Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Ďakujem vám.

Ocko sa nakoniec zdržal dlhšie, ako plánoval, a musel utekať do roboty. Cítila som sa ako po nejakom ozdravnom kúpeli. Jasne, nebola som vôbec nadšená z toho, že som vlastne zapríčinila autonehodu, ale vedomie, že som sa Ericovi nedala, ma zvláštne nadnášalo. Ako keby som opäť získala hodnotu.

Neuvedomila som si, že som zaspala, kým som sa nestrhla. Vo dverách stál Edward.
„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať.“

Ešte stále mal oblečené to, čo aj v kine... a keď tu pri mne spal.
„Nič sa nestalo.“
Skúsila som sa posadiť, ale rebrá ma boleli a cítila som, ako keby mi niekto na hruď položil ťažké závažie.
„Ostaň ležať,“ povedal rýchlo Edward, keď si všimol moje márne snahy. Medzi tým pristúpil bližšie. Pritiahol si ku mne stoličku pohybom, z ktorého sršala prirodzenosť a ladnosť a ja som sa na chvíľu zasnila.
„Ako ti je?“ spýtal sa. Obaja sme boli rozpačití. Nevedela som, ako sa mám k nemu chovať, či sa ho mám dotknúť, či vôbec smiem.
„Rozhodne lepšie,“ odvetila som. „Čo je nové v škole?“
„No, rýchlo sa tam rozkríklo, že ste s Ericom mali nehodu. Eric tvrdí, že dostal šmyk.“ Na chvíľu sa odmlčal a sklopil pohľad. Prstom kreslil na kraj mojej postele vzory a mňa skoro pálila dlaň, ako som ho chcela chytiť za ruku. „Šiel som za vami, Bella. A nevyzeralo to ako šmyk... Čo sa vlastne stalo?“ dodal po krátkej pauze.
Prudko som vydýchla.
„Máš pravdu. Vlastne celý čas si ju mal, nemala som nastupovať do toho auta. Eric, on... on chcel, aby som...“ Odmlčala som sa. Hanbila som sa pred ním hovoriť o tom nahlas, tak som dúfala, že si aspoň domyslí, čo sa mu snažím naznačiť.
Jeho zelené oči rýchlo našli tie moje.
„Čože? Ten...“
„Ďakujem ti, Edward,“ skočila som mu do reči. „Vieš, že ja mám s ďakovaním problém.“ Slabo som sa zasmiala, opäť som zacítila tlak na hrudi. „Zachránil si oveľa viac ako môj život.“ Konečne som ho vzala za ruku.
„Si to najdrahšie, Bella,“ povedal potichu. Neodpovedala som, len som silnejšie stisla končeky jeho prstov.


Chvíľu ani jeden z nás nehovoril. Snažila som sa držať viečka otvorené, ale bolo to ťažšie, ako som si myslela.
„Edward,“ zašepkala som, „som unavená-“ než som stihla čokoľvek dodať, rýchlo vstal, ako keby ho niekto vyplašil.
„Prepáč, Bella, už idem, oddýchni si. Nemal som ťa rušiť.“
„Počkaj!“ zavolala som za ním, keď bol už pri dverách. „Prídeš ešte?“
Moja otázka na jeho tvári vyvolala ten najnežnejší úsmev, aký som kedy videla.
„Ty vieš, že áno,“ odpovedal a odišiel.
Keď som zaspávala, bola som veľmi spokojná.

Na raňajšej vizite si ma prišiel pozrieť doktor Masen. Pod jeho skúmavým pohľadom som sa vôbec necítila príjemne.
„Takže vy budete asi veľmi častá návštevkyňa tejto nemocnice, ako vidím,“ povedal.
„Robím čo môžem,“ odvetila som a nechala ho zapisovať nejaké hodnoty z mojich prístrojov do karty.
„Mali by ste na seba dávať väčší pozor, byť opatrnejšia.“
Keď som mu na to nič nepovedala, blysol po mne pohľadom. „Neubližujete tým len sebe, ale aj ľuďom vo svojom okolí. Môjho syna nevynímajúc. A to mi trochu vadí.“
Skoro som sa neudržala a otvorila ústa po tom, čo hovoril.
„Ja s vaším synom nič nemám,“ bránila som sa.
„V to dúfam,“ povedal ešte a odišiel. Ja som zatiaľ rozdýchavala celý ten absurdný rozhovor.


Doktor Masen zapríčinil, že som sa opäť cítila trochu bezradne. Už som začínala mať pocit, že svoj život nejako ustojím, že nebudem iba handra, ktorou môže kdejaký chlapec vytrieť podlahu. A Edward... mala som ho rada. On bol presne ten typ muža, ktorému by som vedela dôverovať. Ktorému som dôverovať už začala. A ja som sa ho nechcela vzdať. Bol pre mňa dôležitý, mňa robil dôležitou. Vedel zmazať všetko zlé, čo sa mi kedy stalo.


Celú rozpoltenú ma našiel ocko.
„Ako sa cítiš, dievčatko?“ spýtal sa ma.
„Dobre,“ pousmiala som sa, „je mi oveľa lepšie. Ešte ma tie rebrá občas pobolievajú, ale myslím, že čoskoro by som mohla ísť domov.“
„O tom rozhodne lekár. Bolo by zbytočné sa hnať domov, keby to malo znamenať, že sa ti pohorší.“
Prevrátila som očami.
„Ako by sa mi mohlo pohoršiť? Veď som celá zasádrovaná a zvyšok tela je už v pohode. Nechcem tu ležať, necítim sa tu príjemne.“
„Je tu zlý personál?“
„Nie, to nie, ale-“
„Máš nejaké bolesti?“
„To nemám, ale-“
„Tak potom žiadne ale, Bella. Nebudeš vymýšľať, počkáš si, kým sa celkom nezotavíš.“ Prekvapovalo ma, vidieť otca takého rázneho a neoblomného. „Porozprávam sa s doktorom Masenom, ako dlho budeš ešte hospitalizovaná.“
„Dobre.“
Už som sa s ním nemala o čom baviť.
Ešte sme prehodili pár slov, než sa zdvihol s tým, že pôjde za tým doktorom a že mám poslúchať, zajtra príde.


Osamela som, ale nie nadlho. Ani som sa nestihla poriadne usalašiť v posteli, keď ktosi klopal na dvere.
„Ďalej!“
„Ahoj, Bell, niečo som ti priniesol.“ Edwardova hlava vykukovala spoza dverí s veľmi nákazlivým širokým úsmevom.
„Vážne?“
„Hej. Kniha a muffiny. Lebo poznám nemocničnú stravu.“
„Ty si perfektný!“ povedala som, keď mi podal papierové vrecko a knihu položil na nočný stolík. Vyzeral, že ho moje nadšenie potešilo a to mi spravilo ešte väčšiu radosť, lebo ja som ho chcela tešiť. Rozbalila som vrecúško a sladká vôňa mi hneď udrela do nosa.
„Hmmm, ďakujem. Čučoriedkové milujem.“
„Naozaj? Strašne som váhal. Vedel som, že čokoládovými nič nepokazím, ale tieto vyzerali lákavejšie.“ Opäť si prisunul stoličku.
„Sú dokonalé,“ hovorila som už s plnými ústami. „Ponúkni sa.“
„Nie, to som doniesol tebe.“
„Ale prosím ťa, nevymýšľaj. Daj si so mnou, lebo sa budem cítiť trápne, ako nejaký hladný vorvaň, alebo čo. Len si vezmi.“
„Ďakujem.“
Nevedela som sa prestať usmievať.
„Čo za knihu si mi doniesol?“ spýtala som sa a natiahla sa na nočný stolík. Jeho ruka vystrelila tiež a pri knihe sme zaváhali a jemne sa dotkli. Už ma nepustil, druhou rukou sa načiahol po knihu a položil mi ju do lona.
„Zbohom zbraniam?“
„Hemingway,“ dodal, ako keby som si to práve neprečítala na obale. „Je to môj obľúbený autor.“
„Naozaj? My sme mali v škole povinného Starca a more, ale myslela som, že sa zabijem skôr, ako to dočítam,“ priznala som. Zázrak nadvihol jedno obočie, kým sa hral s mojimi prstami.
„To vážne? Starec a more má v sebe toľko významov a vrstiev, že to nemôžeš brať ako nudnú knihu.“
„Prosím ťa, veď ma z tej ryby šlo už poraziť, dej sa stále točil dookola.“
„Lepšiu knihu o živote som ešte nečítal,“ namietol s pokriveným úsmevom. Bolo na ňom vidieť, ako so mnou nesúhlasí, ale nebral to vôbec osobne.
„Tak keď ma pustia domov, tiež ti niečo požičiam. A uvidíš, čo to bude za kniha o živote.“
„Veľmi rád si ju prečítam.“
Pousmiala som sa.
„O čom je táto Zbohom zbraniam? Zas sa tam bude sto rokov plaviť a loviť?“
„Nebude sa tam loviť,“ povedal, ako keby som povedala tú najväčšiu hlúposť na svete. „Aj keď loďka tam bude. Ale nič ti nepoviem, lebo nebudeš mať prekvapenie. Pekne si to len prečítaj.“

Prevrátila som očami.
„Prekvapenie, no jasne. Tak ja si to teda prečítam,“ uzavrela som.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  betuška (01.02.2015 00:12)

veľké potešenie za rýchly prídavok...sa teším, dúfam,že rodičia sa spamataj a mladých nebudeš moc trápiť inak samo

SestraTwilly

3)  SestraTwilly (31.01.2015 21:41)

100 bodov eMuska! Takto sa má pridávať,hoci ja by som zniesla aj dve,tri a aj viac kapitol denne .No nemôžeme byť nenásytní;).Pekne sa to vyvíja medzi nimi.Teším sa na pokračovanie.

emam

2)  emam (31.01.2015 20:27)

Páni, to byla rychlost. Super Jen bych snesla delší porci. To víš, čtenář je vždycky trochu nespokojen, když se začte a dál to ještě není

1)  Seb (31.01.2015 19:56)

Další kapitola takhle brzy? Krásná kapitola, moc se mi líbí,že je na tom Bella psychicky líp a Edward nemá chybu.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella