Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Druhé výročie...

 

Bella je späť. S Edwardom sú konečne spolu, ale minulosť ich nenechá na pokoji. A nakoniec príde jedna dôležitá otázka...

20. kapitola

Zosunula som sa na podlahu. Edward ma zachytil skôr ako som sa dotkla zeme a aj so mnou sa posadil. Hladil ma po vlasoch a stále šepkal moje meno. Ako som bez tohto mohla žiť?

Bola som vyčerpaná. Psychicky. Nemohla som sformulovať jednu súvislú myšlienku a nohy tiež vypovedali službu. Jedine rukám som nevolila aby to vzdalo. Kŕčovito som držala Edwardovu košeľu a cítila, ako moje prsty trhajú látku. Bolo mi to jedno. Potrebovala som ho mať pri sebe. Potrebovala som dôkaz, že toto je skutočné.

Len pomaly mi dochádzalo, čo sa vlastne stalo. Tú náhlu zmenu som nedokázala vstrebať naraz. Aj keď... teraz by som to zmenou nenazvala. Zo mňa sa po premene nestal nikto iný. Nie v mojej podstate. Stále som v sebe mala aj tú starú Bellu. Len som ju potláčala. Až teraz som si konečne dovolila byť naozaj sama sebou.

Zrýchlene som dýchala. Stále som mala pocit, že sa dusím. Možno som utrpela šok, neviem. V každom prípade som mala slušne nakročené.

Začala som sa triasť. Úplné bezdôvodne a nemohla som to zastaviť. Vlastne som sa to ani nesnažila zastaviť.

„Pšššt, Bell. Už je dobre. Je dobre.“ Opakoval Edward stále dokola. Možno sa to zdalo len mne, ale mala som pocit, že to hovorí najmä sám sebe. Možno ani on nemohol uveriť, že toto je skutočnosť. Možno si myslel, že sa každý chvíľu postavím a utečiem. Ibaže to ma ani nenapadlo. Nie teraz. Už nie.

„Je koniec,“ konštatovala som spokojne, ale aj prekvapene. Naozaj je po všetkom? Odpoveď som vedela okamžite. Áno.

„Toto je začiatok.“ Opravil ma.

Tras zrazu ustúpil. Dýchanie sa ustálilo. Pustila som Edwardovu košeľu, na ktorej bolo jasne vidieť desať malých dier a pozrela sa mu do očí. V tých jeho boli zmiešané pocity. Úľava, šok a láska. Hlavne láska.

„Som späť,“ oznámila som mu s úsmevom.

„Vždy som veril, že sa vrátiš. To bolo to jediné, čo ma celý ten čas udržovalo pri živote. Keby som nemala aspoň tú poslednú nádej, už dávno by som išiel do Volterry.“

„Tak nehovor.“ Zastavila som ho skôr ako stihol pokračovať a prudko zavrtela hlavou. Nevedela som si predstaviť, že by tu nebol. Vtedy by mi to nevadilo. Ale teraz by som od smútku zomrela.

Usmial sa.

„Nebudem. Už je to za nami.“

„Nie je,“ zavrtela som hlavou. Nechápavo nakrčil obočie, „na toto nikdy nezabudnem. Vždy si budem vyčítať všetko, čo som urobila.“

Rýchlo ma objal. Zaborila som mu tvár do hrude a zhlboka sa nadýchla. Voňal ešte lepšie ako tá najsladšia krv.

„To je minulosť. Nepozeraj sa dozadu. Všetko pôjde ľahšie.“

„Si strašný optimista,“ zasmiala som sa. Napodobil ma.

„Dva roky som žil v možno falošnej nádeji, že sa toto niekedy stane. To po seba zanechá následky.“

„Ja ale nedokážem všetko nechať tak a ísť ďalej,“ povedala som vážne, skoro aj plačlivo, „vždy sa to bude ťahať so mnou. Celú večnosť. Nemôžem pred tým utiecť.“

„To ani nehovorím. Dobre viem, že niečo také nie je možné. Ale časom sa to zlepší. Uvidíš.“

„Toľkým ľudom som ublížila.“ Teraz som už naozaj plakala. Tak ako je to upírov možné.

Edward si ma k sebe pritiahol ešte bližšie a pevne ma objal. Nič nehovoril. Toto bolo ale viac ako tisíc slov.

„Netráp sa tým. Teraz nie. Ešte nie. Je to veľmi čerstvé.“

A ja som ho poslúchla. Vypla som mozog. Iba som sa nechala kývať zo strany na stranu ako malé dieťa a užívala si jeho blízkosť. Tak dlho nebol so mnou. Tak dlho som sa od neho držala ďalej.

Zhlboka som nasávala jeho vôňu a všetko okolo pomaly mizlo. Neboli žiadne starosti. Len my dvaja. Boli sme spolu tak dlho a ako keby sme sa predsa znovu našli. Bola to vlastne pravda. Tak ako som ho niekedy nemohla vystáť, teraz som bez neho nedokázala vydržať. A bolo mi jasné, že už nikdy ani nevydržím.

Vždy bol, je a bude mojou druhou polovičkou. Stret môjho vesmíru, bez ktorého by ostatné planéty boli stratené. Potrebovala som ho ako človek kyslík. Viac ako čokoľvek na svete.

Stále vo mne ale hlodala neistota. Odpustí mi niekedy? Tvári sa, že všetko je preč, ale čo sa viem, čo sa deje v jeho vnútri?

Nedivila by som sa, keby mi to už navždy vyčítal. Všetko. Že by zabila dvoch ľudí, zranila jeho rodinu a stále dokola odmietala našu dcéru. Naša dcéra. Nikdy som nad tým tak nepremýšľala. Ale znelo to krásne.

„Miluješ ma?“ opýtala som sa potichu a napätím zadržala dych. Potrebovala som to počuť.

Edward ma prestal kolísať a chytil moju tvár do dlaní. Zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla presne do očí. V nich som našla všetko, čo som potrebovala. Nebolo tak ani stopy po výčitkách.

„Milujem,“ zašepkal aj keď som už odpoveď poznala.

Pomaly sklonil tvár k tej mojej.

„A navždy budem,“ dodal mi tesne do pier a mňa plnou silou oviala jeho vôňa.

„Navždy,“ povedala som omámene a vedela, že to zatiaľ stačí. Na nový začiatok to stačí.

***

Odkedy som to bola zase ja, všetko išlo jednoduchšie. Svet získal nové farby a dôvody. Už to nebol len oceán zahalený hmlou, kvôli ktorej ste nevedeli kde je pevnina a absolútne netušili, kadiaľ plávať. Bol farebný ako dúha. Všetko bolo sladké ako cukrová vata a ľahké, ako keby som chodila len po vzduchu. Avšak aj v tomto dokonalom vesmíre bolo jedno prázdne miesto, ktoré bolo treba zaplniť. Vedela som, že patrí jeho rodine. Nech som robila, čo som chcela, nemohla som ich nazvať mojou rodinou. Na to som im až veľmi ublížila.

Ešte som sa tým ale netrápila. Presne ako povedal Edward. Je to veľmi čerstvé. Po dlhej dobe som bola šťastná, naozaj šťastná a nechcela si to kaziť.

Edward so mnou bol stále. Cez deň, v noci, dokonca aj keď som lovila. Ako keby sa bál, že mu utečiem. Lenže to som rozhodne nemala v pláne. Nikto a nič ma od neho nedostane. Na jeho neustálu blízkosť som sa nesťažovala. Ani náhodou. Niekedy sme sa rozprávali, inokedy si len užívali blízkosť toho druhého. Alebo sa venovali úplne iným činnostiam... no proste.

Ani sme sa nenazdali a prešiel mesiac. V tejto šťastnej nálade bolo tak ľahké stratiť pojem o čase. Bolo nám jedno, čo sa deje vo svete. Dôležité bolo, že sme spolu. Zase.

Edwardovi sa ešte niekedy cez tvár prehnala vlna bolesti. Vedela som, že na tie dva roky nezabudne. Ani keby mohol. A ja tiež nie. Bolo až veľmi ťažké spomínať na minulosť. Bolelo to. Výčitky sa obkľúčili ako oheň, pred ktorým sa proste nedá uniknúť. Trápila som sa pre Charlieho. Preto dievča v lese. Pre Cullenovcov. Ale najviac pre Renesmeé. Nessie. Ja, tá ktorá si ešte pred niekoľkými mesiacmi myslela, že ju nedokáže brať ako dcéru, som sa pristihla, že na ňu myslím až podozrivo často.

Edward mal pravdu. Celé jej detstvo som zmeškala. Teraz ma to strašne mrzelo. Chcela som ísť za ňou, objať ju a za všetko sa ospravedlniť. Na druhú stranu som si ale nedokázala prestaviť, že by som to urobila. Ako sa jej mám pozriem do očí, bez toho, aby som v ich videla to, čo som spravila? To je nemožné. Ešte k tomu som sa bála, že by ma ani nevypočula. Bola som veľmi dlho mimo jej života. Nevšímala si ma, tak ako som chcela. Naučila sa, že ona vlastne nemá mamu. Teraz by som sa najradšej uškrtila, že som voľakedy niečo také chcela. Ja si za to môžem, nikto iný. To ja som si ju vymazala zo života. A teraz budem niesť následky.

Nespokojne som sa zavrtela a Edward ma ešte pevnejšie objal okolo pliec. Nemôžem nad tým rozmýšľať. Nie teraz, keď mám späť to najdôležitejšie v živote. Možno o pár mesiacov. Určite.

S Edwardom sme sedeli v obývačke a pozerali nejakú romantickú zlátaninu. Bola som si istá, že nie som jediná, ktorá to ani nevníma. Usúdila som to podľa toho, že môj dokonalý manžel (ešte stále som sa rozplývala nad tým ako to slovo nádherne znie), ma už dobrú hodinu pozoroval. Periférne som videla, že sa trochu mračí. Uvedomila som si, že pravdepodobne za to, že sa mračím ja. Určite musel vedieť, že rozmýšľam. A aj to, že to nie sú práve radostné myšlienky.

Položila som mu bradu na hruď tak, aby som mu videla do očí a nepresvedčilo sa usmiala. Upír – neupír, klamať neviem stále.

Úsmev mi oplatil. Hneď som spoznala, že mi na to neskočil.

„Čo sa stalo?“ Bolo len otázkou času, kedy sa to opýtala. Aj tak som sa ale modlila, že aspoň tento krát nie.

„Nič.“ Uhla som pohľadom. Super, Bella, tým si ho určite presvedčila.

„Mňa neoklameš.“ Usmiala sa tým svojim polovičným úsmevom a dal mi pusu do vlasov. Aj toto stačilo na to, aby som mu skoro všetko vyklopila.

„Ja viem.“

„Stále ma frustruje, že neviem na, čo myslíš.“ Zadíval sa mi do očí. Od rozmýšľania sa mračil, čo mu na čele vytvorili malú vrásku. Zdvihla som ruku, aby mu ju vyhladila. Už nikdy nechcem aby sa takto tváril.

Tvár sa mi uvoľnila.

„Tak to aby si si začal zvykať. Ak to budeš riešiť do konca večnosti, zošedivieš.“ Zasmiala som sa. Nechcené myšlienky boli konečne zažehnané. Na chvíľu. Bolo mi jasné, že mi nedajú dlho pokoj.

„Keby som mohol, už by sa stalo. Z teba by sa aj upír zbláznil.“

„Veď si na to mal aj dosť dôvodov,“ poznamenala som len tak mimochodom.

Nastalo ticho. Edward sedel úplne nehybne a ja tiež. Vedela som, že som trafila do čierneho. Obaja sme sa snažili tejto téme vyhýbať, ale nedalo sa to.

Edward mi zaboril hlavy do vlasov.

„Zase sa tým zaoberáš,“ zašepkal. Neodpovedala som. Moje mlčanie ale hovorilo za seba, „láska, netráp sa.“

„To nejde.“

„Skús to.“

Zase som nič nepovedala. A pokúsila sa, pre neho.

Namiesto toho som začala riešiť niečo iné.

Myslela som na to už dlho, aj keď len v kúte mysli. Dlho na to, aby som vedela, že to chcem. Dlho na to, aby som vedela, že to risknem. Dlho na to, aby som vedela, že to pravdepodobne nedokážem.

Lenže som po tom túžila čím ďalej tým viac. Bolo ťažké odolať.

Nakoniec som sa rozhodla. Skúsim to. Za pokus nič nedám. Dúfam.

Pomaly som zdvihla hlavu a zadívala sa Edwardovi do očí. Na dlhú dobre, behom ktorej som sa snažila presvedčiť, že je to správne.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Edward, poďme domov.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

1)  T (06.08.2012 21:04)

Už se těším co na ní řekne Rosalie.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella