Sekce

Galerie

/gallery/sí.jpg

Bola ako jeho osobný Malý princ, dažďový princ...

Jeden krok, druhý, tretí... Sledovala, ako sa jej špičky nakláňajú cez klzký okraj a vytvárajú dva biele oblúčiky nad hukotajúcou riekou.

Odrazu pri nej šmykom zastavilo auto a niečie ruky ju strhli na cestu.
„Čo to robíte? Zbláznili ste sa? To vás už omrzel život, alebo čo?“

Bol to ešte len chlapec, ale v očiach mal vpísané roky a v čele starosti. So záujmom ho sledovala, kým stískal jej útle plecia v dlaniach a vyčítal jej, že stála na okraji mosta, zatiaľ čo mu dážď úplne zmáčal vlasy. Aj ona bola celá premoknutá.

„Nechcela som sa zabiť,“ povedala melodickým hláskom, ktorý ho zarazil.

„Prečo ste potom stáli na zábradlí mosta?!“

„Sledovala som rieku,“ odvetila jednoducho.

Zmätene vytreštil oči. Útle dievča sa krčilo v jeho nerozhodnom záchrannom skoroobjatí a očami bázlivo prechádzala po jeho hladkej tvári. Uvažoval, či sa zbláznila ona – alebo on sám. Sledovať rieku? V takomto daždi a z okraja mosta? Veď sa mohla kedykoľvek pošmyknúť na mokrom povrchu!

„Mal by som vás odviezť domov,“ povedal.

„Tam, kde ja bývam, sa vy nedostanete,“ povedala záhadne a ďalej mu pozerala do tváre.

„Ste z Forks?“

„Krajina, z ktorej pochádzam, nemá meno.“

„Vezmem vás do nemocnice,“ navrhol. To, čo hovorila, nedávalo zmysel, aj keď jej veľké čokoládové oči pôsobili múdro. Ak boli oknom do duše, tá jej bola tou najčistejšou na svete, nemohla byť pomätená.

„Žiadne nemocnice!“ vyhŕkla vystrašene a vytrhla sa mu zo slabého zovretia. „Odíďte.“

„Nemôžem vás tu takto nechať,“ protestoval. „Pršať má ešte niekoľko dní. Môžete zatiaľ ostať u mňa, osušiť sa a... počkať na spoj do vašej krajiny.“

Naklonila hlavu na stranu. Pri tom pohybe sa jej vlasy nalepili na pravé líce.

„Ale budem musieť odísť ešte skôr, než prestane pršať.“

Prikývol.

„Som Edward.“

„Isabella.“

 

V aute vládlo ticho, nikto neprehovoril. Isabella sledovala krajinu, čo sa mihala za oknom, a Edward ukradomky sledoval ju. Zapol kúrenie, aby jej nebola zima. V tenkej bunde, ktorá bola do nitky premočená, jej musela byť určite poriadna zima – a on dúfal, že zvládne zapnúť radiátor vo svojom byte. Taký bežný úkon totiž ešte nikdy neurobil. On nie.

Pomohol jej vyjsť z auta a odomkol vchodové dvere. Vo výťahu sa pozorovala v zrkadle, ako by sa videla prvýkrát.

„Myslíš si, že som krásna?“ spýtala sa odrazu.

„Áno,“ odvetil takmer bezmyšlienkovite. Váhavo sa pousmiala.

 

Jeho byt nebol príliš veľký, obývačke dominoval pohodlný krémový gauč a konferenčný stolík. V spálni bola iba posteľ a dve skrine a kuchyňu takmer nepoužíval.

„V kúpeľni sú čisté uteráky, donesiem ti nejaké svoje suché oblečenie,“ povedal a zmizol.

Isabella nesmelo prešľapovala na mieste. Skenovala fotografie, ktoré mal rozvešané po stene. Tie obrázky veľmi dobre poznala, boli z jej krajiny.

„Kedy si tam bol?“ spýtala sa a prstom ukázala na jednu fotografiu.

„Nebol som tam, kúpil som to od jedného chlapíka, keď som bol v Kanade,“ odvetil a položil na opierku gauča kôpku oblečenia.

„Tam bývam,“ povedala pyšne.“

Edward sa zasmial.

„Vtipkuješ? Nemôžeš bývať vo vodopáde.“ Prevrátil očami nad takou samozrejmosťou.

„A ty nemôžeš bývať v hranatej búdke s otvormi na dýchanie,“ povedala a pozrela na zatvorené okná. Zavrtel hlavou.

„Si zaujímavá osoba, Isabella.“

„Všetky osoby, ktoré prinesie dážď, sú zaujímavé,“ podotkla a vyzula sa z bielych črievičiek. Bosými nohami precupkala po chladnej podlahe až k nemu.

„Tiež vieš robiť obrázky ako chlapík z Kanady?“ opýtala sa. Vyjavene prikývol. „A ukážeš mi to?“

„N-najprv by si sa mala osušiť, aby si neprechladla,“ zahabkal.

Zvonivo sa zasmiala: „Víly nemôžu prechladnúť.“

 

Sedel na gauči a vytreštene zízal pred seba. Z kúpeľne bolo počuť tiecť vodu a nerovnomerný tlkot srdca. Nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. Jej poznámkam. Víla bývajúca vo vodopáde? Čo je to za hlúposť?

Vzápätí ale vyšla spoza drevených dverí.

„Páči sa mi tvoj osobný dážď, Edward,“ povedala. „Takto nikdy nevyschneš.“

„Prečo by som nemal vyschnúť?“

„Víla sa inak nemôže pohybovať vo vašom svete. Preto smieme medzi ľudí iba vtedy, keď prší,“ vysvetlila a posadila sa vedľa neho. „Hovor mi o svete, v ktorom žiješ,“ vyzvala ho.

A on hovoril. Spomínal všetky miesta, ktoré navštívil, všetky veci, ktoré za svoj dlhý život videl. Prestal, až keď mu zaspala na ramene.

Nehýbal sa. Ruky mal omotané okolo svojho mokrého trička, ktoré mala na sebe. Pred chvíľou sa bola osprchovať, vraj aby nevyschla.

Privoňal si k nej. Bola cítiť po daždi a kvetinách. Sladko ho pošteklila v nose.

Odrazu sa pohla.

„Zaspala som,“ povedala ticho a posadil sa. Pretrela si oči a natiahla ruky. Sledoval ju, ako sa pohla, ako jej vlasy padali cez rameno a ako sa jej mokrá látka lepí na kožu.

Sklonil sa k nej, aby ju pobozkal.

„Je to... vlhké,“ povedala, keď sa odtiahol. „Ešte.“

S úsmevom jej vyhovel...

 

„Daj ma na taký obrázok,“ povedala o niekoľko hodín neskôr. Sledovala fotografie, ktoré mal povešané po stene.

Vstal, vzal z poličky fotoaparát a zapol ho.

„Usmej sa.“

Ona sa prekvapene usmiala a stisla viečka k sebe, keď vyšiel blesk.

„A kde je obrázok?“ pýtala sa prekvapene, keď škatuľka už niekoľkokrát blikla, ale nič z nej nevyšlo.

„Budem to musieť ísť vyvolať,“ povedal.

„No a na čo čakáš? Počkám ťa tu.“

 

Stierače sa rytmicky pohybovali zo strany na stranu a zhŕňali vodu z predného skla. Rozmýšľal. Bolo to, čo sa dialo, reálne? Alebo poslúchol prelud a na fotografiách nič nebude?

Predavačka nerozumela, keď hovoril, že to má byť okamžite, ale čiastka, ktorú prihodil k cene fotografií, ju presvedčila, aby začala ihneď pracovať.

 

Keď vyšiel pred obchod, obloha bola jasná a bez jediného mráčika. Rýchlo sa posadil do volva.

Keď odomykal dvere svojho bytu, ruky sa mu takmer chveli.

„Isabella?“

Nič sa ale neozvalo.

„Isabella?“

Prezrel každý kút v byte, ale jej nikde nebolo. Iba na stole ležal papier a ceruzka.

 

Drahý Edward,

musela som už odísť, mrzí ma, že som sa nestihla rozlúčiť. Ako si hovoril, mohla som u teba počkať na svoj spoj a ten práve teraz odchádza, preto nemám čas čakať, kým sa vrátiš.Dážď ma vezme do mojej krajiny.

Dúfam, že mi niekedy ukážeš moje obrázky.

Do pršania,

I.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

nikolka

14)  nikolka (01.02.2012 19:27)

vtiahla si ma do čarovnej rozprávky, plnej snov ...

gucci

13)  gucci (30.01.2012 15:34)

.. ... .... ....smutné...něžné...dokonalé!!!

Astrid

12)  Astrid (30.01.2012 01:11)

(mne tiká, len otvorím svoje veci samé urputné si zízanie do očí)

kytka

11)  kytka (29.01.2012 21:03)

Ach jo. Bylo to krásné, ale takové smutné. Ale moc jsem si to užila. Díky.

10)  hanka (29.01.2012 20:51)

velmi velmi něžné a snové
slova se nádherně doplňují s hudbou
tuhle náladu jsem po depresivním dni přesně potřebovala :)
děkuji

ambra

9)  ambra (29.01.2012 20:42)

Čtu poněkolikáté a znovu a znovu nechápu, co všechno se dá dostat do tak málo slov
(Astrid, pokaždé, když budu mít potřebu někde napsat něco o koukání do očí, tak budu mít tik )

Kamci

8)  Kamci (29.01.2012 17:04)

smutný a nadějeplný zároveň
krása

Twilly

7)  Twilly (26.01.2012 08:15)

Dievčatko moje zlaté!!! Doteraz to naj, co si dala, moja. Obrovský rešpekt pred tvojou fantáziou

Carlie

6)  Carlie (25.01.2012 18:34)

eMuško, báječný!
Nemůžu si pomoct, ale Ty i to éterično umíš podat tak hezky civilně. Tvé snové příběhy stojí nohama na zemi, není to přitažené za vlasy, přehnané, všechno je hezky vyvážené a člověku je po přečtení hezky na duši.
Protože i když tady odešla... stejně mu do života přinesla něco nepopsatelně krásnýho Jako Ty nám
A pozdrav "Do pršania" je rozkošnej!

HMR

5)  HMR (23.01.2012 19:33)

To je taková nádhera , krásné, něžné, a naštěstí ne tak depresivní jako Malý princ... naděje zůstává

mám ráda slovenštinu, od toho pitomého přechodu na digitál jsem přišla o slovenské televizní kanály, takže si vás děvčata budu užívat o to víc
vím, že to "dějově" nesouvisí, ale vždycky když se mluví o dešti, vzpomenu si... www.youtube.com/watch?v=h-WPexVEujg, originál jsou sice Everly Brothers, ale u téhle verze /A-HA/ mi krásně leze mráz po zádech...

eMuska

4)  eMuska (23.01.2012 16:43)

Dievky, ďakujem vám!

Hanetka:

Hanetka

3)  Hanetka (22.01.2012 23:01)

eMusko...

Přišla jsi s deštěm z kraje snění
a zmizelas bez rozloučení
dešťová vílo urousaná
o tobě snívám u piána

Snad ses mi zdála, snad’s tu byla
se mnou ses smála, kávu pila,
tóny, co z kláves tiše kanou
jsou vzpomínkou na neshledanou

Vonělas jako zmoklé kvítí
jen jiskra naděje mi v noci svítí
že snad se vrátíš, vrátíš ještě
zas někdy zpátky s kapkou deště


Astrid

2)  Astrid (22.01.2012 21:40)

Emuška nadherna poviedka, vždy vieš tak pekne opísať stretnutie - aj v prípade morskej víly, je v tom tolko prirodzenosti, žiadne silené pozeranie sa do očí a podobné nezmysly, vždy je to tak čisté. a krásne napísané.

ambra

1)  ambra (22.01.2012 21:27)

eMuška, zase jsi mě úplně omráčila. Omráčila a omámila. Kam na ty nápady chodíš? Nevím proč, málem mi to utrhlo srdce. Tahle kombinace naděje a beznaděje je skoro k neunesení. Překrásné. Úchvatné. Děkuju.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek