Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Po víkende opäť pokračujeme... :)

Na začiatok možno trochu smutná správa (pre mňa teda určite) - kaviareň, v ktorej VVT postupne vzniká, bude pravdepodobne zatvorená. Moje písanie by to nemalo nijako ovplyvniť, maximálne tak trochu spomaliť, ale ja pevne verím, že to nejako zvládneme...

 


 

Myslím, že som ani nerozmýšľala nad tým, kam kráčam. Aj keď som si uvedomovala, že idem za Zázrakom, vo svojej hlave som to nijako neriešila. Jednoducho som šla. On bol jediný, za kým som teraz mohla ísť. Za kým som ísť chcela.

Bol to pekný kúsok cesty krížom cez celé mesto a potom ešte pár stovák metrov po asfaltke cez les. Potom sa predo mnou vynorila tá čarovná vila. Pred ňou stálo zaparkované strieborné volvo, ktoré mi bolo už dôverne známe. Prešla som okolo neho až k vchodu. Akoby ma čakali, len malú chvíľku po tom, čo som zazvonila, sa otvorili dvere. Stála za nimi nízka žena s tmavými vlasmi a prívetivým úsmevom.
„Dobrý večer, eh... pani Masenová?“ So zaváhaním som počkala na jej mierne prikývnutie. „Prepáčte, že k vám idem v takú nevhodnú dobu, ale prišla som za Edwardom. Je to súrne.“
„A vy ste...?“
„Isabella Swanová.“
Tvárou jej prebehlo poznanie. No jasne, že o mne už počula.
„Poďte ďalej, zavolám ho.“
Zázrakova mama mi ustúpila z dverí a vpustila ma dnu. Vzápätí ladne vystúpala hore schodmi.
„Dobrý večer,“ pozdravila som sa doktorovi Masenovi, ktorý sedel vo fotelke a čítal noviny.
„Dobrý aj tebe, Bella. Ako sa máš? Je ti už lepšie?“
Čakala by som skôr, že sa spýta, či ešte fajčím „to svinstvo“. Odpovedala by som, že hej, pravidelne.
„Rozhodne lepšie,“ pritakala som s jemným úsmevom. To už po schodoch schádzala pani Masenová a za ňou Edward. Keď si ma všimol, ustrnul.
„Ahoj,“ pozdravila som ho.
„Ahoj,“ odvetil a ďalej sme na seba civeli ako takí tĺci.
„Vezmi Isabellu do svojej izby, Edward,“ povedala pani Masenová Zázrakovi a on mi len pokynul rukou, aby som ho nasledovala.

V jeho izbe som už bola, ale vtedy som si ju poriadne neobzerala. Až teraz som si pri svojom podrobnom skenovaní dala záležať – a tak som pohľadom prebehla jeho rozsiahlu zbierku kníh a hudby. Pod oknom mal prázdny písací stôl, učebnice a zošity porozkladané na posteli. Zastal približne v strede izby a otočil sa ku mne.
„Prišla si,“ skonštatoval. Nepýtal sa prečo. Chcela som mu povykladať o tom, ako mi otec povedal, že som sa kurvila, aj keď to tak nemyslel, a všetky moje myšlienky a pocity, ale nič som mu nepovedala. Chcela som mu ukázať svoje básne, ale nemala som ich so sebou.
„Áno,“ odpovedala som. Cítila som, že musím niečo povedať, niečo dôležité a zlomové, no miesto toho zo mňa vypadlo len: „Pekná izba.“
Zázrak nadvihol jedno obočie.
„Šla si cez celé mesto, aby si mi pochválila izbu?“
Prevrátila som očami.
„Nie, ja len... Tie veci, čo si mi povedal dnes na parkovisku... Nemyslím si, že som dosť dobrá.“
„Dosť dobrá na čo?“
„Dosť dobrá pre teba.“
Chvíľu vyzeral, ako keby nevedel narátať ani do päť.
„Čo blázniš, Bella!“ Tváril sa šokovane. Odrazu už medzi nami nebolo toľko voľného priestoru. „Najradšej by som povedal, že ty si to najdrahšie, čo na svete mám. Ale ja ťa nemám.“
„To je ten problém,“ povzdychla som si. „Myslím, že ma máš,“ pripustila som neochotne.

A odrazu už ma bozkával. Jemne, nežne, pomaly, naliehavo. Dotýkal sa ma, pritískal na seba, zaťahal ma za vlasy. Cítila som ho, jeho jazyk a zuby a chcela som mu rovnako silno odpovedať.

Toto mal byť môj prvý bozk.

A potom sme už iba stáli. Akoby naozaj závisel život na tom, či sme blízko seba alebo nie. Po tej ceste a celom tom bozkávacom šialenstve ma však už aj boleli nohy. Neviem, či si to Edward uvedomil, podľa mňa nie, ale vyzval ma: „Posaď sa u nás. Donesiem ti čaj?“
„Áno, prosím.“

Mala som odmietnuť. Rozhodne som mala, lebo keď odišiel z miestnosti a ja som si sadla na miesto, kde pred časom hliadkoval ocko, cítila som sa trápne. Odrazu som bola oveľa nervóznejšia, ako keď som sem prišla.

O pár minút sa Edward vrátil aj s podnosom, na ktorom mal dva dymiace hrnčeky a tanier so sušienkami. Ponúkol ma a ja som si jednu vzala. Potom sa posadil ku mne, kolenami sme sa skoro dotýkali. Išlo ma poraziť z toho, ako som sa ho túžila dotknúť.
„Chcem sa ti poďakovať,“ povedala som a už tak horúce ruky som si zahrievala hrnčekom.
„Za čo?“ nechápal.
„Že si ma tam v lese našiel. A že si ma odvtedy nachádzaš pravidelne...“
„S radosťou...“ Pousmial sa. „Inak... tá báseň, tá bola tvoja?“ opýtal sa. Zacítila som, že sa červenám.
„Hej,“ odvetila som.
Zázrak vstal a prešiel ku svojej knihovničke, aby tam začal niečo hľadať. Po krátkej chvíľke vytiahol jednu knihu a sadol si späť vedľa mňa.
„Poznáš ju?“ opýtal sa a podal mi Ariel od Sylvie Plathovej. „Trochu mi ju pripomínaš.“
„To bol akože kompliment? Tri razy sa pokúsila zabiť, na štvrtý raz sa jej to podarilo. Ju ti pripomínam? Fakt?“ Nadvihla som jedno obočie.
„Možno trochu? Ja neviem, keď som si prečítal tú tvoju báseň, hneď sami vybavila ona. Nemáte síce ten istý štýl, ale vaša poézia je rovnako citlivá, intímna a subjektívna.“
Zamračila som sa.
„Je divné, keď o tých veršovánkach hovoríš ako o poézii a kladieš ma na rovnaký stupienok ako Plathovú.“
„Skúsila si ich už niekam poslať?“
„Kam akože niekam?“
„Myslím nejakému básnikovi alebo inštitúcii, niekomu, kto by ti to dokázal objektívne posúdiť.“
„A načo?“
Zázrak si povzdychol.
„Predsa aby si vedela, či ideš dobrým smerom!“
„Vôbec netuším, o čom to hovoríš,“ zachechtala som sa.
„Chceš byť predsa poetka, nie?“
„Nie.“ Široko som sa usmiala nad jeho šokovaným výrazom.
„Ale Bella... Myslel som si, že to berieš ako svoju budúcnosť.“
Pobavene som si odfrkla.
„Prosím ťa pekne, ide len o psychohygienu... Ako Sylviine tabletky na spanie.“ Mykla som ramenami. Zázrak sa zamračil.
„Myslím, že by si mala niekde publikovať. Skús svoje básne poslať do Seattlu!“ Oprela som sa o Edwardovo rameno a privrela oči.
„Zabudni. Radšej mi čítaj.“

A on čítal. Bolo to trochu divné, počuť práve z jeho úst čisto ženskú poéziu plnú tklivosti a zamlčaných zranení.

Akurát som začínala slziť nad Lady Lazarovou, keď do miestnosti vošla Edwardova mama.
„Prepáčte, že vás ruším. Isabella, volá tvoj otec.“
Zaváhala som. Nechcela som s ním hovoriť, nie teraz, keď mi na chvíľku konečne bolo dobre. Edward si všimol, že niečo asi nie je v pohode.
„Ja to vybavím,“ povedal a odišiel z izby. Pani Masenová za ním zavrela dvere.

Sedela som sama na pohovke a nechávala sa zhrýzať výčitkami svedomia. Mala som otcovi zavolať. Ale cítila som, že potrebujem čas. Prišlo to samo ako záchvat. Prestávala som cítiť, uzatvárala som sa. Väčšinou sa mi to stávalo, keď som nemala nikoho, s kým by som prišla do kontaktu, ale teraz som sa bála. Môj mozog ma znovu odstrihol od emócií, lenže ja som ešte musela čeliť Edwardovi.

Onedlho prišiel späť. Stála som mu otočená chrbtom a pozerala z okna.
„Hovoril som s tvojím otcom,“ povedal potichu a prešiel až ku mne, aby ma mohol pohladiť po pažiach. Vymanila som sa mu.
„Myslím, že by som mala ísť,“ ozvala som sa ticho. Vzduch okolo nás hustol. Zázrak určite vedel, že sa niečo deje a že nie som v poriadku.
„Môžeš ostať na noc,“ navrhol. „Keď chceš, tak ti odosteliem a ja pôjdem do hosťovskej.“ Zreteľne som počula, ako veľmi si želá, aby som neodchádzala. Lenže ja som tieto svoje stavy už poznala. Potrebovala som byť sama a nechcela som mu zaberať izbu.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Prenocujem doma. Ďakujem ti, že som smela prísť.“
„Kedykoľvek, Bella.“
Napadlo mi, že by som mu mohla vtisnúť na líce malý bozk, ale neurobila som to.
„Odveziem ťa,“ vyhŕkol, keď som už bola na odchode.
„Nie, ja sa prejdem.“
„Bella, neblázni, vonku je už tma, nedovolím ti ísť peši.“
Pozrela som mu do jeho naliehavých očí.
„Prosím.“
Chvíľu nič nevravel. Potom si povzdychol.
„Hneď, ako prídeš domov, tak mi zavoláš. Napíšem ti svoje číslo. Ani sa neopováž sa mi neozvať, lebo idem za tebou!“ predniesol rázne. S jemným úsmevom som si vzala papierik a strčila si ho do vrecka.
Vo dverách som sa ešte zastavila.

„Ty máš šancu, Zázrak.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Carlie

8)  Carlie (19.04.2014 19:36)

Wow, Emi, no páni... i do toho nejdepresivnějšího tématu Ty dovedeš dát tu nejněžnější lyriku.
Tak nějak doufám, že je nenecháš padnout

Allienka

7)  Allienka (18.04.2014 14:47)

Tákže.. :D
Hltám tvojí povídku už do první kapitoly a musím říct, že jsem totálně v prde*li, protože jsem nebyla schopná napsat dřív, než teď. :D Tím ti chci pouze naznačit, že tato povídka je naprosto fantastická. *Le moje nová srdcovka prostě...*
Doufám tedy, že hned tak neskončí, že jí dopíšeš a že do té doby neumřu blahem.
Smekám před tebou.

Ivana

6)  Ivana (11.04.2014 14:23)

Krásna kapitola. Teším sa na pokračovanie.

5)  Teyla (09.04.2014 17:28)

Kate

4)  Kate (08.04.2014 20:40)

Hezky se děj vyvíjí. Moc se mi to líbí, jen tak dál.

3)  Seb (08.04.2014 19:52)

Krásná kapitola a jsem ráda, že má Bella za kým jít.

2)  martisek (07.04.2014 22:38)

Je to kouzelné. Ta předchozí kapitola mi dala trošku zabrat, ale teď už to nebylo tak moc depresivní tenhle příběh se mi vážně moc líbí. Snad dopadne dobře

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (07.04.2014 21:31)

No to bol teda dosť veľký posun v ich vzťahu.Najprv odmietanie a potom zrazu bozkávanie;) ...ale pre Bellu je dobre,že našla spriaznenú dušu a snáď prestane fajčiť trávu a robiť hlúposti.Páči sa mi,ako sa Edward o ňu stará a zaujíma.Tešim sa na pokračovanie. :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek