Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Tak a teraz naozaj a definitívne...

...končíme...

27. kapitola

O 7 rokov neskôr

„Ness, vstávaj, rýchlo!“

„Nie,“ odpovedal ospalí hlas.

„Ale no tak. Nechci, aby som si po teba prišiel násilím.“

„Daj mi pokoj!“

„Myslíš, že by som toho nebol schopný?“

„Asi nechceš vedieť, čo si teraz o tebe a tvojom pláne naozaj myslím.“

„Čože?“ opýtal sa nechápavo a moja dcéra zúfalo zastonala.

„Proste odíď.“

„A čo potom?“

„No, potom budem ďalej spať.“

„Tak to ani náhodou!“ vyhlásil a vzápätí sa ozval strašný výkrik. Tvárila som sa, že ho nepočujem. Možno by som mala Nessie podporiť, koniec koncov je moja dcéra. Lenže vybrať si medzi ňou a Edwardom.... to je veľmi ťažká voľba.

„Emmett McCartny Cullen! To si myslíš, že keď sú Vianoce, môžeš mi len tak vtrhnúť do izby?!“ Hysterické a naštvané jačanie toho na pohľad krehkého dievčaťa sa rozliehalo po celom dome a nikto mu nevenoval pozornosť. Každý mal už tú česť pocítiť Nessiin hnev a pokiaľ sa dalo, všetci sa tomu vyhýbali. Len Emmett sa ešte nepoučil. Aj keď to nie je nič divné.

„Ja som ťa varoval,“ bránil sa môj brat a ja som si vedela živo predstaviť jeho tvrdohlavý a detinský výraz.

Usmiala som sa do Edwardovej košele a ďalej mu prstom kreslila krúžky na hrudi. On ma na oplátku bozkával do vlasov.

„A ja som povedala nie! Čo si na tom nepochopil?! Mohla som byť pokojne nahá!“

„Ale nie si.“

„Lenže tu ide o princíp,“ zvolala Ness už trochu zúfalo a podľa zvuku ktorý nastal som usúdila, že musela rozhodiť rukami, „nemôžeš niekomu len tak vbehnúť do izby... bože, to nemá cenu. Mamííí!“ To slovo sa rozľahlo tak hlasno až som mala pocit, že počujem triasť sa základy. Rozhodne by som nebola prekvapená.

So smiechom som sa vymámila z Edwardovho objatia, nebol z toho práve nadšený a vybehla na chodbu.

Dvere do Nessiinej izby boli otvorené a tak som mala dobrý výhľad na to, čo sa deje dnu. Emmett s Renesmeé stáli oproti sebe, on v výrazom anjela, ona červená od hnevu a bolo vidieť, že má práve veľmi vražedné myšlienky.

Oprela som sa o zárubňu a s úsmevom ich sledovala. Niekedy boli tie ich hádky strašne zábavné. A keďže si ma Nessie nakoniec skoro vždy zavolala na pomoc, zúčastňovala som sa ich pravidelne. Nikto okrem mňa a Edwarda si netrúfol.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa úplne zbytočnú otázku. To jačanie muselo byť počuť až v meste.

„On,“ ukázala Ness naštvane na svojho uja, „má pocit, že táto miestnosť mu patrí a môže si sem chodiť bez opýtania ako na záchod...“

„Ale ja nech-“

„Neprerušuj ma!“ vyštekla a prebodla ho pohľadom. Emmett, vďakabohu, mlčal, „skrátka, nechápe, že sa mi sem nemôže prísť len tak, ako sa mu zachce.“

„Veď ja...“

„Ticho!“

„Nessie,“ rozhodla som sa zasiahnuť skôr, ako po ňom vyštartuje. Očividne k tomu nemala ďaleko, „Emmett to určite nemyslel zle. Nemusíš byť hneď naštvaná...“

„Ja nie som naštvaná!“ vykríkla a dupla si. V poslednej dobe bolo strašne ľahkú ju vytočiť. Edward v jej myšlienkach ale nevidel nič nezvyčajné, aj keď je pravda, že ju Alice naučila dobre si ich chrániť.

Odpustila som si sarkastickú poznámku a prišla k nej. Síce to už nebolo malé dieťa, založila si ruky na hrudi a očami sa snažila prekliať koberec. Položila som jej ruku na vlasy a pohladila ju. Vždy som toto gesto používala, keď som jej chcela bez slov povedať, ako veľmi mi na nej záleží. Dávala som do toho všetko, celé svoje vnútro. Nikdy sa nestalo, že by nepochopila.

Zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. Usmiala som sa. Opätovala mi to.

„No tak... ehm...“ ozvalo sa rozpačito z kúta, „ja teda... ja nebudem rušiť,“ koktal Emmett a pomaly cúval k dverám.

„Nemysli si, že ti to prejde tak ľahko!“ Stihla Nessie vykríknuť skôr, ako sa dvere úplne zavreli.

Zase sa na mňa pozrela. Jej oči boli rovnaké a predsa iné. Už som v nich nevidela len to plaché dievča v pyžame. Teraz to boli oči ženy, ktorá je pripravená pobiť sa so všetkým, čo sa jej postaví do cesty.

Usmiala som sa.

Moja malé dievčatko.

„Dnes sa nemáš hnevať. Sú Vianoce, pamätáš? A dole darčeky...“

„Oni sú už darčeky?“ opýtala sa napol prekvapene, napol nadšene.

„Jasné. Prečo myslíš, že som ťa prišiel zobudiť?!“ ozvalo sa z dolného poschodia.

Odfrkla som si. Teraz sa mu to hovorí, keď je v bezpečnej vzdialenosti od mojej časovanej bomby.

Ness sa začervenala a zrazu vyzerala úplne pokojne.

„Tak to... za chvíľu som tam,“ povedala a zavrela sa v kúpeľni.

Pobavene som pokrútila hlavou a vyšla z jej izby. Zišla som schody a už na predposlednom videla vetvy nášho vianočného stromčeka. Alice hovorila, že tento rok bude naozaj maličkú. Úplný drobec. Ale ak jej dva a pol metrová jedla pripadá malá, tak už naozaj neviem. A to sa muselo ešte niekoľko centimetrom odrezať, aby sa vôbec zmestil do obývačky. Vlastne... stále lepšie ako ten päť metrový obor ktorého zaobstarala minule.

Zabočila som za roh a uvidela Jaspera ako zase premiestňuje ozdoby na povel svojej manželky. A to s poriadne kyslím výrazom.

„Alice. Tá ponožka visela nad kozubom ešte pred troma minútami. Kázala si mi ju dať preč. Načo ju tam mám teraz vracať?“

„Proste som si to rozmyslela, stačí? A nefrfli, ešte musíme nájsť lepšie miesto tomu keramickému snehuliakovi...“

Jazz zmučene vydýchol a so zvesenými plecami sa odšuchtal za svojou manželkou.

Emmett sedel na gauči, pozeral na obrovskú kopu darčekov a vyzeral ako zhypnotizovaní. Pripadalo mi, že sa trochu trasie. V jeho očiach bola zle, alebo vôbec, skrývaná zvedavosť.

Vedľa neho sedel Carlisle, očividne trpezlivejší a čítal.

Päťdesiat spôsobov ako uloviť pstruha,“ prečítala som názov knihy, „zaujímaš sa o rybárstvo?“

Carlisle odtrhol oči od textu a tiež sa pozrel na obálku. Potom pokrčil plecami.

„Chcel by som to skúsiť. Je to divné, ale za celú svoju existenciu som udicu ešte ani nedržal. A to je už pekne dlhá doba.“

Spolu s ním som sa zasmiala a posadila sa do kresla. Emmettova ruka bola až nebezpečne blízko balíka s jeho menom.

„Koláče!“ zvolala Esme a aj s plnou misou zákuskov vošla so obývačky. Emmett sa zase rýchlo posadil vzpriamene a snažil sa tváriť, že sa nič nestalo.

Esme položila misku na stôl a obzrela sa.

„Kde je Nessie?“

„Ešte u seba. Pripravuje sa,“ odpovedala som a pohodlnejšie sa usadila.

Práve vtedy mi oči prikryli niečie ruky a na chvíľu som mala nutkanie zavrčať a brániť sa. To bolo ale ešte pred tým, ako som sa nadýchla.

Usmiala som sa a odtiahla si Edwardove ruky z tváre. Zvrátila som hlavu dozadu a uvidela jeho bezchybnú tvár. Kľačal a pozeral mi do očí. Tie jeho priam žiarili a hriali. Milovala som ich viac ako čokoľvek. On bol hlavným kúskom v skladačke môjho života.

Natiahla som krk najviac ako sa dalo a vyhľadala jeho pery. Neodporoval.

Dvere buchli, až sa zatriasli v pántoch a moja bublina dokonalosti praskla.

Do obývačky sa vrútil Jake, pohľadom behom po všetkých okolo a zhlboka dýchal.

„Zmeškal som niečo? Darčeky sa už rozbaľovali? Prišiel by som skôr, ale Emily robila vynikajúcu kapustnicu a... júúú, koláče.“ Usmial sa a okamžite sa vrhol na zákusky.

„Aj tebe veselé Vianoce.“ Ironicky som sa uškrnula a sledovala, ako si skoro celý obsah misy strčil do úst.

„Feelé,“ zamrmlal a zdvihol ruku na pozdrav.

„Jacob, ty si hrozné prasa,“ poznamenal so smiechom Edward.

„Fo? O uf ani esť nemošem?“ urazene sa ohradil menovaní a ja som sa teraz už naozaj z plného hrdla smiala.

„Sakra, Jacob, to si nemohol nechať aspoň niečo?“ vyštekla Rosalie keď vyšla z kuchyne a ešte za pochodu si utierala ruky od múky.

On sa postavil a ešte si provokatívne utrel ústa.

„Prečo, Rose? Myslel som, že ty neješ.“

„Ja nie, ale tvoja priateľka áno a...“

Nestihla ale dopovedať, lebo z druhého koncu domu sa zrazu vynoril Jasper a neoplýval o nič lepšiu náladou ako naposledy.

„Ja ti hovorím, Alice, že žiadne čiapky pre Santovích sobou šiť nehodlám.“

Emmett sa rozosmial na celý dom a vyzeralo to, že na chvíľu na darčeky zabudol. Edward sa k nemu pridal a ostatný, vrátane mňa, mali čo robiť, aby udržali vážnu tvár.

„Ale vieš ako dobre by to vyzeralo? Bolo by to strašne milé,“ prosila Alice a nasadila psie oči.

„Šteňaťa sú milé. Plyšáky sú milé. Bábätká sú milé. Ale toto, rovnako ako Emmett v minišatách...“

„Hej!“

„... nie je milé ani náhodou.“

„Ale no tak. Prosííím.“

„Nie, nie a nie. To radšej budem  chodiť každý druhý deň na nákupy, ako...“

„Výborne,“ zvýskla Alice nadšene, „takže sme dohodnutý. Začneme hneď zajtra.“ A veselo odskákala prerovnávať ďalšiu vázy a ozdoby.

Jasperovi až teraz došlo, čo vlastne urobil.

„Tak to si dopadol, kamarát,“ vyhlásil Jake a pobúchal šokovaného Jazza po pleci. Medzi tým si ešte stačil dať do úst obložený chlebíček.

„Aspoň mi nemľaskaj za ušami.“ Môj normálnejší brat znechutene nekrčil nos a Jacob s pokrčením ramien a svojimi výdatnými raňajkami zapadol do kuchyne. Pravdepodobne zjesť to posledné, čo tam zostalo.

„Že ste ešte nezačali?“ ozvalo sa zo schodov a ja som sa tam automaticky otočila. Ness rýchlo schádzala dole, bronzové vlasy jej poskakovali okolo tváre a oči žiarili nadšením.

„Nie, čakali sme na teba,“ ubezpečil ju Edward a na privítanie ju objal.

„Presnejšie povedané, čaká sa len na teba.“ Opravil ho Emmett a jeho plná pozornosť zase patrila hromade balíkov.

Ness si ho nevšímala a nechala sa od Jacoba pobozkať, cítila som ako Edward zadržuje vrčanie.

V obývačke sme už boli všetci a pozerali sa na rodičov, aby zahájili tohtoročné rozbaľovanie darčekov.

Carlisle si povzdychol.

„Tak dobre. Pustite sa do toho. Ale buďte... opatrný.“

Ešte ani nedohovoril a už po miestnosti lietal baliaci papier, prípadne krabice. Každý sa vrhol na svoje darčeky a nevenoval pozornosť ostatným. Ako malý. A boli sme z toho nadšený. Ako malý.

„Miláčik? Naozaj si myslíš, že máme dospelé deti?“ opýtal sa Carlisle Esme, ale pritom sa usmieval. Veľkú pozornosť som im nevenovala.

Esme sa zasmiala.

„Ako sa to vezme.“

„Aj mi vás ľúbime!“ vykríkol niekto z nej hromady papiera Emmett.

Konečne sa mi podarilo dostať do vnútra malej zamatovej škatuľky, ktorú som veľmi opatrne otvorila.

Ležalo tam malé strieborné jahniatko. Moje jahniatko. Ja som to jahniatko.

Nemohla som dýchať, ani sa pohnúť. Len som tam sedela a pozerala na prívesok v tvare ovečky. Niečo vo mne rástlo a vybuchovalo priamo v srdci. Bola som šťastná, tak neuveriteľne šťastná. Láska sa mi prelievala telom a ochromovala všetky bunky. Chcela som tak zostať naveky.

Opatrne som sa dotkla jahniatka, ako keby som sa bále, že zmizne. Ako keby toto celé bol len sen. Lenže ono tam zostalo. Radosť ešte narástla.

Zrazu sa mi v hlave prehrávali celé tie roky. Tie šťastné roky. Naše zoznámenie a prvý výlet na lúku. Ten moment, keď mi po prvý krát povedal, že ma miluje. Všetky tie noci, keď sa ku mne zakrádal cez okno. Naše zásnuby, jeho áno pred oltárom. Medové týždne.

Bolo toho toľko, až som mala pocit, že mi to hlava ani nestihne vyprodukovať. Lenže ona to dokázala.

Na pleci som ucítila dotyk. Otočila som sa a stretla sa s Edwardovým pohľadom. Bolo to tam. Láska, dôvera, oddanosť.

On bol môj skutočný stred vesmíru.

„Chcel som ti dať niečo, čo by to všetko vystihovalo. Niečo, čo ti to ukáže,“ hovoril potichu a nežne.

To, čo povedal mohlo znieť zmätene, ale chápala som. Bolo ako keby uzavrel celý náš vzťah do jednej malej ovečky.

Nepotrebovali sme slová, aby sme všetky tie pocity vyjadrili. Stačili oči. V tých jeho sa odzkadlovala celá duša. Nemusela som ju vidieť aby som vedela, že ju má. Edward tomu možno neveril. Ale ja áno. Možno som chápala prečo to tak je. On ju nikdy nevidel.

Už druhý krát za deň nám bublina dokonalosti spľasla. Tento krát za to mohla škatuľa letiaca priamo na nás. Ja som sa uhla. Edward už nestihol a schytal priami úder do hlavy.

Narovnal sa a jediným pohľadom vypálil do Jaspera dieru. Ten sa tváril ako ten najnevinnejší človek na svete.

„Za toto zaplatíš,“ zavrčal môj manžel a behom sekundy obaja zmizli v zákutiach domu a jeho najbližšieho okolia.

Rozosmiala som sa. Šťastné a nahlas. Krabičku a ovečkou som si strčila do vrecka. Na krk si ju dám, až keď nebude hroziť riziko stratenia v baliacom papieri a prípadný nezvestný budú nájdený.

Že Nessie sedí v kresle a nervózne sa hrá s prstami som si všimla až teraz. Zamračila som sa a dobrá nálada bola preč.

Sadla som na opierku kresla a objala ku okolo pliec. Pozrela sa na mňa a nervózne sa usmiala.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa s obavami.

„Nič.“ Pokrútila hlavou, lenže to už si aj ostatný všimli, že niečo nie je v poriadku. Jacob k nej okamžite prišiel a chytil ju za ruku. Ness sa mu pozrela do očí.

„Láska, čo ti je?“

„Niečo by som ti chcela dať, Jake,“ povedala namiesto odpovede a zalovila vo vrecku nohavíc.

Jacob sa na ňu starostlivo a trochu vystrašene pozeral.

Červenú škatuľku si od nej zobral poriadne zmätený.

„Čo je to?“

„Taký... darček,“ vydýchla Ness a nervózne sa ošila.

Jake sa chvíľu mračil, kým natiahol ruku aby odklopil vrchnák.

„Možno by si to mal otvoriť v súkromí,“ zašepkala Nessie a srdce jej strašne rýchlo tĺklo. Bála sa.

Jacob sa najprv pozrel na ňu a potom na škatuľku.

„Ale, Nessie. To by si nám zvedavým predsa neurobila. No ta, Jake, otvor to,“ vyzval ho s úsmevom Emmett a keď sa k tomu menovaný nemal, urobil to sám.

Vzduch sa mi zasekol na pol ceste do pľúc a musela som niekoľko krát zažmurkať, aby som sa presvedčila, že sa mi to nezdá.

Na bledo modrom saténe ležali dve topánky. Maličké detské topánočky.

Jake vyvalil oči a zabudol dýchať. Srdce mu niekoľko úderov vynechalo.

Bolo to jasné a úplne zreteľné. Možno ešte viac, ako keby to povedala na rovinu.

Skôr ako sa ktokoľvek z nás stihol spamätať z toho, čo majú tieto malé veci znamenať, z druhého poschodia sa ozval Edwardov zúrivý rev.

„Jacob Black! Si mŕtvy muž!“


 

Epilóg

 

O 4 roky neskôr

„A tak sa lev zamiloval do jahniatka,“ zašepkal mi Edward do pier a priblížil sa ešte viac, aby ma mohol pobozkať.

Aj keď mi to dalo poriadnu prácu, nazbierala som všetky zvyšky vôle a zaprela sa mu do hrude.

„Počkaj, počkaj, počkaj.“

Zatlačila som a Edward sa celý zmätený odtiahol. Toto som ešte nikdy neurobila. Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala.

„Takže ja som lev?“ provokovala som sa a proste mi to nedalo. Musela som sa usmiať.

Edward pochopil okamžite a so šibalskými iskričkami v očiach sa ku mne zase sklonil. Tento krát som ho nechala.

„Ty si moja malá levica.“ Chcela som protestovať, že nie som malá, lenže mi to nedovolil Zamestnal mi ústa tými svojimi a dokonale mi tým odviedol myšlienky na úplne iné tému.

Pritiahla som si ho za košeľu bližšie a on ma objal okolo pása. Jednou rukou mi prechádzal od členku ku kolenu, ale po chvíľu si trať predlžil až na stehno.

Bol práve pri leme kraťasov, keď...

„Dedko!“

Ozval sa zdola detský, ale aj tak panovačný krik.

Kúzlo okamihu bolo behom sekundy preč.

Edward zastonal a prevalil sa vedľa mňa na chrbát. Trochu detinsky si zakryl oči predlaktím ako keby si myslel, že tak ho nikto neuvidí.

Otočila som sa nabok, podoprela si hlavu dlaňou a s úsmevom ho sledovala.

„Prečo, prečo, prečo ma vždy zavolá vtedy, keď sa to najmenej hodí?“ vydýchol zúfalo. Skoro som sa rozosmiala.

„Má proste talent na náhody.“ Pokrčila som plecami, aj keď mi bolo trochu ľúto, že nás vyrušila.

Ibaže som sa na ňu nedokázala hnevať. Hope bola proste zlatíčko. Za tie tri roky si náš všetkých dokázala dokonale obtočiť okolo svojho malého prstíka. Jej čokoládovému pohľadu proste nikto nemohol vzdorovať. Bola príliš ťažký súper. Bola naša malá vlčica.

Podľa Jakea by z nej raz mohol byť skvelý alfa.

Nech sa ale každý snažil ako chcel, jej obľúbencom bol už od malička Edward. Hneď po rodičoch, samozrejme. Mali k sebe neuveriteľne blízko. Ona milovala jeho, on ju. Uzavretý kruh z ktorého sa nedá vyjsť.

„Dedko!“ ozvalo sa znovu, tento krát hlasnejšie a plačlivejšie.

Bola som si skoro istá, že ak za ňou Edward okamžite nepríde, dom budeme hľadať až v New Yorku. Jej krik totiž dokázal aj nemožné.

Edward sa pozrel na mňa a potom na dvere. Očividne sa nevedel rozhodnúť, ktorá z nás si jeho pozornosť zaslúži viac.

Pohladila som ho po líci.

„Choď. Ja to tu vydržím.“ Usmiala som sa. Urobil to iné a chvíľu mi pozeral do očí.

Potom sa postavil a ešte raz ma pobozkal. Potom druhý krát. A tretí. Štvrtí.

Odtiahnuť sa seba vyzeralo ani nadupíria úloha, ale keď Hope znovu vykríkla, bolo rozhodnuté.

Edward rýchlo vybehol z izby a ja som s úsmevom podľa do vankúšov. Mimovoľne som pohladila malú ovečku na svojom krku a na chvíľu si pripadala, že lietal. Pocit šťastia ma vynášal stále vyššie a vyššie.

Tá radosť, že ich všetkých mám ani po toľkých rokoch neprešla. A pochybujem, že sa to niekedy stane.

Edward. Nessie. Hope. To bol len zlomok tých na ktorých mi záležalo a ktorý odsadili moje srdce. Tam budú žiť na veky. Aspoň tam.

Úsmev mi trochu povädol. Myslela som na neho každý deň. Každý jeden deň som ho aj keď len na sekundu mala v hlave.

Charlie.

Milujúci otec, manžel, kamarát. Neprešla minúta, kedy by som si nevyčítala jeho smrť, za ktorú som mohla jedine ja.

Aj keď sa to zlepšilo. Bolesť bola menšie, trápenie znesiteľnejšie. Čas hral v môj prospech. Aspoň raz.

Ibaže pocit viny sa nedostavoval iba pri Charliem. Stále ma trápilo, čo som urobila mojej rodine. Hlavne Edwardovi a Ness. Pochybovala som, že to niekedy prestane. Že už mi to nebude ľúto. Nestane sa to a dobre to viem. Musím pykať za svoje činy.

Lenže oni mi odpustili. To vedomie hrialo, spievalo a upokojovalo. Len vďaka tomu som sa im mohla pozrieť do očí, byť šťastná a necítiť vinu dvadsať štyri hodín v kuse.

Niekde hlboko dom dúfala, že mi odpustil aj Charlie. Že na mňa nemyslí len ako na svojho vraha, ale je šťastný, lebo ja som šťastná. Rozhodne som neverila, že to tak je. Len som chcela. Tajne dúfala.

Bola som mu ale vďačná. Neuveriteľne, neuveriteľne vďačná. Len vďaka nemu som sa zase vrátila. To on mi dal druhú šancu, možnosť začať žiť nový, nekonečný život so svojou láskou. Aj keď kvôli tomu musel zomrieť. Lenže... aj to by mali robiť rodičia, nie? Pomôcť svojim deťom nájsť tú správnu cestu.

 

KONIEC


Nie, ja neplačem, rozhodne nie... to sa Vám len zdá... mám totiž alergiu a... a hrozne mi slzia oči... áno, presne tak...


 

Ďakovačky som nikdy nevedela hovoriť ani písať a vymyslieť toto bol pot a slzy, takže dúfam, že to bude aspoň trochu čitateľné a ak sa ma šťastie rozhodne poctiť svojou prítomnosťou, aj zrozumiteľné.

Takže.

1. Moja veľká vďaka patrí úžasnej osobe so schopnosťou donútiť moje ego (nie, teraz naozaj nemyslím tie keksy) vyletieť až k Plutu a možno ešte vyššie.

Ajvi, presne tak, si to ty!

To Tebe  a Tvojej podpore vďačím za to, že sa mi niekoľko krát podarilo prekonať obrovské bloky a písať ďalej.  Som neskutočne rada, že sa ti poviedka páčila a dočítala si ju až do konca (dúfam). To vďaka Tebe som mala chuť do písania a verila, že kapitola sa ti bude páčiť.

Díki, si skvelá!

P.S.:::  Hádam, že ten igelit si nemala na klávesnici rozprestretí pre nič – za nič.

A 2., rovnako tak chcem poďakovať aj LadySadness  za jej podporu a predovšetkým za to, že nápad na pokračovanie druhej polovice poviedky bol práve z jej hlavy. Som si prakticky istá, že keby som sa držala pôvodného plánu, príbeh Belly Cullenovej by som možno nikdy nedopísala.

Ďakujem.

Moja vďaka patrí ale aj ostatným, ktorí si našli čas a rozklikli týchto 27 kapitol a sem – tam nechali nejaký ten komentár. Dúfam, že sa Vám poviedka páčila a prišli ste si v nej na svoje.

Vaša Pilly

 


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Pilly

9)  Pilly (31.10.2012 19:48)

NeliQ, dakujem takýto komentár vždy poteší, som rada, že sa páčilo

NeliQ

8)  NeliQ (30.10.2012 21:18)

Dostala som sa k tejto poviedke len teraz a zhltla ju na počkanie. Píšeš veľmi pútavo, páči sa mi ako sa vieš vžiť do pocitov, preto nechápem to malé množstvo komentárov, ktoré tu máš. Ale za seba môžem povedať, že som si to skutočne užila

Pilly

7)  Pilly (26.09.2012 17:15)

LadyS, úžasnú možnosť, ktorá sa mi písala oveľa lepšie ako originálny scenár a rozhodne som ju mala radšej možno len vdaka Tvojmu nápadu som na túto poviedku nezanevrela
nim, dakujem

LadySadness

6)  LadySadness (25.09.2012 21:32)

však ty by si to dopísala, Pillinka, ja som len tak naťukla možnosť

5)  nim (25.09.2012 21:27)

Pilly

4)  Pilly (24.09.2012 18:38)

Tak ešte raz, dakujem
A ano, obe sme úžasné :D

Ajvi

3)  Ajvi (24.09.2012 18:23)

srdce jsem nahodila a zaslintala si jeste jednou..přečetla jsem si to celé znovu pááni.. hřeje mě to u srdce ani nevíš jak!
myslím, že jsme obě úžasné :D
jen prostě chci abys věděla, že já na tebe nedám dopustit

Pilly

2)  Pilly (24.09.2012 16:54)

Ajvi, páni, ja neviem čo povedať. Uplne si ma pripravila o reč tak teda idem od začiatku.
Dúfam, že srdce ti zase naskočilo, nerada by som mala na svedomí Tvoju smrť fakt som šťastná, že sa ti poviedka páčila, aj ked neviem, či sa môže zaradovať medzi najlepšie ktoré si čítala (tak sebakritického človeka ako ja proste nepresvedčíš o opaku ) hrozne si ma svojim komentárom potešila, je dobrý pocit vedieť, že aspoň jednému človeku na tomto príbehu záležalo (a predovšetkým tak skvelému ako si ty )
S dokopávaním do dalších poviedok počítam, som si istá, že to niekedy bude naozaj treba
Myslím, že *dokonalá* je trochu silné slovo možno tak... priemerná?
To ja som tá, čo by tu teraz mala písať druhú Bibliu iba o mojej vdake k Tebe aj ked som to už vlastne všetko povedala a nie raz.
Takže ešte posledný krát (robím si srandu ) dakujem strašne moc. Si úžasná!!!
P.S.::: našej "tajnej reči" rozumiem, neboj sa

Ajvi

1)  Ajvi (24.09.2012 10:45)

OUUUU, tak teď si mě dostala. Když jsem aktualizovala stránku a najednou uviděla lásku, přísahám, že se mi zastavilo srdce štěstím! Tahle kapitola.. Jehnátko.. ach. Naprosto dokonalé. Kam já se na tebe hrabu! Lepší povídku jsem nečetla!!! nemam slov a tak tu jen tak blábolim..každopádně ty mi rozumíš

Moc děkuji za tvé děkování. Hrozně to pohladilo moji dušičku a věřím, že tě dokopu napsat brzy další a dalšííí a dalšííí povídky protože i kdyby to nikdo jiný nečetl, pořád jsem tu já, tvá nejvěrnější čtenářka a já si to budu číst klidnně i za všechny ostatní. Ten igelit se fakt hodil. můžu nalít do sklenice od okurek a zavařovat :D.

no prostě chci říct, že jsi naprosto dokonalá!!!!

Ps: jsem se rozepsala, co :D?
Ps2: no jo, už končim
Ps3: fááákt, já jen, no vždyť víš

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek