Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Vysvetlenie...

...a príbeh o ľadovej princezne

26. kapitola

Mala som pocit, ako keby som k tej sedačke primrzla. Nehýbala som sa. Vôbec. Nedýchala, nežmurkala. Prvý krát v živote som si pripadala naozaj ako kameň.

Šok sa mi prelieval nefunkčnými žilami a postupne ochromoval všetky bunky tela. V tej chvíli mi pripomínal morfium.

Lenže aj tak to bolo iné. Za všetkým tým prekvapením, bol ešte jeden pocit. Radosť. Áno, nefalšovaná, neriedená radosť. To vedomie, že volá práve mňa mi pomaly ale isto začalo lepiť srdce späť. A neuveriteľne tomu pomáhalo aj to oslovenie. Mami. Z jej úst, z jej hlasom to znelo tak krásne. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to jedno jediné slovo môže byť tak dokonalé.

Bolo mi jedno, prečo ma zavolala. Urobila to. A to bolo pre mňa to najdôležitejšie. Mohla si vybrať kohokoľvek. Každý z rodiny by k nej okamžite prišiel. Ale Ness sa rozhodla pre mňa. Dobrovoľne. Dôvod ma nezaujímal.

Ibaže aj cez tú hrubú stenu šťastia prenikli pochybnosti.

Možno som sa prepočula.

Môj hysterický smiech, aj keď bol len v hlave, ma o sekundu neskôr utvrdil v tom, aká je to šialená teória. Som upír. Nemám na výber. Musím počuť dobre.

Na ruke som ucítila dotyk. Nepotrebovala som sa pozrieť, aby som vedela kto to je. Edwardovu pokožku by som si nepomýlila nikdy v živote.

Aj ten malý fyzický kontakt stačil na to, aby som sa prebrala a uvedomila si, že už niekoľko sekúnd neprítomne hľadím na schodisko.

Otočila som sa k Edwardovi a pozrela sa mu do očí. Tie jeho boli... spokojné. A šťastné. Rozhodne ho to čo sa stalo potešilo.

„Choď za ňou,“ vyzval ma potichu a usmial sa. Ešte stále šokovaná som prikývla a uprela svoju plnú pozornosť na druhé poschodie, kde nervózne bilo jedno malé srdce.

Postavila som sa a ľudskou chôdzou prešla ku schodom. Radostné výrazy rodiny som videla len periférne nevenovala im žiadnu väčšiu pozornosť.

Vlastne som si ani neuvedomila, kedy som prišla k jej izbe.

Chvíľu som len pozerala na dvere. Keby som povedala, že som sa nebála, bolo by to klamstvo roka. Pomaly sa vo mne stupňoval strach a to som ani poriadne nevedela prečo.

Keď ma zavolala sama, nemám dôvod na obavy. Určite to nebude nič negatívne. A už vôbec nie, keď ma oslovila mami.

Natiahla som ruku a váhavo zaklopala. Keby mohlo, srdce by sa mi snažilo preraziť rebrá.

Po trochu namáhavom ďalej som pomaly otvorila a strčila hlavu do izby.

Ness napol ležala, napol sedela na posteli a nervózne žmolila kúsok paplóna. Potom ako počula, že sa dvere otvorila, zdvihla hlavu a zdráhavo sa usmiala. Oplatila som jej to, aj keď som si nebola istá, či úspešne.

Radosť prebila vina. Práve som mala dokonalý výhľad na svoje dielo. Aj keď na prvý pohľad to nebolo až také strašné. Kruhy pod očami a trochu strhaný výraz by niekto pokojne mohol prisúdiť zlému spánku a viac sa nad tým nepozastavovať. Ja som ale vedela, že keby som odhrnula prikrývku, bolo by to niekoľko krát horšie. Živo som si dokázala predstaviť obvezi, ktorými má rany zakryté, o samotných škrabancoch nehovoriac.

Emócie sa mi striedali ako na bežiacom páse. Na jednej strane som bola radosťou bez seba, že ma zavolala a ešte sa na mňa aj usmiala a na tej druhej som sa šialene bála, čo sa bude diať ďalej. Do toho všetkého sa miesila nervozita a výčitky. Momentálne som si pripadala ako kokteil.

„Ahoj,“ pozdravila som a vošla dnu. Dvere som opatrne zavrela, nechcela som nimi búchnúť keby ju náhodou bolela hlava. Že sa mi trasú ruky som si uvedomila až keď som ich videla.

„Ahoj.“ V tej chvíli skoro všetky pocity zmizli a zostalo len dokonalé šťastie. Pozdravila ma. A čo viac, znelo to úprimne.

Vo vnútri som sa roztekala blahom a sama pre seba sa slabo usmiala. Každá jedna bunka sa chcela smiať, vlastne som ani nevedela prečo a rýchlo Nessie objať. Možno by som to aj urobila. Lenže ma zase brzdil strach a vedomie, že na ňu nemôžem ísť tak rýchlo.

Zhlboka som sa nadýchla a otočila.

Stretla som sa s párom nervóznych čokoládových očí. Mojich očí. Keby sa na mňa naposledy takto pozerala? Vedela som odpoveď. Nikdy.

„Volala si ma?“ opýtala som sa inteligentne a hneď si aj vynadala. Načo sa niečo takéto pýtam? Určite dobre vie, že som ju počula.

Prikývnutie.

Pritiahla som si stoličku tesne k jej posteli a sadla si.

„Potrebuješ niečo? Jedlo piť... lieky proti bolesti? Určite niečo berieš. Možno by som mala zavolať Carlislea aby ti ich dal,“ drmolila som a nemohla sa zastaviť. Ness bola celý čas ticho. Neviem ako sa to stalo, ale prinútila som sa zavrieť ústa.

„Nie, je mi fajn.“

„Naozaj? Nič ťa nebolí?“ uisťovala som sa.

„Nie. Teda, v rámci možností.“ Usmiala sa, ale nevyzeralo ti práve nadšene.

Ďalšie výčitky. Tento krát ešte silnejšie.

Je niečo iné keď si to stále dokola hovorím viac menej sama pre seba a keď mi to Ness povie priamo do očí. Síce to neznelo ako výčitka, bolelo to.

„Nessie, je mi to ľúto,“ ospravedlnila som sa a sklonila hlavu.

„Čože?“ Naozaj znela nechápavo. To ma prinútila sa na ňu znova pozrieť.

„Je to moja vina. To, čo sa ti stalo,“ vysvetlila som a mávla rukou k nej bruchu.

Videla som ako sa jej zreničky rozšírili pochopením.

Možno som čakala, že bude súhlasiť a pekne od pľúc mi to všetko vmetie do tváre, len aby som sa v tom dobre vykúpala. Pravdepodobne preto ma prekvapilo, čo povedala.

„Nie. To nie,“ prudko krútila hlavou a sledovala ma nesúhlasnými očami, „to rozhodne nie je pravda. Ani náhodou,“ na prázdno som otvorila ústa. Hlas sa mi zasekol v hrdle, „nemôžem za to ty, ale ja. Nedávala som pozor a toho medveďa si nevšimla.“

Bola som v šoku. Prečo ma obhajuje? Prečo všetku vinu berie na seba?

Nedávalo mi zo zmysel, ale ani tak som sa neubránila pocity, ktorý sa mi usadil k mŕtvom srdci. Bol sladký a hrejivý. Bolo to zvláštne, ale pripadalo mi ako keby spieval.

Rozhodne som sa ale nechystala vzdať tak ľahko.

„Ale to kvôli mne si do toho lesa išla. V podstate som ťa vyhnala z domu.“

„To už nikdy nehovor!“ vykríkla zrazu panicky. Prekvapene som prikývla. Nechápala som jej reakciu.

Ness sa znovu pohodlne posadila a na chvíľu zabodla pohľad do prikrývky.

„Asi by som to mala všetko vysvetliť, že?“ opýtala sa už pokojne a pozrela sa na mňa. V tejto chvíli vyzerala tak dospelo. Nie vzhľadovo, ale mala to v očiach. Niekedy zabúdam, že psychicky je oveľa vyspelejšia ako vyzerá.

„Ale je toho toľko. Neviem kde mám začať.“

„Čo trebárs na začiatku?“ navrhla som sa usmiala sa. Ona urobila to isté a zhlboka sa nadýchla. Pozrela sa na svoje ruky a vyzerala, že premýšľala.

„Vždy som ťa brala v podstate ako cudzieho človeka,“ vedela som, že toto bude vážny rozhovor. Aj tak ma to ale zasiahlo, „keď som bola malá, nenapadlo mi, prečo sa ku mne tak správaš. A ani to, že by to mohlo byť zle.“

Bolesť. Veľká bolesť. Skoro som prestala vnímať, čo hovorí. Ibaže som vedela, že to musím počuť.

„Až potom, čo som videla film, kde bola matka s dcérou. Chovali sa inak. Vtedy som sa prvý krát zamyslela nad tým, či je to správne. Niekde hlboko som vedela, že nie. Lenže ja som bola zvyknutá, že si ma nevšímaš. Preto som nedokázala nájsť správnu odpoveď. Nechala som to tak a chovala sa ako si chcela. Ako keby si ani nebola.“

Potláčala som vzlyky. Teraz nemôžem plakať. Nemôžem.

„Stále mi to ale vŕtalo v hlave. Jedného dňa som to nevydržala a opýtala sa ocka. Dodnes si pamätám jeho výraz. V očiach mal taký smútok a bolesť, ako som u neho ešte nikdy nevidela. On bol síce smutný vždy, ale nie až takto veľmi. Začala som si myslieť, že som sa opýtala niečo zlé. Vtedy som nevedela, čo sa medzi vami dvoma vlastne stalo a ako ho tá otázka zasiahla. Proste som ho len videla trpieť. Nechápala som, prečo sa tak cítil.“

Vedela som, že to mal ťažké. Vedela som, že som mu ubližovala. Lenže počuť to z Nessiinich úst... bolo to ako výbuch granátu. Rozmetalo ma to na kusy.

Nadýchla sa a pokračovala.

„Odpovedal mi. Aj keď... nie tak úplne. Začal rozprávať rozprávku. O krásnej princezne s veľmi dobrou dušou a princovi, ktorý žiadnu nemal. Ona ho ale aj napriek tomu strašne milovala. Raz keď princezná zomierala, ponúkol jej kúzelný lektvar aby jej zachránil život. Vypila ho. Lenže sa stalo niečo, čo princ nečakal. Čarovný nápoj princezne zmrazil srdce. Odvtedy bola zlá. Ona za to ale nemohla. Niekde v jej ľadovom srdci bol kúsok, ktorému ešte stále vládlo dobro. Ibaže bol veľmi malý. Princezná sa nedokázala oslobodiť zo zajatia ľadu.“

Počúvala som a ani si neuvedomila, že nedýcham. Jednu vec som ale vedela.

Edward ma obhajoval.

Miloval ma. Aj napriek tomu, čo som mu urobila, ma miloval.

„Vtedy mi nedošlo, že tá princezná si ty. Ale prišlo mi to tak nejako logické. Nevidela som žiadnu spojitosť medzi tým, čo som sa pôvodne pýtala a tou rozprávkou. Aj tak sa mi to ale zdalo ako správne vysvetlenie. Detské logika,“ uchechtla sa, „už som sa na nič nepýtala. Tou rozprávkou sa pre mňa všetko vysvetlilo. Až keď som bola staršia, pomaly mi začalo dochádzať, že to vlastne nedáva zmysel. A neskôr aj to, že ľadové princezná si ty. Lenže som to neriešila a ani nevyzvedala. Myslela som, že nemôžem. Ty si ma vo svojom živote nechcela a ja som nemala právo sa v ňom montovať.“

Mohla som sa cítiť ešte prázdnejšia? Lebo ak áno, určite už zo mňa nezostane absolútne nič.

„Potom si odišla. Veľmi ma to nezaujímalo. Presne tak, ako to malo byť. Bolo mi to viac menej jedno. Ibaže sa stalo niečo, čo mi nabúralo celý pohľad na svet. Vrátila si sa. Lenže... zároveň si to ani nebola ty. Počula som ako sa rozprávaš s ockom a babičkou Esme. Nebol to tvoj hlas. Nerezal, ale hladil. A čo viac, bola v ňom ľútosť a smútok. Na nikoho si nekričala a nemala sarkastické poznámky. Zmiatlo ma to. A potom si prišla do mojej izby. Len tak, dobrovoľne. A ešte k tomu si si ma všímala. To som nikdy nezažila. Vždy som si myslela, že som pre teba ako kus nábytku. A zrazu si sa so mnou rozprávala. Oslovila si ma. Páni, ty si ma oslovila!“ Zvolala a rozhodila rukami. Znelo to napol radostne ale aj smutne.

„Nevedela som, čo mám robiť. Bolo to prvý krát, čo si mi niečo povedala. Bolo to také... nové. A divné. Myslela som, že na druhý deň už bude všetko ako pred tým a toto bol len nejaký... ja neviem, skrat?“ hlas jej vyletel do otázky, „lenže nie. Pokračovalo to. Zrazu si si ma všímala. Zaujímala sa ako sa mám a čo robím. Ďalší deň to bolo také isté a ten nasledujúci tiež. Bola som úplne mimo. Prišlo mi také... ako keby bolo všetko zle. Pretože ti si znela a aj vyzerala, že to všetko myslíš vážne. Tvoje oči neboli už neboli tvrdé a plytké. Vyzeralo to, ako keby... ako keby si ma mala rada. Čo mi prišlo ako úplná blbosť. Bola si ľadová princezná, nedokázala si milovať.“

Nádych, výdych, nádych, výdych.... Vydržať. Hlavne vydržať.

„To som si aspoň vždy myslela. Nikdy som u tebe nevidela ani náznak nejakého kladného citu. Preto sa mi to zdalo nemožné. Lenže ty si sa o mňa zaujímala a záležalo ti na mne. Nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som, ako sa mám správať. Stále mi v hlave blikalo, že si ťa mám ďalej nevšímať. Lebo tak je to správne. Celé mi to prišlo ako nejaké veľké divadlo. Myslela som, že to na mňa len hráš aj keď som nevedela prečo. Snažila som s ti vyhýbať. Tak si to predsa vždy chcela. Nemohla som veľmi dávať najavo, že o tvojej prítomnosti viem. To proste nebolo právne. Neviem ako ale dospela som k záveru, že si ťa nemôžem pustiť bližšie k telu. Že sa musím správať tak ako vždy. Vlastne som len čakala, kedy sa preberieš a budeš to zase ty. Zlá a neľútostná. Myslela som, že keď sa k tebe prestanem správať ako keby si neexistovala, celá tá bublina záujmu praskne. Že prestaneš hrať to hlúpe predstavenie a ja budem mať problém, že som porušila tvoje pravidlá. Že mi ublížiť.“

Odmlčala sa a nervózne sa na mňa pozrela.

Dýchala som prerývane a ani si neuvedomila, že krútim hlavou.

„Nikdy by som ti neublížila,“ vydýchla sa a môj hlas znel chrapľavo.

„Ja viem,“ prikývla, „lenže vtedy to bolo iné. Proste som poznala len jednu Bellu. Zlú, bezcitnú a neľútostná. Tá nová, dobrá, pre mňa bola neznáma. A úplne sa vymykala všetkému, o čom som bola keby presvedčená.“

Ďalšie ticho. Nerozmýšľala som. Len napäto čakala, čo povie ďalej.

Hlboký nádych mi naznačil, že ešte ani zďaleka nie je koniec.

„To ráno som ušla lebo som chcela. Nevyštvala si ma. To ani náhodou. Chcela som sa pred všetkým schovať. Pre sebou, tebou, pred celým svetom. Pripadala som si tratená. Zrazu som nemala žiadnu istotu. To, čo som považovala za najväčšiu v mojom živote sa náhle zmenilo. Zem sa začala točiť obrátene. Nevedela som, čo mám robiť. Bola som úplne zmätená.“

Mlčanie trvalo tri sekundy.

„Tú lúku som objavila náhodou. Páčila sa mi. Ostala som tam a snažila sa nemyslieť. Podarilo sa mi to viac ako som chcela.“

Tento krát to nevyzeralo, že sa chystá pokračovať. Ale ja som musela vedieť, čo sa stalo. Potrebovala som to viac ako ryba vodu.

„Nessie,“ oslovila som ju opatrne. Bolo mi jasné, že toto nie sú práve šťastné spomienky. Pozrela sa na mňa, ako keby si až teraz uvedomila, že som tu.

Nevedela som, čo si môžem dovoliť. Každopádne som sa rozhodla to risknúť. Vlastne som jednala impulzívne.

Sadla som si na posteľ vedľa jej boku a chytila ju za ruku. Bol to perfektný pocit. Držať ju. Na chvíľu som zase bola šťastná.

Ness hypnotizovala naše spojené dlane ako keby sa presviedčala, že sa jej to nezdá.

„Čo v tom lese stalo?“ opýtala som sa potichu.

Nadýchla sa a znovu sa mi pozrela do čí.

„Nikto to nevie,“ začala, „vlastne... len ocko. Toho som ale poprosila nech to nehovorí.“

„Prečo?“ Nedalo mi to. Musela som sa opýtať.

„Ty si tá, ktorá si to zaslúži počuť zo všetkých najviac.“ Hrialo to. Usmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. Bol to nenahraditeľný pocit.

„Sedela som tam a všetko z hlavy vytesnila. Nechcela som nič riešiť. Aspoň na chvíľu som chcela všetko prestať nechápať. Možno preto som si toho medveďa nevšimla. Bola som veľmi zabratá do seba. Precitla som, až keď zavrčal. Mala so utiecť, ibaže som bola veľmi prekvapená. A tak som len sedela a pozerala na neho. To bolo to najhoršie, čo som mohla urobiť. Že to bola chyba som si uvedomila, až keď ma poškriabal. Strašne to bolelo a silno krvácalo. Chcel zaútočiť znovu ale nestihol. Urobila som to úplne automaticky. Asi pud sebazáchovy, neviem,“ pokrčila plecami, „udrela som ho do spánku. Veľmi silno na to, aby to mohol prežiť. Okamžite padol mŕtvi. Ani som si to poriadne nestihla uvedomiť. Ubehli možno dve sekundy a išla som k zemi aj ja. Jediné, čo som  si dokázala dať dokopy bolo, že toto je možno môj koniec. Potom som omdlela.“

Oči sa jej naplnili slzami. Povzbudivo som ju pohladila po paži. Viac som sa neodvážila.

Usmiala sa.

„Pamätám si, že som sa prebrala tu. Nevládala som hovoriť a bola mi strašná zima. Jediné, čo som sa opýtala bolo, ako som sa dostala domov. Dedko Carlisle mi povedal, že si ma zachránila ty. Nemala som čas si to premyslieť. Zase som zaspala.“

Chrbtom dlane som jej utrela slzy. Neodtiahla sa.

„Odkedy som sa zobudila mala som veľa času na rozmýšľanie. Zrazu do seba všetko zapadlo. Aj keď to chvíľu trvalo. Celé mi to došlo,“ pozrela sa na mňa a oči jej žiarili, „srdce ľadovej princezny bolo rozmrazené. Uvedomila som si, že to nebolo divadlo. Že si sa naozaj zmenila. Lebo keby si to len hrala, nezachránila by si mi život. Nehľadala by si ma a proste ma nechala zomrieť. Bolo by ti jedno, čo so mnou je. Ale nie. Išla si za mnou. A zo znamená len jedno. Nemôžeš mať zamrznuté srdce. Musíš dokázať milovať. Musíš ma mať rada. Nemôžem ti byť ľahostajná. Inak by si to neurobila.“

„Nie si mi ľahostajná. A  nikdy nebudeš,“ uistila som ju.

„Ja viem,“ usmiala sa, „to viem.“

Nádych.

„Všetko do seba zapadlo. Dáva to zmysel,“ povedala po chvíli ticha a šťastne sa usmiala.

„Vždy to dáva zmysel. Len to niekedy nevidíme.“ Úsmev som jej oplatila.

Stále som úplne nevstrebala to, čo povedala. A bolo mi jasné, že to tak rýchlo ani nedokážem. Možno raz sa s tým všetkým vyrovnám. Pochopím. Zmierim.

Jedno som ale vedela isto. Som šťastná. Som šťastná, lebo si Ness uvedomila, že mi na nej záleží. A nevadí jej to. Naozaj je z toho rada.

Iba jedna otázka mi nedala pokoj. A čo najskôr som na ňu potrebovala odpoveď.

„Ness?“ váhavo som sa jej pozrela so očí, „odpustíš mi niekedy?“

Chvíľu sa nič nedialo a vo mne sa začala stupňovať nervozita.

Keď zrazu zakrútila hlavou.

„Nie,“ bum! Ďalší granát. Vlastne, teraz ich bolo niekoľko. Znovu zničili základy môjho vnútra ktoré sa pomaly stavalo. Znovu bolo po všetkom. Ness sa mi pozerala do očí. Nedokázala som uhnúť, „nie je, čo odpúšťať. Nemohla si za to. Vieš, že to bola chyba a snažila si sa ju napraviť. Úspešné. To je viac ako tisíc prepáč.

Užasnuto som sa na ňu pozerala a nemohla uveriť tomu, že to naozaj povedala. Bolo to... neuveriteľné. V to som nedúfala ani v tom najkrajšom sne.

Potom som to už proste nevydržala a vrhla sa jej okolo krku. Pevne som ju objala a nehodlala ju len tak pustiť.

A čo bolo najlepšie, ona mi objatie oplácala.

Konečne som si pripadala úplná. Naozaj šťastná. Ako keby som to až teraz bola naozaj ja.

„Ľúbim ťa, Nessie,“ zašepkala som jej do vlasov.

Objatie ešte zosilnelo.

„Aj ja teba, mami.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Ajvi

6)  Ajvi (15.09.2012 15:27)

no už minimálne 20krat ale tak musím si to číst.. abych byla připravená na další kapču

Pilly

5)  Pilly (14.09.2012 19:58)

Koľkokrát, prosím ťa?

Ajvi

4)  Ajvi (14.09.2012 19:38)

to se nedááá četla jsem to znovu

Pilly

3)  Pilly (14.09.2012 17:17)

Ajvi, si poklad veľmi si ma potešila, naozaj veľmi a som rada, že sa ti kapitola páčila dúfam, že ťa nesklame ani tá posledná ešte raz, díki, úplne si ma pripravila o reč
mispa, aj tebe dakujem

Ajvi

2)  Ajvi (14.09.2012 10:42)

Jsi ta nejlepšííí!!!! abych řekla pravdu, tak na konci jsem brečela. čtu si to po čtvrté a nemohu tomu uvěřit!! dala jsi do toho tolik citu, celé své srdce. tohle je naozaj perfektní!!! ty jsi dokonalá přesně jak říkám. na každou tvoji kapitolu se vyplatí počkat, protože .. ji píšeš ty. nemám slov!!! jdu si to číst znova. a tak mi dovol jediné..

mispa

1)  mispa (14.09.2012 00:22)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek