Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Bez nej predsa ďalej nič nemôže existovať.

Pohľad Christian

Stevena som nenávidel od prvého dňa, od prvej noci.

Od prvého nemravného dotyku.

Často som si predstavoval, aké by to bolo, ak by umrel. Niekedy som si dokonca predstavoval, aké by to bolo, ak by som ho zabil.

Svojimi vlastnými rukami.

Potom by sme ostali len s mamou a ona by sa zmenila. Určite by sa zmenila! Zrazu by jej na mne záležalo a ja by som jej prepáčil úplne všetko. Iba za trochu lásky.

Trochu materinskej lásky.

Lenže on skutočne zomrel a ona sa nezmenila. Dokonca ma už pri sebe ani nechcela. A to bolelo. Aspoň do chvíle než prišlo niečo, čo začalo bolieť ešte oveľa viac.

Stratil som svojho anjela.

Pozrel som si na prsty. Stále sa naťahovali k dverám. Za ňou. Natočené k slnku jasne žiarili. Neprirodzene. Nechcene. Spustil som ruku pozdĺž tela, nechal na ňu dopadnúť tieň.

Všetko pekné zničíš!

„Christian.“ Lekár predo mnou ku mne urobil krok, akoby sa ma chcel dotknúť.

Ucukol som a nezáležalo na tom pred čím. Pred úderom či pred pohladením. Jedno ako druhé. Od neho by aj tak oboje vypálilo rovnako.

Prekvapivo ho moja reakcia nerozčúlila. Tak ako zvyčajne ostatných. Stiahol sa. Snáď sa v jeho tvári mihol aj záblesk nejakého pochopenia. Nepodstatný. Zbytočný.

Zbytočný ako ja.

Ramená mi ochabli, privrel som viečka. Všetko zmizlo v tme. Svet zhasol. Už viac ani svetlo, ani tiene.

Bez nej predsa ďalej nič nemôže existovať.

V hrudi ma pichlo. Priložil som si na ňu ruku a s úžasom cítil, ako mi na dlani pulzuje vlastné srdce. Zvláštne, že dokáže biť, i keď ho zviera tak pálčivá bolesť.

„Christian, si v poriadku?“ oslovil ma lekár znovu. Niekoľkokrát som zažmurkal, aby som zaostril pohľad na jeho tvár, a hneď na to na jeho menovku. Dr. Cullen, prečítal som potichu. Vedel som, že sa mi už predstavil, no ja som dúfal, že ak si nezapamätám jeho meno, nezapamätám si ani jeho dotyk. Žiadny z jeho dotykov.

Nepodarilo sa. Zmätene som nad tým zistením pokrútil hlavou.

„Nie si?“ spýtal sa. Viditeľne vôbec nepochopil, čo sa vo mne odohráva. Akoby aj mohol? Akoby ktokoľvek mohol?

„Som v poriadku,“ odpovedal som mechanicky. Presne tak, ako som bol zvyknutý reagovať, kým sa v mojom živote objavila ona.

Čo skutočne cítim, aj tak nikoho nezaujíma.

„Viem, že je to pre teba teraz určite ťažké...“

Odkašľal som si v nádeji, že nenápadne preruším jeho reč. Nechcel som počúvať, ako chápe, že mi je na nič, keď sa na mňa všetci vykašľali.

Nechápe! Nikto nepochopí!

Našťastie sa podarilo. Bez ďalších slov sa natiahol po pohár s vodou a podal mi ho.

Nebol som smädný, ale aj tak som sa napil. Aby to nevyzeralo nevďačne, aspoň sa na neho kývol hlavou. Pery mu v reakcii roztiahlo do širokého úsmevu. Milého. Priam hrejivého. Na chvíľu som teplo z neho pocítil na koži.

Objal som si hruď v snahe sa pred tým nečakaným pocitom ochrániť.

„Chris, neboj sa, to bude dobré,“ šepol. V hlase mal dôvernosť, na ktorú nemal právo. Vieru, na ktorú nemal dôvod, a nádej, na ktorú som nebol pripravený.

Nezareagujem, sľúbil som si a presne v tom momente sa zosypal. Koniec pretvárky.

Zviezol som sa k zemi a rozplakal. Stratený vo vlastnej samote.

V sekunde bol pri mne. Kľakol si k mojim nohám, ale nedotkol sa ma. Ruky si zložil na kolenách. Nejako vycítil, že by mi jeho prílišná blízkosť len viac ublížila.

„Slzy sú dobré,“ šepol.

Slzy sú zbytočný prejav slabosti, zaznel mi v mysli matkin hlas.

„Pokojne sa vyplač,“ pokračoval.

Nerev, lebo k tomu dostaneš skutočnú príležitosť!

Odtiahol som sa viac do rohu, viac k stene. Dúfal som, že ho to donúti odísť. Že ho to donúti, aby ma nechal na pokoji. Aspoň na chvíľu.

Ani sa nepohol, i keď aspoň rešpektoval novú vzdialenosť, ktorú som medzi nami vytvoril. Hovoriť však neprestal.

„Mrzí ma, čo si musel prežiť. To by žiadne dieťa nemalo.“ Zdvihol som k nemu zrak práve vo chvíli, keď jeho slová dokonale potvrdzoval výraz v jeho tvári. Tak nečakane úprimný. „Minulosť nedokážem... nedokážeme napraviť, ale sľubujem ti, že sa s Leah postaráme, aby si mal lepšiu budúcnosť.“

Leah? zasmialo sa moje podvedomie. Tá je už nadobro preč.

Otvoril som ústa odhodlaný vykričať mu pravdu, no z úst mi vyšlo len nejaké nezrozumiteľné vzlyknutie a potom veľmi tiché šepnutie: „Lea... ma už nechce.“

„To nie je pravda,“ odporoval mi. Nejaký zázrakom ma počul. „Vždy ťa bude chcieť. To sa už nikdy nezmení. Je k tebe predsa...“ Zarazil sa a zahľadel sa mi do očí. Ja jemu tiež. Dokonca mi tak intenzívny kontakt vôbec nevadil. Možno preto, že som mal z nejakého neznámeho dôvodu pocit, že je to skutočne dobrý človek. A možno skôr preto, že naznačil, že by mohol poznať odpovede, ktoré mi Lea nechcela dať.

„Prečo ma chce?“ spýtal som sa, no hneď sa opravil: „Chcela?“ Nesúhlasne pokrútil hlavou. Ťažko povedať, či nad tým, ako som otázku formuloval alebo nad samotnou otázkou. „Prosím, ja to musím vedieť.“

„Nemôžem,“ povzdychol si. „Musí ti to povedať sama.“ Natiahol ku mne ruku, dlaňou nahor. „Poď so mnou. Daj jej k tomu šancu.“ Nasucho som prehltol. Jedna moja časť chcela okamžite ísť. Za ňou. Ale tá druhá – silnejšia – mala strach. Z neho a jej odmietnutia. „Chris, to, čo k nej cítiš a ja viem, že to cítiš, cíti ona rovnako. Tak ju to nechaj vysvetliť.“

Čo môžeš stratiť, keď nič nemáš?


Pohľad Leah

Naše vlčie telá čiastočne odrážali tie ľudské. Ja som po premene mohla vsádzať na obratnosť. Sam na svoju silu. Bol jednoducho obrovský. Možno preto som poskočila minimálne o meter, keď mi do boku narazila jeho hlava.

Jeden, dvakrát, desaťkrát.

To bolí, zakňučala som.

Tak kráčaj sama!

So zvesenou hlavou som spravila pár krokov a zase zastavila. Strach ma prinútil.

Ak sa pri ňom premeníš, môžeš ho aj zabiť, spomenula som si totiž na Carlisleove posledné slová. Slová, ktorými ma počastoval, keď ma od Chrisa odtrhol. Slová, ktorými ma od neho donútil odísť.

Som pre neho nebezpečná!

Vlk vedľa mňa zavrčal. V tejto podobe naše myšlienky nikdy neboli súkromné. Počul, na čo myslím, a viditeľne sa mu to nepáčilo.

Zaváhala som.

Znovu do mňa strčil. Radšej som sa pohla, aby ho náhodou nenapadlo chytiť ma medzi zuby ako neposlušné šteňa a odniesť kamkoľvek ho napadne.

Môžem aj to! Ako dôkaz na mňa vyceril svoje tesáky.

Nemám žiadne oblečenie, bránila som sa rýchlo.

Niečo vymyslíme, odpovedal, no zastavil, aby moje slová zvážil.

Naskytla sa mi šanca na útek. Nedokázal by ma dohoniť. Vždy som bola rýchlejšia.

Takmer som sa k tomu odhodlala, keď mi zrak padol na parkovisko pri nemocnici. Boli sme už dosť blízko. Zreteľne som zaznamenala dve postavy. Jednej ladný krok pôsobil priam nadpozemsky. Tá druhá si pri chôdzi pomáhala dvomi barlami.

Pobehla som a dostala sa až za posledný strom. Ďalej som nemohla, nemala by som sa kde skryť, no aj tak som videla dosť na to, aby mi zovrelo pľúca.

Carlisle kráčal prvý a vždy na okamih zastavil, aby na Christiana počkal, i keď sa nezdalo, že by ten o to stál. Ani raz nedovolil, aby sa vzdialenosť medzi nimi zmenšila o viac ako dva metre. Nejako podvedome vycítil, kedy je lekár príliš blízko a spomalil. Vidieť to zjavne nemohol, jeho oči sledovali len zem. Nie však preto, aby omylom o niečo nezakopol.

On sa bojí.

A čo si čakala? V Samovom tóne nebol žiadny výsmech, len rovnaká obava, akú som cítila aj ja.

Zahanbene som sklonila hlavu. Nechala som ho s upírom. S najhorším z predátorov. A niečo bolo ešte horšie. Nechala som ho s mužom napriek tomu, ako mu jeden z nich ublížil.

Premenila som sa, aby som mohla plakať. Aby som mohla jeho smerom aspoň natiahnuť ruku, ktorej dotyk nemohol cítiť.

Budem pri tebe každú ďalšiu sekundu.


Pohľad Christian

Doktor Cullen mal mercedes. Zvláštne, že všetci bohatí ľudia, ktorých som poznal, mali mercedes. Všetci zlí ľudia, ktorých som poznal, mali mercedes.

Otvoril mi dvere na mieste spolujazdca a čakal, že mu podám barle. Zachvel som sa. Všetka odvaha ma náhle opustila. „Nemaj strach,“ šepol, akoby dokázal čítať z reči môjho tela. „Vezmem ťa k Leah domov. Nič menej, nič viac. Sľubujem.“

Kedy mi naposledy nejaký muž niečo sľuboval? Nasucho som prehltol. Bol to Steven. Prisahal, že sa mi to bude páčiť.

To sa mi nepáčilo.

„Môžeš si sadnúť aj dozadu.“ S tými slovami doktor Cullen zavrel dvere, otvoril druhé, obehol auto, nastúpil za volant a čakal na moju reakciu.

Neprosil, nenaliehal, neprikazoval. Len ticho sedel, vôbec sa nehýbal. Zhlboka som sa nadýchol.

Už aj tak nie je kam inam ísť.

Nasúkal som sa do auta, barle si opatrne položil na kolená, aby som nimi neoškrel nič z pridrahého interiéru, a pomaly som za sebou zavrel dvere.

„Ďakujem za tvoju dôveru,“ šepol, natočil ku mne tvár a usmial sa. Jemne, skoro otcovsky. Aspoň tak som si predstavoval, že by sa na mňa niekedy usmieval otec. Ak by som nejakého mal.

Natlačil som sa viac do sedačky. Zaskočený. A hlavne podvedený. Podvedený sám sebou. Vlastnými pocitmi.

Ľudia sú predsa zlí.

Prečo ma teda mimika jeho tváre núti, aby som sa cítil v bezpečí? Tak ako pri nej.

Pozrel som na svoje zápästie. Opatrne som sa dotkol jemných siniek. Ostali mi na pamiatku. Po jej prisilnom zovretí. Síce mi ublížila, ale ja som to tak necítil. Skôr naopak. Veď mala o mňa len strach.

Pohladil som každý otlačok jej prstov a blahom privrel oči. Bolo to, akoby sme sa na chvíľu dotýkali, akoby sme sa na chvíľu znovu držali za ruky.

Vráť sa mi.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa doktor Cullen. Hlas mu u toho trochu preskočil. Snáď dojatím. Musel si všimnúť, čo som robil.

Krv sa mi nahrnula do tváre z pocitu, že videl niečo príliš osobné. Príliš intímne. Ledva som sa zmohol na prikývnutie.

Pozrel zas dopredu, naštartoval a auto sa pohlo. Zadíval som sa z okna. Dúfal som, že ma pohľad na okolie dostatočne zamestná a ja nebudem myslieť na... ňu. A na všetko, čo mi mohla dať.

Nechcem už nič. Len ešte jednu šancu.

Vyšli sme z parkoviska a zaradili sa na rušnú cestu. Tú veľmi rýchlo nahradila pokojnejšia. Len my a stromy. Veľa stromov. Cez niektoré presvitalo slnko v jemných paprskoch a hádzalo odlesky na ich listy. Zlaté... Ako jeho oči.

Nie je normálne mať zlaté oči.

A je snáď normálne veriť cudziemu človeku? Je snáď normálne...

Z pamäte sa mi do vedomia vkradla jej tvár. Dokázal som si ju zreteľne vybaviť. Každý jeden detail. V celom tele sa mi rozlialo intenzívne teplo.

Milujem ťa.

Pokrútil som hlavou. Zmätený z vlastných myšlienok. Pripadali mi neprirodzené. A pritom viac než prirodzené. Skutočné, a pritom neskutočné. Zdalo sa mi, že sa celý svet zbláznil. Že som sa ja zbláznil.

Auto nečakane zastavilo. V ceste nám nebránila jediná prekážka. Doktor Cullen pozrel doprava, doľava a zase doprava. Akoby dával prednosť neviditeľnému kamiónu. Nasledoval som jeho pohľad. V lese sa mihlo niečo strieborné.

A potom ešte raz.

Rozbúchalo sa mi srdce. Nie strachom. Len neidentifikovateľným vzrušením. Prázdno z môjho vnútra niekam zmizlo.

Znovu sme sa pomaly pohli. Ruka mi sama vystrelila k oknu a dotkla sa skla. Nedokázal som ju ovládať vôľou.

Veľmi blízko zavilo nejaké zviera. Zranene. Ten zvuk ma intenzívne zasiahol. Druhá moja ruka smerovala k hrudi.

Doktor Cullen sa obšil. „Za chvíľu sme tam,“ povedal nervózne.

Otočil som sa. Strieborný záblesk sa znovu objavil medzi stromami. Smeroval k nám. Prešli sme okolo tabule oznamujúcej vstup do rezervácie La Push. Na nej bol nakreslený symbol tohto miesta. Čierny na bielom. Prekrásny vlk.

Jej domov, prebehlo mi mysľou. Môj domov.

Doktor Cullen pridal plyn a mne zovrelo pľúca, keď sa to, čo nás sledovalo – to, čo som ja sledoval - začalo vzďaľovať. Každým úderom môjho srdca viac a viac. Tlak v mojom vnútri zosilnel. Nemohol som sa nadýchnuť.

Zviera znovu zavilo. Mimovoľne som stiahol ruku zo skla na kľučku a potiahol. Dvere sa neotvorili. Bezpečnostná poistka to nedovolila. Skúsil som to ešte raz. Silnejšie a o to viac nelogickejšie. Auto predsa stále išlo.

„Christian?“ zaznel interiérom hlas doktora Cullena. „Čo to robíš?“

„Nemôžem dýchať,“ odpovedal som. Skoro nepríčetne. Vôbec som nechápal, čo sa to so mnou deje. Čo sa to vo mne deje. Zaškrípali brzdy, pocítil som trhnutie a auto zastavilo. Jemné cvaknutie napovedalo, že sa všetky dvere otvorili.

Chcel som vystúpiť, možno aj vybehnúť, ale kvôli sadre som z auta len vypadol. Rovno na zem. Zaštípali ma obe kolená aj dlane, ale konečne mi pľúca naplnil kyslík. Doktor Cullen bol v okamihu pri mne a pomáhal mi vstať. „Preboha, Christian, zbláznil...“ Viac som nepočul. Zrak mi padol do lesa. Za prvým stromom niečo bolo. Niečo strieborné. Niečo lákavé. Niečo moje.

„Ja musím...“ Ďalšie slová sa mi zasekli v hrdle, keď na mňa vykukla hlava toho, čo ma k sebe doslova volalo. Hlava obrovského vlka.

Logicky som sa mal začať báť. Logicky som mal utekať. Logicky som mal vliezť naspäť do auta.

Možno by som to aj urobil, ak by sa nám nestretli pohľady.

Nikdy nepozerajte divým zvieratám do očí, napadlo mi, čo sme sa učili na biológii a napriek tomu som sa pozeral. Nie len pozeral.

Ja som videl... Lásku.

Jej lásku.


Ďakujem každému, kto túto kapitolu (a aj tie predtým) dočítal do konca a zanechal mi nejaký komentár. Veľmi si to vážim, pretože viem, že to s mojim vydávaním vôbec nie je slávne.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

7)  ambra (30.09.2014 16:47)

Ou, právě jsem zjistila, že jsem neprošvihla jednu, ale už dvě kapitoly . Omlouvá mě snad jen předodjezdový stres, který jsem v červenci prožívala. Nicméně tuhle jsem si dala znovu pro připomenutí a představa, že mám teď před sebou dvě najednou, je prostě úžasná!

wodwar

6)  wodwar (02.07.2014 12:31)

Achichich, krásné, v jednom momentě mi to tedy připadalo příliš přeslazené, ale jinak sladké . A po slohové stránce taky velmi zdařilé, líbí se mi, jak dokážeš popsat emoce.
Těším se na pokračování, snad přibude brzy.

Ivana

5)  Ivana (21.06.2014 19:29)

Seb, moc ďakujem. Pre mňa zase strašne veľa znamenajú tvoje komentáre.
Ambri, , ty ma vždy dokážeš potešiť a dodať mi ďalšiu chuť do písania. Dúfam, že ťa nesklamem, ale Alice a Jasper sa budú mihať len veľmi okrajovo, až kým... no až kým nepríde Jasperov čas.
Emam, som rada, že sa ti poviedka páči.
Veľmi vám ďakujem.

emam

4)  emam (09.06.2014 21:50)

Ach! To je nádhera a konečně se můžu pořádně nadechnout, protože u čtení téhle kapitoly jsem měla zatajený dech a došlo mi to, až teď.
Smekám před tvým uměním a děkuji, že zase píšeš

ambra

3)  ambra (08.06.2014 21:17)

Tak si tu zase pomalu dokysličuju mozek . Pokaždé si říkám, že tentokrát už budu poctivě a pravidelně dýchat, jenže... . No, ani tentokrát to neklaplo .
Pomalu, skoro milimetr po milimetru Christian dovoluje, aby se k němu "ti hodní" přibližovali. Ještě to potrvá, ještě to bude bolet (a úplně to nepřebolí nikdy), ale má naději, rozhodně ano, i když nám ji tak opatrně dávkuješ (což je dobře, jinak by to prostě nemohlo být věrohodné).
Oba v tom krásně lítají, magičnost té přitažlivosti mi změkčuje kolena . Strašně se těším, až se Chris dostane do péče Leiny mamky, protože možná u Leah hledá chybějící mateřský cit, ale asi bude překvapený, jak brzo tam nejde jinou úroveň lásky. Je ale ve věku, kdy ještě mateřskou lásku potřebuje, tak snad to do sebe všechno... Což mi připomíná - snad se do toho ta jeho biologická mrcha ještě nějak nepřimotá .
Carlisle je mimochodem dokonalá terapie, co se týče té fóbie z mužů, to jsi vymyslela naprosto úžasně (ostatně jako všechno v tomhle příběhu). Děkuju za kapitolku a moc se těším na další (budou i A+J? ;) ).

2)  Seb (08.06.2014 17:48)

Ach, nádherná kapitola. Všechno je tak přesné, to, jak stále touží po lásce své matky, citlivý přístup Carlisla, uvažování Christiana i Leah, napsalas to dokonale. Jsem strašně natěšená, jak Christian přijme Leah s její vlčí podobou, zatím to vypadá nadějně.
Moc Ti děkuju za krásné počtení a jdu si to vychutnat ještě jednou.
Myslím, že jsem Ti už psala, že Tvoje psaní pro mě hodně znamená, ale stejně to musím napsat znovu.

1)  ada1987 (08.06.2014 14:18)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse