, vzala odo mňa make-up, vytlačila si z neho na bruško prsta a rozotrela mi ho na správnom mieste. „Ja som skutočne mala ísť na potrat,“ skonštatovala, počkala na zelenú a dupla na plyn.

Schúlil som sa do sedačky a vstrebával jej posledné slová. Nevyslovila ich prvýkrát, no zakaždým vo mne vzbudili rovnaké pocity. Nepríjemne bodali niekde hlboko pri srdci. Len som nedokázal pochopiť prečo. Predsa mi bolo dávno jasné, že ma nemá rada a už vôbec jej na mne nezáleží, ale... A to bol ten problém. Vždy sa mi v mysli objavilo nejaké ale ústiace do stále rovnakých otázok.

Ale nemôže sa to niekedy zmeniť? Neexistuje šanca, že by na mne našla niečo dobré? Aspoň maličkosť. Obyčajnú drobnosť, pre ktorú by ma prestala nenávidieť?

„Mami,“ vydralo sa mi z pier spolu s nechceným vzlykom. Vôbec som sa nedokázal ovládnuť. Príliš som túžil po troche lásky. Aspoň po malom náznaku, že mám u nej nejakú šancu.

Dočkal som sa presného opaku. „Začínam mať na to tvoje fňukanie alergiu,“ vyprskla a tresla do volantu. „To musíš byť úplne neschopný?“ spýtala sa, ale na odpoveď nečakala. Našťastie. Aj tak by som sa zmohol len na ďalšie zbytočné ospravedlnenie. „Môžeš mať všetko, na čo si pomyslíš, stačí, aby si sa správal normálne. To nemôžeš byť k Stevenovi aspoň trochu milý? On ťa má tak veľmi rád!“

Nemohol by ma mať rád o niečo menej? pomyslel som si, ale nahlas som to nevyslovil. Zbytočne by som plakal na nesprávnom hrobe, hľadal pochopenie tam, kde žiadne nie je.

„Budem sa snažiť,“ sľúbil som jej. A vlastne som to sľúbil aj sám sebe, i keď som nevedel, či to dokážem. Z nejakého dôvodu to šlo o niečo ľahšie, kým som bol mladší. Až pred rokom sa vo mne niečo zlomilo. Telo mi začalo reagovať nezávisle od toho, čo som po ňom chcel. Strácalo čas zbytočnou obranou.

„To rada počujem,“ usmiala sa. Úplne úprimne. Zlákala ju vidina vlastného pokoja. Vedela, že jej ho manžel dá, ak všetko, čo potrebuje, nájde u mňa. O nič viac jej nikdy nešlo.

Zvyšok cesty som radšej mlčal a matke to vyhovovalo. Pustila rádio a začala si spievať. Takmer ma jej dobrá nálada bolela viac ako pár faciek. Prečo som si ešte nezvykol, že som pre ňu len vec, ktorá ma poslúžiť jej pohodliu? To má naozaj pravdu a som úplne sprostý?

Matka si s dodržiavaním predpisov nerobila ťažkú hlavu. Na príjazdovej ceste pred našim domom sme parkovali v rekordnom čase. Uľavilo sa mi, keď som nikde nevidel Stevenov mercedes. Ešte chvíľu som si chcel užiť pocit relatívneho pokoja. Nemyslieť na to, čo bude.

Počkal som, kým auto úplne zastaví a otvoril som dvere. Matka vytiahla z kufra barle a podala mi ich. Vystúpiť mi pomohla maximálne ochotne. Dokonca ma pridržiavala aj cestou k domu. Prekvapivo jej nešlo o to, aby susedia videli, aká je skvelá. Robila to z úplne iného dôvodu. Vždy sa riadila heslom - niečo za niečo. Ja budem poslúchať a za odmenu sa ku mne nebude správať ako k špine na svojich topánkach.

„Kľúče mám v kabelke,“ povzdychla si pred dverami a zamierila späť k autu. Oprel som sa o barle a poobzeral sa. Pohľad mi hneď padol na ženu stojacu pred jednou z lavičiek. Indiánka. Mladá a bezpochyby krásna. Mňa však zaujal hlavne jej výraz. Dívala sa mojim smerom a v tvári sa jej zrkadlila takmer zbožná úcta. Akoby videla niečo, na čom jej strašne záleží.

Otočil som sa, aby som videl to čo ona, ale za mojim chrbtom nebolo nič. Len domy a les. Nechápavo som pokrútil hlavou a natočil ju zas k nej. Stála bez pohnutia, snáď ani nedýchala. Jej hnedé oči plné citu sa vpili do tých mojich značne zmätených. Na sekundu, minútu či hodinu. Čas sa zastavil a pery sa mi samé roztiahli do úsmevu. Nedokázal som ich ovládať vôľou. Rovnako, ako som nedokázal ovládať teplo, ktoré sa úplne nepochopiteľne rozlievalo hlboko v mojom vnútri.

„Haló,“ zhúkla matka a poklepala ma po ramene. Rýchlo som na ňu pozrel a zbadal, že stojí na prahu otvorených dverí. Ani som si nevšimol, kedy sa vrátila a odomkla.

„Prepáč, zamyslel som sa,“ šepol som a rýchlo vošiel do domu, aby som ju zbytočne nevytáčal.

„Budeš chcieť niečo jesť?“ spýtala sa a zavrela za mnou vchodové dvere. Kmitol som pohľadom na hodiny zavesené na stene. Zistenie, že do Stevenovho návratu ostáva maximálne tridsať minút, ma prinútilo na sekundu privrieť viečka. Teplo z môjho vnútra okamžite zmizlo. Neostala po ňom ani pamiatka. Snáď ani nikdy neexistovalo. Bol to len ďalší podivný sen.

„Nie, nebudem,“ povedal som a žalúdok mi po mojich slovách skrútilo hladom. Položil som si ruku na bruchu a na chvíľu zaváhal. Stačilo si však pripomenúť, čo ma čaká a pochybnosti zmizli. Zbytočné jesť, keď aj tak budem zvracať. Len dúfať, že až keď bude po všetkom a on už bude preč.

„Ako chceš,“ mykla ramenami viditeľne potešená tým, že sa mnou viac nemusí zaoberať. Zamieril som k schodisku, ale zastavili ma jej ďalšie slová. „Nezabudni si toto,“ strčila mi do ruky lieky, ktoré mi predpísal doktor. Obočie mi vyletelo nahor. Čakal som, že si ich nechá a spríjemní si nimi alkoholové radovánky.

„Ďa... ďakujem,“ vykoktal som. Matka pretočila očami a bleskovo zmizla v kuchyni. Moje koktanie sa, našťastie, riešiť nerozhodla napriek tomu, ako ho nenávidí.

Na poschodie som vyskackal na zdravej nohe, i keď by bolo jednoduchšie opierať sa o barle. Zapadol som do svojej izby a poobzeral sa. Vôbec nič sa nezmenilo. Každá vec ostala na svojom mieste. Každú som nenávidel rovnako ako pred mojim útekom. Hnusilo sa mi úplne všetko.

Najradšej by som si ľahol a nikdy viac nevstal, ale v mojej mysli sa stále dookola objavovala žena z ulice. Lákal ma pocit, ktorý som pri pohľade na ňu cítil. Nezáležalo na tom, že som ho vôbec nedokázal identifikovať.

Prešiel som k balkónu, otvoril dvere a pozrel na lavičku, pred ktorou predtým stála. Už tam, samozrejme, nebola a mňa to úplne nelogicky zamrzelo. Akoby som snáď dovtedy veril, že láska v jej očiach skutočne patrila mne. Vždy som rád podliehal sebaklamom a neopodstatneným ilúziám, utekal k predstavám a snom. Škoda len, že realita si ma potom našla nepripraveného. Tá moja zaparkovala svoj mercedes na príjazdovej ceste a sťažka z neho vydriapala svojich minimálne sto kíl.

Zasekol som sa v polovičke nádychu a cúvol naspäť do izby. Omylom som pri tom dostúpil na zlomenú nohu. Sadra ju držala pekne pokope, ale aj tak ma v členku trochu pichlo. Aspoň sa mi pripomenuli tabletky, ktoré som stále zvieral v ruke.

Pozrel som na ne takmer ohromene. Akoby som ich snáď videl prvýkrát. Akoby som si dovtedy neuvedomoval, čo pre mňa môžu urobiť.

Všetko konečne zapadlo na správne miesto.

„Ja sa po vás vrátim,“ šepol som a vložil ich do šuplíka písacieho stola. Lúčilo sa mi s nimi ťažko, ale nesmel som sa unáhliť. Nesmel som dovoliť, aby ma niekto zastavil. Niekedy treba počkať na správny okamih. Ten môj bude až v noci.


Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Toľko milých slov som vôbec nečakala. Ostáva mi len dúfať, že vás ani táto kapitola nesklame a to napriek tomu, že je len z jedného pohľadu.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Ivana

3)  Ivana (04.07.2013 15:16)

Rowana, Ambra, ďakujem vám za vaše krásne slová. Neviem ani opísať, ako ste ma potešili.
Ďalšiu kapitolu určite skúsim napísať cez víkend. Snáď sa podarí.

ambra

2)  ambra (02.07.2013 20:34)

Ach Ivanko, to je taková krása Samozřejmě ne to, co Chris prožívá, ale každá jedna tvoje věta je tak přesná a dokonalá, že celou dobu při čtení nepřestávám žasnout . Tenhle web zrodil už pár "oficiálních" spisovatelek a já si jsem naprosto jistá, že bys mezi ně okamžitě zapadla. Tahle kapitola by prošla do tisku bez jediného zásahu redaktora, o tom vůbec nepochybuju .
Teď ale ještě k Chrisově stokilové a tak strašně děsivé realitě: Strašně doufám, že další kapitola bude brzo, protože tenhle závěr je prostě... nepřijatelný! (zrovna dočítám Milénium a pocity, které musel mít Lisbeth - všechna ta nespravedlnosti, týrání, kterému byla vystavená, to, jak se nemohla dovolat pomoci, mě strašně deptá a to si troufám tvrdit, že to Larsson nenapsal ani zdaleka tak sugestivně jako ty ). Děkuji!

Rowana

1)  Rowana (01.07.2013 19:42)

Teda, napsalas to úžasně. A přiznávám, že se mi celou dobu otáčel žaludek s Chrisem. Je dobré vědět, že tam Leah někde je. Snad se jí povede zasáhnout včas. Nebo aspoň než spoliká ty prášky.
Píšeš hodně sugestivně, aspoň pro mě.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek