Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Jeden vlkolak...

Tisíc výbuchov...


Ajvi, naozaj veľké díki za Tvoja podporu :)

25. kapitola

Stuhla som. Prekvapením a šokom. Okamžite sa mi vynorila spomienka, keď som tento pach cítila naposledy. Bolo to dávno, ale aj tak som si presne pamätala tú túžbu zabíjať a roztrhať ho na také malé kúsky, že by sa z neho nenašiel jediný chlp. To sklamanie, keď sa mi to nepodarilo.

Lenže tento krát to bolo inak. Áno, stále to bol príšerný smrad mokrého psa, ktorý by mi prevrátil žalúdok keby mohol, ale už som nemala potrebu po ňom okamžite vyštartovať. Ale zase ani mu vletieť do náruče a hovoriť, ako veľmi mi chýbal.

Znechutene som nakrčila nos. Na toto si budem musieť zvyknúť. A niečo mi hovorí, že to bude trvať naozaj, naozaj dlho.

Našla som si sekundu a rozpitvala svoje vnútro. Obrazne povedané. Je správne, že sa mi nenapínajú všetky svaly a nenútia ma okamžite vyletieť dole? Že mi proste jeho prítomnosť iba vadí? Presnejšie povedané, jeho smrad mi vadí.

Jacobov príchod mi z hlavy vytesnil všetky ostatné myšlienky. Bola som za to rada. Aspoň na chvíľu som mohla myslieť na niečo iné. Aspoň na chvíľu som sa nemusela užierať výčitkami.

„Čo tu, sakra, robíš?“ ozval sa z haly Edwardov naštvaný ale aj trochu vyplašený hlas.

„Čo asi. Prišiel som na čaj a dúfam, že vám ešte nedošli sušienky. Čo by som tu asi tak mohol robiť?!“ odsekol rovnako nahnevane.

„Dnes nemám náladu na žarty,“ zavrčal Edward.

„No, tak to sme dvaja. Takže mi rovno povedz, čo s ňou je,“ štekal Jake rozkazy, ale vedela som, že sa bojí. A aj to, o kom je reč.

„Nič. A ty sa teraz pekne otočíš a odídeš, jasné?“ Podľa hrdelného vrčania, čo nastalo som usúdila, že tento nápad sa Jacobovi dva krát nepáčil.

„Ani náhodou! Chcem ísť za Ness a vedieť, čo jej je!“

„Už som ti povedal, že nič! Ale niečo bude s tebou, keď okamžite neodpraceš ten svoj dcení zadok z nášho domu!“

„Chceš povedať, že sa na mňa zaútočíš?“ Vedela som si živo predstaviť, ako sa asi tvária. Pomáhal tomu aj fakt, že tá napätá atmosféra sa dostala až sem hore a skoro som cítila ako sa situácia vyhrocuje.

Možno by som mala zasiahnuť.

Áno, možno. Lenže ja som bola ešte stále tak prekvapená, že som dokázala len ležať a počúvať.

„Ja nie. Ale u Belly by som si tým neboj dva krát istý. Vlastne sa čudujem, že ešte neprišla “ vrčal Edward, ale poslednú vetu povedal skôr zamyslene.

Bolo to ako keby ma zasiahla elektrina. Hneď ako som začula svoje meno som vyskočila z postele a bola stopercentne čulú.

Potichu, tak potichu, že by to ani upír nebol schopný zaregistrovať, som prišla k dverám a pomaly ich otvorila. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, čo robím. Proste som to robila.

„Mne je jedno, či tu je alebo nie. Ness je zranená, nesnaž sa ma oklamať, že nie a ja sa za ňou dostanem aj keby som sa mal predrať cez dav upírov, je to jasné?!“ kričal Jacob na celý dom, až som mala pocit, že sa otriasa v základoch.

„Dobre. Ako chceš. Ale keď skončíš zrolovaný ako koberec niekde v kúte, nesťažuj sa.“ Ustúpil Edward a skoro som videla ako pokrčil plecami.

„Nikto v kúte neskončí.“ Samú ma prekvapilo, komu ten hlas patrí. Hovorila som to ja.

Počas ich nie veľmi pokojnej výmeny názorov som už stihla prejsť ku schodom, sama neviem, kedy som sa tam dostala a videla ich, ako tam stoja a vražedne na seba pozerajú. Pozerali.

Ako na povel sa otočili za mojich hlasom a oči im išli vypadnúť z jamiek. Prekvapenie sa miešalo s obozretnosťou a bola som si istá, že keby som vyštartovala ani chvíľu by neváhali.

Zišla som dolu schodmi a zastavila asi päť metrov od nich. Ďalej by som ísť nedokázala j keby som chcela, psí zápach mi to nedovoľoval.

Rýchlo som si Jacoba prezrela. Vôbec sa nezmenil. Možno len očiach mal niečo, čo naznačovalo, že je straší, ale po fyzickej stránke bol stále rovnaký. Vedela som, že nestarne. Pokiaľ sa premieňa tak nie. A teraz, keď má Ness, pochybujem, že niekedy prestane.

„Bella?“ oslovil ma Jake potichu, ako keby ma nechcel vyplašiť. Alebo vyprovokovať. A možno oboje.

„Ahoj,“ pípla som potichu a sklopila pohľad. Pocit viny na seba nenechal dlho čakať a teraz plnou silou zasiahol.

Nedokázala som sa na neho pozrieť. Chcela som sa prepadnúť pod zem a zostať tam. Teraz, keď som svoje najhoršie obdobie mala už za sebou som nedokázala pochopiť, ako som mu vtedy mohla ublížiť. Môjmu najlepšiemu kamarátovi, skoro bratovi a v určitej dobe možno aj niečo viac.

Automaticky sa mi vybavil moment ako mu lámem ruku a ešte k tomu si to užívam. Tú ľútosť, že som toho nestihla urobiť viac, keď ma Cullenovci od neho odtrhli.

Najradšej by som si nafackovala.

„Ty si... späť,“ vydýchol Jake prekvapene a stále zarazene ma sledoval. Bola som si skoro istá, že tým späť nenaráža len na to, že som zase doma.

Nedokázala som odpovedať. Len som prikývla.

„Ako?“ opýtal sa a ja cítila som ako ma prepaľuje očami. Konečne som sa odhodlala zdvihnúť hlavu.

„Asi... asi som dostala rozum,“ vysvetlila som tú aj pre mňa nepochopiteľnú vec. Pocit viny neodchádzal a pridal sa k nej obrovskej kope emócii v mojom vnútri, ktoré ma postupne trhali na kusy. Už som si ani poriadna nepamätala, kedy som sa naposledy cítila... dobre. Naozaj dobre, bez bolesti alebo zúfalstva. Bolo to síce len pár mesiacov dozadu, ale mne to pripadalo ako večnosť.

Tento krát prikývol on.

„Tak to som... rád. Naozaj.“

Zostalo ticho. Trápne ticho. On nič nehovoril, ja som nič nehovorila, Edward nič nehovoril a aj dom bol nezvyčajne tichý. Mohlo za to hlavne to, že jediný kto sa z lesa s nami vrátil bol Carlisle. Ostatným ešte na pol ceste povedal nech radšej zostanú, čo najďalej keby náhodou vytiahol ľudskú krv. Ako som sa ale od Edwarda o chvíľu neskôr dozvedala, bola to len zámienka na ich odchod, aby som mala ja a Ness kľud. Ani Alice nevedela pravdu. Stála nevidela nič so mnou spojené.

Jacob sa nervózne ošil a tým ako keby ma vytrhol z tranzu.

„Prepáč,“ vyletelo zo mňa skôr ako som to mohla zastaviť. Prekvapene na mňa pozrel.

„Čože?“

„Prepáč. Za to... no, za to, čo som vtedy... tvoja ruka... mrzí ma to,“ koktala som a divoko gestikulovala. Pripadala som si ako... človek. Áno, človek. A tiež ako totálny debil ale to nie je podstatné.

Jakeovi to došlo o pár sekúnd neskôr.

„Aha. No, to... to nič nie je, vážne. Ako nová,“ uistil ma a na dôkaz pokrútil s končatinou, ktorá mohla pokojne skončiť odtrhnutá. Už len tá myšlienka ma bolela. Teraz. Som si istá, že vtedy nie.

Nepomohlo to. Stále na mňa silno útočili výčitky a hrozilo, že ma zničia. Nie samé. Lenže pomaly ale isto sa k nim pridával aj strach o Ness a bolesť. Zase som padala.

„A ako si vôbec vedel, že sa... niečo stalo.“ Musela som hovoriť. Rozhovor znamenal rozptýlenie. To bolo to, čo som začala potrebovať zo všetkého najviac.

„No, najprv som volal Edwardovi a chcel vedieť, či by Ness mohla prísť do La Push. Lenže on to nezdvíhal. To mi pripomína, prečo si mi nezdvíhal?“ Otočil sa na môjho manžela, ktorý bol celý čas ticho.

Nasadil kamennú masku, ale oči ho prezradili. Bolelo ho to. Odvrátila som pohľad. Nemohla som sa na neho pozerať keď sa cítil takto. A ešte k tomu keď to bola v podstate moja vina.

„Rozdrvil som ho,“ povedal po chvíli a zhlboka sa nadýchol. Jake sa nič nepýtal aj keď určite nechápal. Ja áno. Aspoň čiastočne. Určite neoplýval dobrou náladou keď mu Carlisle volal, že som našla Nessie.

Pozerala som do zeme.

Môže upír omdlieť? Teraz mi pripadalo, že mne sa to podarí. Pred očami sa mi tvorili čierne fľaky a pár krát som na niekoľko sekúnd nevidela periférne. Zhlboka som dýchala aj keď ma šialene pálili pľúca. Lenže prestať som nedokázala. To by som už nevedela, či ešte stále žijem. Mala som pocit, že sa mi zem rúca rovno pod nohami a padám do pekla. Už som skoro videla oheň a počula smiech. Kto sa mi ale vysmieval naozaj neviem.

Zemská kôra... Nádych, výdych. Bolesť. Mám ešte vôbec telo? Možno...

Zemský plášť... Spomienky. Prišli nečakane. Sú nevítané...

Som hlboko... Ness. Leží na tráve a pery má modré. Vyzerá ako... bojím sa...

Zemské jadro... V srdci mi vybuchla atómová bomba a rozmetala mi vnútro na kúsky. Nezostalo nič. Len rovná zem, tma a zima. Predovšetkým zima...

Nevedela som, či ešte stojím. Som v dome? Kde je hore? Moja vina...

Možno som už naozaj padala. Alebo sa mi len zdalo, že mi povolili kolená. Okolo pása mi ovinuli silné ruky a len vďaka nim som ako – tak stála.

Okamžite som vedela, kto ma drží. Tá vôňa... Prebrala som sa. Aspoň trochu. Vlastne som si len uvedomila, že žiadne peklo sa nekonalo. Stále som bola v obývačke a pozerala pred sebe. Už som nedýchala. Bolo to zvláštne. Nevedela som ako...

„Láska, si v poriadku?“ opýtal sa niekto. Niekto... niekto... Edward. Áno, Edward. Aj toto bolo divné. Ako keby nás delilo sklo. Pričom som si bola skoro istá, že tu žiadne nie je...

Neodpovedala som. Nemala som predstavu ako a ani to, čo sa pýtal. Počula som, že hovoril. Len som si to v mozgu nedokázala dať dokopy.

„Bella!“ Skoro kričal.

Stále nič. Nechápala som...

Bola tá stena vždy biela?

„Čo s ňou je?“ Len matne som si uvedomovala, že je to Jacob.

„Neviem. Možno je v šoku, naozaj neviem,“ Edward znel vystrašene a starostlivo zároveň. Čo to ale, sakra, hovoril? „vezmem ju von.“ Slabý poryv vetra. Nevšimla som si, že som sa pohla...

„Edward!“

„Druhé dvere v ľavo.“ zakričal menovaný späť. Jacob sa určite niečo pýtal. Lenže, čo to bolo...

Líca mi začal bičoval vietor a ja som zmätene zažmurkala. Bolo to, ako keby odfúkol ten divný obal ktorý mi balil zmysli. Zase som vedela, kde som a čo robím. Ešte som ale nebola dostatočne silná na to, aby som začala rozmýšľať. Len som vnímala. Nerozmýšľala.

Edward bežal. To bolo prvé, čo som si uvedomila. Mňa mal v náručí – neviem ako som sa tam dostala – a upokojujúci mi trel rameno. Nepomáhalo to.

Ani jeden z nás nehovoril. A predsa mi to nevadilo. Úplné mi stačilo, že bol so mnou. To vedomie, že ešte niekomu v tomto blbom svete na mne záleží, mi hrialo to, čo zo mňa zostalo. Nebolo toho veľa.  Už som si ale nepripadala tak sama.

Zhlboka som vdychovala jeho vôňu a užívala si ten pocit, že ma miluje. Bolo to poznať. Z každého jedného pohybu, pohľadu, dotyku. To mi v tejto chvíli stačilo.

Nedokázala som myslieť. A pokiaľ som nemyslela, necítila som. Aspoň nie to, čo som nechcela. A ja som nechcela.

Asi v polovici cesty mi došlo, kde ideme.

„Nie,“ vydýchla som úplne potichu. Sama seba som znela, ako keby som mala angínu.

Na dôraz svojich slov som sa navrtela. Len trochu. Pre ľudské oko nepostrehnuteľne.

Nechcela som tam ísť. Všade len tam nie. Prosím, preč...

„Na lúku nie,“ šepkala som zúfalo a začala sa chvieť. Alebo sa možno triasli stromy, neviem...

„Dobre.“ Edward prikývol a zmenil smer. Trochu som sa uvoľnila. Nejdeme tam. Ale pocitu, že je zemetrasenie som sa nezbavila.

Zastavil až pri malom potôčiku. Posadil sa skalu a mňa si vysadil na kolená. Nohy mi až po členky obmývala ľadová voda, ale nevadilo mi to. Vlastne som jej teplotu nevnímala. Ani to, že na mňa svieti slnko. Len slabo, ale predsa. Tvár som mala zaborenú do Edwardovej košele a plakala bez slz.

***

Trvalo to hodinu. Hodinu, kým som sa upokojila a vesmír sa rozhodol, že dnes ma už trestal dosť. Šesťdesiat minút som striedavo vzlykala, kričala a hystericky sa smiala. Bomby vybuchovali stále znova a znova a ničili to, čo už dávno zničené bolo. Nikdy by som neverila, že to môže ešte stále tak bolieť. Teraz, keď mám srdce definitívne rozdrvené by nemalo, nie?

Keď už som si myslela, že ma tá bolesť úplne zabije, stal sa zázrak. Malý, osobný, ale predsa tak veľký. Všetko ako keby odplavila voda, v ktorej som stále mala nohy. Prestala som cítiť. Vedela som, že tento stav nebude trvať dlho. Že to všetko sa zase vráti. Preto som si to tak užívala. Bolo to také krásne. Necítiť nič negatívne.

„Jake nám to nedopovedal,“ povedala som do ticha. Vlastne som ani nevedela prečo.

Edward sa zamračil. Už dávno sme nesedeli na kameni, ale na tráve. Ani neviem, ako sme sa tam dostali.

„Čože?“

„Nepovedal ako sa dozvedel, že... sa to stalo.“

„Aha,“ na chvíľu sa odmlčal. Zdvihla som hlavu a pozrela sa mu do tváre. Bola som ale veľmi unavená na to aby som z nej čítala, „potom, čo sa nemohol dovolať mne, zavolal Emmettovi. S tým si z rodiny rozumie najviac,“ usmial sa, „a on sa preriekol. Nechtiac mu všetko povedal.“ Prikývla som a sklonila pohľad.

Sledovala som lienku ako lezie po steble trávy. Po chvíli prešla na ďalšie a ďalšie. Nič fascinujúce. Nič zaujímavé. Ale stačilo na to, aby som myšlienky oddialila ešte viac.

„Toto ťa ale nezaujíma, že?“ opýtal sa po chvíli. Poznal ma až veľmi dobre na to, aby si to nevšimol.

Pokrútila som hlavou. Nemalo cenu klamať. Nevládala som klamať.

Zase ticho. Nebolo nepríjemné, ani trápne. Proste len... tiché. A možno unavené.

Edward sa nadýchol.

„Čo keby sme sa vrátili?“ navrhol opatrne. Možno čakal, že sa zase zosypem. To sa ale nestalo. Len som znovu prikývla. Vedela som, že to raz príde. A teraz, keď som bola tak zvláštne vyčerpaná, mi to bolo jedno. Vlastne mi na tom vôbec nezáležalo.

***

Hneď ako sme vošla do domu, upútali sme pozornosť všetkých obyvateľov.

Skoro.

Ďalšia bodnutie nasledované bolesťou. Táto ale nebola nič v porovnaní v tou v lese.

Všetci sa snažila tváriť normálne. Nedarilo sa im to. Tie starostlivé pohľady som nie len videla, ale aj cítila.

Posadila som sa na gauč vedľa Emmetta a pozrela sa na obrazovku. Nič. Nevidela som ju. Len som hľadela pred seba a v podstate ani nevedela, že tak nejaká telka je.

Z hora sa ozvalo bolestné zastonanie. Nessiine zastonanie.

Zobudila sa.

Vedela som, že niekoho zavolá. Edward alebo Jacoba. Možno Carlislea.

„Mami?“

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

7)  lele (10.09.2012 16:45)

uzasnee

6)  Hannah (09.09.2012 22:24)

Rosalie a Bella se postavi naraz ??!! :)

mispa

5)  mispa (09.09.2012 21:24)

Pilly

4)  Pilly (09.09.2012 20:54)

Dakujem

3)  lelus (09.09.2012 20:43)

:) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :) :)

Ajvi

2)  Ajvi (09.09.2012 20:35)

BOŽEEEE!!! KONEČNĚ!!! jupííííííííííííííííí uzasne uzasne uzasne!!! děkuji moc!!!

1)  skyrim114 (09.09.2012 20:20)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek