Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Chcem zatajiť pravdu, chcem ťa ochrániť.

Chcem zatajiť pravdu,
chcem ťa ochrániť.
Ale s tou beštiou vo vnútri
sa nemáme kam schovať.

---

Až pocítiš môj žiar,
pozri sa mi do očí.
Tam sa skrývajú moji démoni,
tam sa skrývajú moji démoni.
Veľmi sa nepribližuj,
vo vnútri je temno.
Tam sa skrývajú moji démoni,
tam sa skrývajú moji démoni.

 

Pohľad Alice

Nezmenili sa. Vôbec sa nezmenili. Ostali úplne rovnaké. Moje prekliatia. Moje vízie. Akoby žiadne rozhodnutia proste nestačili.

Dopekla, čo mi uniká? Čo sa ešte môže stať?

Z hrdla mi vyšlo niečo medzi vzlyknutím a vzdychnutím. Skutočne to môže byť osud? Skutočne musia zomrieť? Môj manžel i jej muž.

„Alice.“ Jasper prehovoril prvýkrát od nášho odchodu z domu. Natočila som k nemu tvár. Naše pohľady sa stretli. Zlatá našla zlatú. Srdce našlo srdce. „My alebo oni?“ spýtal sa a prekryl moju ruku tou svojou.

Privrela som viečka. Bolo ťažké s ním o tom hovoriť, i keď odpoveď na svoju otázku dávno poznal. Neodišli by sme, ak by našej rodine hrozilo nebezpečenstvo. Práve naopak. „My,“ šepla som a až potom na neho znovu pozrela.

Lietadlo na okamih ovládli turbulencie. Nejaká žena za nami zhíkla. Môj manžel nepatrne prikývol a zhlboka sa nadýchol. Oči mu ovládla čerň. Stále sa nenaučil ovládať. Stiesnené priestory mu nerobili dobre. Ľudské vône príliš lákali, príliš pohlcovali.

„Nehovor,“ požiadala som, zdvihla opierku medzi nami, aby nás nič nedelilo, a pritisla hlavu na jeho hruď. Zaboril nos do mojich vlasov a jemne zavrnel. Čiastočne ako lovec, čiastočne ako milenec.

Bože, láska, čo by s tebou urobila krv, ktorá by ti spievala?

Prebudila by démona, odpovedala som si sama.

Telo sa mi mierne zachvelo vidinou nevyhnutného. Jasper natiahol ruku k mojim perám a nežne obkreslil ich kontúry. „Ja alebo ty?“ spýtal sa. Kto z nás má zomrieť? radšej nedodal.

Ak umrieš ty, umrieme obaja, od nášho prvého stretnutia sme už len my. Priveľmi spojení, aby jeden z nás žil bez toho druhého, pomyslela som si, ale nahlas som to vysloviť nedokázala.

„Takže ja,“ pochopil z môjho mlčania a jemne ma od seba odtiahol. Tvár mu odzrkadľovala všetko, čo práve cítil. Mal strach. Môj silný manžel sa bál. Nie však o seba. On sa bál o mňa.

„Mne sa nič nestane,“ zaklamala som a ponúkla mu svoje ústa k bozku.

Viditeľne zaváhal.

„Prisahám,“ ubezpečila som ho. Nie vždy je pravda to, čo potrebuje ten druhý počuť. „A ani tebe.“

Rýchlo spojil naše pery a rovnako rýchlo ich zas opustil.

Prázdno.

„Len...“ naznačil a čakal, že dokončím vetu.

„Len sa nesmieme vrátiť.“ Nepovedala som prečo. Nechcela som hovoriť o chlapcovi, ktorého krv by nás oboch zabila, a Jasper ma ani nenútil. Bez ďalších slov zveril svoj život do mojich rúk. Vlastne ako vždy.

Snáď tvoju dôveru nesklamem.


Pohľad Leah

Ráno je vraj múdrejšie večera. Dúfala som, že to nejako tak bude.

Ale nebolo.

Chris sa zobudil v rovnakej nálade, v akej zaspal. Akoby mu niekto vzal všetky emócie, zatvoril ich do pomyselnej skrinky, uzamkol ju a vyhodil kľúč.

Nereagoval na môj dotyk. Ani pozitívne, ani negatívne.

Nereagoval, keď ho prezeral Carlisle. Ani neprotestoval, ani sa nezachvel.

Nereagoval, keď som mu naznačila, že je čas ísť domov. Ani na mňa nepozrel, ani neodpovedal.

„Mal by si sa prezliecť,“ povedala som a natiahla k nemu ruku s vecami, ktoré som vybrala z tašiek s jeho oblečením.

Znovu ticho, len nepatrné prikývnutie.

Bože, to bolelo.

Vyšla som z nemocničnej izby, aby mal súkromie, a posadila sa na stoličku oproti jej dverám. Sklonila som hlavu a pozrela na svoje ruky. Niečo na ne dopadlo. A potom znovu a znovu. Jedna slza za druhou.

Plakala som v nádeji, že sa zo mňa vyplaví to prázdno, ktoré mi jeho odmietanie spôsobilo. Tá bolesť, ktorá sa vo mne zakorenila, keď mi bol zrazu zas tak vzdialený. Presne ako v deň, keď sme sa videli prvýkrát. Presne ako v deň, keď som konečne našla najdôležitejšiu časť môjho života, môjho ja.

Láska, vráť sa ku mne.


Pohľad Christian

Na stene, tesne pri dverách, viselo zrkadlo. Zdalo sa mi nekonečne veľké, nekonečne nevhodné. Zobrazovalo celú moju postavu. Absolútne nahú.

Zaujímavé, že som si ho nevšimol, keď som sa vyzliekal. Zrak mi naň padol, až keď som sa chcel obliecť do vecí, ktoré mi dala Lea. Do mojich vlastných vecí, do mne tak cudzích vecí, do vecí, ktoré mi kúpila matka, aby sa za mňa nemusela hanbiť, keď so mnou raz za čas niekam išla.

Neviem, či som sa na seba už niekedy takto pozeral, takto si sám seba prezeral. Ale teraz som musel, nedokázal som prestať.

Kosti... všetky bolo vidno. Každá jedna okato trčala a vysmievala sa mi.

Kto by teba mohol mať rád? ...normálne rád.

Pokožka... biela. Bez náznaku jedinej farby.

Kto by sa ťa chcel dotknúť? ...normálne dotknúť.

Vlasy... neučesané, len podivne rozhádzané okolo tváre.

Kto by sa na teba chcel dívať? ...normálne dívať.

Oči... modré a mŕtve. Jej oči, presná kópia.

Mami, skutočne ti na mne nikdy nezáležalo?

Niekto jemne zaklopal na dvere. „Nie!“ vykríkol som a celým telom sa na ne natlačil, aby ich nemohol otvoriť. Predstava, že by ma ktokoľvek takto videl, bola viac než desivá.

„Pokojne, ja počkám, máš čas.“ Leine slová a v nich nejaká obava.

„Minútu.“ Snažil som sa hovoriť nahlas, aby ma počula. Chcel som povedať viac, ale ústa viac vysloviť nedokázali. Nedokázali ju upokojiť.

Ona ťa aj tak tiež opustí, šeplo niečo vo mne, aby ma ubezpečilo, že by to aj tak bola len márna snaha.

Dovolil som si na seba posledný pohľad, priložil ruku k hrudi a pomaly obkrúžil pravú bradavku. Dve jazvy. Takmer nepatrné. Spomienka na dotyk jeho zubov.

Zavrel som oči a rýchlo ich zas otvoril. Na ľútosť vo mne už neostalo miesto.

Ostaneš sám. Navždy sám.

Navliekol som si trenírky, tričko, sveter a s miernou obavou pozrel na tepláky. Netušil som, či sa cez ne bude dať pretiahnuť sadra. Nakoniec to išlo takmer bez problémov. Len som si musel sadnúť na botník.

Dvere som otvoril skôr, ako som si začal obúvať tenisku na zdravú nohu. Lea vošla, počul som jej krok, počul som jej dych, dokonca som mal pocit, že som počul jej srdce biť. Biť pre mňa.

Otriasol som sa. Také myšlienky som si nemohol dovoliť. Potom... až odíde, by to len viac bolelo.

Zaviazal som si šnúrky a pomaly sa postavil. Stála oproti mne. Prvýkrát som si uvedomil, aká je vysoká. Vyššia ako ja. Vyššia ako väčšina žien. Moje čelo jej dosahovalo ledva niekde k brade a mňa úplne nelogicky premohla potreba ten rozdiel okamžite dorásť.

„Christian,“ natiahla ku mne ruku, akoby sa ma okamžite potrebovala dotknúť. Ustúpil by som, ale nemal som kam, tak som sa len viac natlačil k stene. Za mojim chrbtom musela vidieť svoj vlastný odraz v zrkadle.

Vidíš sa tak, ako ťa vidím ja? Ako anjela upínajúceho sa k ničote?

„Christian.“ Znova moje meno z jej úst. Znovu ten pocit pohladenia hlboko vo vnútri.

Počuješ sa tak, ako ťa počujem ja? Ako čistú dušu volajúcu tú pošpinenú?

„Čo sa deje?“ Tentokrát ma neoslovila, no ja som svoje meno počul.

Christian, buch, Christian, buch, Christian.

„Prečo si tu?“ Tá otázka zo mňa vypadla, i keď som veľmi dobre vedel, že som sa na to už raz pýtal a ona mi vtedy sľúbila, že mi všetko vysvetlí. Len inokedy, neskôr.

Ale kedy je to neskôr? Až bude odo mňa navždy odchádzať a mne neostane nič?

Zhlboka sa nadýchla, vydýchla, znova sa nadýchla.

A mlčala.

Jeden, začal som v mysli počítať.

Dva.

Tri.

Desať.

Šesťdesiat.

Nestačila ti minúta?

„Prečo si tu?“ zopakoval som svoju otázku. Nie, nebolo fér na ňu naliehať, no ja som už nemohol čakať.

Stiahla pery do úzkej linky, zdala sa zmätená.

A zase len mlčala.

„Povedz mi prečo!“ Už som sa nepýtal. Už som neprosil. Už som len jednoducho žiadal to, na čo som mal právo.

„Ja...“ začala, no hneď sa zarazila. „Teraz nie je vhodná chvíľa,“ šepla, poobzerala sa okolo seba a dodala: „A ani vhodné miesto.“

Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Toto som nechcel počuť. Ja som potreboval odpoveď. Ja som si tú prekliatu odpoveď zaslúžil!

„Tak prečo si, dopekla, tu?“ skríkol som dávajúc do tých slov všetku svoju bolesť prezlečenú za hnev. Tak predsa len vo mne ešte nejaké emócie ostali.

Nech mala dovtedy v tvári čokoľvek, zrazu to bolo preč. Ostala len nepriepustná maska. Zdalo sa mi to, alebo jej zvláštne zavibrovala hruď?

„Neútoč... na... mňa.“ Medzi každým slovom nechala dlhú medzeru, akoby na chvíľu mala problém s rečou ona a nie ja.

„Inak urobíš čo?“ spýtal som sa, i keď to skôr znelo ako posmešné odfrknutie. „Odkopneš ma?“

„Chris,“ zaúpela.

„Udrieš?“

„Chris, prosím.“

„Nájdeš niekoho, kto ma znásilní?“

„Christian!“

„Alebo pokojne všetko...“ Zarazil som sa v polovičke vety. Jej zvláštny pohyb ma prinútil. Vyzeralo to, akoby sa len letmo dotkla kľučky na dverách a tá pod jej rukou odpadla. „Ja som predsa zvyknutý...“ Nie, to som už nechcel povedať. To bola len nejaká podivná zotrvačnosť.

„Mlč!“ zhúkla a o krok cúvla. Ja tiež. Strach ma prinútil. Rovnako, ako ma k nej vždy niečo ťahalo, tak ma teraz posielalo preč.

Chytil som sa steny, aby som sa podoprel, a spravil som ešte jeden krok dozadu. A potom ďalší vôbec si neuvedomujúc, kam vlastne idem.

„Nepribližuj sa k tomu k oknu!“ V sekunde prekonala vzdialenosť medzi nami, chytila ma za zápästie a pritiahla k sebe.

Prirýchlo. Prisilno.

„To... bo... bo...“ Môj rečový problém sa vrátil v ten najnevhodnejší čas.

Bolí.

Nepochopila, čo som chcel povedať, alebo to ani nevnímala. Prinajhoršom jej to bolo jedno. Len ma k sebe ďalej majetnícky tisla a telo jej pri tom ovládala neznáma triaška.

Ja sa ťa bojím.

„To bo... bo...“ skúsil som to znovu.

Neúspešne.

Dvere sa otvorili, niekto vbehol dnu a ozval sa známy hlas. „Leah, pusť ho!“

Pocítil som slabé trhnutie a jej objatie v okamihu povolilo. Nebol som na to pripravený, takmer som neudržal rovnováhu, no pridržali ma niečie paže. Studené, mužské, odporné.

Bránil by som sa, ale nestihol som to. Pustil ma tak rýchlo, ako ma zachytil. Len sa ubezpečil, že dokážem sám stáť. Bol to lekár, ktorý sa ma ráno dotýkal úplne všade. Lekár, ktorý ma vyšetroval.

Kmitol pohľadom zo mňa na Leu a niečo povedal. Nerozumel som slovám. Buď hovoril príliš potichu, alebo som ešte nedokázal normálne vnímať. Nech jej však povedal čokoľvek, nebolo to dobré.

Skrivila tvár, hryzla si do pery, pozrela mi do očí a hneď zas sklonila hlavu. Aj za tú krátku chvíľu som v jej pohľade zachytil viac ľútosti, ako som si zaslúžil. Veď to ja som ju provokoval, ja som na ňu kričal, ja som chcel viac, ako mi bola ochotná dať. Bože, čo to do mňa vošlo?

„Ty mne prepáč,“ šepol som a dal som do tých slov všetku lásku, čo som k nej cítil. Už mi bolo jedno, či niekedy odíde. Záležalo len na tom, aby teraz ostala. Pri mne. So mnou.

Nemal som šťastie. Nesúhlasne pokrútila hlavou, zvrtla sa a opustila izbu. Pozeral som na jej chrbát a potom sklonil zrak na svoju ruku. Automaticky sa za ňou naťahovala.

 

Pohľad Leah

Vybehla som z nemocnice, potkýnajúc sa o každý kameň vletela až do lesa.

Nezastavovať.

Moje šaty sa rozleteli na tisíc kúskov, z hrdla vyšlo zavrčanie a dve nohy nahradili štyri.

Uvoľnenie.

Stromy sa mihali jeden za druhým. Rýchlosť ma ovládla.

Sloboda.

Mozog mi zaplavili spomienky. Srdce stiahla úzkosť.

Bolesť.

Odišla som od neho, i keď som mu sľúbila, že ho nikdy neopustím.

Strach.

Musela som. Som pre neho nebezpečná.

Odhodlanie.

Zavila som do hĺbky lesa. A potom ešte raz, len silnejšie. V diaľke mi niekto odpovedal. A znova, len bližšie.

Zastavila som. Neviditeľná sila mi prinútila. Otriasla som sa pod návalom emócií. Hruďou mi zavibrovali vzlyky. Zvieracie a čisté. Zvieracie a pri tom pre zviera tak neprirodzené.

V ľahkom opare sa objavil obrovský čierny vlk. Môj priateľ, môj alfa.

Vráť sa späť, zaznelo mi v mysli. Nie ako príkaz. Len ako prosba.

Ty si ma sledoval? zasiahla úplne zbytočne moja hrdosť.

Spravil ku mne posledných pár krokov a umožnil mi zazrieť sa v odraze jeho očí. Toto som ja? To nešťastné a zlomené?

Lea, len strážim, aby moje chyby neboli aj tvojimi chybami.

Sklonila som hlavu. Už som sa nechcela viac vidieť.

Takmer som sa pri ňom premenila!

Ja som sa pri nej premenil! Vedela som, čo po tých slovách príde, no nedokázala som ho vytriasť zo svojej mysle. Stále dookola si vynucoval moju pozornosť a ukazoval mi okamih svojho života, ktorý ho navždy ovplyvnil. Ukazoval mi, ako spôsobil jazvy na tvári svojej milovanej.

Prestal, až keď sa mi podlomili nohy a celé moje telo sa zviezlo k zemi.

Povedz mu pravdu, on je stvorený pre teba. Stvorený, aby to pochopil, aby ti čokoľvek odpustil.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Ivana

4)  Ivana (23.05.2014 00:10)

Holky, strašne moc ďakujem. Ani neviete, ako ste ma potešili. Ja viem... hovorí sa, že by mal človek písať pre seba a nie pre iných, ale ja som už pristará, aby som verila na rozprávky, a preto ma veľmi teší, že tieto moje výplody niekto číta a dokonca sa mu páčia. To je viac, ako som si kedykoľvek mohla priať.
Ambra, úprimne neviem, čo mám povedať. Ty mi vždy napíšeš niečo také pekné, že ma to neskonale dojme. Pretože pre mňa si ty človek, ktorý skutočne vie písať a ja tvoje poviedky milujem... asi kvôli tomu to pre mňa vždy strašne veľa znamená. Ďakujem... i keď to slovo je asi málo.
Bože, výročie? Ja som myslela, že o takomto čase tá poviedka bude hotová. Ach... zastreliť ma je málo. Len v poslednej dobe mám plnú hlavu zákonov a podobných zábavných vecí a na ten „môj svet“ je pomenej času. Predsavzatia, že sa to zmení ,si už nedávam, ale skúsim si vyhradiť víkend. Pretože ich mám plnú hlavu.
Wodwar, ďakujem, že si to so mnou tiež ešte vydržala... vždy dúfam, že sa k príbehu aj po tej dobe vrátiš.

wodwar

3)  wodwar (22.05.2014 21:41)

Ach jo, pěkné. Strašně moc se mi líbí Tvůj styl - dokážeš tak neuvěřitelně čtenáře vtáhnout do děje díky tomu, jako popisuješ pocity a emoce postav ... Taky bych to chtěla umět.
Jinak k samotné kapitole - Alici s Jasperem jsi pojala nově, alespoň pro mě, nikde dříve jsem nečetla o jejich vztahu a tady jsi mi to tedy vynahradila. Chrise mi bylo líto, působí na mě hrozně zmateně a ztraceně - chce, aby s ním Leah byla, a pak ji takto odhání. Doufám, že se přes to s Leah přenese. Poslední část byla taky hezká, Sam se zachoval jako správný alfa.
Těším se na pokračování, doufám, že se ho dočkáme brzy ;).

2)  ada1987 (19.05.2014 19:06)

skvele, konecne pokracko

ambra

1)  ambra (19.05.2014 16:32)

Ahoj Ivanko
Nejdřív: gratulace k výročí ;) Jj, vlčci jsou tu s námi už rok... Což je na jednu stranu super, na druhou stranu... (tak jo, už mlčím )
Potom: písnička dokonalá, perfektně sedí (a já je miluju ).
A teď to nejdůležitější. Dočetla jsem tuhle knížku, která mě uvedla do mírně řečeno zvláštní nálady. Autorku považuju za génia. Když jsem dnes četla tvou kapitolu, uvědimila jsem si, že ve mně dokážeš vzbudit úplně stejně silné emoce (ano, skoro od prvního řádku jsem polykala slzy a doslova se držela za srdce), i když píšeš úplně jinak než ona zmíněná - mírně vtipné je, že pro mě líp. Máš krásný a bohatý jazyk, ale to už se nejsíš opakuju;) .
Alice a Jasper... Vůbec netuším, kam tahle dějová linie bude směřovat a to miluju!!! Držím ti (si, nám) všechny pěsti, abys to ukočírovala, protože vím, jak je těžké převést třeba i dobrý nápad do příběhu tak, aby to nakonec mělo tu původní plánovanou sílu. Chci to tak moc hlavně proto, že stačilo pár odstavečků a já ty dva v tvém podání naprosto zbožňuju (jo, jeden Jasperův pohled, dvě věty, jeden polibek a byla jsem ztracená ). Takže se ani nebudu zlobit, když dostanou víc prostoru. Nicméně, dneska mě hlavně šokovalo, že ti ještě zbývá tolik prostoru popsat velkou lásku "jinak". Když se sejdou v příběhu dva hlavní zamilované páry, bývá docela peklíčko definovat každý z těch citů tak, aby to nesplývalo. Tobě se to daří naprosto neskutečně!
Čímž se plynule dostávám k našim hlavním zlatíčkům, ze kterých si dnes dojmy nechám víc pro sebe, protože mám pocit, že je to mezi nimi tak křehké, že by to mohla rozbít i myšlenka .
Nicméně... zmínka o tom, jak ji touží fyzicky dorůst, mě naprosto odrovnala (ne že by to ostatní ne ).
Děkuju, že to ani přes těžkosti nevzdáváš, pauzy se většinou aspoň trochu projevují na úrovni psaní, takže i u tebe, ale i když to nerada přiznávám, tak v tvém případě spíš pozitivně (nechápu, jak je to možné!!!).
Piš, prosím, stýská se mi po nich už teď (o ostatních postavách nemluvě) )

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek