08.02.2015 [14:00], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 6×, zobrazeno 1888×

Dnes trošku dlhšia kapitola na uzavretie týždňa. Príjemné čítanie, trochu si oslaďte nedeľu, keď už je, dámy. :)

Ocko odišiel do práce veľmi skoro ráno. Síce ma ešte večer presviedčal, že si pokojne môže zobrať dovolenku a zostať so mnou doma, aby mi nebolo smutno a tak, ale radšej som ho vyslala do roboty, lebo tu by mi nebol ani za mak užitočný.

Zobudila som sa na esemesku.

Strasne mi tu chybas. Mozem ta po skole navstivit?

Božeee, pokojne buď romantický, ale nikdy ma nebuď uprostred sna, Zázrak, pomyslela som si a otočila sa na druhý bok.

Jasne, dojdi, cmuk, naťukala som v rýchlosti a ešte na chvíľu si zdriemla.

Úplne som sa zobudila až okolo obeda na to, že som ale masakrálne hladná. Kým som sa aj s tou zlomenou nohou a rebrami vymotala z prikrývky, bola som navrch ešte aj rozdráždená. Toto mi bol čert dlžný, fakt.

Ako som mohla predpokladať, doma sme skoro nič nemali. Prevrátila som očami. Budem musieť ockovi napísať lístok, aby zas nekúpil štyri mäsové konzervy, pivo a čipsy. Našla som aspoň vrecko ryže a mrazenú zeleninu. Z toho by som dnes mala prežiť...
Napustila som do hrnca vodu, aj keď som ledva stála, a prekrivkala som s ním až k sporáku. To zvládnem! Zapálila som oheň (pretože ocko nevedomky podporoval kuchynský vintage štýl a odmietal moderný sporák) a keď voda zovrela, hodila som tam vrecko ryže a vysypala zeleninu. Môže sa to variť spolu, nie?
Na kartóne od ryže stálo, že ju treba variť desať minút. Na zelenine som tento údaj nevedela nájsť. Po desiatich minútach som vidličkou vytiahla ryžu, z ktorej sa dymilo a zatiaľ ju položila na tanier. Teraz tá zelenina.
Keď varím normálnu zeleninu, nie zmrazenú, väčšinou to trvá trošku... dlhšie. Presnejšie mi to trvá jednu stranu príkladov z trigonometrie. Lenže zmrazenú som nerobila už sto rokov... Ako prídem na to, že je hotová?
Vzala som zas vidličku a naháňala ňou kúsok mrkvy, až kým som ju nenapichla. Pofúkala som a zahryzla. Samozrejme, že som sa obarila, ale tá mrkva bola divná, akási vodová, ako keby to boli povykrajované špongie. Nechala som hrniec na sporáku ešte pár minút, než som zeleninu scedila do taniera. Na to som vysypala uvarené vrecko ryže, lepšie povedané – pokúsila som sa vysypať. Lenže z vrecka mi vypadla zlepená biela guča a za ňou para.
Mykla som ramenom. Asi to tak má byť, alebo čo. Veď prečo by sa ryža nemohla jesť narezaná na kocôčky?
Môj obed ma ale veľmi nepotešil. Vôbec mi to nechutnalo – a pritom som akurát dnes mala obrovskú chuť na niečo fajnové. Sklamane som sa usadila na gauč, so sykaním sa usadila a podložila si nohu vankúšom. Chvíľu som ten prudký pohyb rozdýchavala. Kvôli rebrám som ešte nemohla poriadne zhlboka dýchať, ale tá milá sestrička na fyzioterapii ma naučila, ako to celé prežiť. Ostávali mi ešte asi dve hodiny do Edwardovho príchodu. Rozhodla som sa teda dočítať Zbohom zbraniam, aby som mu knihu mohla vrátiť.

Trvalo mi nejaký čas, než som sa dostala na koniec. A bez hanby priznávam, že som revala ako malé decko. To neboli iba slzy, ja som normálne nahlas vzlykala a soplila a všetko, až ma pálilo okolo pľúc. A do toho zazvonil on. Chvíľu mi trvalo, než som sa postavila a došla k dverám, ešte stále zaslzená, ale keď som otvorila a zbadala ho, vypuklo to nanovo.
„Bella, preboha, si v poriadku? Čo sa deje? Hovor so mnou!“ Rýchlo ma chytil za paže a vmanévroval ma do kuchyne, aby som si mohla sadnúť.
„Ja... ja...“ vzlykala som ako debil, ale nevedela som si pomôcť.
„Upokoj sa. Teraz sa napiješ, dobre?“ povedal a už sa ponáhľal vziať pohár a napustiť mi doňho doplna vlažnej vody. Trochu som sa upokojila. Už som iba ticho vzlykala, aj keď moja hrdosť bola zaiste už na hony vzdialená.
„Dočítala som to,“ vyhŕkla som nakoniec a vysmrkala si nos. Na Zázrakovej tvári som videla, že nevie, čo má robiť. Bezradne sa obzrel okolo seba a prehrabol si vlasy oboma rukami.
„Čo si dočítala?“
„Zbohom zbraniam, predsa!“ odvetila som ešte stále huhlavo po tom, ako mi plač zdeformoval hlas. Edward chvíľu zvažoval, čo má robiť.
„Prepáč, ja... nemyslel som, že ťa to vezme.“
„Och, vážne?“ vyhŕkla som možno trošku hlasnejšie, ako som chcela. V jeho očiach preblesklo poznanie.
„Prepáč, Bella, mne vôbec nenapadla tá paralela medzi Catherine a... a tebou,“ povedal už ľútostivo. Čupol si k mojim nohám a vzal moje studené dlane do svojich. „Prepáč. Nerozmýšľal som.“
„Už sa mi toľko neospravedlňuj. Je to krásna kniha,“ šepla som a pozerala na jeho tvár. Začínalo mu rásť krátke strnisko.
„Nechcel som ti ňou ublížiť.“
Vybuchla som v krátkom bublavom smiechu.
„Ale prosím ťa, len si ma zastihol nevyplakanú, to je celé.“
Začínala som sa pred ním pomaly hanbiť za to, ako som sa tu zložila.
Jednu ruku natiahol k mojej tvári a hrejivo ma pohladil.
„Niečo som ti priniesol.“
„Ďalšiu knihu?“ vyhŕkla som naoko zdesene. Zázrak sa zasmial.
„Nie, neblázni. Nabudúce si už dám väčší pozor...“
„A donesieš mi čítať iba Macka Pú, čo? Ja nie som z cukru, Edward, sú to iba knihy!“ odvetila som pobavene.
„To som si všimol, že nie si z cukru. Ale nie, doniesol som ti toto... a toto.“ Z tašky, čo mal ešte stále prehodenú cez seba a zvyčajne v nej nosil zošity, vytiahol igelitové vrecko s troma grepmi a bonboniéru.
„Pre maroda!“
„Ale ja nie som chorá,“ bránila som sa pobavene.
„To neznamená, že nepotrebuješ vitamíny. Musíš sa čoskoro zotaviť.“ Prevrátila som nad jeho starostlivosťou očami.
„A nato tá bonboniéra?“
„Veď vravím, vitamín C!“ Žiarivo sa usmial.
„Cukor!“ zasmiala som sa a objala ho okolo krku. „Ďakujem,“ povedala som a vtisla mu malú pusu na líce. „Takže – môžem ťa pozvať na grep? Však si dáš so mnou!“
„Keď ma teda ponúkneš,“ mykol ramenom. Nedovolil mi ale ani vstať, sám jeden rozkrojil a doniesol mi polovicu aj s lyžičkou.  Druhú polovicu si vzal on a sadol si oproti.
„Daj si pozor, aby si-“
„Aaah!“
Nestihla som ešte ani dopovedať, Zázrak už žmúril oči a slzil.
„Aby si si s tou šťavou nestrekol do oka, mohlo by ťa to štípať,“ dopovedala som a nemohla som schovať svoje pobavenie.
„Som rád, že sa bavíš,“ povedal a klipkal jedným okom. Ešte stále s jemným pochechtávaním som vstala, prehopsala k linke, kde som odtrhla štvorček kuchynskej utierky a navlhčila ho.
„Ukáž, nech sa ti na to pozriem, ty moje malé chúďa!“ zašušlala som na neho. Zázrak mi na to nič nepovedal, iba sa zaškeril. Vzala som jeho tvár do dlaní a pomalými pohybmi som mu čistila začervenané oko.
„Už je to lepšie,“ povedal a za boky si ma pritiahol ešte bližšie k sebe.
„To som rada,“ šepla som. Stála som nad ním, on zakláňal hlavu, aby mi videl do očí, a mne v tej chvíli prišlo ako to najsprávnejšie na svete, pobozkať ho. Bol to veľmi ľahký a pomalý bozk, ktorý som po pár chvíľach prerušila. Zázrak si oblizol pery.
„Poď,“ povedala som – a môj hlas znel akosi zastrene, „dojeme tie grepy a potom si spravíme pohodlie so sladkosťami.“ Prikývol, ale nepustil ma od neho. Stiahol si ma na kolená, a síce to bolo pre nás oboch asi trochu nepohodlné, ani jeden sme sa nepohli, iba sme viac-menej v tichosti jedli, kým som sa zas neozvala.
„Hmm, milujem grepy. Naposledy som ich mala vo Phoenixe.“
Zázrak sa na sekundu zasekol s lyžicou pred ústami. Prevrátila som očami. Mala som tušenie, čo mu asi napadlo. Povzdychla som si.
„Nie, Edward. Nech sa budeš snažiť akokoľvek, vždy príde niečo, čo mi nejakým spôsobom pripomenie moju minulosť. Tak to je. Tak to vždy bude, je to moja súčasť. A ty ju môžeš milovať alebo nenávidieť.“ Myslím, že keď som začínala hovoriť, nemala som v pláne použiť také silné slová, ale stalo sa, naspäť to už nevezmem.
„Milujem ju,“ odvetil Edward bez absolútneho zaváhania. „Len ma mrzí, že ti to spôsobuje bolesť.“
Smutne som sa zachechtala.
„Vieš, koľko bolesti ešte zažijem? Neochrániš ma pred ňou, Edward.“
„Ale môžem to skúsiť.“
Zavrtela som hlavou: „Zbytočne ťa to bude trápiť. Proste žime život tak, aby sme boli spokojní.“

Keď sme dojedli, vyhodili sme prázdne šupy, lyžičky sme nechali v dreze a vyšli hore do mojej izby. Tam sme si ľahli na posteľ, Edward začal rozbaľovať dezert.
„Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš-“
„Niee, božeee, nenávidím ten citát!“ zasmiala som sa so stisnutými viečkami, akoby mi to mohlo pomôcť, čo najskôr tie slová vypudiť z mysle.
„Čo sa ti na ňom nepáči?“
„Je to patetické! A štrnástky to zneužívajú na popísanie ich desne ťažkého života.“ Vo vzduchu som naznačila obrovské úvodzovky. Zázrak sa zasmial a natiahol ku mne ruku s dezertom.
„Vezmi si.“
Zamračila som sa.
„Povedal si to tak – vážne. Myslíš, že si vyberiem zlý cukrík a zničím si ním život?“ Obaja sme silno zvierali pery, aby sme sa nerehotali nahlas.
„V tom prípade som tu ja, aby som ti ho zas osladil!“
„Beriem ťa za slovo,“ odvetila som a jeden si vzala. Mal nugátovú náplň schovanú v mliečnej čokoláde a vo vnútri bol veľký pražený lieskový oriešok.
„Nevyzeráš nadšene,“ povedal Zázrak po chvíli, čo starostlivo sledoval môj výraz.
„Nenávidím oriešky. Kazia nimi čokoládu.“
„Kazia čokoládu? Veď oriešky sú na tom to najlepšie!“
„Ale vôbec nie,“ nesúhlasila som. „Predstav si, že sa strašne tešíš na nugát, ktorý sa ti prevaľuje na jazyku – a miesto toho tam máš orech ako päsť, ktorý ti zavadzia, nemôžeš ho poriadne rozhrýzť, máš ho celý v zuboch a celý sa ti rozmrví do nugátovej plnky. No na zabitie!“
„Ako vidím, jedenie sladkostí máš poriadne premyslené.“ V jeho očiach sa hrali veselé iskierky, keď sa položil vedľa mňa a dezert nechal medzi nami.
„Teraz ty,“ povedala som.
„Vezmem si ten istý čo ty, aby som si to mohol porovnať. ...Hmm, veď je perfektný!“
„Blbosť!“ prskla som a sledovala, ako sa sústredene mračí, keď prežúva.
„Mimochodom – aký je teda tvoj obľúbený citát, keď ten môj s bonboniérou si zavrhla?“ opýtal sa a vzal si ďalší cukrík: „Hm, tento nič moc...“
„Mám celkom rada to, čo hovorí Anthony Burgess. Niečo o násilí medzi mladými ľuďmi. Že to iba odráža ich túžbu tvoriť. Mladí nevedia, ako svoju energiu využiť kreatívne, tak ju využijú opačne – a ničia. Ide vlastne o princíp Mechanického pomaranča. To je tá kniha, čo som ti ju na oplátku chcela požičať, keď si bol za mnou v nemocnici.“
„Bella, Mechanický pomaranč je kultovka. Samozrejme, že som ho už čítal.“ Zaškeril sa. „Ale prekvapuje ma tvoj výber. Nepovedal by som to do teba.“
Kým hovoril, vzala som si presne ten istý cukrík, ktorý mal aj on. Bol plnený čerešňovým krémom máčaným v horkej čokoláde.
„Náhodou, tento je super!“ povedala som a vložila si do úst aj druhú polovicu. Potom som pokračovala: „Neviem, ja som to čítala pred niekoľkými mesiacmi – a neskutočne ma to zaujalo. A celý ten obrat, to je niečo neskutočné!“
„Páči sa mi tvoj zápal pre literatúru,“ povedal Edward. „Je to strašne sexy,“ dodal. Zasmiala som sa.
„Tak to ti ďakujem!“
„Vychádza z princípov Mechanického pomaranča aj tvoja poézia?“ spýtal sa.
„Hmm, minule si ma prirovnal k Plathovej, teraz k Pomaranču... Myslím, že moju tvorbu rapídne preceňuješ. Okrem toho – asi by som to ani nenazvala poéziou. To je proste iba môj pretlak, ktorý som musela dať nejakým spôsobom von.“
„Ale aj tak, myslím, že tvoje básne majú budúcnosť,“ nenechal sa.
„Och, prosím, neriešme to, cítim sa hlúpo,“ povedala som a vzala si ďalší cukrík. „Radšej mi povedz – aach, tento si daj, tento si daj, je výborný! – čo Obratník raka?“
„Obratník raka?“ zopakoval.
„Presne. Od Millera. To je – okrem tvojho Hemingwaya – posledná kniha, ktorú som čítala. A tiež je fakt super. Požičiam ti ju. Je tam na polici, nezabudni si ju zobrať.“
„Hmm, máš pravdu, tento je fakt dobrý. Karamel je najlepšia vec na svete! A Miller? O ňom som tuším iba počul. Nepovedal on tiež niečo zaujímavé?“
„Americký surrealizmus, určite si sa okolo neho aspoň obtrel. Od neho je asi najznámejšia myšlienka, že sex je jediný dôvod na reinkarnáciu, ostatné nie sú dôležité.“
Zázrakovi zabehlo.
„Och. Takže tomuto sa venoval? Síce – máš pravdu, surrealizmus.“
„Ak máš problém so sexom v literatúre, tak to radšej ani nečítaj,“ odvetila som pobavene.
„Hmm, myslím, že to zvládnem. Ale ty si poetka. Aký máš ty vzťah k sexu... v literatúre?“
Nadvihla som jedno obočie.
„Asi kladný?“
Zázrak sa spokojne usmial.
„To je dobré. V tom prípade by som si tvoju knižku určite kúpil!“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

6)  eMuska (12.02.2015 22:36)

Ahoj, Emi, úprimne - dúfam, že sa mi cez víkend podarí sadnúť k wordu, keď nie (a ak dá čas) tak až v priebehu budúceho týždňa. Ďakujem za záujem.

5)  emam (11.02.2015 20:00)

Trochu jsem se minulý týden rozmazlila... Kdy bude pokračování?

3)  SestraTwilly (08.02.2015 16:42)

Taká pohodová kapitolka. Mňa len tak napadlo v súvislosti s Belliným varením,že keď by to raz dotiahli do manželstva,tak umrú od hladu.Veď láska ide cez žalúdok .A mimochodom,na čokoláde orieškovej je najlepší práve oriešok.

1)  emam (08.02.2015 15:49)

Nepochopím jak může mít někdo rád grape fruit, ale dobrá... Té čokolády mohlo být i víc, ale přikláním se k Edwardovi, že oříšek je v tom nejlepší. Že by se připletl příště?

1