Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Zakázala som si to, ale aj tak som si predstavila výraz v jej tvári. Vryl sa príliš hlboko do mojej mysle. Navždy sa v nej zahniezdil, aby mi dookola ukazoval, aká bolesť čaká ženu, ktorá stratí to najcennejšie. Aká bolesť čaká Leah. Aká bolesť čaká mňa.

Pohľad Alice

„Kayla, kde si?“ zavolal plavovlasý muž na malé dievčatko, ktoré sa mu skrývalo za jedným zo stromov. Spravil pár krokov a skúsil to znovu. „Kayla?“ Hravosť, akou vyslovil jej meno, nútila k úsmevu. Veľmi dobre vedel, kde je. Len ju podporoval v detskej hre. Sadol si na trávu, rozhodil rukami a naoko si povzdychol. Chcel jej dať ešte trochu času, aby sa dostatočne zabavila. Za chvíľu však prudko vstal a poobzeral sa. Niečo sa stalo. Niečo bolo zle. „Kayla!“ Tentoraz v jeho tóne zaznela neskrývaná úzkosť. Zmätené dievčatko vyšlo zo svojho úkrytu. O sekundu ju už muž zvieral v náručí.

„Čo to je?“ šeplo dievčatko očividne vystrašené. Nezvykle tichý les pretínalo zúrivé vrčanie. Približovalo sa, silnelo.

„V... Vrátime sa.“ Ťažko povedať, či mužove zakoktanie spôsobil strach, alebo tak rozprával bežne. Začal cúvať bez toho, aby dievčatko pustil z rúk.

„Chris, uteč!“ skríkla žena, ktorá sa objavila na druhej strane čistinky. Bežala ako o život. V tvári mala nespočet emócií, dlhé vlasy jej viali vo vetre. Bosá, len v bielych šatách pripomínala anjela. „Seth! Jared! Pomôžte!“

V diaľke zavili vlci, akoby jej odpovedali.

„Lea,“ oslovil ju muž, keď k nemu dobehla. Viditeľne čakal, že zastaví. Snáď si aj myslel, že utečú spolu. Ona ale mala iné plány. Venovala mu jediný pohľad plný citu a vbehla medzi stromy.

Mužovu tvár poznačilo jasné zdesenie. Položil dievčatko na zem, ukázal mu smer, z ktorého počul vlkov, a otočil sa za ženou. Práve včas, aby videl jej telo letieť vzduchom. Z hrdla sa mu vydral výkrik skôr, ako bezvládne dopadlo na zem. Rozbehol sa k nej. Vôbec nezaváhal. Dokonca neregistroval, že sa k nemu blíži smrť. Alebo mu to bolo jedno. Iba niekoľkokrát pozrel na utekajúce dievčatko, aby si overil, že ho poslúchlo a dostane sa do bezpečia.

 

„Hrozné,“ povzdychol si Carlisle, keď si uvedomil, že viac zo svojej vízie už detailne vyrozprávať nedokážem. Pri posledných slovách som ledva potláčala vzlyky. Pozrela som mu do očí a pokúsila sa o chabý úsmev. Ani neviem, či som ním chcela upokojiť jeho, alebo dodať trochu odvahy sebe.

„Pokojne sa pýtaj,“ navrhla som. Tušila som, že musí mať milión otázok. Sama som na niektoré roky hľadala odpoveď. Žiaľ ale nenašla.

„Tá žena vo vízii je Leah?“ overoval si ako prvé. Prikývla som. Ostane rovnaká, kým Christian dospeje. Iba si nechá dorásť vlasy. „Pochopil som správne, že zaútočí v ľudskej podobe?“

„Nepremení sa,“ potvrdila som. Preto som dlho nevedela, aký vzťah bude mať Christian s vlkmi. Leah sa vo vízií správa takmer ako obyčajná žena. „Neviem prečo. Má predsa skúsenosti s bojom. V ľudskej podobe je síce silnejšia ako normálny človek, ale proti upírovi nezmôže nič. Vychádza mi jediné vysvetlenie. Z nejakého dôvodu sa premeniť nemôže.“

„Alice, ale skutočne je to ona? Vlkov predsa nevidíš a ani ľudí, ktorí sú v ich fyzickej blízkosti.“ Za iných okolností by ma Carlisleov pochybovačný tón urazil, ale v tomto prípade som sama mala len domnienky.

„Je to ona. Znie to síce zvláštne, ale vidím ju, kedykoľvek je v Christianovej blízkosti. Akoby nejakým spôsobom potláčal jej vlčiu časť.“

„Potláčal?“ zopakoval po mne Carlisle a neveriacky pokrútil hlavou. „To predsa nie je možné.“

„Možno má Christian dar,“ pípla som, i keď som si nevedela ani len predstaviť, aký dar by niečo také umožňoval. Leah sa narodila s vlčím génom. To jej nikto nemôže vziať.

„Vidíš pri ňom aj ostatných vlkov?“ spýtal sa Carlisle s neskrývaným záujmom.

„Áno,“ prikývla som. „Ale možno...“ Zasekla som sa v polovičke vety. Ak som chcela všetko poriadne vysvetliť, musela som sa vrátiť k svojej osudovej vízii. Začať tam, kde som prestala. „Potom, ako Jasper napadne Leah, Christian sa za ňou rozbehne. Budú mu k nej chýbať len tri kroky, keď na neho Jasper skočí. Zahryzne sa mu do hrdla bez jediného zaváhania.“ Odmlčala som sa a dopriala si poriadny nádych. Napriek tomu, že som to v mysli videla snáď tisíckrát, nemohla som o tom hovoriť, akoby išlo o niečo bežné. „Leah sa bude dívať, ako z jej lásky uniká život. Nedokáže mu pomôcť, nedokáže sa ani pohnúť.“

Zakázala som si to, ale aj tak som si predstavila výraz v jej tvári. Vryl sa príliš hlboko do mojej mysle. Navždy sa v nej zahniezdil, aby mi dookola ukazoval, aká bolesť čaká ženu, ktorá stratí to najcennejšie. Aká bolesť čaká Leah. Aká bolesť čaká mňa.

„Ďalej sa mi všetko stráca,“ pokračovala som napriek zovretému hrdlu. „Dorazia ostatní vlci a vízia sa prepadá do hmly. Najprv len zľahka, ale nakoniec úplne mizne. Neviem, či preto, lebo je vlkov viac, alebo Christian... umrie a s ním umrie aj jeho dar.“

„Musíme tomu zabrániť!“ povedal Carlisle a pozrel na dosku svojho stola v jasnom zamyslení. Viditeľne hľadal spôsob, ktorým by dokázal zmeniť budúcnosť. Hľadal, čo ja som za pätnásť rokov nenašla.

Premiestnila som sa k oknu a pohliadla na mestečko, ktoré mi prirástlo k srdcu ako žiadne iné. Dalo môjmu bratovi večnú lásku a mne nádhernú neter. „Odsťahujeme sa,“ šepla som. Carlisle so mnou naviazal očný kontakt. „Ja s Jasperom,“ upresnila som. „Odídeme ešte dnes. Hneď, ako sa rozlúčim s Leah.“ Hneď, ako budem mať istotu, že som jej šťastie definitívne nezničila, dodala som v myšlienkach, otočila sa na opätku a vyšla z Carlisleovej pracovne.

„Alice,“ zakričal za mnou, no mňa nemohol zastaviť. Čakalo ma dôležité stretnutie a potom bolestivé lúčenie s rodinou. Už som si ani nevedela predstaviť, aký bude môj život bez nich. Na chvíľu ma dokonca napadlo, že by sme mohli odísť všetci spolu. Ale oddeliť Nessie od Jacoba? Spôsobiť bolesť ďalšiemu naveky spútanému páru?

 

Pohľad Leah

Posledná veta v liste od Alice mi v žalúdku spôsobovala nepríjemné chvenie. Nemohla som sa ho zbaviť pri nastupovaní do auta, ani cestou v ňom. To, že mama zaparkovala pred nemocnicou priamo pri žltom porsche, mi na pokoji tiež nepridalo. Čiernovlasá upírka, ktorá stála pri jeho zadnej časti, bola už len taký bonus do rakvy mojej psychiky.

„Alice má pre nás Christianove veci,“ oznámila mama, vypla motor a s nehraným úsmevom vyletela z auta. Mne dalo vystupovanie oveľa viac zabrať. Využívala som posledný čas na sformulovanie poriadneho poďakovania. Otázky k listu som plánovala až po ňom.

„Sue, Leah,“ privítala nás Alice a celých jej stopäťdesiat centimetrov nadšene poskočilo.

„Ahoj,“ pozdravila som slušne a zhlboka sa nadýchla, aby som vysypala svoju pripravenú reč. „Ďakujem ti...“

„Prosím, nie,“ prerušila ma, akoby nejako tušila, že som ďalšie slová aj tak zabudla. „Toto si nezaslúžim.“ Sklopila zrak. Na okamih sa mi dokonca zdalo, že jej tvár skrivila nepochopiteľná bolesť. Rýchlo sa spamätala, otvorila kufor svojho auta a vytiahla z neho dve cestovné tašky. Vytrhla som jej ich z ruky skôr, ako mi ich stihla podať. Síce som prehodnotila svoj vzťah k upírom, ale vôbec sa mi nepáčila predstava, že sa jeden z nich dotýkal Christianových vecí. Že sa ktokoľvek - okrem mňa – dotýkal jeho vecí.

Mama si nahlas odkašľala, aby mi pripomenula, že som sa nezachovala práve najvhodnejšie. Vyčarovala som si na tvári maximálne pokorný úsmev. „To ja len, aby nedržala dlho také ťažké,“ vyhovorila som sa poriadne dementne a vložila obe tašky do kufra nášho auta. Zo zvedavosti som jednu z nich otvorila. Vykuklo na mňa oblečenie v desnom stave. Nikdy som nebola materiálne založená, ale také handry by som nepoužila ani na umývanie podlahy. Veď na tričkách sem-tam chýbal kus látky. Neveriacky som pokrútila hlavou. Ak by Chrisov otčim už nebol mŕtvy, určite ho zabijem.

„Mal v skriniach aj pekné veci,“ šepla Alice. Pozrela som na ňu s podvihnutým obočím. Prečo teda zbalila taký odpad? „Ale všetky mu kúpil on,“ vysvetlila, akoby mi dokázala čítať myšlienky. Prikývla som a chvíľu bojovala s nutkaním všetko vyhodiť. Slabý vetrík však ku mne doniesol povedomú vôňu. Jeho vôňu. Vzala som do ruky jedno tričko a privoňala si k nemu. Zrazu som presne vedela, v čom chcem spávať. Všimne si, keď mu jedno ukradnem?  Aj tak mu zaobstarám nejaké nové.

Mama si znovu odkašľala. Zdvihla som k nej zrak. Nenápadne si klepala prstom na hodinky. Čakala ju v nemocnici poobedná služba a nechcela meškať. „Pokojne choď, jeho izbu nájdem,“ šepla som.

„Ja ju tam odvediem,“ podporila ma Alice. Milo som sa na ňu usmiala. Výnimočne mi jej vrúcne správanie nespôsobilo nutkanie na zvracanie.

„Lea, budem len o poschodie nižšie. Kedykoľvek volaj.“ Mama mi vtisla rýchli bozk na líce, objala upírku, aby ukázala svoj nulový pud sebazáchovy, a zamierila rovno do nemocnice. Zatvorila som kufor nášho auta, vytiahla z vrecka list a pozrela na Alice.

„Mám otázky,“ povedala som a hneď aj jednu z nich položila: „Prečo by si mala predo mnou niekedy kľačať na kolenách?“

Alice zaváhala tak zjavne, že som to musela postrehnúť. „Rečníčky obrat,“ šepla po pár sekundách. Pohľadom prepaľovala svoje lodičky. „To vieš, možno príde čas, keď budem potrebovať tvoju pomoc.“

Prikývla som. Znelo to logicky, i keď mi na jej slovách niečo nesedelo. Celkovo mi niečo nesedelo. Len som nevedela identifikovať, čo presne to je. Unikala mi nejaká podstatná informácia. Dôležitá a zásadná.

„Čo mi tajíš?“ vyletelo zo mňa. Nemohla som odolať. Alice ku mne zdvihla zrak a umožnila mi nazrieť do jej zlatých dúhoviek. Skrz ne možno až do duše. Prebehol mi mráz po chrbte. Veselá tvár bola len maskou. Upírka predo mnou za ňou skrývala hlboký smútok.

„Čo by si urobila, ak by tvojej láske hrozilo nejaké nebezpečenstvo?“ spýtala sa.

„Eliminovala by som ho,“ odpovedala som okamžite. Nebolo nad čím premýšľať.

Alice sa mi otočila chrbtom a spravila pár krokov k nemocnici. „Správne, kiežby som to dokázala aj ja,“ povzdychla si tak potichu, že som si nebola istá, či som dobre počula. „Poď, Chris sa preberá,“ povedala už dostatočne nahlas a gestom ruky mi naznačila, aby som ju nasledovala.

 

Pohľad Christian

Celým telom mi pretekala neznesiteľná bolesť. Tupá a pulzujúca. Nejakým zázrakom som ju cítil aj vo vlasoch. Prinútilo ma to veriť v posmrtný život. Konkrétne v peklo. Tam ľudia ako ja platia za svoje hriechy. Škoda, že som na takú možnosť nepomyslel, kým som si siahol na život.

Stačilo však otvoriť oči a pochopil som, že mňa čaká niečo ešte horšie. Návrat domov. Návrat k nemu. Vôbec mi to neprišlo fér. Mal som byť predsa mŕtvy! Tak som to chcel. Tak som si to naplánoval.

Prečo som teda v nemocnice?

Posadil som sa a nohy prehodil cez rám postele. V predlaktí ma nepríjemne pichlo. Pozrel som naň a chvíľu nevedel, čo vlastne vidím. Párkrát som zažmurkal a až potom si všimol injekciu, ktorá mi trčala z ruky. Zbavil som sa jej jediným trhnutím. Dopadla na zem aj s kvapkou mojej krvi. Červená tekutina vytvorila na bielej podlahe zvláštny kontrast. Nepatrila tam. Rovnako ako ja na tento svet.

Dostúpil som na zdravú nohu, pridržal sa postele a opatrne spravil prvý krok. Smer som vybral inštinktívne ten jediný, ktorý ponúkal, čo som potreboval. Rýchlu smrť. Rýchle vykúpenie. A hlavne istotu, že ho už nikdy neuvidím. Nikdy sa ma nedotkne.

Zacítil som mierny tlak na pravom ukazováku a niečo spadlo na zem. Celou miestnosťou sa rozoznel podivný zvuk. Uši drásajúce pípanie. Zmätene som sa poobzeral. Pohľad mi padol až na prístroj stojaci kúsok od postele. Jeho monitor vyobrazoval jedinú rovnú čiaru.

Rýchlo som pochopil, že snímal moje srdce a senzor stratil kontakt s pokožkou. Vydesilo ma to. Znamenalo to jediné.

Niekto príde! Nemám čas!

O pár sekúnd som stál pri okne napriek značným problémom s chôdzou. Nebolo zavreté. Ani nijak zabezpečené. Otvorilo sa po slabom zatlačení. Len dve poschodia, povzdychol som si v duchu a sklamaním privrel viečka. Dúfal som minimálne v päť, no aj tak som sa začal driapať na rímsu. Išlo to ťažšie, ako som si predstavoval. Moje telo vážilo tonu. V rukách som nemal takmer žiadny cit.

Jedna noha mi už nádejne trčala z okna, keď sa za mojich chrbtom ozvalo prudké buchnutie. Niekto otvoril dvere. Zmobilizoval som všetky sily. Veril som, že to stihnem. Stačil mi posledný pohyb.

Nemal som šťastie.

Nelogicky rýchlo sa mi okolo tela obmotali dve studené paže a vtiahli ma naspäť do izby. „Čo to robíš?“

„Ja...“ šepol som. Na viac som sa nezmohol. Uvedomil som si, že ma pevne drží cudzí muž a že sa pod jeho dotykom nekontrolovateľne chvejem. Moje telo pochopilo situáciu skôr ako myseľ. Tá začala hysterčiť až o pár sekúnd neskôr. Vzoprel som sa nechcenému objatiu. Prekvapivo intenzívne. Raz, druhýkrát, tretíkrát. Vôbec som sa nedokázal ovládať. Chcel som len preč. Od toho muža, od svojho života, od všetkého.

„Upokoj sa... No tak, chlapče, nič sa ti nestane... Som lekár.“ Slová ku mne doliehali, ale ich význam mi bol ukradnutý. Šiel mimo mňa. Ledva som vnímal vlastné vzlyky a bolesť v rukách, ktorú mi spôsoboval každý úder do mužovej hrude. Bola ako z kameňa. „Ublížiš si!“ Muž chytil moje zápästia a pritlačil mi ich k bokom. Nie bolestivo, len rázne. „Midazolam päť miligramov!“ prikázal.

V miestnosti sa pohla staršia žena. Podľa oblečenia zdravotná sestra. „Áno, pán doktor,“ povedala a v rukách sa jej objavila injekčná striekačka. Pozrel som na jej hrot so značným zdesením. Pochopil som, čo chcú urobiť. Omámiť ma tak, ako to niekedy robil on, aby si so mnou mohli robiť, čo sa im zachce.

Prosím, nie, snažil som sa vykríknuť, no z úst mi vyšlo len zúfalé zaúpenie.

„Pro... pro...“ skúsil som to znovu. Bezvýsledne. Len som sa zbytočne rozkašľal. Nemohol som poriadne hovoriť. Nemohol som sa ani nadýchnuť. Príliš mi zvieralo hrdlo.

Do miestnosti vbehla ďalšia žena. Mladá, zvláštne povedomá. Už som ju niekde videl. Len som si nevedel spomenúť kde. „Christian,“ vyslovila moje meno spôsobom, ktorý ma pohladil až niekde na duši. Zamrzol som pod prívalom nečakaného pocitu bezpečia. Studené paže v okamihu vystriedali teplé. Pritisli ma k sebe, akoby ma už nikdy nechceli pustiť. Pevne, nekompromisne, majetnícky. A mne to prekvapivo vôbec nevadilo.

Zviezli sme sa na zem. Ja a ona. V objatí, ktoré mi v tele nespôsobovalo žiadne nepríjemné pocity. Akoby jej náruč bola tá jediná správna.

Ubehla minúta či hodina. Dokonca možno dve. Čas stratil svoj zmysel. Bol som tam, kde som mal byť. Pri nej, s ňou. V nebi.

„Chveješ sa, nie je ti zima?“ prerušila ticho a pomaly – priam opatrne – natiahla ruku k mojej tvári. Neuhol som. Ani som sa nepomohol. Chcel som, aby sa ma dotkla. Chcel som vedieť, aké to bude, keď jej pokožka splynie s tou mojou.

Končekmi prstov mi z líca zotrela zaschýnajúcu slzu. Prirýchlo. Malo to trvať dlhšie. Bože, kiežby to trvalo dlhšie.

„Nie je ti zima?“ zopakovala svoju otázku. Možno si nebola istá, či som ju počul.

Zima, prebehlo mi mysľou a z pamäte sa mi do vedomia vkradol útržok spomienky.

Ľadové ostrie sa mi zabodávalo do kože. Na do mnou stáli muž a žena. Indiáni. On vo mne vzbudzoval strach, ona pocit, ktorý som si nemohol dovoliť.

Neopodstatnená dôvera - presne to som pri nej vtedy cítil. A teraz znovu.

„Kto si?“ spýtal som sa a sprudka sa jej vytrhol. Akoby som si len v tom momente uvedomil absurdnosť celej situácie. Absurdnosť vlastného správanie.


Moja predstava Christiana

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Rowana

5)  Rowana (09.10.2013 18:45)

Alicina vize je vážně dost děsivá. Proč mám pocit, že odejít od rodiny budoucím událostem nedokáže zabránit? Jsem moc zvědavá, jak to máš vymyšlené dál.

tamias01

4)  tamias01 (08.10.2013 19:39)

Ambra napsala to co bych napsala i já apitola byla slvělá z Alicina pohledu jsem měla zvláštní pocit nechci, aby se Japerovi nebo Christanovi něco stalo. Doufá, že Christian a Leah překonají všechny nástrahy i když to určitě nebudou mít tak snadné jak bych jim přála.

3)  lele (08.10.2013 18:45)

krásne

2)  Seb (08.10.2013 18:41)

Všechny pohledy se ti moc povedly, líbí se mi, že se Cristian cítí u Leah bezpečně a doufám, že už ho ty sebevražedné sklony přejdou. Vůbec nechci, aby Alice odešla, no uvidíme. Fotka je bezva, skoro takhle jsem si ho představovala. Pokud ho má Alice ve vizích, že má dceru, je naděje, že všechny ty hrůzy, co zažil překoná. Nádherná kapitola.

ambra

1)  ambra (08.10.2013 18:25)

Ufff... Z Alicina popisu vize mám smíšené pocity. Převládá hrůza, ale protože si nepřipouštím, že by ten okamžik doopravdy nastal - že by to Alice připustila - tak si to i trochu zvráceně užívám, protože to je i útržek toho, co by Chris a Leah mohli mít. Především dítě!!! Takže Chris má dar, který potlačí její vlčí podstatu? Proto se to povede? Teda doufám, že se to povede a že se to celé nějak nezvrtne .
Nicméně odjezd... Příliš jednoduché a bolestivé řešení. Děsím se, že tak hladce jim to nedáš .
Ach bože, Chris...:( Je naprosto rozbitý:'-( . Ten chlap by musel umřít stokrát a stejně by to nebylo dost. A hlavně by to nijak zásadně nepomohlo. I když možná, že až se to Chris dozví, poleví ta největší panika .
Takže i on to cítí? Ví, že tohle je ta jediná správná náruč? Tak proč to zděšení?:( Nechci, aby ji odháněl
To kouzlo mezi nimi mě tak krásně rozechvívá, a přitom je to ještě nadlouho tak krásně nevinné...
Děkuju za další střípek příběhu a netrpělivě vyhlížím další
PS: Výběr skvělý;) . Je přesně tak sladký, jak jsem si ho představovala

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse Cullen clan