Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

„Deti sú dar,“ šepla som s temnou hrozbou v hlase. Pôvodne som síce rozhovor neplánovala, ale mal právo vedieť, za čo mi zaplatí svojim životom. „Ani zviera nesiahne na dieťa, nie takým spôsobom.“

15+ pre výskyt násilia.

Pohľad Leah

Na jednu, len na jednu jedinú sekundu som presne vedela, čo musím urobiť. Proste ísť a zabiť toho, kto ublížil mojej láske. Verila som, že sa tým všetko vyrieši, i keď som netušila, či to vôbec dokážem. Jedna vec je roztrhať upíra. Druhá človeka.

Potom ale do mojej mysle vplával pravý význam Carlisleovho posledného slova. Zasiahol ma náhle a nečakane. Zdrvujúcou intenzitou. Všetky informácie, ktoré som o Christianovi mala, nabrali úplne nový rozmer. V jeho úteku z domu som už nevidela len mladícku nerozvážnosť. V pokuse o samovraždu podivné volanie o pozornosť. V jasne modrých dúhovkách obavu z neznámeho.

Pochopila som. Pravda si ma našla. Pristúpila ku mne, smutne sa usmiala a ukázala na mňa prstom. On je zlomený a ty to nedokážeš napraviť, nikto to nedokáže, povedala, otočila sa na opätku a ako sa objavila, tak sa aj stratila.

Nie, prosím, nie, kričala som za ňou, no moje ústa nevydali ani hláska. Len sa hýbali v snahe o nádych. Márne. Neviditeľné lanko držiace mi nad hlavou udalosti celého dňa prasklo a mne na hruď spadlo niečo ťažké.

Veľa, veľa, veľa. Priveľa tlaku!

Vnútro mi zahorelo plameňom beznádeje a ja som spoznala, ako sa cíti človek, keď viac nemá dôvod žiť. Keď všetko, v čo dúfal, niekto vezme a rozdrví na kusy.

Mne vzali vidinu šťastnej budúcnosti po Christianovom boku. Ukradli ju spolu s jeho detstvom, s jeho nevinnosťou.

Bože, to bolelo.

A zrazu to prestalo. Akoby svet na chvíľu stíchol. Akoby niekto našiel tlačidlo vypínajúce moje emócie a jednoducho ho stisol. Každou bunkou mi pretiekla oslobodzujúca sila. Zvieracia, čistá a prirodzená. Viac som to nebola ja. A predsa aj bola.

Vlk je lovec, predátor. Zabíja, aby prežil. Pre jedlo, pre svorku.

Siahli na mláďa!

Vlk pomstu nepozná, netúži po nej. Niečoho takého nie je schopný. Len chráni to najcennejšie.

Viac sa to nesmie stať!

Vlk nie je vrah. Je to zabijak.

Eliminujme nebezpečenstvo!

Vlk neotáľa, nezaujíma sa o následky.

Hneď!

Zamierila som k východu z nemocnice. Priamo, najkratšou cestou. Krok za krokom. Ako stroj. To ľudské zo mňa zmizlo. Krčilo sa hlboko v mojom vnútri. Odstrčené, nepotrebné... zrútené. Čo sa mi to stalo?

Niekto zavolal moje meno. Nežne, jemne, prosebne. A hlavne zbytočne. Veď začal lov.

Posuvné dvere sa predo mnou otvorili automaticky. Tvár mi ovial studený vzduch, na rameno dopadla čiasi ruka. „Stoj!“ Rázny dotyk, rázny hlas, náznak príkazu. Zachvela som sa. Niečo ma nútilo počúvnuť. Niečo silnejšie ako ja. „Lea, prosím.“ To už nebol príkaz. Jeho chyba. Usmiala som sa a vykrútila z jemného zovretia.

Radšej som pobehla. Ďalej od neho. Ďalej od alfu svorky. On jediný ma mohol zastaviť. On jediný mal nado mnou moc. Dokonca väčšiu ako kedykoľvek predtým.

Podobu som nezmenila. Tá časť hlboko vo mne trvala na utajení. Našťastie na nič viac nemala silu.

Celú cestu som za sebou počula dva páry rýchlych krokov. Neotáčala som sa, neznamenali priame nebezpečenstvo.

Moji prenasledovatelia ma dobehli až tesne pred cieľom. Jeden z nich ma zozadu objal a úplne mi znemožnil pohyb. V momente mi napadlo milión spôsobov, ako sa mu vymaniť. Ani jeden by však pre neho nebol bezbolestný a ja som mu nemohla ublížiť. Jemu nie. Nebol to len člen svorky. Znamenal niečo viac. Krv nie je voda. Ani pre vlka.

„Lea, čo to robíš?“ šepol mi do ucha môj väzniteľ. „Toto nie si ty.“ Pretočila som sa mu v náručí a pozrela som mu do tváre.

„Som to ja...“ Pokračovala by som, ale zarazil ma vlastný hlas. Znel skoro ako vrčanie. V tejto podobe som na ten zvuk nebola zvyknutá. „Len som trochu nekompletná,“ dodala som rýchlo, aby som zakryla vlastné rozpaky.

„Počuješ sa?“ spýtal sa a otrel svoje líce o to moje. Neubránila som sa spokojnému zavrneniu. Milovali ho všetky moje časti. „Vezmem ťa naspäť a...“

„Musím niečo vybaviť,“ prerušila som ho a rýchlo sa odtiahla. Podarilo sa mi to ledva na pár centimetrov. Držal ma pevne.

„Nemôžeš zabiť!“ odporoval mi a pozrel do boku. Priamo na vodcu svorky. Viditeľne chcel od neho získať podporu. Nasledovala som jeho pohľad. Musela som. Ťahala ma neviditeľná sila.

„V ľudskej podobe jej nemôžem prikazovať,“ povzdychol si náš alfa a zahľadel sa mi do očí, akoby váhal. Sklopila som zrak, aby nenašiel odpoveď na nevyslovenú otázku: Som ešte človek, alebo ma ovláda zvieracia časť?

„Aspoň to skús,“ naliehal mladší vlk. „Myslím, že teraz môžeš.“ Nasucho som prehltla. Urobí to? Pochopil?

„Seth, nemôžem zasahovať, ak sa jedná o jej pripútanie, to by...“ Viac som nepočula. Zmysly mi zamestnalo niečo iné. Ledva sto metrov od nás zaparkoval známy mercedes. Z hrude sa mi vydralo zúrivé zavrčanie. A znova, keď z auta vystúpil muž. Poznala som ho okamžite. Každá moja bunka vedela, že je to on. Ten, čo siahol na môj majetok. Ten, čo musí zomrieť.

Viac nezáležalo na tom, kto ma drží. Ani na tom, čo pre mňa znamená. A už vôbec nie na tom, za akú cenu ma pustí. Do jedného kopnutia som dala všetku silu. Najcitlivejšie miesto za mňa vybrali inštinkty.

Volili správne. Začula som tlmené žuchnutie, bolestné vzlyknutie a ruky z môjho tela zmizli. Bola som voľná. Na nič som nečakala a rozbehla som sa k svojmu cieľu. Dobehla som práve, keď zavalitý muž otváral vchodové dvere do domu. Ani ma nezaregistroval.

S prekročením prahu som mu pomohla. Vrazila som mu do chrbta tak prudko, že ho v lete zastavila až protiľahlá stena. Ozval sa výkrik a niečo puklo. Oba zvuky ma podivne pohladili po duši.

„Čo... to...“ vykoktal muž a skúsil sa postaviť. Viditeľne na to nemal silu. Rýchlo to vzdal a len sa na mňa otočil. V tvári sa mu odzrkadľoval strach a značná zmätenosť.

„Deti sú dar,“ šepla som s temnou hrozbou v hlase. Pôvodne som síce rozhovor neplánovala, ale mal právo vedieť, za čo mi zaplatí svojim životom. „Ani zviera nesiahne na dieťa, nie takým spôsobom.“

Mužove oči sa rozšírili šokom. Pochopil. „Nič som neurobil,“ vykríkol nehanebnú lož bez jediného zaváhania. Privrela som viečka. Zrazu mi rýchla smrť neprišla ako najlepší nápad. Zvláštne. S korisťou sa predsa nemá hrať. Je to zbytočné. Len mu zlom väz, presviedčala som samú seba. Takmer som to zvládla, ale muž znovu prehovoril: „Ani som sa ho nedotkol, on klame,“ povedal a tým rozhodol za mňa.

Každý krok smerom k nemu som rátala na sekundy, aby vedel, že sa blíži šelma. Dych sa mu zrýchlil a pokúsil sa o útek. Plazil sa po štyroch k dverám do ďalšej miestnosti. Využila som jeho polohu, pristúpila som mu členok a poriadne zatlačila. Kosť nevydržala ani sekundu. Prasa pri mojich nohách krásne zapišťalo. Nádherný okamih. Vôbec nič mu nechýbalo. Možno len pohľad do jeho tváre skrivenej bolesťou.

Kopla som ho do brucha a on sa prevalil na chrbát. Naše pohľady sa stretli. V mojich očiach žiarila radosť, v jeho sa leskli slzy. „Prosím,“ vzlykol.

„Aj on prosil?“ spýtala som sa, ale na odpoveď som nečakala. Vôbec som ju nechcela počuť. Stačilo, aby som si predstavila, ako prebiehal život v tomto dome a napínalo ma na zvracanie. „A prestal si?“ položila som zásadnejšiu otázku a nohou vyhľadala druhý členok. Praskol ešte rýchlejšie ako ten prvý. Domom sa rozľahol neľudský škrekot.

„Prosím,“ ozvalo sa znovu, no tentoraz neprosil muž na zemi. Ruka mi podvedome vyletela na hruď. Na miesto, na ktorom som zacítila príšerný tlak. Niečo z môjho vnútra chcelo von.

„Odíď,“ zavrčala som.

Neopúšťaj ma!

„Lea, prestaň, kým je čas.“ Nechcela som to, ale aj tak som sa otočila. Akoby chlapec za mojim chrbtom potiahol neviditeľné lanká. Stačil krátky pohľad do ešte detsky nevinnej tváre pretkanej zdesením a podlomili sa mi kolená. Po líci mi stiekla jedna slaná kvapôčka, hneď na to druhá a potom tretia. Jednu slzu som zachytila do dlane a prekvapene na ňu pozrela. Vlci predsa neplačú.

„Vieš, že máš oči po našom otcovi,“ šepla som, kým sa mojim telom prelial oceán neznesiteľných emócií a mňa pohltila sladká temnota.

 

Pohľad Sam

S Leou to nečakane seklo, tak som ju pribalil Sethovi do náručia a násilne som ho vykopol z miesta činu. Nezabudol som ani na sľub, že sa o všetko postarám. Škoda len, že som vlastné rozhodnutie poriadne nedomyslel. Ja blbec. Nech ma totiž po ich odchode napadol akýkoľvek plán, o sekundu som našiel jeho slabiny. Jednoducho nebolo reálne, aby som toho chlapa dostal do nemocnice, a pritom ututlal, čo sa mu stalo. Lekári by mi len ťažko uverili, že si to spravil sám. A ak by aj na takú rozprávku naleteli, čo potom až sa preberie? Videl Leu, mňa aj Setha.

Mal radšej zdochnúť, napadlo mi a vôbec som sa za vlastné myšlienky nehanbil. Ochrana členov svorky bola pre mňa vždy prioritou a Lei som chcel pomôcť ešte pre tisíc ďalších dôvodov. Minimálne som jej to dlhoval. Ale ako to urobiť?

Z pitvania sa vo vlastnej beznádeji ma vyrušilo až zaklopanie na dvere. Na okamih som stuhol v obave, že prichádza nejaký sused, ktorý zachytil podivné dianie v okolí domu, ale potom mi do nosu udreli známe vône. Čo tu tie, sakra, chcú?

Kým som stihol zvážiť, či im vôbec otvorím, pozvali sa samé. Vplávali do domu jedna pekne za druhou. Veselý škriatok a ľadová princezná. Alice a Rosalie.

Poobzerali sa dookola a zastali pohľadom na mužovi ležiacom na zemi. Už dosť dlho bol, našťastie, v bezvedomí. Otvoril som ústa, aby som zo seba vysúkal niečo aspoň trochu inteligentné – ideálne nejakú obhajobu - ale blondína ma predbehla. „Napadol ho upír?“ spýtala sa a zhlboka sa nadýchla, akoby analyzovala vône vo vzduchu.

„Nie,“ odpovedala za mňa Alice.

Rosalie na ňu prekvapene pozrela. „Tak prečo sme tu?“ vyprskla. To by som aj ja rád vedel, prebehlo mi mysľou.

„Pretože tu máme byť,“ šepla čiernovlasá upírka, poklepala si prstom po spánku a uprela na mňa svoj zlatý pohľad. „Vodca svorky,“ oslovila ma vzhľadom na naše vzťahy až príliš oficiálne. „Niekedy je budúcnosť len zlá alebo ešte horšia a musí existovať niekto, kto z tých dvoch možností vyberie tú prijateľnejšiu aj za cenu vlastného šťastia. Dnes také rozhodnutie činím ja a potrvá roky, kým ho pochopíš.“ Pri poslednom slove sa jej zlomil hlas, bleskovo sa premiestnila k mužovi na zemi a než som stihol akokoľvek zareagovať, zlomila mu väz.

V šoku som zalapal po vzduchu. Inak vždy chladná Rosalie skrivila tvár do podivnej grimasy a rýchlo sa postavila pred Alice, akoby sa bála, že sa ju pokúsim za vraždu človeka napadnúť. Ona asi nepočula ten balvan, čo mi spadol s jeho smrťou zo srdca a to napriek tomu, že slovám veštice som vôbec nerozumel.

 

Pohľad Leah

Na tvári ma pošteklili slnečné lúče. Sakra, vypnite to svetlo, napadlo mi a hneď na to moju myseľ zaplavili spomienky. No do... Sprudka som otvorila oči a niekoľkokrát zažmurkala, aby sa mi vyostrilo videnie. Nakoniec som videla viac než jasne, ale obraz, ktorý sa mi naskytol, vôbec nedával zmysel. Všetko napovedalo tomu, že som vo svojej izbe. Ale ako som sa sem dostala?

Zhlboka som sa nadýchla, poriadne sa poobzerala a s ťažkým zaúpením pripustila, že som sa skutočne nezmýlila. Vitaj doma, Leah.

Z postele som sa vydriapala zadkom nahor a polo opileckým krokom vyšla z izby. Na chodbe som zakopla o nejaké škatule obsahujúce podľa obrázkov stavebný materiál. A toto je zase čo?

Do kuchyne som vpálila zmätená ako po celonočnom fláme. Pravidelné dunenie v mojej hlave niečomu takému aj zodpovedalo. Prvé mi pohľad padol na mamu. Točila sa okolo jedálenského stola a servírovala zapečené toasty môjmu bratovi a ďalším štyrom vlkolakom. Podľa špinavých tanierov ich mali už pár desiatok za sebou.

„Ehm,“ vypadlo zo mňa miesto pozdravu.

„Aj tebe dobré ráno, srdiečko,“ šepla mama, žiarivo sa na mňa usmiala a pozrela na zvyšné osadenstvo kuchyne. „Čo tak začať s prácou, chlapci,“ navrhla. Osameli sme ani nie do dvoch sekúnd. Najedení vlci bývajú vcelku poslušní.

„Ehm,“ zopakovala som svoje zrazu najobľúbenejšie slovo. Mama pretočila očami, ukázala na stoličku a na stôl položila tanier plný jedla. Sadla som si a rovno si do úst napchala prvé sústo. Hlavne preto, aby som zistila, či ešte náhodou nespím. Ono by to mnohé vysvetľovalo.

Mama si sadla oproti mne a zahľadela sa mi do očí. „Presťahuješ sa do podkrovia ty alebo Seth?“ spýtala sa, keď som dožula.

„Prosím?“ nechápavo som pokrútila hlavou. Aké sťahovanie? Odkedy máme podkrovie?

„Christian tam bývať nemôže, má zlomenú nohu a tie schody by nezvládal.“ Zmienka o Chrisovi stačila, aby som zabudla na náš nezmyselný rozhovor a zaujímala sa o to podstatné.

„Kde je? Ako mu je?“ vyletelo zo mňa aj s pár zvyškami z mojich úst. Mama si chrbtom ruky utrela tvár a podala mi servítku.

„Kde by bol? V nemocnici. Na rozdiel od teba potrebuje na vyspanie viac ako pár hodín. Naješ sa...“ Zaujato si ma prezrela. „Dáš sa trochu do poriadku a vezmem ťa za ním.“

„Vezmeš ma do Port Angeles?“ Nádej sálajúca z mojich slov sa nedala prepočuť. Už len predstava Christianovej blízkosti ma napĺňala pokojom.

„Do Forks,“ šepla mama a záhadne sa usmiala. Obočie mi vyletelo nahor. Dúfala som, že mi to nejako vysvetlí.

Nevysvetlila. Len sa na mňa ďalej škerila.

„Mami,“ zaúpela som a zložila si hlavu do dlaní. Popri tom som sa nenápadne uštipla, aby som sa zobudila, ak by všetko okolo mňa bol len nejaký divný sen. Prípadne nočná mora, v ktorej sa mama vyžíva v tom, že ničomu nerozumiem.

Vrzla stolička a vo vlasoch som pocítila jemné pohladenie. „Bude dobre, mamička všetko zariadila. Už ho budeš mať pri sebe. Z nemocnice pôjde rovno k nám. Nikto ti ho nevezme.“ Prudko som zdvihla hlavu. Mama musela uskočiť. Našťastie si pri nás už dávno vypestovala dobré inštinkty.

„Ja...“ kňukla som a ďalšie slová sa mi zasekli v hrdle. To mama skutočne nechápe, že na neho nemám žiadny právny nárok, i keď neexistuje nikto, kto by ho miloval viac? O čo jej ide? „Nemôže ísť k nám,“ povzdychla som si a ďalšie myšlienky na budúcnosť radšej rýchlo vytlačila z hlavy. Vôbec som si nedokázala predstaviť, čo s nami bude. Čo s ním bude.

„Ale môže,“ usmiala sa mama, prešla ku kuchynskej linke, otvorila vrchný šuplík, vytiahla z neho nejaké papiere a podala mi ich.

Hneď na vrchu bol rodný list. Stačilo pár slov, aby som pochopila, že je Christianov. Informácie o dátume narodenia a mene matky som už poznala, ale keď som prišla k menu otca, zatočila sa mi hlava. Ak by som nesedela, asi padnem. Ten muž bol pre mňa síce neznámy, ale priezvisko som poznala viac než dobre. Preboha Uley? Mama bola za slobodna Uleyová.

„To si robíš srandu,“ šepla som úplne vyvedená z rovnováhy. Ak je Chris z časti indián, tak ja som svätojánska muška. Veď je biely ako stena.

„Syn môjho bratranca,“ zasmiala sa mama.

„Máš len sesternice,“ odporovala som jej okamžite.

„A kto mi to dokáže?“ spýtala sa a skrížila si ruky na hrudi. Sekundu mi to v hlave len podivne šrotovalo a potom som si dala dve a dve dohromady – mama nejako zohnala falošné dokumenty. Bleskovo som prebehla ostatné papiere. Najviac ma zaujal jeden s pečiatkou súdu, ktorý jasne hovoril, že je moja mama Chrisovou opatrovníčkou, kým dovŕši plnoletosť.

„Ako? Kde? Čo?“ vypadlo zo mňa pár otázok. Nad tým, či dávajú zmysel, som uvažovať nestihla.

„Lea, asi budeš musieť prehodnotiť svoj vzťah k upírom.“ Presne definovať, ku ktorým ani nemusela.

„Cullenovci,“ vydýchla som. „Ale ako? Prečo? Čo Chrisova matka?“ Nie, že by mi na nej záležalo, dodala som v duchu.

Mame potemnela tvár a po jej dobrej nálade neostalo ani pamiatky. Podvedome som nasucho prehltla. „Na jeho otca sa nespýtaš?“

Do žíl sa mi vliala poriadna dávka hanby. Pozrela som do zeme a dúfala, že sa pod ňu prepadnem, ale akosi som nemala šťastie. Narátala som do päť a odhodlane znovu pozrela na mamu. To, že som sa pred ňou hanbila, neznamenalo, že som sa cítila vinná. Tá krysa dostala primálo za to, čo urobila. „Dúfam, že raz zhorí v pekle,“ šepla som. Vlastný hlas sa ku mne vrátil v temnej ozvene a tresol ma po hlave. „Dobre, možno som to mala nechať na políciu,“ pripustila som neochotne.

„Mala, ale to je už teraz jedno. Mimochodom nebol to jeho otec, ale len manžel jeho matky...“

„Prečo ten minulý čas?“ prerušila som ju.

„Zomrel,“ povzdychla si mama a mne sa zhrdla vydral tlmený vzlyk. To som nečakala. Zlomila som mu predsa len pár kostí. „Ale ty za to nemôžeš,“ povedala rýchlo, keď si všimla moje rozpoloženie. „Skôr mal...“ Zasekla sa, akoby hľadala správny výraz. „Malú nehodu.“

„Nehodu?“ zopakovala som po nej.

„To ti vysvetlí Sam,“ odbila ma. „Každopádne všetok majetok zanechal svojmu bratovi. Chrisovej mame sme trochu pomohli so zmenou závetu a ona sa na oplátku rada vzdala syna, a ešte si aj spomenula na meno jeho biologického otca.“

Ako dlho som to vlastne spala?


Takže máte za sebou túto trošku zmätenú kapitolu. Ak ste všetko nepochopili, chyba nebola vo vašom prijímači, ale v tom mojom. Neznášam vysvetľovacie kapitoly. Ale nejako som toho Chrisa k Leah nasťahovať musela. Nech si deti užijú.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Rowana

4)  Rowana (27.09.2013 21:53)

To byla jízda.
Dostala mě hned ta věta ze začátku: "Pravda si ma našla. Pristúpila ku mne, smutne sa usmiala a ukázala na mňa prstom. ... povedala, otočila sa na opätku a ako sa objavila, tak sa aj stratila."
A jak jsi dokázala popsat bouři v Leině hlavě, to mě také dostalo. To, jak v ní postupně získávala navrch šelma, ačkoli byla Leah stále v lidské podobě. Úžasné. Je vidět, že o vlčí mentalitě hodně přemýšlíš.
Objevení Alice s Rose pro mě byl nečekaný zvrat. Ani si nedokážu vysvětlit, jak mohla Alice vidět tuto budoucnost, když byla spojená s vlkodlaky.
Moc se těším na pokračování.

Ivana

3)  Ivana (21.09.2013 18:46)

Ambra, neviem, čo povedať. Popravde ty mi vždy napíšeš tak krásny komentár, že mi až dôjdu slová. Takže ti skutočne ďakujem. Čo sa týka Alice, tak tá svoje pohnútky vysvetlí sama v ďalšej kapitole. Dúfam, že dostatočne a možno aj trochu prekvapivo. Snáď sa mi do pondelka podarí kapitolu dokončiť.
Tamias01, aj tebe ďakujem krásne.

ambra

2)  ambra (20.09.2013 21:44)

Tak poznámka pod čarou mě pobavila, ale žádný strach, bylo to dokonale srozumitelné. Přiznávám, že jsem četla hned po vydání, ale z mobilu, takže jsem prostě byla líná komentovat, což mi teď nevadí, protože jsem si to dala znovu a v klidu, jen abych se ujistila o tom, co už jsem věděla - tohle bylo určitě v top 5 toho, co jsem z ff četla. Ta úvodní část, kdy v Lee lidské bojuje s vlčím, to jsem prožila regulérní čtenářský orgasmus. U bitky se přiznám, že když mu dupala na kotníky, dupala jsem zároveň s ní , ale trošku mě hřeje, že nakonec nezapřela svou ženskou část a všechno to násilí ji odrovnalo.
Ovšem!
Alice!!! :D Miluju nečekané zvraty!!!! Zajímalo by mě, co viděla v budoucnosti, v níž ten parchant dál žil, když své něžné ručky s pečlivou manikúrou tak skvěle a bez váhání použila .
No a pak finále . Mamka je prostě dokonalá!!! A Cullenovi ty nejlepší příšery pod sluncem .
Nemáš zdání, jak moc se už teď těším na další vývoj (a jak moc se stydím za ty, kterým tohle nestojí ani za pitomého smajlíka :( ).
Děkuji

tamias01

1)  tamias01 (17.09.2013 15:41)

Tak to bylo něco. Otce mi není líto jen Alice, ale kdyby žil bylo by to asi horší. Jsem ráda, že Leah bude snad v budoucnu šťastná.:)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Cullen boys