Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Bella sa vracia domov...

Viac nepoviem :)

21. kapitola

Pomaly som zdvihla hlavu a zadívala sa Edwardovi do očí. Na dlhú dobre, behom ktorej som sa snažila presvedčiť, že je to správne.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Edward, poďme domov.“

Môj manžel prestal dýchať a s vyvalenými očami sa trochu odtiahol. Napäto som si zahryzla do pery a čakala. Možno ani nechce aby som sa tam vrátila. Vlastne by som nebola prekvapená. Po tom všetkom by som si to zaslúžila.

„Domov? Myslíš tam? Naozaj domov?“ Stále mal ten vyjavený výraz. Už som si bola prakticky istá, že to miesto tak nemôžem nazývať. Že už na to nemám právo.

Nervózne som sklonila hlavu a začala sa hrať v prstami. Nedokázala som sa mu pozerať do očí.

To vedomie, že už by som nevidela nikoho z Cullonovcov ma trhalo na kusy.

Hlavne Renesmeé. Ona je druhé najdôležitejšie v mojom živote. Uvedomila som si to len nedávno, ale nepochybovala o tom. Ale čo ak už Edward nechce, aby som sa s ňou stretla? Dávalo by to zmysel. A chápala by som to. Síce by ma to bolelo a mučilo do konca... no, života asi nie, ale neodporovala by som. On vie, čo je pre ňu právne. Bol s ňou celý jej život, pozná ju ako svoju dlaň. Zatiaľ čo sa som ju držala jeden jediný krát. A aj to čo najďalej od tela.

„Ak ma tam nechceš... pochopím to.“ zašepkala som s očami zapichnutými do pohovky. Pochopím. Ale rozhodne sa s tým nezmierim.

Edward ma jemne chytil za bradu a zdvihol mi hlavu na úroveň jeho očí. Boli ako tekuté zlato. Videla som v nich, že je nahnevaný. Dokazovalo to aj jeho stiahnuté obočie.

Znovu sa vo mne len potvrdilo to, čo som vedela. Ja u jeho rodiny už nie som vítaná.

„Ako si môžeš myslieť... ako... to si naozaj taká naivná...“

Áno, som naivná, že som dúfala, že ešte stále je to aj môj domov. Mala som chuť trieskať hlavou do steny.

Edward sa mi ešte viac zavŕtal do očí a tým zabránil akýmkoľvek pokusom uhnúť pohľadom.

„Toto už nikdy, nikdy nehovor. Rozumieš? Nikdy!“

Zrazu si ma pritiahol na hruď a silno objal. Vtedy som sa v tom dokonale stratila. Prečo ma objíma, keď mi práve povedal, že o jeho rodine nemám už ani pípnuť?

Neopýtala som sa. Predbehol ma.

„Ako si si mohla myslieť, že ťa tam nechcem? Vždy to bol, je a aj bude tvoj domov. Netúžim po ničom inom, aby si sa so mnou vrátila. Ešte raz povieš, že ťa tam nechcem a budem naozaj, naozaj zlý. Chápeš?“ Znovu sa mi pozrel do očí a ja len prekvapene prikývla. Aj napriek tomu, čo povedal som vedela, že by mi neublížil. Skôr by si to odnieslo niekoľko hektárov lesa.

Ešte stále som bola vyvedená z miery. Vážne chce, aby som s nimi bývala? Zaplavila ma vlna radosti a cítila som ako sa mi šťastie rozlievala do každého svalu v tele.

Usmiala som sa a pobozkala ho. Čím som si toto zaslúžila? Po tom, čo som urobila by som sa mala smažiť v pekle a nie mať dokonalého manžela a rodinu. Pokiaľ ma teda tá rodina prijme.

Úsmev sa stratil rovnako rýchlo ako prišiel. Edward síce povedal jedno, ale oni môžu mať na celú vec úplne iný názor. Ešte ani zďaleka nemám vyhrané.

Zase som sa celá napäla. Čo ak ma neprijmú?

Edward spoznal, že ma niečo trápi. Pustil mi tvár, ktorú doteraz držal a pohladil na po líci. Ten dotyk mi vyslal elektrické vlny do celého tela.

„Čo sa stalo?“

„Majú ma vôbec ešte radi?“ vyslovila som nahlas svoju obavu. Hlas sa mi triasol.

Edward sa zasmial, čo som vzhľadom na situáciu tak úplne nechápala.

„Blázniš? Budú nadšený. Netúžili po ničom inom, len nech... no, nech si ako pred tým.“

„Oni to ešte nevedia?“ vydýchla som prekvapene. Počítala som s tým, že im to hneď vyklopí.

„Nie. Chcel som to nechať ako prekvapenie.“

„A kde si povedal, že celú tu bodu si?“ Keby im oznámil, že so mnou, hneď by vedeli, že je niečo inak.

„Nikde. Len som ich ubezpečil, že nemusia mať starosti.“

Zavládlo ticho. Nebolo ale nepríjemné. Navzájom sme si pozerali do očí a bezhlasne si tak vyznávali lásku. Bola som šťastná. O to viac keď som si uvedomila, že sa konečne zaplní prázdne miesto v mojom vesmíre. Aspoň čiastočne. Stále som si nebola istá, či na príme aj Ness. Cullenovci mi síce môžu odpustiť, ale ona je len dieťa a všetko vidí inými očami. Toto jediné mi radosť kazilo.

Edward sa zamračil. Ako odraz v zrkadle som urobila to isté.

„Čo je?“ opýtala som sa.

„Si si istá?“

„Čím?“

„Môžeme počkaj, Bell. Nemusíš sa s rodinou stretnúť tak skoro.“

„Ale veď si povedal...“ Zase mi to podkopalo teóriu, že ma u seba doma chce. Absolútne som nevedela, čo si o tom mám myslieť.

„Nejde o to,“ prerušil ma skôr ako som mohla dopovedať, „len nechcem, aby si to vyčítala vždy, keď sa na nich pozrieš.“

Smutne som zdvihla ruku a položila mu ruky na tvár.

„Budem si to vyčítať na veky. Je jedno, či s nimi budem o desať rokov alebo už teraz. Nikdy na to nezabudnem.“

Chvíľu na mňa len pozeral a nad niečím rozmýšľal. Mala som približnú predstavu nad čím.

„Už som ti povedal, že ťa milujem?“ Usmial sa.

„Dnes asi šesť krát. Nie, počkať! Sedem.“ Rátala som to v duchu.

Edward sa zasmial a hneď na to postavil. Vystrel ruku a čakal, keby mu podám tú svoju. Bez váhania som to urobila.

Idem domov. To vedomie ma hrialo.

***

Čím bližšie sme boli, tým chytila väčšia nervozita. Radosť vystriedal strach a v hlave som si dokázala prehrať stovky katastrofických scenárov, čo by mi mohli povedal a tým mi jemne naznačiť, že moje pôsobenie v rodine skončilo.

Bola som ale tvrdohlavá a tak si stála za tým, že tam pôjdem, nech sa deje, čo chce. Aj keď všetky moje bunky sa na to chceli vykašľať a hodiť spiatočku, neurobila som to. Nie som predsa zbabelec.

Edward ma celú cestu držal za ruku a občas na mňa pozrel. Bola som ale tak vyvedená z miery, že som to ani nekomentovala. Nebola som si totiž istá, či by som dokázala hovoriť.

„Celá sa trasieš,“ poznamenal, keď sme boli asi kilometer pred cieľom. Upíriov rýchlosťou je to aj tak len chvíľa.

„Nehovor,“ povedala som sarkasticky. Ibaže v takejto situácii som proste nedokázala byť milá, ani keby som chcela.

„Si si naozaj istá?“

Zastavila som sa. Edward bol v momente pri mne.

„Viac ako čímkoľvek na svete,“ uistila som ho vážne.

„Viac ako so mnou?“ podpichoval ma s úsmevom.

„No... to si musím rozmyslieť.“ Predstierala som zamyslenie a na chvíľu úplne zabudla na strach.

Edward ma rýchlo pobozkal a tým bolo rozhodnuté. On je tá najväčšia istota v mojom živote.

Nenechala som aby mi pretrhol niť myšlienok. Odtiahla som sa, aj keď to nebolo práve ľahké a pri pohľade na Edwardovu sklamanú tvár som sa so smiechom zase rozbehla.

***

Vietor fúkal v náš prospech a tak nikto v dome nemal šancu vedieť, kto im stojí na trávniku.

Boli tam všetci. Zase som sa roztriasla. A zase som sa chcela otočiť a veľmi nenápadne utiecť. Edward mi to ale nedovolil. Preplietol si so mnou prsty a povzbudivo sa usmial.

Dlho som sa tú obrovskú vilu len pozerala. Nebola som schopná sa pohnúť, aj keď ma všetko ťahalo dnu. Vlastne len do jednej konkrétnej izby. Nessie ju mala stále tam, kde som si pamätala. Počula som ako jej bije srdce, každý jeden nádych a uchvátene počítala intervaly medzi nimi. Podľa všetkého si čítala. To som zistila, keď som počula strany ako sa o seba trú.

Ešte pre pol rokom by som toto všetko proste ignorovala. Tvárila by som sa, že o nijakom poloupíriom dieťati v dome neviem. Ale teraz bolo jediné, čo som chcela, ísť za ňou, objať ju a za všetko sa ospravedlniť. Ak budem mať šťastie, odpustí mi.

Edward mi stlačil ruku. Pozrela som sa neho a uvidela, že čaká na odpoveď. Otázku som vedela. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla. Ešte raz sa usmial a ja som mu to nervózne oplatila.

Rozišli sme sa smerom k domu.

Dvere som otvorila naozaj potichu a rovnako ich aj zavrela. Ruka v ruke sme sa vybrali smer obývačka.

Keby som mala tlčúce srdce, dolámalo by mi rebrá. Triasla som sa ako osika a nemohla to zastaviť.

Hneď ako som nasala známu vôňu Cullenovského domu, nervozita sa ešte zvýšila. Až teraz som mala ozajstný strach.

V obývačke sedel len Emmett a vôbec si nevšimol, keď sme vošli. Bol až veľmi zaujatý baseballom. Pozorne som si ho prezrela a usmiala sa. Uvedomila som si ako mi chýbali jeho vtipy a občas naozaj blbé poznámky.

Emmett mal zaťaté päste a nezabudol hlasno povzbudzovať.

„No tak, rýchlo. Ideš, ideš, ideš... Nie! Sakra!“ rozhodil rukami a jeho tragický pohľad upútalo konečne aj niečo iné, ako obrazovka.

Vtedy si nás všimol.

Vyletel ako namydlený blesk a v momente stál na druhom konci miestnosti.

S vytreštenými očami nás sledoval a nemo otváral ústa. Niekoľko krát dokonca zažmurkal, ako keby si myslel, že zmizneme.

Zrazu šľahol pohľadom na naše prepletené prsty a hneď potom na mňa. Edward si nechal na koniec. A tak niekoľko krát, pokiaľ mu to (pravdepodobne) nedošlo.

„Panebože!“ vykríkol, aj sa zatriasli okná a prisahala by som, že v meste to počuli tiež.

Okamžite tam stála naskladaná celá rodina. Teda, okrem Nessie. Prešla mnou tsunami smútku a mala som chuť objať si hrudník. Prečo tu nie je? A prečo sa vôbec čudujem? Mohla som čakať, že to takto dopadne.

„Bella. Si to ty?“ zašepkala Esme a ja som vedela na čo naráža. Netvárila sa o nič lepšie ako Emmett. Vlastne... to nikto.

Usmiala som sa. Síce trochu nervózne, ale predsa.

„Áno. A teraz už naozaj ja.“ Potvrdila som. A v tom momente ju mala okolo krku. Nečakala som to a tak sa z mojej strany nedostávala najprv žiadna reakcia.

Až potom mi to došlo.

Objíma ma, lebo je rada. Je rada, že som prišla.

Radosť mi znovu zaplavila celé telo a na nervozitu zrazu nebolo miesto. Tiež som Esme pevne objala a stále neverila, že je to skutočnosť. Nič mi nevyčíta. Nie je na mňa nehnevaná. Lebo keby bola, určite by sa na mňa hneď nevrhla.

Po chvíli sa odtiahla a s úsmevom si ma celú premerala.

„Som rada, že si späť.“

„Aj ja. A už nikdy neodídem. Sľubujem.“ Tento krát sa na mňa povesila Alice a ani neviem ako, obe sme sa ocitli vo vzduchu. Asi preto, že Emmett je predsa len trochu vyšší.

„Toto mi už nerob, sestrička. Bez teba tu nebola žiadna sranda.“ Zasmial sa a ja som sa pridala. To proste nešlo, nebyť šťastná.

„Bell, chýbala si mi. Teda, ty si tu celý čas bola, ale vlastne aj nie. Takže si v podstate bola preč...“ mlela Alice piate cez deviate a mne to bolo jedno. Bolo skvelé ich mať zase pri sebe.

Emmett nás nakoniec pustil až vtedy, keď Jasper poznamenal, že sú tu aj ďalší ľudia, čo ma chcú privítať.

Na Jazzovi sa všetka tá radosť naozaj odrazila. Usmieval sa ako slniečko. Objal ma s tým, že som mu chýbala a ako odškodné si s ním pozriem baseball. Na to sa nadšene hlásil už aj Emmett.

Carlisle sa ako jediný ovládal a nevrhal sa mi okolo krku ako šialený. Asi chce ísť príkladom. Ako keby to šlo, v dome plnom zaseknutých teenagerov.

„Vitaj doma, Bella. Dúfam, že už tu zostaneš.“

„Neboj sa. Už sa odtiaľto ani nehnem. Teda... pokiaľ to nebudete chcieť.“ Zase sa vo mne prebudili obavy. Oni proste nedajú pokoj.

„Šibe ti?“ vypískla Alice, „my ťa ani nepustíme. Bez nášho súhlasu neprekročíš prah.“ Zasmiala som sa a ja som konečne sa uvoľnila.

Netrvalo to ale dlho, keďže som si pri schodoch všimla ďalšieho člena rodiny. Rosalie sa opierala o zábradlie a tvárila sa, ako keby si chcela odtrhnúť hlavu. A určite aj chcela. Nechovala som sa k nej totiž pekne...

Na sucho som preglgla a ustúpila o dva kroky dozadu. Atmosféra bola zrazu strašne hustá a dala by sa krájať.

„Rose? Nechcela by si Bellu privítať?“ opýtal sa Carlisle opatrne, ale s poriadnou dávnou otcovskej autority.

Privítať, bolo v jej podaní oddeliť končatiny od tela a ušetriť drevom do krbu.

Ľadová kráľovná ku mne prišla a stále sa mi pozerala do očí. Pripadala som si pri nej zvláštne malá.

„Stále som pre tebe blonďavá koza?“ vybafla na mňa zrazu a Edward zavrčal. To som si ale nevšímala. Mala som veľa práce zaoberať sa tým, ako by som asi vyzerala ako rohožka. No, moc lákavá predstava to nebola.

Keby som mala funkčné orgány, jeden z nich sa veľmi rýchlo prejavil. A ani zďaleka by to nebolo príjemné.

„Nie,“ pípla som, so srdcom až v nohaviciach. Alebo skôr topánkach. Niekto by sa na tom určite smial, ale teraz som sa Rosalie šialene bála.

„Zničila si môjmu bratovi život,“ začala sa približovať a ja naopak ustupovať. Edward vrčal ešte intenzívnejšie, „niekoľko krát. Kvôli tebe vystavil nebezpečenstvu nás všetkým a to tiež nie raz. Pred dvoma rokmi si ho poslala na dno a vôbec sa o to nestarala. Prešiel si kvôli tebe peklom, zatiaľ čo ty si sa len smiala. Znova a znova si mu podkopávala nohy. Nechala si na ňom celú starostlivosť o Nessie a užívala si svoju imaginárnu moc. Uvedomila si to niekedy? Tak uvedomila?!“ Pokrútila som hlavou a vzápätí kývla. Nevedela som, čo mám robiť. Ucítila som náraz. Stena. A som v... kely.

Rosalie sa narovnala a pokračovala.

„Ale miluje ťa. A z vlastnej skúsenosti viem, že keď upír ľúbi, tak je to navždy. Je to jeho život a ja mu nemôžem rozkazovať. Aj keď sa mi niekedy nepáči, čo robí. Rozhodol sa a nemá cenu mu to vyvracať. Sme rodina a držíme spolu. Vitaj doma, sestrička.“ Natiahla ku mne ruku a ja som ju ako zhypnotizovaná chytila. Jemne mi s ňou potriasla a slabo sa usmiala. Snažila som sa jej to oplatiť, či úspešne, to neviem.

Stále som nemohla uveriť, že to naozaj povedala. Sestrička. Od Alice je to normálne, ale od Rosalie? Tej Rosalie? Bohyni pomsty? Ale vnútri ma to slovo hrialo. Na rozdiel od ostatných. Z jej úst znelo to, čo som urobila ešte horšie.

Pripadala som si ako tá najväčšia potvora. Ako nejaké monštrum. Iróniou je, že ja ním aj som.

Edward ma chytil za ruku. Usmiala som sa. Teraz som hneď vedela, že to nevyšlo.

„V poriadku?“ prikývla som, aj keď som vedela, že toto budem rozdýchavať ešte dlho.

„Je mi fajn.“

„Chceš ju vidieť? Ness?“ Doplnil, keby som náhodou nevedela koho myslí.

Chvíľu som rozmýšľala. Čo aj mi povie niečo také ako Rose? To by som neprežila. Od vlastnej dcéry nie. Na druhej strane som za ňou strašne chcela ísť. Viac ako čokoľvek iné.

Zase som prikývla. Ak urobí to, čo jej teta a ja sa rozpadnem na štrk, budem to ľutovať. Ale za tú chvíľu, keď ju uvidím to stojí.

Edward ma už ťahal ku schodom, keď som si na niečo spomenula.

„Esme?“ menovaná sa hneď otočila. Keď videla môj pohrebný výraz, úsmev jej zmizol, „prepáč, že... že som ti povedala to o tvojom dieťati. Ja som to tak nemyslela, vážne, ja...“

„Zlatko, to je dobré. Naozaj.“ Usmiala sa. Znelo to úprimne.

Úsmev som jej oplatila.

Spolu s Edwardom som vyšla hore schodmi a obaja sme sa zastavili pre Nessiinou izbou. Edward mi pokynul aby som šla dnu.

„Ty nepôjdeš?“ opýtala som sa prekvapene. Namiesto odpovedala ma pobozkal.

„Potrebujete byť chvíľu samé.“

Otočila som sa k dverám a zhlboka sa nadýchla. Je to tu. Na toto som čakala celú to dobu. Zase so srdcom v teniskách som otvorila a nakukla dnu.

Nessie sedela na koberci, chrbtom opretá a posteľ a nohy pokrčené. V ruke držala knihu a oči jej behali po riadkoch trochu väčšiu rýchlosťou ako je u ľudí normálne.

Bola väčšia ako som si pamätala. Oveľa väčšia. Bronzové vlasy jej padali na ramená až do pol pása a hnedé oči, moje oči sa sústredili na text.

Zaplavila ma radosť. Konečne ju vidím.

Nabrala som odvahu, aj keď jej veľa nezostalo a vošla dnu. Ness vedela, že tu som. Už nečítala, pozerala sa na to isté miesto, ale nezdvihla hlavu.

Tak ako som ju to naučila.

Srdcom mi prešla dýka. Ja môžem za to, ako sa chová.

Trochu som sa pozbierala a urobila niekoľko krokov dopredu.

„Ahoj, Renesmeé.“ Jej prezývku som nedokázal vysloviť nahlas. Nie, keď neviem, či by o to stála.

„Volám sa Ness,“ opravila ma a ja som sa zamračila. Medzi tým som si stihla sadnúť oproti nej. Ešte stále sa na mňa nepozrela, „Renesmeé mi hovorí len...“ nedopovedala.

„Kto?“ opýtala som sa, aj keď som tušila odpoveď. Konečne zdvihla oči od knihy a pozrela sa do tých mojich.

„Vy.“

Pokúsila som sa usmiať.

„Ale no tak. Nemusíš mi vykať. Som predsa tvoja mama.“

„Nechováš sa tam.“ Viem. A ja som sa to za každú cenu pokúsim zmeniť.

Zvážnela som.

„Pozri, Nessie, ja viem, že som sa k tebe nechovala pekne. Ale napravím to, sľubujem.“

„Prečo?“

„No, lebo... Niečo sa zmenilo.“

„Nie. Ja sa pýtam, prečo si na mňa bola taká zlá.“ Slovo zlá ma drtilo zvnútra, ale vedela som, že je to len slabé pomenovanie toho, čo som robila.

„Vieš... ja som tak nejako... zabudla, že ťa mám vlastne rada.“

„Klameš,“ povedala ostro a rázne. Trochu ma myklo, „na to, že niekoho ľúbiš, sa nedá zabudnúť,“ vyhlásila a postavila sa. Než som stihla čokoľvek povedať, buchli dvere a ja som zostala sama.

Chvíľu som len zmätene sedela, kým mi to celé došlo.

Dala som si tvár do dlaní a chcela sa nafackovať.

Presne ako som si myslela. Vo svojom živote ma nechce. Bola som preč dlho na to, aby som do neho vôbec patrila.

Veľmi dobre som vedela, že je to iba moja vina. Len ja môžem za to, že si ma z neho nadobro vyškrtla.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  lele (12.08.2012 17:34)

super kapitola i keď smutná:'-(

1)  lelus266 (07.08.2012 22:49)

:( :( :( :( :( :( :(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek