Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Bella ide s Edwardom na lov. Nie preto, že by chcela, ale kvôli smädu už pomaly nevidí. Edward využije to, že sú sami a pokúsi sa s ňou porozprávať. Ich rozhovor ale bude prerušený a to tým nejhorším spôsobom.

9. kapitola

Edward by pokojne mohol sedieť na gauči zo zajacom v ruke a po mojom prehlásení, že som ochotná s ním ísť na lov, proste povedať, že sa mu nechce a nech si nájdem niekoho iného. Vlastne... to by mi vyhovovalo. Aj keď som bola smädná ako ešte nikdy, niekde v kútiku duše som dúfala, že presne to povie a pošle ma do... čerta. Áno, presne ta, do čerta. Ale nie, on sa musel postaviť hneď ako som tú zvrátenú vetu vyslovila a vletieť mi do izby s tým, že bude veľmi rád ak so mnou bude môcť ísť. Pritom sa usmieval ako slniečko na hnoji a ja som si až vtedy uvedomila, akú blbosť som spravila. Skúsila som sa cez to, ale preniesť a tváriť sa, ako keby tam nebol.

S predsavzatým, že ho budem ignorovať som vyskočila z okna, načo chodiť dverami a rovno sa rozbehla. Či za mnou je alebo, bolo mi to jedno. Ale ilúziu, že predsa len zostal doma som musela pochovať hneď potom, ako som po zacítila. Upírovi asi nie je súdené snívať ani za bdelého stavu. No čo.

Držala som vedenie, požehnaná buď novorodenecká rýchlosť a medveďa ucítila ako prvá. Keď som zastala, Edward sa na mňa trochu zarazene pozeral a došlo mu to až po nadýchnutí. Takže mu pripisujem novú vlastnosť na mojom, už aj tak dlhom, zozname. Spomalený.

Cullenovské predslovy sú všeobecne známe a jedným sa ma môj manžel práva chystal obdarovať. Nie, ďakujem. Naozaj nemám záujem.

Skôr ako vôbec stihol otvoriť ústa, som sa rozbehla. A nezostala by som tam stáť, ani keby som chcela jeho reč počúvať. Stačil jeden nádych, jedno škrtnutie zápalkou a k medveďovi by som sa predrala aj cez dav Volruriovcov.

Ako keby som mala mozog potiahnutý červenou fóliou s malým okničkom pred očami. A cez som mohla vidieť maximálne tam čo je predo mnou. Nič som nevnímala, ani necítila. Jediné na čo som sa sústredila, bol zvuk krvi pretekajúci žilami. Taká nádherná symfónia. A jej majiteľka bola ešte lepšia.

Možno išiel Edward za mnou. Neviem. Momentálne som nevedela nič a už vôbec nie rozmýšľať, či sa môj doprovod skrýva s kríkoch. Aj myslenie my robilo dosť veľké problémy, teda až na pár slov, ktoré som mi v hlave dookola lietali.

Krv.

Potrava.

Chytiť.

Zabiť.

Vysať.

Ani sanitky by sa za také blikanie ako som mala práve v hlave nemuseli hambiť. No a keď už sme pri tým sanitkách, možno práve vezú zraneného pacienta...

Vletela som na malú čistinku a uvidela môj obed. Práve pil z rieky a keby som bola človek, počurala by som sa strachom. Bol asi dva krát tak veľký ako Emmett a niekoľko krát širší. To budem mať druhé Vianoce.

V prikrčenej pozícii som zavrčala a vycerila zuby. Medveď prerušil činnosť a vedomí si nebezpečenstvo sa postavil na zadné, v snahe zachrániť si holý život. Tým mi poskytol dokonalý výhľad na jeho krk.

Hmmm. Ako na striebornom podnose.

Nemusela som a ani nemohla, rozmýšľať. Inštinkty to vybavili za mňa. V momente som letela vzduchom a pristála medveďovi na hrudi. Ten na mňa čakal s otvorenou náručou. Doslova.

Jeho sila sa nemohla vyrovnať mojej a tam sme obaja padli po chrbte do rieky.

Hrať sa s ním by bola zábava. Lepšie ako tie trápne filmy čo dávajú v telke. Nemohla som ale vydržať a tam mu okamžite zaborila zuby do krku. Vďakabohu, že nemusím dýchať. Teraz len neviem, či sa ten medveď skôr utopil, alebo prišiel o krv. Asi jedno s druhým.

Pila som dovtedy, kým sa nevyprázdnil komplet celý pohár. Až potom som mŕtve zviera pustila a nechala na dne rieky. Môže mi byť jedno, kde bude, svoj účel splnil. Vyliezala som z vody a zvalila sa do trávy. Svietilo slnko, čo je vo Forks fakt zázrak a oblečenie som mala celé mokré.

Chcela som len ležať a počkať, kedy uschne. Ibaže to, čo moje chuťové poháriky ešte pre chvíľou velebili, my teraz pripomínalo naftu s miešanú s ropou. Odporné.

Šialenstvo z lovu pominulo a ten najväčší smäd tiež, čiže som už nemala potrebu vyvraždiť všetko živé v okruhu pätnástich kilometrov. Iba piatich.

Teraz som nedokázala pochopiť, ako som to znovu mohla piť. Ako som po tom mohla, aj keď len chvíľku, túžiť. Po niečom tak hnusnom.

Takže takto sa budem stravovať? Dvoj – trojtýžňová hladovka, mučenie samej seba a potom nejaké zviera? Musím ísť úplne na dno svojich možností, aby ma smäd ovládol natoľko, že budem schopná sa vôbec udržať na krku pumy alebo niečoho iného? Veď to je... choré. Nenormálne. Ale asi nemám na výber, keďže Cullenovci majú dosť prísne podmienky.

Kašľala som na to, že som celá mokrá a postavila som. Bola som naštvaná. Na to, že sa nemôžem poriadne napiť, za to, že sa musím živiť týmto.

Edward stál medzi stromami a trpezlivo čakal. Chlapec sa umúdril a neotravoval. Dokonca sa na mňa snažil nepozeral, ale bola som si istá, že to nemá nič spoločné s dopriatím mi súkromia.

Pomaly sme sa vydali k domu. Pomaly preto, že na beh som teraz nemala ani pomyslenia. Ten je o užívaní perfektného pocitu a nie perfektnej depresie.

„Chceš ešte loviť?“ vypadlo z Edwarda asi v polovici cesty. Moje prebodnutie pohľadom bolo dosť jasné, ale radšej som odpovedala, keby to náhodou nepochopil.

„Vieš, že vôbec nie si vtipný?“

„Tak asi nie,“ poznamenal, „napadlo ma, že by sme sa mohli porozprávať, keď sme výnimočne sami.“ Áno, presne v tom to je. Sme sami. A ja s ním nechcem byť sama!

„Ja naozaj neviem, o čom by sme sa mali rozprávať,“ odsekla som chladne.

„Ty možno nie, ale ja áno. Vlastne som chcel hovoriť o tebe.“

„Čo je so mnou?“ otočila som sa na neho urazene. To by ma fakt zaujímalo, aký má so mnou problém.

„Nič. Len, že si sa zmenila.“

„No a?“

„Zabudla si na to, čo bolo. Vtedy.“ S obavami sa mi pozrel do očí. Ale vyzeralo to, že sa skôr bojí mojej reakcie. O tom čo hovoril, bol podľa jeho výrazu skalopevne presvedčený. To tvrdenie ale musí po upraviť.

„Ja som nezabudla.“ Naozaj som nezabudla. Na to, že to boli ľudské spomienky som si svoj prvý život pamätala až veľmi dobre.

„Nie?“ bolo vidieť, že jeho krehké ego utrelo porážku. V duchu som sa nad tým usmiala.

„Nie. Veľmi dobre viem, čo sa dialo. Pamätám si na našu... lásku.“ To slovo som iba vypľula. Ako keby sa mi stiahlo hrdlo a za nič na svete nechcelo aby som to pustiť von.

„Tak čo sa zmenilo? Prečo to už nie je také, ako pred tým?“ Bolo to silnejšie ako on a v tej chvíli jeho pocity vyhrali. Rozhodil rukami a v očiach sa mu objavila bolesť. Tak neobvyklé.

„Skrátka, to také nie je! Musím riešiť prečo? Ty chceš vedieť prečo ťa nemilujem? Lebo keď ti to poviem, budeš sa tváriť ešte zúfalejšia a o to v dome nikto nestojí,“ vysvetľovala som mu a bola ešte celkom kľudná. Jeho otázky ma až tak veľmi neštvali, skôr otravovali. Aj keď u Edwarda je normálne, že ma jeho reči nudia.

„Ty vieš prečo?“ chytil sa toho, čo tam v skutočnosti nebolo. Vydýchla som, aj keď to znelo viac – menej ako vrčanie. Dobre, už som nahnevaná. Je spokojný?!

„Neviem! A ani sa o to nesnažím. Proste sa stalo a bodka. Život ide ďalej.“

„Pre mňa nie,“ zašepkal a zvesil hlavu. Prevrátila som oči. S ním sa nedá normálne baviť.

„Tak ale bude musieť. Čo si myslíš? Že teraz ti poviem, že celé to bol len žart a celá šťastná ti skočím okolo krku? Potom sa vrátime domov a budeme žiť ako veľká šťastná rodinka? Ale no, tak! Tak naivný nie je nikto!“ kričala som a bolo mi jedno, či raním jeho city.

Čakala som nejakú srdcervúcu odpoveď, ale rozhodne som  nemyslela, že zdvihne hlavu a s vyvalenými očami sa pozrie niekam za mňa. Vyzeral naozaj vystrašene. Bože, on je hádam schizofrenik! Veľa o tom teda neviem, ale nemalo by to byť niečo takéto?

„Bella, poď. Musíme rýchlo odísť. Hlavne nedýchaj,“ dával rozkazy a hneď ma chytil za lakeť, aby sa odtiahol preč. Okamžite som sa mu vytrhla.

„Čo to tu melieš? A vôbec, nechytaj sa ma!“ chcel ešte niečo povedať, ale práve keď otvoril ústa, zafúkal vietor.

A vtedy som to zacítila.

To, čo som ešte nikdy nemala. To, čo som tak veľmi chcela.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse