Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Edward urobil niečo, čo Belle ešte viac poplietlo pocity a chápe ešte menej ako doteraz. Zdá sa Vám to nemožné? Jej tiež...

17. kapitola

Edward si automaticky chytil líce a o dva kroky cúvol. Pozeral na mňa rozšírenými očami a bolo jasne vidieť, že toto nečakal. Ale, čo si, sakra, myslel? Že mu skočím okolo krku a začnem mu vyznávať lásku? Tak to sa teda poriadne mýlil.

Ale mohla by si. A čo aj by to tak bolo správne?

Môj vnútorný hlas ma ani tento krát nepodporil. Už som si mohla zvyknúť na to, že stále ide (alebo skôr idem?) proti mne. Lenže aj po toľký krát ma to prekvapilo. A ešte viac naštvalo.

Zavrčala som a prikrčila sa. Mala som chuť Edwarda zabiť. Za to čo urobil, za to, že na ešte viac pomýlil. Ako kedy som už aj tak v hlave nemala dosť veľký chaos. Nie, on proste musí urobiť väčší.

Zase som sa bála. Strašne, tak strašne, že by som sa najradšej zbalila do klbka a ako malé dieťa sa hojdala sem a tam. Namiesto toho som sa ale chystala toho debila predo mnou premeniť na štrk.

Bola som vystrašená z mojej vlastnej reakcie. Keď ma Edward pobozkal, mala som sa okamžite odtiahnuť, odtrhnúť ku hlavu a pľuvnúť mu do tváre. Nie iba tak stáť a rozoberať, ako chutia jeho ústa. Aj keď to bola dokonalá zmes mentolu, jahôd a čerešní... nie! Presne toto by som nemala robiť! Malo by na napínať na zvracanie z tej chute. Rozhodne by som sa tu nemala rozplývať ako malé dievča v cukrárni. Aj keď ten zákusok čo som pred chvíľou úplne nečakane dostala, bolo to najlepšie, čo som kedy mala na perách...

Hruď sa mi ešte viac rozvibrovala. Musel mi v očiach vidieť všetok ten hnev, strach a hystériu.

Lenže ja som naozaj nevedela, čo mám robiť. Ako si to mám v hlave zrovnať. Môžem vôbec uložiť do správnych regálov to, čo nepoznám a absolútne tomu nerozumiem? Toho som sa bála najviac. Preto som bola tak naštvaná. Edward prihodil už aj tak na dosť veľkú kopu ďalší problém. Čo ak si s tým už nedokážem poradiť? Čo ak budem musieť žiť s tou údajnou ľútosťou? A ešte aj týmto nových, možno horším pocitom? Nemali mi byť príjemné Edwardove bozky, keď pred dvoma rokmi sa mi jeho dotyky hnusili. Nemali by mnou prechádzať elektrické vlny keď sa ma dotkne. A už vôbec by som nemala mať chuť ho chytiť za hlasy a pritiahnuť si ho bližšie. Čo najbližšie...

Mohla by to byť proste len normálny chtíč. Chcela som tomu veriť. Vážne chcela. Lenže som vedela, že to tak nie je. Len som klamala sama seba.

Ako stále behom posledných dní, že?

Nie! Rozhodne si neklamem! Nepresviedčam sa. Určite. Asi...

Raz si to budeš musieť priznať. Nie je to len dočasné a ty to vieš...

Skoro som sa rozplakala od zúfalstva. Zubami nechtami som sa držala toho, že to proste časom zmizne a po rokoch sa na tomto celom budem smiať. Ibaže som vedela, že sa vo mne niečo pohlo. A chcela som tomu za každú cenu zabrániť. Nepoznám to. Tmavých kútov som sa vždy bála...

Edward, do teraz meravý ako socha sa pohol. Síce to bolo len prešliapnutie z nohy na nohu, ale tak to stačilo na to, aby som sa vrátila do reality.

Nová vlna hnevu mnou prešla ako nôž maslom a zase som zavrčala. Tento krát ešte hrdelnejšie ako pred tým. Maskovať strach hnevom bolo síce detinské a hlúpe, ale lepšie ako keby som si mala priznať, že neviem ako ďalej alebo, že som sa, nedajbože, mýlila.

„Bella, ja...“ začal.

„Ty! Áno, presne tak, ty! Za všetko môžeš ty! Za vyhynutie dinosaurou, evolúciu, veľký tresk! Obe svetové vojny, finančnú krízu, za honby na čarodejnice. Môžeš za to, že nebo je modré a tráva zelené, že vtáky lietajú a pavúky majú osem nôh. Aj za globálne otepľovanie môžeš ty a to ani nehovorím o ukrižovaní Ježiša Krista!“ vrieskala som na neho piate cez deviate a bolo mi to jedno. Chcela som si na niečom vybiť všetok ten zmätok a on bol práve po ruke.

Edward na mňa pozeral, ako keby si myslel, že som sa zbláznila.

No tak to sme dvaja, chlapče.

„Bell, ja ti to vysvetlím...“

„Čo chceš vysvetľovať?! To robíš bežne, že sa vrhneš na prvú, čo ide okolo?“

„Nie. A ty to dobre vieš.“

„V poslednej dobe už neviem vôbec nič!“ vykríkla som a zúfalstvo kvapkalo z každého jedného slova. 

Rýchlo, aby som nepovedala zase niečo, čo nechcem, som zdvihla krabicu s kazetami a chcela odísť.

Edwardova ruka mi ale pevne zovrela lakeť.

Zase ten elektrický prúd...

Je to príjemné...

Bože, nie!

Prudko som sa mu vytrhla ale zostala stáť. S časti preto, že moje nohy sa od neho odmietali pohnúť. Prečo, sakra, prečo?!

„Nechcel som to urobiť. Teba chcel, ale nie proti tvojej vôli. Lenže ty si zrazu stála tak blízko a po dvoch rokoch som mal konečne príležitosť sa ťa dotknúť... Milujem ťa, Bells.“

Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa...

Tie slová vo mne zneli ešte dlho. Láska. To predsa neexistuje.

A čo ak áno.

„Neviem, ja neviem...“ zašepkala som si zúfalým a úplne zlomenín hlasom viac menej sama pre seba. Ibaže Edward to určite tiež počul.

Rozbehla som sa ako vystrelená guľka. Možno som si myslela, že si uvedomím niečo, čo ma už definitívne zničí. Lebo tento... stav ma rozhodne ničil. Už viac nevládzem. Bola som vyčerpaná. Psychicky.

„Počkaj! Bella, počkaj!“ kričal za mnou Edward. Mohol byť najrýchlejší z rodiny, ale ja som mala slušný náskok.

Neobzrela som sa. Pre istotu.

„Prečo by som mala. Už si mi povedal, prečo to si to urobil. Koniec. Debata uzavretá.“ Prosím, nepovedz to, prosím...

„Tak to ani náhodou,“ nie! „to ti je úplne jedno, že som ťa pobozkal? Prečo mi nechceš odtrhnúť hlavu?“ Nechápal.

Prudko som sa zastavila. Okamžite stál predo mnou.

„Takže o toto ti ide? Spravil si to len preto, že chceš aby som ťa zabila?“ Prečo ma z tej myšlienky bodlo v srdci?

Ty vieš prečo...

„Nie! To rozhodne nie! Ja len že... ešte pred mesiacom by si to bez váhania urobila. A teraz si vystačíš len s fackou? Čo sa to s tebou deje?“

„Nič sa nedeje. Som taká istá.“ Som, som, som a proste som! A nemienim o tom diskutovať!

Naozaj?

Áno!

„Nie. Niečo sa zmenilo. Viem to.“

„Ty nevieš absolútne nič!“ Znovu som sa rozbehla.

Ako môže hovoriť, že vie, keď mená najmenšie tušenie, čo sa vo mne deje. Neviem to dokonca ani ja sama. A kto vie, či voľakedy budem.

Vbehla som do domu a v rýchlosti hodila škatuľu na gauč v obývačke, kde bola naskladaná polovica rodiny. Úžasné! Budeme mať publikum, aké fantastické.

„Bella, prosím!“ Vrútil sa do miestnosti aj Edward a tým upútal plnú pozornosť troch prítomných osôb.

„O čo?“

„Povedz mi to.“

„Nemám čo!“

„Ale máš. A je toho veľa.“

„Možno. Ale najprv to musím pochopiť ja.“ S tým som vybehla na poschodie a tresla dverami. Potrebujem rozmýšľať. Nutne.

Padla som na sedačku a až vtedy si uvedomila, že kazety som nechala dole. Bez zbytočného otáľania a naivnou predstavou, že ma nikto neuvidí som sa tam vrátila.

Schody som v ten rýchlosti skoro preskočila a skôr ako som si to stihla uvedomiť, zastavila som len pár centimetrov od Edwarda. Dnes naozaj nemám svoj deň. Rovnako ako včerajšok, pred včerajšok, minulý týždeň...

„Sakra! To nemôžem ani nikam ísť aby som ťa nestretala? Hneď vlastný dom. Áno, chcem. Veľký, priestranný a vlastne môj. Bola by som tam sama a nemusela nikoho stretnúť, keď prechádzam miestnosti. A predovšetkým teba!“

Naozaj ho tam nechceš mať?

So zavrčaním som si dupla. Nie, naozaj ho tam nechcem mať. Nechcem. Nechcem! Možno...

Zobrala som pásky a naštvaná vyšliapala schody. Kedy som mala kľúč od izby, zamknem sa.

Sadla som si na zem a prehrabla si prstami vlasy. Prečo musí byť všetko tak strašne komplikované? Prečo sa toto všetko deje? A čo to vlastne je?

Chcela som ujsť. Niekam ďaleko od seba samej, od mojich pocitov. Pretože práve tie mi zo života urobili peklo.

Ozvalo sa zaklopanie. Zdvihla som hlavu. Zrazu mi pripadala strašne ťažká.

„Čo?!“ Vybehla som na dotyčného, nechce je to ktokoľvek. A ak tam stojí Edward, splním mu prianie a tú hlavu mu naozaj odtrhnem.

To nedokážeš.

Ale áno. Nemám s tým najmenší problém!

Fakt?

Neodpovedala som. Nevedela som ako. Zrazu som si nebola až tak veľmi istá. A to ma ubíjalo. Mám teraz vôbec aspoň nejakú istotu?

„Ehm, Bella? Môžem vojsť?“ Ozvalo sa Esme váhavo.

„Poslúž si. Mne je to jedno.“ Tie slová ma zaskočili. A podľa toho prudkého nádychu som nebola sama.

Esme otvorila dvere a vstúpila. To, že sedím na zemi ako kôpka nešťastia nekomentovala.

„Ja len... počula som, ako si hovorila, že chceš vlastný dom. Možno... možno by si mohla.“ Vyskočila som na nohy a okamžite stála pred ňou. Moju mamu trochu myklo.

„Kde? Ako? Kedy?“

„V lese stojí taká malá chatka. Zrekonštruovala som ju a mala slúžiť ako darček k tvojim devätnástim narodeninám. Pôvodne to mal byť taký malý domček pre teda a Edward, ale potom, čo sa stalo...no proste tá vec, zostalo to tam nedotknuté. Takže keby si chcela, mohla by si sa tam okamžite nasťahovať. Ak ti to pomôže... ak si musíš niečo premyslieť... môžeš tam zostať tak dlho koľko budeš chcieť.“

„Kde to je?“ vypálila som zo seba. Chcela som byť čo najskôr preč. Od nich. Od neho. Skôr, ako budem nechápať ešte viac.

Esme to vzala ako súhlas.

„Kúsok odtiaľto. Zavediem ťa tam. Oblečenie si nemusíš brať, šatník je plný. Ale nejaké osobné veci...“

„Toto stačí.“ Vyhlásila som a zdvihla škatuľu s kazetami. Pozriem si to. Vedela som to s istotou. Buď mi to pomôže nájsť vysvetlenie alebo ešte viac popletie život. Aj keď neverím, že je to možné.

„Čo v tom máš?“ Zaujímala sa Esme a zvedavo sa pozerala na môj poklad.

„Súkromné a podstatné.“

Nepitvala sa v tom. Bola som jej vďačná. Proste len prikývla a vyskočila z okna. Nasledovala som ju.

Nebežali sme dlho. Len pár minút, kým som uvidela dom stojaci medzi stromami. Na prvý pohľad bolo jasné, že to navrhovala Esme. Bol nádherný.

Hneď ako som otvorila dvere, vedela som, že sa mi tu bude páčiť. Tu si všetko premyslím. A prídem na to, čo sa so mnou vlastne deje.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

LadySadness

3)  LadySadness (01.08.2012 11:08)

:) :) :) :) :) super

2)  BabčaS (01.08.2012 09:37)

1)  skyrim114 (01.08.2012 09:34)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still