Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Až na dno svojich možností...

24. kapitola

Chvíľu trvalo kým som bola schopná nejakej reakcie. Aj keď len úplne malej. Ani som si neuvedomila, že nedýcham.

V hlave som mala prázdno, ale zároveň tak plno. Myslenie skratovalo a mozog odmietal prijať to, čo videli oči. Zbytočne som si nahovárala, že mám určite nejako poškodenú sietnicu. To, čo bolo predo mnou bola pravda.

Ness. Ležala na zemi a nehýbala sa. Bola v bezvedomí. Oblečenie celé premočené a pery trochu fialové. Prvé, čo ale upútalo moju pozornosť boli tri dlhé čiary tiahnuce sa od posledného rebra na pravej strane až po bok na ľavej. Tričko mala roztrhané a celé krvavé. Vlastne, celé bola od krvi.

Nemuselo som rozmýšľať, čo jej to spôsobilo. Asi o pol metra ďalej ležal medveď. Tiež bez pohybu. Nedýchal a srdce mu nebilo. Ale Ness áno. To bolo to podstatné.

Celá vážnosť situácie mi došla až keď som sa aspoň trochu spamätala zo šoku. Nemusela som rozmýšľať, čo urobím. Bolo to automatické.

Behom sekundy som prekonala vzdialenosť medzi nami a kľakla si. Prezrela som si rany. Boli hlboké a vďaka dokonalému zraku som videla, že aj znečistené. Síce len trochu, ale predsa.

Jediné šťastie bolo, že Nessina krv ma nelákala. Nevoňala dostatočne... ľudsky. A už vôbec nie ako zvieracia. Skrátka v nej bolo cítiť až veľmi veľa upíra.

Neodvážila som sa Ness zdvihnúť a bežať s ňou domov. Čo ak má nejaké zlomeniny alebo vnútorné zranenia o ktorých neviem? Mohla by som jej akurát ešte viac ublížiť. Práve preto som z vrecka vytiahla mobil, mala som čo robiť aby som ho nerozdrvila a vyťukala Carlislove číslo. Nula to neprežila. Smola.

Modlila som sa, nech si vzdal telefón. Aspoň teraz mi nebesá vyhoveli.

Zdvihol to po druhom zazvonení.

„Bella?“ ozvalo sa prekvapene, ale aj s poriadnou dávkou nádeje.

„Mám ju.“ Skoro som kričala a hlas sa mi triasol. Čo bolo divné. Pretože ja som necítila nič. Možno za to mohol šok.

„Kde ste?“ opýtal sa naliehavo a s úľavou. A to ešte nevie to najhoršie.

„Na mojej a Edwardovej lúke. Vieš kde to je?“

„Nie.“ Mohla som to čakať. Ale aj tak ma to prekvapilo.

„Tak zavolaj Edwardovi. Povie ti cestu.“

„A nemôžeš mi ju povedať ty?“ čudoval sa. Možno by som mohla. Lenže v tomto divnom stave bez emócii som si nepamätala kadiaľ sa sem ide.

„Nie. A Carlisle,“ hlboký nádych, „je zranená.“ Skoro sa mi to nepodarilo vysloviť. Teraz, keď som to povedala, mi došlo tá definitívnosť. Len som sa usvedčila v tom, že sa mi to nezdá.

„Ako?“ Okamžite nasadil profesionálny ton.

„Medveď.“ To jediné slovo stačilo, aby pochopil. Alebo som aspoň dúfala, že to tak je.

„Dobre. Za chvíľu sme tam.“ A zavesil.

Schovala som mobil späť do vrecka a otočila sa na Ness. Nevedela som, čo mám robiť. Ako jej mám pomôcť? Ten pocit bez moci ma ubíjal. Zostávalo mi len sedieť a čakať. A to bolo zúfalo málo.

Vtedy to na mňa všetko doľahla. Čím viac šok ustupoval, tým viac som si uvedomovala, čo sa vlastne deje. A spolu s tým prišli aj pocity. Tento krát som si ich naopak pripadala plná.

Ako som niečo také mohla dopustiť? Keby som sa za každú cenu nesnažila, aby ma mala rada, keby som sa vtedy chovala ako som mala, nikdy by sa to nemuselo stať. Keby som mala rozum, teraz by tu nemusela ležať, v bezvedomí a podchladená. A to nehovorím o troch otvorených ranách.

Prečo na moju hlúposť musela doplatiť práve Ness? Prečo si to vesmír všetko nevybil na mne? Ona nemá trpieť. Zaslúži si žiť naplno a bez starostí.

Možno som sa jej nemala zase pripliesť do života. Keď už bola zvyknutá, že jej do neho proste nepatrím. Ako som tam mohla len tak vtrhnúť? Bez opýtania a súhlasu. Som strašne sebecká.

Natiahla som ruku a odhrnula Nessie vlasy z tváre. Bola príšerne studená. Keby som ju aspoň mohla zahriať. Ibaže to niekto ako ja, kus kameňa, nedokáže.

Beznádej, panika, zúfalstvo, výčitky a bolesť. To všetko sa vo mne miešalo a trhalo na kusy. Musela som ale vydržať. Pre ňu. Pre Ness.

***

Ozvali sa kroky. Rýchle kroky. Síce o dobrý kilometer ďalej, ale aj tak. Sú na ceste. Za chvíľu bude po všetkom. Dúfam.

Zohla som sa a pobozkala Nessie na čelo. Aspoň raz.

„Budeš v poriadku,“ sľúbila som jej šeptom. O to sa postarám. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobím.

Na čistinku vbehlo sedem postáv. Očami prečesali celú lúku a zhodnotili situáciu.

Carlisle na nič nečakal. Okamžite sa vrhol k vnučke a začal ju prezerať. Odsunula som sa trochu ďalej nech má viac miesta.

Na ramenách som ucítila dotyk. Edward.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa mu do očí.  Mal síce nič nehovoriaci výraz, ale emócie v očiach skryť nedokázal. Rozhodne sa bál.

Zrazu som to nemohla dusiť v sebe. Dolná pera sa mi roztriasla a oči štípali. Slzy z nich, ale netiekli.

Postavila som sa a objala Edwarda okolo pásu. Tvár som mu zaborila so hrudi a vzlykala. Objatie mi opätoval.

Hrudník mi išlo roztrhnúť od bolesti. Srdce mi ňou pretekalo a hrozilo, že sa ňou chvíľu zaplní celé telo.

Nedokázala som zastaviť tras. Bolo toho na mňa tak veľa.

Prečo, sakra, prečo?! Prečo musí za moje chyby platiť Ness?! Ona predsa nič neurobila. Je čistá ako anjel a jej svätožiaru je skoro vidieť. Tak prečo práve ona?!

Kvapky dažďa mi bubnovali po pokožke. Skoro to bolelo. Zatínala som zuby, aby som nekričala. A to som ani nevedela prečo. Samotné dýchanie mi spôsobovalo bolesť. Dych som ale zadržať nedokázala. Pravidelné nádychy a výdychy mi teraz pripadali ako jediná istota vo vesmíre. Pokiaľ by som nedýchala, Zem by sa zastavila. Už teraz mi pripadalo, že padám stále nižšie a nižšie. Až úplne do stredu planéty kde ma nakoniec pohltí Zemskú jadro a nadobro ma zničí. A možno som tam už bola. Bolela ma každá bunka tela. Nevedela som, či je to fyzická alebo psychická bolesť. Proste to bolelo. Do každej jednej molekuly sa mi zabodávali miniatúrne kúsky skla a rezali. Hlboko a pomaly. Čo najpomalšie. Asi aby som si trpela za všetko, čo som urobila.

Skoro som nevnímala, čo Carlisle hovorí. Vlastne som to nevnímala vôbec. Slovám som nerozumela. A ani som sa o to nesnažila. Len som stála a plakala bez slz. Jediné šťastie bolo, že ma Edward držal. Inak by som sa zosypala.

Ani som poriadne nevedela, kde je hore a kde dole. Všetko sa so mnou zvláštne húpalo a pripadala som si ako v obrovskej bubline izolovaná od ostatných. Možno by som aj mala byť. Aspoň by som už nikomu neublížila.

„Musíme ísť domov,“ zašepkal mi Edward do vlasov. Prikývla som a ani sa nepohla. Nevládala som.

Jemne ma od seba odstrčil. Dokázala som stáť. Nevedela som ako, skrátka to išlo. Nepadala som okamžite k zemi ako som predpokladala. Len som tam stála a triasla. Edward si to všimol.

„Zvládneš to?“ Neodpovedala som. Asi to bral ako nie. Povedal Carlislovi, nech Ness zoberie on a prišiel ku mne. Bez jediného slova si ma vyhodil do náruče a ja som si schovala tvár do jeho mokrej košele. Zase.

Ďalšia istota. Užasne vonia.

Musela som sa usmiať. Aj keď len slabo.

Vzduch okolo nás zasvišťal. Možno sa už naozaj prepadám k jadru. Túto teóriu mi ale vyvrátil Edward, keď mi celý čas dýchal do vlasov.

***

Zdvihla som hlavu až keď sme zastavili. Očami som automaticky vyhľadala Ness. Carlisle ju stále držal, ale už bola hore. Spoznala som to podľa jej chvejúcich sa viečok.

Chcela som ju osloviť. Opýtať sa, či je v poriadku. Lenže z úst mi nevyšla ani hláska. Otvárala som ich naprázdno. Cítila som sa strašne unavená. Ako keby ma tá bolesť vyčerpala. A pravdepodobne aj áno.

Edward ma nepustil aj keď ho o to prosila pohľadom. A namiesto toho, aby ma zaniesol za Ness, išiel so mnou do našej izby. To ma trochu prebralo.

Nie. Nie, toto je zle! Sem nemám ísť! Mám byť s ňou a chrániť ju. A je mi fuk, že ma neznáša.

Trochu som sa zamrvila a tým dala jasne najavo, že nie som spokojná. Na nič viac som sa nezmohla. Teraz som už s istotou vedela, že by som stáť nedokázala. S tou divnou únavou nie.

„Ale ja chcem...“ Začala som protestovať a samú ma prekvapilo, že dokážem hovoriť. Edward sa na mňa pozrel a pohladil ma po tvári.

„Teraz nie. Je toho na teba veľa. Musíš si oddýchnuť,“ protestoval.

„Ale Ness...“

„Carlisle sa o ňu postará. Neboj sa,“ povedal a ja som len prikývla. Bola som veľmi unavená. Psychicky som bola úplne na dne.

Edward ma položil na posteľ a sám si pri ňu kľakol. Chytil ma za ruku a upokojujúco mi ju trel. Trochu sa usmial. Nedokázala som mu to opätovať.

„Nechceš za ňou ísť?“ opýtala som sa po chvíli, keď sme si len vzájomne pozerali do očí.

Pokrútil hlavou, ale vedela som, že to nie je tak úplne pravda. A to vedomie, že ja mu iba bránim, aby bol s dcérou, ma posielalo ešte hlbšie. Pokiaľ to teda bolo možné.

„Carlisle to zvláda. Teraz ma potrebuješ hlavne ty.“ Usmial sa, ale ani to mi nezdvihlo náladu.

„Som iba prekážka,“ vzlykla som a trhane sa nadýchla. Nie, ďalšiu bolesť už nie. Prosím.

Edward mi zrazu prudko chytil tvár do dlaní a z blízka sa mi pozrel do očí.

„To už nikdy nehovor. Jasné?“ povedal a na každé jedno slovo dával veľký dôraz. Omámená jeho blízkosťou som prikývla.

Pustil ma, ale odtiahol sa len trochu. Tušila som, že chce pokračovať.

„Neprekážaš. To ani náhodou. Chcem tu byť s tebou. Naozaj,“ presviedčal ma a celkom sa mu to darilo. Stále som tomu, ale neverila.

„Ale čo Ness?“

„Už som ti povedal, že Carlisle má situáciu pod kontrolou. Nemusíš sa báť.“

Zase som prikývla a pozerala mu do očí. Do tých hlbokých zlatých morí, z ktorých by sa mohli vyrábať karamelky a všetky cukrárne by skrachovali. Tá farba hriala a upokojovala. Pomáhala mi zabudnúť na všetko, čo sa dialo a na chvíľu, len na chvíľu veriť, že svet je dokonalý a kvety sú z cukrovej vaty.

Natiahla som ruku a pohladila som ho po tvári. Od spánku, bez čeľusť až som sa zastavila pri kútiku úst. Fascinovane som sledovala ako mi prsty kĺžu po jeho pokožke.

Edward ma chytil za zápästie a pritiahol si moju ruku k perám. Pobozkal ma do dlane, ale očný kontakt neprerušil.

O tri izby ďalej sa ozvalo bolestné zastonanie a to ma stihlo späť na zem. Nebola som dostatočne čistá, aby som mohla zostať v nebi.

Okamžite som ten zvuk spoznala.

Automaticky som sa podoprela lakťami a chcela sa postaviť, lenže Edward ma pritlačil späť na matrac. Zmätene som sa na neho pozrela.

„Lež. Potrebuješ to,“ povedal úplne pokojne, ale v očiach mal starosť.

„Čo jej je?“ opýtala som sa vyplašene a plne sa vrátila do reality. Carlisle bol ticho a podľa bežných zvukov som naozaj nevedela, čo sa deje. Zase na mňa dopadli všetky starosti. Ako keby na človeka padala betónová stena. Ťažká, tak ťažké, že viete, že sa z pod nej proste nedostanete. Tá panika a bez moc vám zaplaví celé telo a vám sa chce kričať, plakať, búchať do všetkého okolo, len nech sa tej ťažoby zbavíte. Presne tak som si pripadala. Ako niekto úplne bezbranný a slabý.

Edward sa zamračil a sklonil hlavu. Veľmi ho totiž zaujímal vzor vankúša.

„Okrem tých rezných rán a podchladenia aj otras mozgu. Žiadna zlomenina. Carlisle jej dal niečo na spanie. Zatiaľ to vyzerá dobre.“

Zatiaľ.

To slovo mi v hlave znelo ešte päť krát kým som si plne uvedomila, čo to znamená. Zatiaľ to vyzerá dobre. Takže o hodinu, ale aj desať minút by sa všetko mohlo zvrtnúť.

Pľúca mi priľahol slon. Nemohla som sa poriadna nadýchnuť a pripadalo mi, že sa dusím. Treštila som oči do stropu a kŕčovito držala paplón. Cítila som ako látka trhá. A bolo mi to jedno.

Edward si tiež všimol ako to so mnou zamávalo.

„Neboj sa, dostane sa z toho. Prisahám,“ povedal presvedčene a objal ma. Tvár som mu zaborila do ramena a zhlboka sa nedýchla. Jeho vôňa ma upokojovala.

Zostali sme tak asi desať minút. Pevne som ho držala okolo krku a viečka tisla k sebe. Tak veľmi som si priala, aby som mohla spať. Aspoň na chvíľu od všetkého ujsť a ponoriť sa do ríše snov. Snívať a nebrať do úvahy skutočnosť. Schovať sa do vlastného sveta, kde nie je žiadna nenávisť. Len láska. Veľa lásky. Iba na malú chvíľku zažiť ten úžasný pocit šťastia, keď viem, že sa nič nemôže pokaziť. Mať skutočnú dcéru. Žiadne vtedy by tam nebolo. Všetko by bolo perfektné. Dokonalé

„Carlisle ma volá,“ zašepkal mi Edward do ramena. Prikývla som, ale nepustila ho. Jemne sa vyslobodil z môjho zovretia a pobozkal ma, „zvládneš to tu sama?“

„Nie som malá.“ Pokúsila som sa o odľahčený tón. Neúspešne. A on si to samozrejme všimol.

„Hneď sa vrátim,“ sľúbil a dal mi ešte jednu pusu na čelo. Potom zmizol.

Zvalila som sa spať do perín a snažila sa nemyslieť. Hlavne nemyslieť.

Neviem, prečo som okamžite nevyrazila za Ness. Možno som sa bála, čo uvidím. Možno by som to nevydržala. Možno by sa mi nepodarilo úplne sa nezblázniť.

Neviem, ako dlho som ležala. Mohla to byť pokojne aj hodina. A keby ma niečo nevyrušilo, určite by som nevnímala ešte veľmi dlho.

Dvere buchli a urobili prievan.

Zhlboka som sa nadýchla.

Vlkolak.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  lelus (01.09.2012 12:31)

:) :) :) :) :) :) :)

Ajvi

1)  Ajvi (01.09.2012 11:01)

slint... další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek