Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Opäť jeden z tých dlhších dielov...

Minulý týždeň zomrela jedna osoba, ktorá mi bola veľmi blízka. Tento diel by som chcela venovať jej...

Sedela som na posteli so zapnutým notebookom a každú chvíľu stláčala pauzu na filme. Blikali mi totiž esemesky od Edwarda. Akurát čítal Obratník raka.

Robis si srandu?

To neurobil!

Bella, Bella, co sa v tvojej knihovnicke este skryva? :D

Ok, tak teraz sa uz cervenam...

Chichotala som sa ako malá a predstavovala si Zázraka na jeho gauči v izbe s vyloženými nohami, ako si raz za čas prehrabne vlasy a poburuje sa. Na sekundu som sa možno aj trošku zahanbila, že som mu dala knihu, ktorá nie je práve obrazom mojej cudnosti, ale nakoniec som si spomenula, prečo som mu dala práve ju a všetko bolo v pohode. Výborne som sa na ňom bavila. Chcela som, aby Edward sedel pri mne a ja by som ho mohla sledovať, ako sa tvári a strieda rôzne výrazy.
Strašne mi chýbal...

Dopozerala som film, vypla notebook a ľahla si do postele. Zajtra idem prvý raz od tej nehody do školy. Zázrak ma vezie, takže sa zaručene postaráme o pekný rozruch. Možno... na chvíľu som zauvažovala, že by som z toho mala vycúvať. Nebola som si istá ničím a už vôbec nie sebou. Viem, akú pozíciu, čo sa týka obľúbenosti na škole, mám – a stiahnuť tam Edwarda so sebou... Zaváhala som.

Lenže potom mi od neho prišla ďalšia esemeska a ja som sa zas chichotala do vankúša. Možno... ako to hovoril? Zvládneme to. Áno, tak nejako to bude.

Ráno prišlo až nepríjemne skoro. Budík mi zvonil prenikavejšie ako kedykoľvek za posledných takmer osemnásť rokov. Vstala som, vzala si zo stoličky pripravené oblečenie a odniesla si ho do kúpeľne. Nenávidela som toto igelitkové sprchovanie! Upokojovala ma len predstava, ako mi o tri týždne sadry zložia. Konečne sa osprchujem ako normálny človek!
Vyfúkala som si vlasy a obliekla si voľné plátenné nohavice a čierne tričko s trojštvrťovým rukávom. Tie nohavice som vo Forkse poriadne ani nenosila. Mala som ich ešte z Phoenixu a aktuálne boli moje jediné nohavice, do ktorých sa mi zmestí sadra. Chvíľu som na seba pozerala do zrkadla a potom som čierne tričko vymenila za indigovomodré. Bola to moja obľúbená farba, okrem toho – matne som si spomínala, že som ho mala na sebe, keď sme sa s Edwardom prvý raz stretli. Neviem presne, či som tým chcela docieliť symboliku nového začiatku, ale cítila som sa v ňom dostatočne pohodlne, aby som ho už ďalej nemenila.

Ocko ma do školy nevyprevádzal, vlastne domov ešte neprišiel, iba mi zavolal, že má v práci naliehavý prípad a nevie, kedy dorazí. Odkedy som sa presťahovala to bol asi prvý naliehavý prípad, od ktorého sa nemohol odpútať, aby si aspoň chvíľu pospal vo vlastnej posteli.

Keď Zázrak dorazil pred dom, akurát som si balila do tašky jablko. Z kuchynského okna som mu zamávala a naznačila, že za chvíľku som tam.

Kým som zamykala, Edward vystúpil, aby mi mohol otvoriť dvere spolujazdca. No predtým ma poriadne objal, ako keby sme sa nevideli sto rokov. Spokojne som vtlačila svoju tvár do jeho pleca a zhlboka sa nadýchla jeho vône.
„Ahoj,“ zahuhlala som mu do bundy.
„Ahoj,“ odzdravil mi s hrsťou plnou mojich vlasov. Hladil ma po chrbte a vsádzal mi drobné pusy na líce a krk. „Ako si sa vyspala?“
„Strašne, chce sa mi ostať doma, cítim sa ako mátoha,“ odvetila som mu ešte stále do pleca a prstami som mu prechádzala po krku.
„Neverím, vyzeráš nádherne,“ namietol a ja som sa usmiala.
„Ďakujem.“
Potom sme sa odtiahli a nastúpili.
Cesta ubiehala rýchlo. Ja som nervózne mlčala, Edward po mne sem-tam hodil očkom alebo mi povzbudivo stisol končeky prstov.
„Neboj sa, bude to v pohode,“ povedal, keď zaparkoval pred školou a ja som sa nevedela prinútiť vystúpiť z auta. „Počkaj, otvorím ti.“ Vystúpil a obehol svoje volvo.

Samozrejme, že keď ma chytil za ruku a zabuchol za mnou dvere, na parkovisku sa strhlo tlmené šialenstvo.
„Tvoja reputácia je nenávratne v hajzli,“ povedala som ticho tak, aby to nikto nepočul.
„Vďakabohu, už ma obťažovala,“ odvetil a pritiahol ma k sebe ešte bližšie. Kráčala som trochu namáhavo a nemotorne, ale on ma trpezlivo sprevádzal až do triedy. Nemali sme všetky hodiny spoločné, preto ma len usadil do lavice a tesne pred zvonením odišiel na svoju hodinu do inej učebne.

Po takom dlhom čase mimo bolo pre mňa výsostne ťažké nabehnúť späť na školský systém. Veľmi som sa premáhala, aby som sa sústredila na výklad. Doteraz mi bola škola dosť ukradnutá. Ale odkedy som s Edwardom... chcela som sa snažiť. Edward bol múdry a šikovný a ja som ho nechcela ťahať dole, nechcela som, aby chodil s flákačkou.

Dokonca som si robila poznámky! Profesorku som niekoľkokrát vyhodila z kontextu, keď cez triedu prebehla pohľadom a zastavila sa na mojom sústredenom výraze, ako z tabule obkresľujem grafy. To sa asi ešte nestalo...

Snažila som sa usilovne pracovať na všetkých hodinách. Môj hnací motor ma navštevoval cez prestávky a sprevádzal po chodbách, občas som dostala malú pusu na povzbudenie. A vážne som ju potrebovala, lebo dávať na vyučovaní pozor bola fakt fuška. Naposledy som sa takto učila, keď som mala štrnásť. A to sú roky...

Na obednú prestávku som sa neskutočne tešila. Konečne hodinka času iba pre mňa a pre Zázraka. Bola som vyčerpaná a hladná, jablko som zjedla už po druhej hodine a už cestou do jedálne som rozmýšľala, čo si dám.
„Vieš čo? Ty si choď sadnúť a ja ti niečo donesiem, bude to prekvapenie,“ navrhol Zázrak hravo
„Si schopný na seba zobrať túto zodpovednosť?“ podpichla som ho. „Ak mi vyberieš niečo, čo neuspokojí moje chute, zničíš mi celý deň. Si ochotný žiť s týmto vedomím?“
Zázrak sa zastavil a počkal, než okolo nás prejdú študenti, čo sa tiež ponáhľali na obed. Potom sa ku mne sklonil a pobozkal ma na krk.
„Ver mi, budem ti to vedieť vynahradiť,“ zašepkal mi do ucha a ja som len stála ako obarená s pokriveným úsmevom a totálne neschopná reakcie. „Tak poď, ty môj hladoš, dáme si niečo dobré, čo povieš?“

Poslušne som ho nasledovala do jedálne, kde ma usadil k stolu úplne vzadu v miestnosti a sám sa vybral k pultu s jedlom.

Obzrela som sa po jedálni. Zízalo na mňa až príliš veľa ľudí, oveľa viac, ako som bola schopná zniesť. Cez prestávky, keď som bola s Edwardom, sa to ešte dalo zniesť, ale teraz to bolo oveľa ťažšie. Stôl, kde sedeli Mike, Tyler, Jessica a Lauren sa pod ich zlomyseľnosťami skoro prehýbal. Už som len čakala, kedy sa Zázrak vráti a zas bude všetko v poriadku.

Prišiel po pár minútach.
„Hamburger, hranolčeky a puding.“
„Prosím?“ vytreštila som na neho oči a sledovala tácku, ktorú predo mňa položil.
„Počula si. Dobrú chuť.“
Váhala som len chvíľu.
O pár sekúnd neskôr som už len spokojne mraučala. Zázrak sa smial, keď som zahryzla do hamburgera a z opačného konca mi vypadol kúsok uhorky.
„Čo sa smeješ? Správny hamburger sa ti má po prvom súste rozpadnúť. Ak ti z neho nič nevyteká, je to nanič jedlo. Nemá to byť horúce, má to byť mäkké a uhorka v strede má tak správne chrupnúť. Chápeš? Je o tom štúdia, čítala som to na internete,“ bránila som sa.
„Štúdia o jedení hamburgeru? To by som si mal nájsť,“ povedal zvesela a tiež sa poriadne zahryzol. „Hm, z môjho mi nič nevypadlo. Buď mám zlý hamburger, alebo nie som prasiatko!“ A pokúsil sa na mňa usmiať s jedným lícom nafúknutým ako syseľ.
Iba som si odfrkla a spokojne jedla ďalej.
„Tak čo, trafil som?“ spýtal sa zázrak, keď som už iba dozobávala hranolčeky.
„Och, trafil. Ani nevieš, ako dobre mi to padlo, ďakujem.“
„Nezabudni na dezert.“ Rukou mávol k pudingu.
„Samozrejme, že nezabudnem!“ ohradila som sa. „Jedlo je pôžitok. Niekedy je ti tak mizerne, že ti nechutí ani to najväčšie kulinárske umenie, ale inokedy je ti tak mizerne, že s dobrým jedlom to aspoň na chvíľu prejde. Myslím, že chuť je pre mňa jeden z najdôležitejších zmyslov.“
„Takto som nad tým nikdy nerozmýšľal. Pre mňa bolo stravovanie vždy iba dopĺňanie živín potrebných pre vývoj.“
„Tak teraz ma strašne klameš,“ povedala som s úsmevom a plastovou lyžičkou som načrela do pudingu. „Nepoznám dieťa, ktoré by si aspoň raz za život nevychutnalo dobré jedlo. Alebo ktoré by vôňa obeda neprilákala do kuchyne už pol hodinu pred tým, než sa prestiera.“
„Hm, tak to máš si pravdu. Ale chcel som tým povedať, že nikdy som sa tým nezaoberal tak detailne. Vlastne – ani od teba som to nečakal,“ povedal a jeho hlas zvážnel.
Mykla som ramenom.
„Vieš, Edward, keď sa niečím trápiš, myslím naozaj, tak, že ťa to zvnútra pomaly rozožiera ako kyselina... to najjednoduchšie je zaoberať sa banalitami. Za posledné dva, takmer tri roky, sa ich vo mne nazbieralo strašne veľa. Len až teraz dostali možnosť vyjsť na povrch.“
Zázrak natiahol ruku ponad stôl a schoval moju dlaň do svojej.
„Ďakujem ti za tvoju otvorenosť, Bella.“
„Samozrejme,“ odvetila som skoro prekvapene a vážne som podobné rozhovory v tomto štádiu nášho vzťahu pokladala za samozrejmosť.
Chvíľu sme jedli mlčky. Potom sa Zázrak zas ozval.
„To tričko... svedčí ti. Už si ho niekedy mala, nie? Je mi povedomé.“
„Ďakujem. Hej, je možné, že ho poznáš,“ zaškerila som sa a ďalej to nekomentovala. „Akú hodinu máš po biológii?“
„Mám ešte dvojhodinové labáky.“
„Ja mám telesnú, tak si posedím na tribúne. Keď sa zas nerozprší, počkám ťa na lavičkách pred školou.“
„Dobre. Nevadí ti, že ma budeš čakať? Nejako som nedomyslel, že nemáme rovnaké rozvrhy.“
„Ale vôbec nie, bude to v pohode. Potom môžeme ísť k nám a cestou sa staviť na nákup. Ten puding mi spravil chuť na niečo sladké, tak asi voľačo upečiem.“
„Ty vieš piecť?“ vyhŕkol Edward zarazene.
„No dovoľ? Som dievča! Samozrejme, že viem piecť! Toto umenie je určite ukryté niekde hlboko vo mne!“ Spoločne sme sa zasmiali.
„Už si to niekedy robila?“
„Jasne!“
„A ako to dopadlo?“
Na sekundu som sa zamyslela, než som odpovedala: „Hm, povedzme, že už viem, kde robím chyby.“
Zázrak sa krásne široko usmial...

Na biológii sme začali brať DNA. Bola som z toho totálny debil, ale opäť som sa snažila čo najviac učivu porozumieť a poctivo som si zakresľovala štruktúry do zošita. Aj Edwarda som svojou snahou prekvapila a to ma tak príjemne zahrialo pri srdci, že som sa chcela snažiť ešte viac. Niekedy v polovici hodiny sa ku mne naklonil.
„Tu máš nakreslený závit do opačnej strany,“ zašepkal a ceruzkou mi ukázal chybné miesto v zošite.
„Ďakujem,“ šepla som späť a rýchlo sa pokúšala nákres opraviť.
„Si veľmi šikovná,“ pochválil ma Zázrak ešte, než sa zas začal venovať svojim poznámkam. Ja som v tom momente skoro vzlietla.

Po hodine ma Edward odprevadil na telesnú. Celý čas sa usmieval a držal ma za ruku.
„Dnes si samé prekvapenie.“
Iba som mykla ramenom, nevedela som, ako mám zareagovať.
„Neboj sa, to ma prejde,“ zazubila som sa a pevnejšie mu stisla ruku.
„Som rád, že je to tak, ako to je,“ povedal nakoniec. Potom už zazvonilo a on musel ísť na labáky.

Bola to neskutočná úľava, že som nemusela cvičiť. Len škoda, že tu Zázrak nebol, mohla by som ho aspoň beztrestne okukovať. Spoločnú telesnú sme po biológii mali až vo štvrtok.

Keďže som nemusela nič robiť, hodina mi prebehla rýchlo. Potom som sa presunula na lavičku pri škole a vytiahla si zošit z bioly, aby som si mohla ešte raz prejsť to hlúpe DNA.
Zazvonilo. Chcela som si ešte rýchlo dočítať stranu, než Edward príde a pôjdeme domov, ale ktosi ma vyrušil.
„Andrew,“ vyhŕkla som prekvapene. Boli to už týždne, čo som sa s ním nevidela.
„Bella... Čo máš nové?“ opýtal sa, ale ja som vedela, že ho to vôbec nezaujíma. Nebol tu kvôli tomu.
„Nič.“
„Už dlho si si odo mňa nič nevzala,“ nadhodil.
„Hej, nevzala. Snažím sa prestať.“
„Kvôli Masenovi? On ti zato nestojí. Dám ti osmičku za polovicu ako nový štartovací balíček.“
Zúžila som oči a uvažovala, ako ho rýchlo poslať dohajzlu.
„Stojí. Nerozumieš na prvý raz, ty debilko? Ja od teba už nič nechcem, je koniec, už nič neberiem.“
Andrew sa krátko zasmial a potľapkal ma po pleci.
„Ako myslíš, Bella. Keby niečo, vieš, ako ma nájdeš.“
„Vypadni,“ sykla som za ním. Obišiel ma a šiel späť ku škole. Nasledovala som ho pohľadom. Pár metrov od nás stál Edward a pozoroval ma. V jeho očiach som videla obrovskú bolesť a zradu. Otočil sa na päte a odišiel smerom k jeho autu.
Nie. Och nie, Zázrak, nič si nepochopil!

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

emam

4)  emam (25.03.2015 20:57)

betuško, jen takové drobné náznaky, ale třeba je jen špatně chápu;)

eMuško, chápu, že je semestr, ale nemohlo by nám nakapat pár písmenek, prosím?

3)  betuška (28.02.2015 16:09)

eman? majú prísť nejaké hrôzy???
tak nejak verím, že Zázrak je naozaj zázrak

emam

2)  emam (27.02.2015 11:28)

Příjemné počteníčko. Děkuji Jen doufám, že naznačená komplikace bude zažehnána a trochu klidu jim ještě dopřeješ, než přijdou ty největší hrůzy

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (26.02.2015 21:38)

Ach jáj,prečo sa to muselo pokaziť,keď to vyzeralo už tak sľubne .Edward má očividne dobrý vplyv na Bellu .Ja len dúfam,že mu to Bella vysvetlí a hlavne,že Edward jej uverí.:p Milá,pohodová kapitolka s trochu nečakaným záverom

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek