Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Edward oznámi Belle veľkú novinku. A ona zase zareguje inak, ako by mala.

6. kapitola

Nasledujúce štyri dni by som po seba radšej nechala chodiť parný valec, ako to čo sa dialo. Byť novorodený má síce svoje výhody, ale nie je to práve prechádzka ružovou záhradou. Tým narážam hlavne na nepretržitý oheň v krku, ktorý sa dá uhasil len jedným spôsobom, ktorý ja stále vytrvalo odmietam. Radšej budem celé roky sedieť zo založenými rukami a sama seba týrať, ako by som do seba mala dostať čo i len kvapku toho sajrajtu, ktorému Cullenoví hovoria krv. Človek by si povedal, krv ako krv, ale v nej je sakra rozdiel. A tá, ktorú mám po zvyšok večnosti piť ja, rozhodne nepatrí k tým najlepším. Zdvíha sa mi žalúdok už len keď na ňu len myslím a to som ju prosím pekne, pila len raz v živote. A aj to hádam posledný.

Je síce pravda, že smädom už skoro nevidím, ale za tú dobu ma ani nenapadlo ísť na lov, aj keď mi každý asi päť krát povedal, že keď budem chcieť, stačí povedať. Ja som im na to vždy niečo povedala, ale kladná odpoveď to nebola. A milá tiež nie.

Nech sa oni, aj všetci ostatný rozlúčia s tým, že ten hnus si ešte niekedy dám dobrovoľne do žalúdku. Aby to do mňa dostali, museli by použiť transfúzie pre upírov. A, že niečo také neexistuje, môžem byť len rada.

Keby bolo na mne, polovica Forksu už nežije. Vzhľadom na to, že plamene v krku silnejú každú hodinu, netrvalo by to dlho a v tomto zapadákove sa nenájde jedna živá duša. Táto myšlienka sa mi viac ako páčila. Ľudská krv chutí predsa len lepšie ako zvieracia a to som ju pritom ešte ani nemala.

Ibaže tento môj nápad som nemohla uskutočniť ani keby som chcela, a, že som naozaj chcela. Keď som na to myslela, Jasper to okamžite vycítil a zadržal ma skôr, ako som sa vôbec stihla postaviť.

A tak som iba sedela v mojej izbe a neprítomne pozerala na telku. Áno, presne tak, v mojej izbe. Keď si Cullenoví uvedomili, že sa radšej podpálim, ako by som mala s Edwardom zdieľať jednu miestnosť, presťahovali ma na opačný koniec domu. Ďaleko o manžela, ďaleko od dcéry. Čo viac si môžem priať? Vlastne, ja by som o niečom vedela, ale o tom môžem fakt len snívať. S otvorenými očami.

Keby som povedala, že toto bolo jediné čo mi vadilo, neuveriteľne by som klamala. Našli by sa toho ešte mraky a jeden z nich bola tá prehnaná starostlivosť. Nemohla som sa ani pohnúť bez toho, aby ma niekto sledoval. Vyšla som na záhradu a Esme si zrazu spomenula, že dnes ešte nepoliala kvety. Zašla som kúsok do lesa a okolo mňa sa prehnali tri čierne šmuhy, pričom mi jeden cez druhého vysvetľovali kde idú. Veľa som toho nerozumela a ak som to dobre pochopila, išli sa zabehať. Ale vrchol bol, keď som chcela byť sama v izbe a vrútila sa mi tam Alice s tým, že mi ide umyť kúpeľňu. A odkedy ona vlastne upratuje dom?! Trvalo mi dobrú štvrť hodinu kým som sa jej zbavila a aj to by neodišla, keby som na ňu naštvane nevrieskala. Ak to takto pôjde ďalej, do roka sa scvoknem, to im garantujem.

A teraz problém s veľkým P. Nie, obrovským P. Asi takým, ako Mont Everest.

Renesmeé. V tomto dome nie je jediný človek, ktorý by vedel pochopiť, že ja ju proste ako dcéru neberiem a nikdy brať nebudem. Stále sa ma snažia dotlačiť k tomu, aby som sa s ňou hrala, rozprávala a dokonca odo mňa chceli, aby som ju kŕmila. Ja, ktorá by za fľašu poriadnej krvi kľačala na kolenách. Ako mi Rosalie proti mojej vôli stihla natĺcť do hlavy, detské kašičky jej nie sú veľmi pochuti, takže sa stravuje iba ako upír. A to, že ja som novorodená, im asi nepripadá podstatné.

Naštvane som zavrčala. To malé decko dostane čo chce, ale ja ani keby som sa rozkúskovala. To proste nie je fér! Žiť s Cullenovými je horšie, ako žiť v klietke.

Prepla som program o varení, naozaj netúžim pozerať na ľudské jedlo a mala čo robiť, aby som ten ovládač nerozdrvila. Čím viac som bola smädná, tým som bola podráždenejšia. A už to vážne začalo dosahovať nebezpečného bodu.

Moje myšlienkové pochody prerušilo zaklopanie na dvere. To musia stále otravovať?!

„Kto je?“

„Ja,“ ak to jediné slovo stačilo, aby som presne vedela o koho ide. A on bol ten posledný, koho som chcela vidieť,

„Môžem ísť ďalej?“

„Nie,“

„Bella,“ kňučal ako malé šteňa.

„Tak dobre,“ nezbavila by som sa ho ani keby som chcela, takže je to úplne jedno.

Otvoril a vošiel dnu. Ak keď mu nikto nekázal sadnúť, urobil to a ja som sa pre zmenu odtiahla na druhý koniec pohovky. Ak to nie je bezprostredne nutné, nehodlám s ním byť bližšie ako na meter.

„Čo chceš?“ spýtala som sa unudene. Ani som sa na neho nepozrela a svetelnou rýchlosťou prepínala programy. To v tej telke nedávajú nič normálne?!

„Porozprávať sa,“

„A to je také dôležité, že to musíš riešiť so mnou?“

„Keby nebolo, nesedel by som tu,“

„To dúfam,“ konečne som sa na neho pozrela a musím povedať, že to čo som videla ma prekvapilo. Čakala som, že uvidím jeho typický výraz, čiže zúfalý Edward, ale on sa tváril normálne. Skoro až nijako. A aj tón jeho hlasu bol taký... bezfarebný. Ale čo. Je proste divný.

„Nechcem ťa otravovať, keď viem, že o to nestojíš,“

„Tak to naozaj nestojím,“

„Ale toto by si mala vedieť. Ide o Jacoba,“

„Čo s ním?“ zase som sa otočila na obrazovku. Mňa tak zaujíma, čo sa deje s tým psom.

„Vieš... on ty to chcel najprv povedať sám, ale potom čo sa stalo si uvedomil, že nemôže byť v tvojej blízkosti. A tak ma požiadal,“ ako keby sa mu to slovo zaseklo v krku, „aby som sa o tom s tebou porozprával ja,“

„A pointa?“ netrpezlivo som sa na neho obrátila. Tie predslovy by si mohol odpustiť.

Chvíľu bolo ticho, ktoré mi dobre liezlo na nervy.

„On sa pripútal,“ oznámil mi a čakal ako zareagujem.

„Prečo by ma to malo zaujímať?“ keby ma nezaťažoval takýmito blbosťami, bola by som len rada. To si fakt myslí, že mi záleží na tom, čo sa deje v Jacobovom živote? Ale no tak! Taký naivný zas byť nemôže.

„Bella, boli ste kamaráti. Dokonca tí najlepší. A toto sa z časti týka aj teba,“

„Prečo by sa ma to malo týkať?“

„To sa ti snažím povedať,“

„Tak už to zo seba konečne dostaň a nehraj sa so mnou hádaj na čo myslím,“ začínalo ma to pekne štvať. Ak to takto pôjde ďalej, do takých dvoch dní by sa mohol dostať k jadru veci.

„Dobre. Jacob... on sa pripútal... k... Renesmeé,“ stíchol a s napätým výrazom ma sledoval. Vlastne celý dom bol úplne tichý. Všetci sa zastavili uprostred pohybu a dokonca ani nedýchali.

S doširoka otvorenými som pozerala na Edwarda, ako keby padol z Marsu. To čo povedal... nezdalo sa mi to náhodou? Neprepočula som sa? Nie, to nie je možné, som upír, tým sa to nestáva. Ale to nie je možné. To sa nemohlo naozaj stať. Ale prečo by mi klamal? To je neuveriteľné. Nemožné. Totálne...

„Úžasné. A mňa by to malo trápiť lebo...“ opýtala som sa nechápavo. Tak toto bolo také dôležité, že to nemohlo počkať rok - dva?

Teraz to bol Edward, kto sa na mňa pozeral ako na mimozemšťana.

„Je to predsa tvoje dcéra,“

„Čo to sem teraz ťaháš?“ chcela som vedieť. To hrá nejakú rolu? Podľa mňa nie.

„Je to naše dieťa. Už len preto...“

„Nehovor to,“ zavrčala som a ani neviem ako, zrazu som stála. Na to, že je naša som radšej nechcela ani myslieť.

„Je to tvoje dieťa. Už len preto by ťa to malo zaujímať,“

„Pozri,“ netrpezlivo a pekne naštvane som rozhodila rukami, „mne jedno, že ten bastard si zoberie Renesmeé a budú spolu šťastne žiť do konca života. Absolútne mi na tom nezáleží. Pokojne ich aj sama oddám, ak to znamená, že sa ich zbavím oboch naraz. Pre mňa by to bola len výhoda. Takže ak už nemám nič iné na srdci, buď tak dobrý a odíď skôr, ako úplne stratím nervy,“ na konci som už kričala, ale to mi bolo srdečne jedno.

Edward sa netváril nejako extra ochotne, ale postavil sa a aj s otraseným výrazom odišiel.

Hneď ako sa za ním zavreli dvere som sa zvalila na sedačku, tú časť kde sedel on som vynechala a zhlboka sa nadýchla.

On za dôležité veci pokladá také... no nič.

A potom ma niečo napadlo. Vyskočila som ako namydlený blesk a z písacieho stolíka vytiahla blok s ceruzkou. Sadla som si späť na gauč a koniec ceruzky strčila do úst. Klasický zlozvyk, ale nie pre upíra. To, že ju môžem rozhryznúť som si uvedomila až vtedy, keď som to urobila.

Ale to teraz nie je podstatné. Momentálne musím vyriešiť veľkú dilemu.

Takže. Tri družičky alebo päť?

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek