Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Až pri publikovaní tejto kapitoly som si uvedomila, koľkými spôsobmi sa dá názov poviedky odčítať. :D Ďakujem vám za podporu a komentáre, dievčatá. Som rada, že sa vám páči nie len príbeh, ale aj moje básne. :)

Edward vedel, kde bývam. Neprekvapilo ma to, už u nás raz bol. Aj keď úprimne – nebola to práve najpríjemnejšia návšteva. Lenže teraz som voči nemu naozaj pociťovala istú vďačnosť – a mohol ma akokoľvek vytočiť, bol jediná osoba na svete okrem môjho otca, čo mi opakovane pomohla, takže to pozvanie zo mňa vypadlo tak povediac samo. Kým Edward sedel v kuchyni pri stole a voda vrela, vyšla som hore do svojej izby, aby som sa prezliekla. Ešte stále som mala na sebe úbor z telesnej. Edward sa stihol prezliecť a vzal z dievčenskej šatne aj moje veci, ale ja som sa u neho v aute vyzliekať nemienila.

Nejako  som neriešila, čo si na seba vezmem. Obyčajnú flanelovú košeľu, v ktorej väčšinou umývam auto, som si na seba hodila len preto, že ležala v skrini úplne na vrchu kôpky. Chvíľu mi trvalo, než som našla aj voľnejšie tepláky, aby som si ešte viac netlačila na boľavé kolená. Keď som zišla späť dolu, voda bola už dávno zovretá. Edward sedel tak, ako som ho nechala a zamyslene hľadel do stola. Bez slova som vzala zo skrinky dva hrnčeky, vhodia do nich vrecúška a zaliala ich vodou.
„Ovocný. Dúfam, že to nevadí.“ Položila som pred neho jeden z hrnčekov. Ja som si sadla oproti nemu.
„Nevadí.“
Vyzeral, že chce ešte niečo povedať. Nechcela som ho nútiť a ťahať z neho vety ako z chlpatej deky. Moja vďačnosť mohla byť pokojne aj spoločné mlčanie. Nakoniec sa však rozhojdal.
„Chcel by som to počuť od teba. To, čo sa stalo.“
Ťažko som si vzdychla.
„Naozaj ťa chcem pochopiť, Bella.“ Mračila som sa do hrnčeka. Na jednej strane som mu to veľmi chcela povedať. Na druhej zas nie...
„Netuším, či vôbec je čo povedať,“ prehovorila som pomaly. „Jednoducho som sa zaľúbila.“ Krátko som sa zasmiala. „Bola som tak vzorcovo naivná a proste... niet k tomu čo dodať.“
„Sama si sa rozhodla pre potrat?“
Do očí sa mi natlačili slzy.
„Ja neviem, Edward, ja neviem,“ opakovala som stále dookola. Konečne som sa rozplakala. Po tých dlhých mesiacoch to zo mňa konečne padlo a ja som plakala, nahlas som vzlykala a nariekala. Bez slova vstal, vytiahol ma na seba a len ma držal. Cítila som, ako ma hladí vo vlasoch a ako mi ich prstami prečesáva.
„Možno máš pravdu,“ zašepkal, „možno nikdy nebudem schopný plne si uvedomiť, čo si to vlastne prežila.“
Smrkla som.
„Prosím odíď, Edward. Potrebujem byť sama.“
„Sama si bola už dosť,“ namietol, ale ja som sa od neho odtiahla.
„Prosím.“
Povzdychol si.
„Si si istá?“
Prikývla som. Zas si vzdychol.
„Hlavne nechoď do lesa. A nesfajči sa.“
Vyprevadil sa aj sám.

Sedela som na posteli vo svojej izbe a znovu som necítila. Okolo seba som mala rozložené papiere a fotografie ešte z Phoenixu, na ktoré som si kedysi zakázala čo i len mrknúť. Ja s kamošmi. Ja s Tylerom. Ja s mamou a Philom. Ja. Tyler. Ja. Tyler. Ja... Myslela som na Edwarda a na jeho otázku. Desilo ma, že som na ňu nevedela odpovedať. Donútila ma mama s Philom alebo som to chcela sama? Ako to vlastne bolo? Mala som pocit, že si na nič z toho neviem spomenúť, iba v lone ma znovu tlačilo to čosi temné a nesprávne. Možno bolo len dobré, že som si to nevybavovala. Myšlienka na Edwarda ma upokojovala. Už mi bolo jasné, prečo sa jeho pohľad natoľko zmenil. To moje zranenia tak presmutnili jeho oči. Mala som strach z toho, aké prirodzené pre mňa bolo dotýkať sa ho a hovoriť s ním o svojich bolestiach. Chcela som ho odsúdiť – tak ako všetkých, úplne bez rozdielu. Ale keď ma držal, bola som v bezpečí. Ako keby som odrazu mala dosť síl na to, všetko zvládnuť. Pritom som ho však nechcela vo svojom živote. Ja som mu nestála za to, aby sa o čokoľvek snažil...

 

Zjavila som sa na pláži

Ako morská pobehlica

Nech stratím lono

Nech radšej iba myslím

Prajem si

No zlatá rybka dnes

Nerobí

 

Úprimne – keď som sa ráno obliekala do školy, nebolo mi všetko jedno. Okrem toho, že som musela ísť pešo, tiež som nevedela, ako sa mám správať k Edwardovi. Mala by som mu niečo povedať? Alebo ho ignorovať? Bezradne som si vzdychla a vyšla z domu.

Na moje veľké prekvapenie stálo pred domom strieborné volvo. Edward stál pri dverách spolujazdca a opieral sa o ne. Bez slova som podišla k nemu a zastavila sa od neho možno na pol metra.

„Myslel som, že budeš chcieť zviesť,“ povedal ticho.
„Budem.“

K škole sme sa viezli mlčky a mne bolo dobre. Mali sme ešte dosť času, lebo sme vyrazili omnoho skôr, ako keby som bola vedela, že sa budem viezť. Sedela som vedľa Zázraka a mala som chuť písať. Nevedela som o čom, len som mala taký príjemný pocit.
„Nemal som ťa včera nechať samu,“ ozval sa odrazu. Zabránila som svojim kútikom, aby sa roztiahli. „Je to... jednoducho... Bože, nikdy som sa nevedel poriadne vyjadrovať.“ Rukou si prehrabol vlasy, čo mu padali do čela. Bol to zmätočný, až pomaly neurotický pohyb, uvedomila som si, aj keď som ho stále sledovala iba periférne. „Veľa pre mňa znamenáš, Bella. Totiž...“
„Nie,“ vydýchla som. Zasekol sa s prstami zamotanými v bronzových prameňoch. Otočila som hlavu smerom k nemu, ale stále som na neho nepozrela. „Prosím, nehovor mi nič z tých vecí, Edward. Ja nie som pripravená počuť niečo podobné.“

Vystúpila som. Znovu by som bola ušla, nebyť Zázrakovej ruky, čo ma schmatla.
„Bella!“
„Akým právom!“ zasyčala som a zabodla mu svoj pohľad do očí. Šialene boleli.
„Prestaň, Bella,“ povedal už zmierlivo. Jeho dlhé prsty boli stále omotané okolo môjho predlaktia, uvedomovala som si, ako si ma mimovoľne priťahuje bližšie k sebe. „Čo necítiš, že je to iné? Že je to nad všetkým ostatným? Nechcem na teba tlačiť. Ale nechaj to prosím plynúť! Neodpisuj ma hneď na začiatku...“ Jeho ruka zo mňa skĺzla. Akoby ma niekto hodil do vody, nech sa sama naučím plávať. Slabo som zavrtela hlavou a rozbehla sa do triedy.

Matematika. Lebo svet bez nej nie je dosť zlý. Nedokázala som sa sústrediť ani na jednu hlúpu číslicu. Nie, že by som to inokedy v roku zvládla. Nasadila som si slúchadlá a našuchorila si vlasy.

Cítila som, ako ma Edward počas celého dňa sleduje. Nechcela som sa s ním však baviť, kým sa mi všetko v hlave neuleží a ja sa z toho zmätku nevysomárim. Vážne som netušila, čo ďalej. Niekedy mi prišlo, že najlepšie by bolo jednoducho nebyť...

Po poslednom zvonení som, a bez hanby sa priznám, zdrhla zo školy ako namydlený blesk. Bolo mi jasné, že Edward ma bude chcieť odviezť aj späť domov, lenže ja som si nebola istá už ničím a naozaj mi prišlo vhodnejšie sa mu na istý čas vyhýbať, aspoň kým si všetko v hlave neusporiadam, lebo – na rovinu, ako náhle by bol niekde blízko mňa, zas by sa v mojom vnútri začali diať tie divné veci... Nechcela som ísť popri ceste, aby mi ešte náhodou nepristavil. Musela som ísť po tých najzapadnutejších uličkách – a nie, že by ich vo Forkse bolo nejako hojne. Vlastne – tu bola každá ulička tak trochu zapadnutá...

Ľudia ma tu málokedy videli potulovať sa po susedstve, ale dnešný deň bol výnimkou. Užívala som si to, aj keď vzduch bol ešte pomerne vlhký. Teraz popoludní ho však slnko celkom pekne prehrievalo. Po dlhom čase som si mohla dovoliť vyzliecť si bundu a kráčať len tak v tričku bez toho, aby som umrzla hádam až na kosť. Slnko ma natoľko naladilo, že som sa dokonca usmievala! Odrazu sa mi nechcelo ísť domov. Sadla som si na lavičku a vytrhla papier z nejakého zošita.

 

Nech si ty moje slnko

Čo ma stráži aj v noci

Pod krídlom vtáčaťa

Si schováme

Spojené dlane

A poletíme

Na čo sú nám

Teplé krajiny

Ja pocestujem

Len do teba

 

Domov som dorazila tesne pred zotmením. Vyhrievala som sa ako mača a cítila som sa nabitá energiou... Ale len na chvíľu. Opakoval sa totiž scenár spred pár dní. Ocko sedel v kuchyni za stolom ešte neprezlečený z uniformy a podopieral si hlavu. Že som v srabe mi došlo hneď, ako som vedľa jeho lakťa zbadala ležať svoje vrecko s fajčivom.

Doriti.

Vzhliadol ku mne, jeho tvár bola strhaná. Nezmohla som sa na jediný pohyb, len som meravo stála v chodbe a hľadela na neho cez dvere.
„Ako si mi to mohla urobiť, Bella?“ spýtal sa tichým hlasom. Necítila by som sa z toho tak mizerne, keby ma zoziapal až na podlahu. Ale nie, on sa ma ticho pýtal.
„Bolí to, oci,“ odvetila som rovnakým tónom. Cítila som, ako sa červenám. Vlastne s ockom som sa o osobných témach nerozprávala vôbec. Moje Phoenixové fiasko mu dosť kvetnato popísala mama cez telefón a inak nebolo čo rozoberať.
„Prečo takto, Bella? Čo som ťa nič nenaučil?“
Mlčala som. Čo ma mohol naučiť, keď od dvoch rokov som vyrastala niekoľko štátov ďaleko od neho?
„Dnes som stretol doktora Masena,“ povedal. A mne to pomaly začínalo všetko dochádzať. V akej situácii som sa vlastne ocitla. Nie len, že Masen na mňa žaloval...
„Ty si sa mi hrabal vo veciach?“
„Bolo to pre tvoje dobro, Bella...“
„Pre moje dobro?“ skríkla som a vošla do kuchyne. „Pre moje dobro si mal pred rokmi vykastrovať Tylera Crowleyho!“
„Keby si sa nekurvila...“
Zasekol sa. A celý svet sa zasekol spolu s ním.
„Prosím?“ Ani si nie som istá, či som to naozaj vyslovila.
„Prepáč, Bella, veď vieš, že ja som to tak nemyslel...“ Vstal a šiel ku mne. Chcel ma chlácholivo objať.
„Nedotýkaj sa ma!“ vykríkla som a o krok cúvla. „Ty sa ma už nedotýkaj.“
„Bella, pochop ma, celé mesto si o tebe hovorí. Neviem žiť s tým, že si o mojej dcére hovoria také strašné veci...“
„Ja neviem žiť sama so sebou, otec. Povedz mi, kto je na tom horšie.“

S tými slovami som odišla.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  martisek (07.04.2014 10:29)

Z tvojí povídky normálně mrazí. Je to tak šíleně skutečně, že to snad ani slovy nejde vyjádřit. Nádherně napsané. Jsi vážně skvělá

7)  martisek (07.04.2014 10:28)

Z tvojí povídky normálně mrazí. Je to tak šíleně skutečně, že to snad ani slovy nejde vyjádřit. Nádherně napsané. Jsi vážně skvělá

SissCullen

6)  SissCullen (06.04.2014 23:26)

Wow, ten koniec skvelá kapitola, tie ich rozhovory a báseň, nádhera veľmi sa mi to páči a už sa neviem dočkať pokračovania

Kate

5)  Kate (05.04.2014 23:35)

Tak to Charlie jednoduše pokazil. Bella s Edwardem jsou spolu super, i když Bella se jen tak lehko nedá. Ale věřím, že Edward je HODNĚ snaživý. Těším se na další kapitolku.

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (05.04.2014 18:06)

Edward sa konečne trošku dostáva Belle pod kožu. Ja si myslím,že ak bude trpezlivý,tak ho napokon pustí k sebe,lebo sa mi zdá,že Bella nie je taká tvrďaska,na akú sa hrá. Škoda že jej otec stratil nervy a povedal čo povedal...lebo takto sa ešte viac zatne a bude s ňou ešte ťažšia reč. Bella nie je zlá,len je nešťastná a svoje problémy rieši dosť po svojom...mal by jej niekto pomôcť.Pekná kapitolka,som zvedavá na pokračovanie.:)

PS:tie tvoje básne sú pekné a dobre dotvárajú atmosféru príbehu.

3)  Seb (04.04.2014 19:46)

Tak to je luxusní,zase tak brzy nová kapitola a zase skvěle napsaná.Zdá se, že se Edward s Bellou trošku posunuli správným směrem. A jsem ráda, že snad Charlie tu trávu Belle zatrhne, tudy cesty nevede.

2)  Teyla (04.04.2014 19:13)

Charlieho správanie chápem. Bellu a jej správanie rovnako chápem. Ale ako môžeš byť tak dobrá autorka... nechápem! A tie básne...

Ivana

1)  Ivana (04.04.2014 10:16)

Ach, začínalo to tak jemne, nežne. Dokončili rozhovor a ešte aj načali ďalší. Dôležitejší. Ten o nich. Že by sa rodil nový cit? V srdci jedného i toho druhého? Zdá sa, že Edward našiel k Belle cestu. Otázka je, čím očarila ona jeho. Tajomnosťou? Odstupom? Alebo len sama sebou?
Záver trošku zrušil tú romantickú melódiu, čo mi začala hrať v hlave, ale... možno niektoré slová bolia, ale nevypovedané bolí viac.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek