Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Spravila ku mne pár krokov a ja som synchrónne o rovnaký počet ustúpil. Slzy som nedokázal ovplyvniť. Stekali mi z očí prekvapivou intenzitou. Bál som sa o vlastný život tak veľmi, až ma to na chvíľu zaskočilo. Toľkokrát som nad smrťou rozmýšľal a považoval ju za ideálne vykúpenie, no keď som ju mal na dosah ruky, dokázal som pred ňou len cúvať.

Pohľad Leah

Ako sa volá?

Ako sa smeje?

Ako vonia?

Aký vlastne je?

Vytiahla som z nočného stolíka čokoládu o veľkosti strešnej škridle, roztrhala obal a narvala si do úst naraz takmer tretinu. Blahom som privrela oči, ale ústa som zavrieť nedokázala. Na to boli príliš plné. Prstami som zatlačila prečnievajúce kúsky a pomaly prežúvala. Napriek tomu pár zvyškov popadalo na perinu. Povzdychla som si a chrbtom ruky som ich zhrnula na zem. K ostatnému bordelu.

Pohľad na vlastnú izbu ma rozosmial. Asi mi vážne preskočilo. Nikdy som nebola extrémne poriadkumilovná, ale čo je veľa, to je veľa. Ešte pár dní a začne mi na koberci niečo rásť. S tou myšlienkou som z obalu vyjedla aj poslednú čokoládu a odhodila ho k jeho kamarátom. Aspoň nebude sám a nebude mu smutno. Možno si nájde dokonca partnerku. Príležitostí by mal dosť. Stačí voliť podľa chuti. Chcel by žiť so škatuľou z bonboniéry? S vreckom od pistácií? Či s balíčkom z lupienkov?

Môže si vybrať. Ako každý. Samozrejme, okrem meničov. My nemáme právo voľby. Za nás volí akási podivná lotéria. Len tak si sedíme, stojíme, či kráčame a ono to príde. Šmik, šmik a všetky naše priority sa preskladajú úplne nanovo. Prvé miesto v pomyselnom rebríčku hodnôt si ukradne niekto úplne neznámy. Bez toho, aby sa nás aspoň spýtal na názor, aby sme sa mohli vyjadriť.

Mne sa celý život páčili tmavé typy. Čierne vlasy, hnedé oči, medená pokožka. Proste som si podvedome vyberala partnera z mužov nášho kmeňa. Ale koho by zaujímalo, čo chcem ja? Zábavnejšie je ma naveky pripútať k presnému opaku môjho vlastného ideálu.

Odfrkla som si, až mi pár kúskov čokolády vyletelo z úst. Keby som sa aspoň skutočne pripútala k mužovi. Lenže mne sa ušlo dieťa. Chlapec, ktorý potrebuje viac matku ako partnerku. A najhoršie je, že ja mu ňou chcem byť. Dokonca po ničom netúžim viac. Chcem mu variť, prať, chcem sa o neho starať. Alebo aspoň chcem vedieť, že mu nič nechýba, že je šťastný. No to on určite nie je. Na také zistenie mi stačil aj ten jediný pohľad, ktorý mi bol dopriaty.

Spod vankúša som vytiahla vreckovku, aby som si utrela neposlušné slzy. Drali sa mi do očí vždy pri spomienke na modrinu špatiacu jeho nevinnú tvár. Pľúca som mala razom ako vo zveráku. Každý nádych nepríjemne bolel. Desila ma predstava, že ho niekto udrel a ešte viac tá, že to môže urobiť znovu a ja ho neochránim, pretože pri ňom nie som. Veď ani len netuším, kde sa práve nachádza a čo robí.

Nebolí ho niečo? Nie je mu zima? Má dosť jedla?

„Lea, máš tu kamarátov,“ ozvalo sa s ráznym zabúchaním na dvere. Od ľaku som poskočila na posteli a priložila si ruku na hruď, aby som si overila, či som náhodou nedostala infarkt. Bohužiaľ sa mi nestalo vôbec nič a ďalšie zaklopanie mi pripomenulo, že mama ešte stále neodišla.

„Nechcem nikoho vidieť,“ kňukla som a so srdcom až niekde v krku čakala na jej reakciu. Tušila som, že už príliš prilievam do jej pohára trpezlivosti a vôbec som sa nemýlila. Hodila za hlavu pravidlo našej domácnosti o nevstupovaní do izieb bez vyzvania. Rozrazila dvere, prekročila prah a zhlboka sa nadýchla, aby sa na mňa vyvrieskala. Stačil jej jeden pohľad na moju plačom poznačenú tvár a zmenila názor.

„Zlatko, takto to ďalej nejde,“ povzdychla si, prešla k oknu a otvorila ho. „Nezdochlo ti tu niečo?“ spýtala sa a začala zo zeme zbierať odpadky. Strčila som hlavu pod perinu a nenápadne si ovoňala nočnú košeľu.

„To budem asi ja,“ pípla som mierne znechutene. Už včera sa mi zdalo, že by mi bodla sprcha, ale to by som musela vstať a pohyb by mi zbytočne narušil pestovanie vlastnej depresie.

„Pani Clearwaterová, smiem?“ spýtala sa Kim z chodby. Čo chcem ja, ju viditeľne nezaujímalo. Takže v mojom živote nenastala žiadna zmena.

Mama na nič nečakala a doslova ju do mojej izby vtiahla. „Stačí Sue,“ pripomenula jej ešte a nenápadne sa vytratila, aby nám dopriala súkromie.

V rozpakoch som si zhrýzla peru. Jedna vec je vyzerať ako prasa pred mamou a bratom, druhá pred priateľkou. I keď tou najlepšou. Kim však s mojim vzhľadom nemala žiadny problém. V tvári sa jej zrkadlilo len čisté pochopenie. Prisadla si ku mne na posteľ a ruku položila na tú moju.

„Tri dni,“ pripomenula mi čas, ktorý ubehol od môjho pripútania. „Viac sa tu nemôžeš umárať. Neprospieva ti to.“

„Mne je dobre,“ šepla som a uhla pohľadom. Zle sa mi klamalo priamo do očí.

„To vidím,“ zasmiala sa. „Šťastie z teba priam steká,“ zastrčila mi za ucho prameň značne mastných vlasov. Jej gesto bolo poslednou kvapkou pre moju psychiku. Emócie ma zaplavili neuveriteľnou rýchlosťou. Vrhla som sa jej okolo krku a bez ostychu plakala.

Za všetko, čo som mala na dosah ruky a stratila.

Za všetku bolesť, ktorú mi spôsobovala vlastná bezmocnosť.

Za neho a smútok vyžarujúci z jeho tváre.

Za našu spoločnú budúcnosť.

Zmáčala som jej celé rameno, pokrkvala tričko a asi aj spôsobila nejaké modriny prisilným objatím, no aj tak sa ani raz neskúsila odtiahnuť. Dala mi čas a hlavne mi dala seba. Dala mi všetko, čo som práve potrebovala.

„Ďakujem,“ pípla som a po dlhých minútach ju konečne pustila. Končekmi prstov mi z líca zotrela posledné slzy a pousmiala sa.

„Daj si sprchu, prezleč sa a pôjdeme ho hľadať,“ prikázala a postavila sa, aby som sa mohla postaviť aj ja. Pritiahla som si perinu až pod bradu a nesúhlasne pokrútila hlavou. „Čakáš, že sem príde sám?“ spýtala sa.

„Nechcem ho nájsť,“ šepla som. Kim podvihla obočie a skrížila si ruky na hrudi. Radšej som odvrátila zrak. „Nebude ma chcieť,“ dodala som.

„Prečo by ťa nechcel?“ vypískla prekvapene. „Ste si predsa súdení. Každému objekt pripútania lásku opätoval.“

„Iste,“ odfrkla som si. „Ženy z kmeňa poznali legendy a skákali dva metre, keď si ich vybral menič, ale...“ Zasekla som sa v polovičke vety. Ruka mi sama vyletela k ústam. To som poriadne prepískla. „Nemyslela som to tak,“ šepla som a až potom na ňu pozrela.

„Dva metre nedoskočím,“ zasmiala sa. „Jareda som mala rada skôr, ako sa ku mne pripútal. Preto to so mnou mal jednoduché, ale nie u všetkých to tak bolo a ty to vieš. Nežijeme v minulosti. Ženy už majú svoje sny, svoje plány a nezahodia všetko za hlavu kvôli legendám.“

Prikývla som. Vedela som, že narážala na Paula. Rachel, jeho milovaná, zasvätila život štúdiu a kariére. S vpádom meniča nepočítala. Napriek tomu si ju získal. Ponúkol jej čistú a večnú lásku, ktorá nikdy nestratí na intenzite. Istotu a vernosť za každých okolností. Netreba zabúdať ani na telo samý sval a silu, ktorá jej zabezpečí ochranu pred všetkým zlým. Ktorej žene by to neimponovalo? Asi každej. Ale ktorému mužovi? Muži po takom netúžia. Oni chcú chrániť, nie byť chránení.

„Nie je dôvod, aby ma chcel biely chlapec,“ fňukla som a utrela si tú odpornú slanú vec, ktorá sa mi zase vykotúľala z očí. „Nemám mu čo ponúknuť.“

„Nezačínaj s rasou!“ ohriakla ma. „Pozri na Jacoba. On sa pripútal k poloupírke, ty máš aspoň človeka a podľa toho, ako si mi ho opisovala, mu bohato postačí čisté oblečenie a teplá strava. Možno aj strecha nad hlavou, alebo si len ja myslím, že nemá domov?“

„Mám poschodovú posteľ,“ zakričal Seth z vedľajšej izby. Sliedič jeden malý, určite zas počúval s uchom natlačeným na stenu. Výnimočne som sa ale hnevať nedokázala. Len ma dojal k ďalším slzám.

„Lea, poď. Nie je fér nechať ho niekde na ulici, keď mu môžeš ponúknuť lepší život,“ natiahla ku mne ruku. Bez váhania som ju prijala. S jej argumentmi sa nedalo bojovať. Nesmiem nechať jedinú lásku môjho života bez ochrany pre vlastný strach z odmietnutia. Postarám sa o neho a potom, keď dospeje, sám sa rozhodne, či dá nášmu vzťahu šancu, či dá šancu mne.

Zoskočila som z postele, vytiahla si z komody čisté oblečenie a zamierila rovno do kúpeľne. So sprchou som sa ponáhľala. Zrazu ma tlačil čas. Ako som mohla byť tri dni taká sebecká? Utápať sa v sebaľútosti a vôbec ho nehľadať? Nikdy si neodpustím, ak sa mu niečo stalo.

Vlasy som si vysušila iba uterákom, obliekla si tričko a rifle, nazula tenisky a bola som pripravená. Už som chcela opustiť kúpeľňu, keď mi pohľad padol na bratovo vyprané oblečenie poukladané do úhľadných kôpok. Samozrejme bol príliš zhnitý, aby si ho aspoň odniesol do skrine. Výnimočne mi to vyhovovalo. Vybrala som veci, u ktorých som mala pocit, že mu už musia byť malé, ale môjmu vyvolenému by mohli sedieť a s nimi v náručí som sa vrátila do svojej izby.

Položila som ich na posteľ, pridala z nočného stolíka pár keksov a otočila sa na Kim. „Môžeme ísť,“ pousmiala som sa.

„A toto je čo?“ spýtala sa zmätene.

„Pre neho,“ pokrčila som ramenami. „Ak by s nami nechcel ísť, dám mu na začiatok aspoň jedlo, oblečenie a...“ Na to najdôležitejšie som zabudla. Prešla som k svojej malej knižnici, vytiahla z nej podradný romantický román, ktorý by som nečítala ani omylom, otvorila ho a vybrala všetky svoje úspory. „Peniaze,“ dodala som.

Kim vypúlila oči a nesúhlasne pokrútila hlavou. „Ty chceš dať neznámemu štrnásťročnému chlapcovi peniaze, sladkosti a ešte ho chceš požiadať, aby sa prezliekol?“ spýtala sa.

„A?“ nechápala som, kam smeruje.

„Lea, na začiatok ho len nájdeme a skúsime sa správať tak, aby sme neskončili vo väzení,“ povedala a vzala ma za ruku ignorujúc môj pripravený balíček prvej záchrany. „Potom sa uvidí.“

 

Pohľad Christian

Most neposkytoval práve dokonalé útočisko na nezvykle chladnú jesennú noc, no aj tak som sa pod ním cítil dobre a v bezpečí. Vyliezť ma prinútili až prvé lúče slnka oznamujúce začiatok nového dňa. Dúfal som, že trochu prehrejú moje zmrznuté kosti. Dúfal som zbytočne.

Objal som si roztrasenými rukami hruď, aby som si strážil posledné zvyšky vlastného tepla a prinútil som sa k pohybu. Prvých pár metrov bolo najťažších. Nohy mi príliš skrehli, odmietali poslušnosť. Každý krok bolel, ale pre mňa bol dôležitý. Kým som kráčal, mal som pocit, že ešte žijem, že sa im vzďaľujem, že pred nimi uniknem. Tentokrát navždy.

S ubiehajúcim časom sa krajina menila. Polia pripravené na zimu nahrádzali ovocné sady, poľnú cestu vystriedala asfaltová. Dokonca aj teplota vo vzduchu podstatne stúpla. Na relatívne príjemnú. Aspoň vzhľadom na moje oblečenie.

Natrhal som si toľko jabĺk, koľko sa mi zmestilo do vreciek a hltavo som zjedol snáď úplne rovnaké množstvo. Taký pocit sýtosti som necítil už dva dlhé týždne. Všetko zrazu vyzeralo oveľa idylickejšie. Ku šťastiu mi chýbala len trocha vody. Tá, ktorú som mal v plastovej fľaši ešte z mesta, došla už včera v noci.

Poobzeral som sa po okolí. V diaľke sa črtal statok. Nezdalo sa, že by bol opustený, ale nevidel som ani žiadnych ľudí. Nabrať vodu a nenápadne vypadnúť, zvážil som v mysli plán a vykročil.

Nakoniec mi cesta zabrala oveľa viac času, ako som pôvodne predpokladal. Všetko ostatné však sedelo. Jediné známky života potvrdzovala hudba, ktorá ku mne doliehala cez pootvorené okno dlhého jednopodlažného domu. Natlačený k stene som prešiel cez dvojkrídlové otvorené vráta až na starostlivo uprataný dvor. Strachom som sa klepal na celom tele. Možno preto som si vonkajší vodovodný kohútik všimol, až keď sa mi bolestivo zapichol do stále nezhojených rebier.

Pritiahol som si ruku k perám, aby som utlmil vlastný vzlyk, no aj tak sa moje zastonanie odrazilo od kamenných stien a nepríjemne mi podráždilo ušné bubienky. Stuhol som a na okamih zvažoval útek. Ak by som nemal tak vyschnuté v hrdle, určite by nado mnou moja zbabelosť vyhrala. Zvíťazil však smäd.

Minútu som sledoval vchodové dvere pripravený rozbehnúť sa a nikde nezastavovať. Až potom som sa uvoľnil. Pustil som vodu, nabral si prvých pár kvapiek do dlane a napil sa. Nebol to najinteligentnejší nápad. Ľadová voda bodala v ústach ako tisícky ihiel. V krku sa nesprávala o nič kultivovanejšie.

Ďalší dúšok som si radšej odpustil. Naplnil som fľašu, uzavrel ju a pritiahol si svoj úlovok k telu. Neubránil som sa úsmevu. Pripadal som si ako agent v nejakom akčnom filme po zvládnutí ťažkej misie. Spokojný a šťastný. Chcel som sa nenápadne vytratiť, ale studená fľaša v mojich rukách mi príliš pripomínala, aká zima ma čaká v noci.

Deka prehodená cez sušiak postavený v strede dvora vyzerala tak dosiahnuteľne, tak lákavo. Zaváhal som len na chvíľu. Len zanedbateľný okamih trvalo, kým som ohriakol vlastné svedomie dookola opakujúce jediné – kradnúť sa nemá, nie je to správne.

Pre zmenu som vymenil nenápadnosť za rýchlosť. Rozbehol som sa k svojmu cieľu, neobzeral sa, nezastavoval. Schmatol som deku, otočil sa a bežal naspäť k vrátam. Adrenalín mi stúpol na maximum, zreteľne som počul splašený tlkot vlastného srdca, krv mi šumela až niekde v ušiach, no aj tak mi neuniklo cvaknutie kovu o kov. Zvuk, ktorý som predtým počul len v televízii a neveril, že ho niekedy začujem aj naživo. Vlastne som v to dúfal.

Zastavil som ešte než sa ozvalo: „Stoj, inak budem strieľať!“ K zemi som doslova primrzol. Môj vzácny náklad mi vypadol z rúk, nedokázal som ho udržať. Akoby podivne oťažel. „Otoč sa!“ prikázal rázny ženský hlas. Poslúchol som okamžite. Ľuďom so zbraňou sa neodporuje. Nikdy.

Hľadel som na zdatnú päťdesiatničku. Tvrdé črty jej z tváre zmizli v tom istom momente, ako som nad nimi začal uvažovať. Spravila ku mne pár krokov a ja som synchrónne o rovnaký počet ustúpil. Slzy som nedokázal ovplyvniť. Stekali mi z očí prekvapivou intenzitou. Bál som sa o vlastný život tak veľmi, až ma to na chvíľu zaskočilo. Toľkokrát som nad smrťou rozmýšľal a považoval ju za ideálne vykúpenie, no keď som ju mal na dosah ruky, dokázal som pred ňou len cúvať.

Žena pozrela na veci, ktoré som jej ukradol, na mňa a znovu na ne. Neveriacky pokrútila hlavou a sklonila hlaveň pušky. „Čo si mi ešte vzal?“ spýtala sa. Hlas jej znel o poznanie jemnejšie ako pár sekúnd predtým.

Vytiahol som z vreciek všetky jablká, ktoré som si chcel dať na večeru a pomaly ich položil na zem. Zvláštne, ale lúčilo sa mi s nimi naozaj ťažko. „Ne... neviem, či... sú vaše,“ vykoktal som cez zovreté hrdlo.

„To ani ja,“ zasmiala sa. „Myslím, že to nebudeme ani zisťovať.“ Otočila sa a zamierila k domu. Civel som na jej chrbát s vypúlenými očami. Ak by som sa neklepal na celom tele, určite využijem šancu na útek. „Môžeš si to všetko nechať,“ povedala medzi dverami a vošla bez toho, aby ich za sebou zavrela.

Zosunul som sa na kolená a zalapal som po vzduchu. Ani som si neuvedomoval, že som v jej prítomnosti poriadne nedýchal. Chrbtom ruky som si utrel z očí slzy, cez ktoré som dobre nevidel, a poobzeral som sa. Štyri krásne červené jablká ležali len pár centimetrov odo mňa. Uchopil som prvé a chcel si ho zastrčiť naspäť do vrecka, ale nedokázal som koordinovať vlastné pohyby. Celé telo mi náhlym uvoľnením ochablo.

Skúsil som to ešte dvakrát a potom som to jednoducho vzdal. Chcel som len niekam zaliezať a znovu nájsť stratenú rovnováhu. Jedlo, voda a ani deka viac neboli podstatné. Túžil som iba po bezpečí. K dreveným vrátam som zamieril po štyroch, i keď som vedel, že sa raz budem musieť postaviť.

„Nechcela som ťa vystrašiť,“ ozvalo sa niekde za mnou. Preč, preč, preč, opakoval som si. „Uvítala by som spoločnosť na večeru.“ Rýchlo do bezpečia. „Spravila som kura a kašu. Citrónový koláč je od včera, ale vraj robím najlepší.“ Kura, kaša, koláč?


Veľmi pekne ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Naozaj ma potešili.

Poviedka je nová a pre mňa je rozbeh dosť ťažký, preto mi len ostáva dúfať, že to nie je veľmi cítiť na finálnej verzii kapitoly.

Asi je zbytočné vysvetľovať, kto je Christian, každopádne jeho pohľady som pôvodne nemala v pláne, ale prídu mi dôležité pre neskoršie pochopenie jeho charakteru. Tak snáď vám nebudú prekážať.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Bye

7)  Bye (03.07.2013 00:03)

"Môže si vybrať. Ako každý. Samozrejme, okrem meničov. " Tolik hořkosti ve třech krátkých větičkách. A přesto to zní smířeně. Musí. O tom je připoutání, že? :-)
Kim by zasloužila metál!!! Nemáš nějakej?
„Nechcem ho nájsť,“ šepla som. "Nebude ma chcieť,“ No!!! To je něco, co mi běží hlavou už od začátku kapitoly. Ne to, že by ji nechtěl, ale to, jak to zařídíš ty, aby ji chtěl!
Nad Christianem srdce usedá, i když je hrozně statečný. Ale! Co to má znameat? Pryč, pryč, pryč??? To je nějaká předtucha, nebo ho to prostě jenom táhne zpátky?

Kim

6)  Kim (22.05.2013 17:54)

No jen jestli tak trochu nekecáš. Možná by ses mohla objevit na chatu, abych si tě pohlídala, co na to říkáš?

Ivana

5)  Ivana (22.05.2013 13:41)

Ambra, ďakujem za prekrásny komentár, ktorý ma absolútne zaskočil , a aj za tvoj záujem. Bude dnes v noci, najneskôr zajtra.

ambra

4)  ambra (22.05.2013 10:37)

Moc prosím - bude další?

ambra

3)  ambra (14.05.2013 11:50)

Ach bože, Ivanko, to je taková krása... Neskutečně si užívám ten tvůj styl, kde nic neruší, prostě to jen krásně plyne a jako bonus je každá druhá věta úžasně neotřelá a originální. Hned úvod s popisem Leažina pokoje, to jak se přes odpadky dostala až k vlstním možnostem... Seth a jeho nabídka . A Kim... Nemám moc ráda takové ty výlevy mezi kamarádkami, většinou je to přeslazené a neupřímné, ale Tvoje Kim je prostě nepřekonatelná.
Christianova část mě dorazila - celé mi to běží před očima jako film, přitom se ale celou dobu děsím, jak ho Leah v jakési pustině najde . A co potom? Je tak vystresovaný, musel prožít něco hrozného, jak někomu uvěří, že to s ním myslí opravdu dobře? :(
Strašně, opravdu hrozně moc se těším na další kapitolu

Ivana

2)  Ivana (13.05.2013 23:11)

Stalo sa, prepáč. Ja som vedela, že to nemám dávať na zverejnenie ospalá.

ambra

1)  ambra (13.05.2013 23:07)

Ivanko, jen si prosím uprav obrázek ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still