Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Ďakujem vám za podporu, dievčence. Pokračujeme. :)

Bolo mi zvláštne. Rytmicky som sa natriasala a točila sa mi hlava. Tvár som pritisla na čosi hrejivé a pevné, v skrehnutých prstoch som zovrela akúsi látku.
„Ššš, už je dobre,“ začula som kdesi pri uchu. Neviem, čo to bol za hlas. Ale verila som mu. Ak by som si mala vybrať, či ísť do neba alebo za tým hlasom, šla by som za tým hlasom.
„Neotváraj oči,“ zašepkal. „Ešte si pospi.“

Poslúchla som.

Keď som sa opäť prebrala k vedomiu, ležala som vo veľkej posteli so saténovými obliečkami, ktoré som doma určite nemala. V ústach som mala strašne sucho, pery popraskané, svaly ma boleli, ako keby som si dala nejaký kvalitný kondičný zaberák... Ale pritom som len chvíľu utekala a...

Otvorila som oči. V neveľkej izbe svietila malá lampička. V kresle pri okne sedel ako paragraf skrútený otec a driemal. Pomaly som otočila hlavu na opačnú stranu miestnosti. Stál tam Zázrak Masen a sledoval ma. Rýchlo som vystrelila do sedu. Chcela som zhíknuť, ale výkrik sa mi zasekol v hrdle a ja som sa iba rozkašľala. To zobudilo otca.
„Bella, Bella, zlatko, ako sa cítiš?“ Mlel, mlel a mlel.
„Prečo som tu?“ spýtala som sa chrapľavým hlasom bez toho, aby som najprv zisťovala, kde to „tu“ vlastne je.
„Stratila si sa v lese. Tuto Edward ťa našiel, keď si ležala v bezvedomí a doniesol ťa k nim domov. Jeho otec ťa ošetril,“ vysvetľoval. Nevedela som, čo na to povedať, len som sa neisto pozrela na to chlapča, skoro muža, čo stálo pri dverách s rukami vo vreckách a zatiaľ nepovedalo ani slovo. Možno mu celá tá situácia bola rovnako nepríjemná ako mne.
„Chcem ísť domov,“ povedala som iba.
„Zavolám otca, nech ťa ešte prehliadne,“ prehovoril konečne Zázrak a odišiel z miestnosti. Vtedy sa na mňa zas vrhol otec.
„Ach, Bella, Bella, tak som sa o teba bál... Keď si sa dlho do noci nevracala, myslel som už na to najhoršie. Keby sa Edward nešiel prejsť mimo vyznačeného chodníka, možno by sme ťa našli už prineskoro. V noci klesá teplota až pod nulu, och, ani nemyslieť!“ Objímal ma a tisol svoje líce na moje. Ja som ho nepočúvala. Myslela som na to, že mám na sebe cudzie tričko a tepláky. A v lese som sa dosť možno vyzliekla.

Do miestnosti vošiel muž v stredných rokoch. Bol pomerne vysoký (aj keď oproti mne bol vysoký ešte aj Kýblik alebo iný z tých trpaslíkov) a mal podobne ryšavé vlasy a zelené oči ako aj Edward.
„Zdravím, Bella. Ja som Edward Masen. Starší,“ dodal po sekundovej odmlke. „Asi sa poznáš s mojím synom, tiež Edwardom. Chodí s tebou do školy. To on ťa našiel.“ Hovoril ako hrdý otec. V duchu som si odfrkla. „Našťastie nemáš zápal pľúc, malo by to byť len drobné prechladnutie, ale to čoskoro rozchodíš. Ešte pár dní by som ti radil ostať v posteli. Potom už budeš zdravá ako rybička.“
„Ďakujeme, pán doktor Masen, neviem, ako sa vám máme odvďačiť,“ povedal otec a zdal sa mi celý dojatý.
„Za nič, pán Swan. Len plním poslanie, ktoré mi zanechal doktor Cullen, keď som bol u neho na stáži pred tým, než zahynul pri autonehode. Vždy mu šlo len o to, pomáhať ľuďom na úkor vlastného života.“ Takmer som sa neudržala a prevrátila som očami.
„Tak, Bella,“ obrátil sa zas na mňa. „Myslím, že pokiaľ chceš ísť, tvoj otec ti môže pomôcť do auta. Pekne sa zotav.  A nabudúce už radšej nechoď do lesa.“
„Nebojte sa, nabudúce si vezmem krajec chleba a budem za sebou nechávať omrvinky.“
Doktor Masen sa zasmial. Myslel si, že je to vtip.

Otec ma opatrne podopieral, keď sme kráčali dolu schodmi. Chcela som si podrobne poobzerať tú obrovskú vilu, lebo dosť možno už nikdy v živote nebudem mať príležitosť ocitnúť sa v takomto baráku, ale nemala som zas toľko odvahy a musela som sa pozerať pod nohy.

Edward opäť stál v rohu miestnosti, chrbtom sa opieral o stenu vedľa francúzskeho okna a jeho oči, čo boli na biole hrejivé a hravé, mi prišli šialene boľavé. Akoby odrážali mňa.

Len som okolo neho prešla. Nepovedala som mu ani slovo. Otec si aj tak stále mrmlal o tom, že musím odpočívať a že mi uvarí čaj.

V aute už ale vládlo ticho. Ja som hľadela z okna a ocko bol asi tiež stratený vo vlastných myšlienkach. Medzi prstami som žmolila lem toho cudzieho trička a rozmýšľala, čo sa to vlastne stalo. V mojich úvahách ma prerušilo až vypnutie motora.
„Bella,“ začal zas otec, „sľúb mi, že nič podobné už neurobíš.“
„Sľubujem,“ zaklamala som a vystúpila.

Ďalej sme už veľa nehovorili. Vyhovorila som sa na to, že sa mi chce spať a zavrela sa do izby. Zhodila som zo seba to cudzie oblečenie a natiahla si flanelové pyžamo. Až keď som zacítila aviváž, uvedomila som si, ako sa okolo mňa celý čas vznášala príjemná upokojujúca vôňa. Už som ju raz cítila. Vtedy, keď som spala a ten hlas mi čosi šepkal. Zamračila som sa, oblečenie zhužvala a hodila pod posteľ. Teraz som nemala síl na to, rekonštruovať všetky udalosti, čo sa prihodili. Ľahla som si do postele a schovala sa pod perinu. To, že sa pár dní nemusím ukázať v škole, ma rozhodne nenahnevá.

Keď som sa zobudila, vonku už bola tma. Chcela som sa otočiť na bok, lenže v tom sa mi odrazu zovrelo srdce. Panicky som sa natiahla k nočnej lampičke, zasvietila svetlo a rozhliadla sa. Nikde nikto nebol. Už dva roky tu nikto nie je. A ja vždy dostanem strach, akoby sa mal z tej tmy vyvaliť Tyler a znovu sa so mnou vyspať... Na nočnom stolíku stál hrnček s čajom, ale bol už studený. Bola som však priveľmi smädná na to, aby som sa nenapila. Studená tekutina mi rozdráždila hrdlo a ja som sa zas rozkašľala. Vysmrkala som si nos a znovu si ľahla. Ale už sa mi nechcelo spať. Ležala som a sledovala som tiene na záclone. Akurát pred mojím oknom stál strom, takže lístie na látke vytváralo divné tiene, ktoré čas od času pripomínali nejaký obrazec. Síce som si povedala, že do rána už znovu nezaspím, po chvíli, čo som sa snažila rozšifrovať tie tieňové hieroglyfy, som o sebe už opäť nevedela.

Nič sa mi nesnívalo. Mala som pocit, ako keby som sa každú chvíľu preberala, ale bola som príliš unavená na to, aby som sa zobudila úplne. Akoby som sa len stále otáčala z boka na bok a musela pri tom prerušiť svoj spánok. Až nakoniec som v tom zvláštnom polobdelom stave zostala. Pod viečka sa mi tlačilo svetlo a telo som mala stuhnuté. Chcela som nebyť. Nezaťažovať sa všetkými tými vecami okolo tela a duše a volovín, chcela som vyšumieť. Zmiznúť z tohto sveta. Chcela som...

Pri dverách sa ozval zvonček. Čakala som, že otec pôjde otvoriť, ale jeho inokedy zreteľné ťažké kroky teraz počuť nebolo. Zvonček sa ozval znovu. S nevôľou som sa posadila a vyliezla z postele. Okamžite sa do mňa pustila nepríjemná zima. Natiahla som si na pyžamo hrubý pletený rolák, čo som nechala pred niekoľkými dňami prevesený na stoličke a nazula teplé papuče. Než som zišla po schodoch, zvonček sa ozval ešte dvakrát.

Za dverami stál Zázrak Masen.
„Čo chceš?“ spýtala som sa bez pozdravu. Slnko už bolo nízko, muselo byť už dávno poobede.
„Nepoďakovala si,“ povedal odmerane. Zamračila som sa. Jeho oči bez tej starej hrejivosti pôsobili naozaj zvláštne. Akoby mu ani nepatrili, akoby ich len vylúpol nejakému mužovi pred tým, než sa sám zabil...
„Hej, viem,“ odvetila som. „Ďakujem,“ dodala som po chvíli, čo sme na seba iba pozerali.
„Toto je asi tvoje,“ povedal a natiahol ku mne ruku s mojím vreckom s fajčivom.
„Áno, je.“ Znovu stručná odpoveď. Vzápätí mi podal aj igelitovú tašku. Bolo v nej moje oblečenie, v ktorom som odišla z domu.
„Nepozveš ma dnu na čaj?“ spýtal sa.
„Nie.“ Ani som sa nesnažila byť príjemná.
„Pozri, Bella, keby som bol vedel, že...“
„Že čo, Edward?“ skočila som mu do reči a prvý raz vyslovila jeho meno. Bolo to zvláštne. Akoby som hovorila to svoje. Znelo to minimálne rovnako divne.
„Hovoril som s Jessicou...“
„Kristebože,“ odfrkla som si a prevrátila očami. On bol jediný, pred kým som mala aspoň aký-taký čistý štít. Už som sa napriahala, že zavriem dvere, ale zabránil mi v tom.
„Ešte niečo,“ povedal a voľnou rukou, ktorou nedržal dvere, mi podal rozpitý papier. „Mrzí ma to,“ zašepkal. Bola to báseň. Moja báseň, ktorú som napísala tam v lese. Hneď ako som si ju vzala, otočil sa a odišiel.

Povedali sme si len pár slov. Ale aj tak som mala pocit, že sme na seba prezradili strašne veľa...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

SestraTwilly

5)  SestraTwilly (02.04.2014 21:21)

Takže z Belly si urobila rebelku,čo si dá aj marišku,ktorá už nie je panna a ktorá má za sebou aj potrat...to je dosť divoka minulosť na takú mladú dievčinu.Myslím si ale,že napriek tomu nie je zlá,ale veľmi nešťastná...som zvedavá,ako Edward zasiahne do jej života,lebo ty im to asi len tak neuľahčíš.Zarazilo ma,že si hneď na začiatku nechala zomrieť Carlislea.No,zdá sa,že to ešte bude zaujímavé a zamotané.Teším sa na pokračovanie.Výborne eMuska! ;)

ambra

4)  ambra (02.04.2014 21:16)

Je To tam a je to dokonalé . Třesu se na další

Ivana

3)  Ivana (02.04.2014 16:00)

Myslím, že som sa zamilovala do Zázraku Masena a ešte o niečo viac do drsnej a zároveň zranenej Belly.
Kam toto bude smerovať? Neviem si ani predstaviť a o to viac sa budem tešiť na ďalšie časti.

2)  Teyla (02.04.2014 14:20)

Oh, toľko Edwardov! A Zázrak povedal len pár replík a už ma dostáva... Perfektné!

Kate

1)  Kate (02.04.2014 11:30)

No, Emuško, teda... Koukám, že se příběh začíná vyvíjet slibně. Ale mám tolik otázek! Uvidíme, jestli mi na ně v příštích kapitolách odpovíš. :) Moc se těším, jak to mezi Bellou a Edem bude dál. Děkuju za ten zážitek.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella