Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Prepáčte za dnešnú needwardovskú kapitolu, ale verte, tento diel Bella naozaj potrebovala. (:

 

Neviem, ako by som popísala ten nasledujúci týždeň, čo som prežila. Pondelok bol totálne otrasný, lebo ma prenasledovali tiene a Edwardove ublížené oči a proste úplne bez hanby a bez výčitiek svedomia som sa zas sfajčila. A bolo chvíľu dobre. Dokonca som tento raz zaspala ako človek a nemusela som si svietiť... Som zvedavá, čo sa stane, keď Charliemu príde účet za elektrinu. Určite mu bude jasné, že to nie je len tak a môžem za to ja...

Stred týždňa však už našťastie prešiel ako voda. Piatok bol ale zvláštny. Niečo sa vo mne dialo. Chcela som zmenu. Potrebovala som urobiť niečo, niečo legálne, čo by ma na chvíľu vytrhlo z toho večného stereotypu. Tak sa stalo, že bolo pol piatej a ja som si pozerala program kina v Port Angeles. Všetky premietané filmy mali už po premiére, takže som sa nebála, že bude plno a mne sa bez niekoľkodňovej rezervácie vopred neujde žiadne miesto. Do Port Angeles som sa rozhodla odviezť spojom. Nechcelo sa mi brať Chevyho a napadlo mi, že mi občasná prechádza na a zo zastávky spraví dobre.
„Oci, idem von, v Port Angeles premietajú dnes večer celkom fajn filmy,“ oznámila som mu, kým som sa obúvala.
„Vezmi si telefón. Potrebuješ nejaké peniaze?“
Nepotrebovala som.
„Hej, niečo by sa zišlo.“
Ocko vstal, vytiahol zo zadného vrecka nohavíc peňaženku a dal mi dvacku.
„Dík. Do polnoci by som mala byť doma,“ povedala som a pred tým, než som za sebou zabuchla dvere, začula som ešte tiché: „No, to by som ti radil.“, sprevádzané šuchtavým krokom, ako sa zas odoberal pred telku pozerať baseball.

Už strašne dlho som sa neviezla autobusom. Myslím, že do istej miery to mohlo byť dokonca poetické! Stmievalo sa, okrem mňa sa tu viezlo možno dokopy šesť ľudí a proste... Neviem, v nozdrách sa mi zachytávala taká zvláštna atmosféra, osamelosť a neha skĺbená dohromady. Sledovala som krajinu, čo pomaly temnela a v hlave mi tak príjemne šumelo, ako keď sa človek snaží na nič nemyslieť, ale pritom sa vždy objaví niečo pekné, slovo, spomienka...
Mne sa vybavil Edward.
Úplne mimovoľne mi napadlo, že sa mi páči, aké má veľké ruky. Že sa do nich ľahko dá schovať a že táto autobusová chvíľka mi prišla takmer taká nežná ako ony... Túto myšlienku som síce nechcela nijako rozvádzať, ale len úplnou náhodou sa stalo, že odrazu som ho mala plnú hlavu.

Krása.

Zatrepala som hlavou a pokúsila sa sústrediť na niečo iné. Vonku už bola tma, tak som pokojne mohla sledovať svoju tvár, ako sa odráža v okne. To mi vydržalo až do Port Angeles. Fakt ma zaujímalo, aký film si nakoniec vyberiem, naozaj som do toho kina chcela ísť, ale všetko to krachlo v uličke s malými obchodíkmi a vtedy sa proste vo mne ozvala žena a nebolo úniku. Bolo to príjemné, osviežujúce... A tiež som mala o dvacku viac, ako mi bolo treba.

Takže klasika, na kino som sa vybodla.

Obchodíky patrili väčšinou pomerne starým ľuďom. Mali tradíciu a ten taký zvláštny rodinný punc, čo dáva veciam oveľa väčšiu cenu, akú za nich dáte. Keď som si v jednom z obchodíkov prezerala oblečenie, zacítila som túžbu kúpiť si nejaké šaty. Ja som šaty vo Forkse nemala ani jedny. Nepotrebovala som ich, nechcela som ich nosiť. Ale neviem, asi ma ovládla chuť znovu sa cítiť žensky a krásne, preto som si vybrala jedny s kvetovaným vzorom, nádherné, dievčenské a ľahké. Bola som spokojná.

Potom som sa poriadne vyjašila ešte v antikvariáte. Spomenula som si na babkin starý gramofón, čo sa nám váľa kdesi na povale, pri pohľade na tie stohy a stohy vinylových platní – a bol by v tom čert, aby som si nejakú nevybrala. Mala som veľmi rada starý rock, ktorého tam určite boli desiatky a desiatky kusov. A celkovo ma viac bavila stará hudba, aj keď aj v tých moderných dunihlavoch som si vedela nájsť akési hypnotické čaro. A hlavne tým, že som sa aj snažila trochu písať, viac som si cenila dobrý text, ako čokoľvek iné. Ale inak ma melódia veľmi oslovovala. Ako malá, počas ďalšieho maminho čo-nové-by-som-skúsila-dnes záchvatu, som s ňou absolvovala asi štyri mesiace hry na klavír. Ale veľa som si už nepamätala. Zaplatila som a úplne nadšená som sa vracala k zastávke. Mala som ešte pol hodinu, než mi odíde posledný autobus, ale už som sa nechcela nikde zastavovať, lebo zmeškať ho sa mi naozaj nechcelo.

Na zastávke som čakala sama, až po pár minútach prišli dve vyrehotané dievčatá a za nimi autobus.

Celé to bolo zvláštne, úplne iné. Na kolenách som mala položené platne a šaty, úplne som sa triasla nedočkavosťou, odrazu som bola mladá a... živá. Na chvíľu.
Cestu späť som skoro predriemala, striedavo som mala zavreté a otvorené oči. Okrem toho, čo osvetľovali reflektory autobusu, nebolo vidno vôbec nič a ja som si svoju dočasnú slepotu voči okoliu pomerne užívala, lebo som bola len ja a moja hlava.

 

Vraj by žena

mala mať len

lono.

Ale daj jej srdce

a nikto ťa nebude

milovať viac.

Daj jej rozum

a nikto ti nebude

väčšou oporou...

 

Keď som vystúpila z autobusu, bolo už pomerne neskoro a ja som musela kráčať rýchlo, aby ma náhodou nečakala kuchyňová seansa, ktorej som za posledný čas mala už naozaj plné zuby.

Šla som popri hlavnej ceste. Domov som to mala už len kúsok, keď popri mne prefrčalo strieborné volvo. Úplne celá som strnula, no nezastavilo, šlo ďalej a neviem, či ma to zranilo, nespomínam si presne, ale viem, že do očí sa mi začali tlačiť slzy... Toľko k peknému piatkovému večeru.

Ocko ma už vyzeral, spoznala som to podľa pohybujúcej sa záclony v obývačke. Aspoň, že to nebola tá nešťastná kuchyňa.
„Čau oci, bolo fajn, som unavená, idem si ľahnúť,“ vysypala som hneď, ako som za sebou zabuchla vchodové dvere a vyzula si topánky.
„Hmmm,“ zamručal, ale nechal to tak, preto som sa ani ja už nijako nezdržiavala, schmatla som z misky na stole jablko a utekala schodmi hore do svojej izby. Tašky som položila na svoj písací stôl, rýchlo zjedla jabko, zhodila zo seba bundu a rifle a len tak som si ľahla na periny. Snažiac sa nemyslieť na strieborný zadok auta som skúsila zaspať.

Ráno som sa zobudila na to, že mi je vlastne zima. Mala som holé nohy a bola som neprikrytá. Už sa brieždilo a mne sa nechcelo spať ďalej. Bola sobota, mohla som pokojne vylihovať, koľko som chcela, ale ja som sa radšej rozhodla dať si sprchu. Horúca voda ma krásne prebrala. Potom som si vyfénovala vlasy a len tak v župane som prebehla späť do svojej izby. Chcela som sa prezliecť do pyžama a len sa tak poflakovať, ale pri prezliekaní som sa zasekla a pozrela som sa do zrkadla. Zhodila som už natiahnuté nohavice a sledovala sa. Moje bledé telo pôsobilo v jemnom šere mojej izby takmer magicky. Dlhý krk, príliš kostnaté ramená a ruky, bolo mi dokonca vidno aj rebrá, aj keď našťastie žiaden extrém.

Vybalila som z tašky nové šaty a navliekla si ich na seba. Dokonca som sa jemne nalíčila. Zvýraznila som si oči a pery si natrela jemným červenskastým rúžom. Potom som si už len sadla pred zrkadlom a sedela som. Sledovala som sa. Predo mnou sedela mladá žena. Žiadna skrachovaná matka, nezodpovedná tínedžerka, lenivá študentka... Žena. Pozerala som sa na seba a po rokoch som sa opäť cítila silná. Sledovala som svoje výrazné, ale nevyzývavé pery, ako sa začínali jemne triasť od návalu vzlykov – a vtedy som si konečne uvedomila: áno, ja som žena a som silná!

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kate

4)  Kate (21.06.2014 11:58)

Když Bella seděla před zrcadlem a prostě se jen na sebe dívala... Byla to pro ni určitě krásná chvíle, silná, musela si uvědomit hodně věcí.
Úžasná kapitola, eMusko, plná emocí, až se mi chtělo brečet, nějak mě to vzalo, trochu mi to připomíná mě. :'-( :)
Tuhle bezedwardovskou kapitolu jsem si moc užila, četlo se to samo a báseň byla překrásná! Děkuju!
Teď se chci ještě zeptat... Kdy bude další kapitolka? :)

Ivana

3)  Ivana (12.06.2014 22:42)

Najprv ti musím pochváliť báseň. Skutočne podarená.
A samozrejme aj kapitolu, i keď na mňa pôsobila trochu inak. Akoby mala byť nejakým zlomom v poviedke, ktorý som ale, úprimne, ešte nečakala. Každopádne podarená kapitola a ja sa teším, ako sa toto Bellino nové "ja" bude správať ďalej.

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (11.06.2014 20:20)

Takže namiesto kina nakupovanie...aké typické ženské.:-) Dúfam,že ju Edward uvidí v tých šatách,bolo by škoda,keby nie. A čo mal znamenať ten záver,že by ju Edward nevidel,alebo nechcel vidieť? eMuska,krásna kapitolka,plná emócií.:)
PS:a tá báseň o žene ma dostala...veľmi pravdivá...:-)

1)  Seb (10.06.2014 21:03)

Moc ráda jsem si přečetla dnešní pokrařování, moc se mi líbilo, ty verše jsou dokonalé.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse Jacob 1