Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Po asi šiestich mesiacoch, možno viac... Snáď ste nezabudli. :)

„Bella, Bella, počuješ ma?“
Bola som v divnej polohe, v hrudi mi pulzovala bolesť a ťažko sa mi dýchalo. Z ľavej nohy mi vystreľovala bolesť do celého tela.
„Z-zázrak,“ vyjachtala som.
Svetlo. Ktosi mi svietil do očí baterkou.
„Bella, povedz niečo! Záchranka je na ceste, všetko bude v poriadku!“
Pomaly som si začínala spomínať, čo sa to vlastne stalo. Vedľa mňa Eric čosi zachrapčal, ale nerozumela som, čo. Bola som unavená, chcelo sa mi spať. Stisla som viečka a opäť sa ponorila do tmy.

Keď som sa znovu prebrala, ležala som v nemocnici. Za oknami bola tma, len mesačné svetlo presvitalo cez žalúzie. Strhla som sa, keď som zbadala, že v kresle je skrútená akási postava. Moje telo ešte pulzovalo bolesťou po tom nečakanom pohybe, kým si moje oči zvykali na šero a v tej postave rozoznali Zázraka. Na lícach som zacítila slzy.
„Edward,“ zachripela som, „Edward...“
Strhol sa rovnako ako ja pred chvíľou. Okamžite vstal, prešiel ku mne a jeho ruky sa ocitli na mojej tvári.
„To je dobré, Bella. Všetko je v poriadku.“
Pomaly sa mi vracali všetky obrazy z posledných neviem koľko hodín, zatiaľ čo mi Edward stieral slzy s nehou a milotou, na ktorú som nebola zvyknutá.
„Čo on?“ spýtala som sa.
„Len pár odrenín a mierny otras mozgu. Rozhodne si z toho vyšla horšie,“ povedal a zamračil sa. Ťažko som si povzdychla.
„Čo všetko mi vlastne je?“
„Zlomená jedna noha, pár rebier. Mala si vykĺbené plece a škrabance. Skoro som zošalel, keď som videl, ako to auto zišlo z cesty a skončilo na streche opreté o strom.“ Premáhal hnev, keď to hovoril, bolo to na ňom jasne vidno. Mne sa z toho chcelo plakať ešte viac, cítila som výčitky svedomia.
„Prepáč mi to prosím,“ povedala som. Zlomil sa mi hlas, keď som vzlykla. „Ja som nechcela, ja... ja...“
„Ššš, to je dobré, dievčatko moje, už je dobre, som tu s tebou.“
Jeho slová ma donútili uvedomiť si, že naozaj je tu, je so mnou v nemocničnej izbe teraz, uprostred noci.
„Koľko je hodín?“
„Je pol tretej v noci.“
Zhlboka som si povzdychla, pričom som zacítila tlak na hrudi. Jasne, tie rebrá...
„Ďakujem ti za všetko, Edward. Ale mal by si sa ísť vyspať. Choď domov.“
Moje slová ho prekvapili.
„Nepotrebujem sa ísť vyspať,“ skúsil naliehať. S jemným úsmevom som natiahla ruku a pohladila ho po líci. Pod dlaňou som cítila jeho horúcu kožu a krátke strnisko. Privrel oči a pritisol svoju tvár hlbšie do mojej dlane.
„Som ti veľmi vďačná, Edward. Chcem, aby si si poriadne oddýchol. Dnes si toho pre mňa toľko urobil, zaslúžiš si aspoň zdravý spánok. Prosím.“ Otvoril oči a láskavo mi pozrel do tváre. Napadlo mi, že nemá žiaden dôvod ma vypočuť, pretože on ma pred kinom tiež prosil a ja som sa na neho zvysoka vysrala, ale už tak som mala výčitky svedomia.
„Nevieš si predstaviť, aký som mal o teba strach. Šialený. To sa nedá, proste ťa tu nechať samu.“ Hravo mykol plecami, ako keby hovoril o tom, že ho vytáča ustavičný dážď, ale nič s tým neurobí a nestojí mu to za kúsok žlče.
Povzdychla som si, tento raz už naozaj bezmocne.
„Tak si aspoň ľahni tu ku mne.“ Obdivovala som, s akou ľahkosťou Zázrak nadvihol jedno obočie. „No fakt, nenechám ťa spať v tom hnusnom kresle,“ rozhodla som a pokúsila sa aj s tými všetkými sadrami posunúť viac ku kraju postele. Edward si s pokriveným úsmevom a jemným zavrtením hlavy vyzliekol bundu a ľahol si vedľa mňa. Vôbec mi nevadilo, že sa musíme navzájom dotýkať. Ešte som cítila, ako sa mi jednou rukou preberá vo vlasoch, ale ani som nestihla nejako reagovať, už som spala. Hej, aj dnes sme si mali povedať ešte veľa vecí, ktoré ostali visieť vo vzduchu. Ale nateraz neboli zas také potrebné.

Zobudilo ma hneď niekoľko vecí naraz. Hluk a... hluk. A zastonanie. Keď som rozlepila oči, vo dverách izby stál ocko oblečený v uniforme. Vedľa mňa nikto neležal. Vlastne... Edward sa pomaly zdvíhal zo zeme s polovicou tváre otlačenou od spánku. Bol rozkošný.
„Dobré ráno, šerif Swan,“ pozdravil ocka.
„Dobré ráno Edward. Bella,“ ocko kývol hlavou Edwardovým smerom a už sa hrnul ku mne, aby ma vystískal najsilnejšie, ako mu to moje zranenia dovoľovali.
„Ako ti je?“ spýtal sa.
„Dobre, už dobre.“
„Čo sa vlastne stalo? Buď si istá, že ten Yorkie si už nikdy nezajazdí.“
„Potom sa o tom porozprávame, oci.“ Váhavo som sa pousmiala. Nechcela som teraz rozoberať detaily tej nehody. Tiež som si uvedomila, že neviem, čo všetko mu chcem vlastne povedať.
„Ďakujem ti, Edward. Akosi vždy vieš byť nablízku, keď je moja dcéra v problémoch.“ Otec sa na mňa významne zadíval, zatiaľ čo to hovoril.
„Mrzí ma, že som nevedel pomôcť viac, šerif Swan.“
„Viac to už hádam ani nešlo,“ povedal a potriasol si s Edwardom rukou. „Mimochodom... je pol deviatej. Nemáš byť náhodou na ceste do školy?“
„Mám, šerif Swan,“ vyjachtal Edward a ja som si v jeho náhle široko roztvorených očiach všimla šok, priam až zdesenie. Na chvíľu sa zasekol, keď sa chcel so mnou rozlúčiť, ale nakoniec zamrmlal len: „Čau, Bella, dovidenia, šerif Swan,“ a rýchlym krokom zmizol na chodbe. Ocko sa samoľúbo zaškeril, ale iba na chvíľu. Potom na mňa pozrel prenikavými očami, ktoré som ja koniec koncov zdedila po ňom.
„Tak. A teraz mi povedz, čo presne sa tam v tom aute stalo.“
Myslela som si, že slovo poníženie pre mňa už neplatí. Že to jednoducho viac nejde, po všetkých tých veciach, čo som mala za sebou. Ale teraz, keď som ležala na nemocničnej posteli so sadrami všade navôkol a hľadela som svojmu otcovi do očí, kde som v kútikoch začínala tušiť slzy, presne tak som sa cítila.
„Bolo to vlastne nedorozumenie, ja... ja...“ Nevedela som, čo povedať. „...Ja som to s ním nechcela,“ povedala som po hlbokom nádychu s pohľadom zabodnutým do prikrývok. Otec ma vzal za ruku a stisol ju.
„Vieš, ja by som sa ťa snažil pochopiť, kebyže... ale som rád, že... hm.“ Ukončil to. Poznala som ho príliš dobre na to, aby mi bolo jasné, čo chce povedať, dokonca že je to natoľko osobné, že má problém to vysloviť.
„Aj ja som rada. Mohla som dopadnúť aj horšie.“
Nastala trápna chvíľa ticha. Potom ocko zas prehovoril: „To mu ešte spočítam. Svoj vodičák neuvidí až do smrti a ešte jeden prehrešok a...“
„Nerieš to, oci,“ povzdychla som si rozladene. Nepáčilo sa  mi, že to stále rozoberal.
„Aké nerieš to?“ vyhŕkol.
„Aké nerieš to?“ napodobnila som ho. „Vďaka Edwardovi všetko šťastne dopadlo a viac si už neželám to ďalej rozoberať.“
Obaja s otcom sme vyzerali ako oduté urazené deti.
Každopádne – mala som pravdu. Vďaka Zázrakovi...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  betuška (31.01.2015 17:48)

tak som to prečítala dneska znova pri vedomí...som si to užila...príbeh a tvoju krásnu slovenčinu...naozaj

7)  flautistka (31.01.2015 16:12)

Tahle povídka je tak úžasně napsána..je v ní mnoho smutku, ale i naděje...kéž by byla dokončena...

6)  Seb (31.01.2015 10:34)

Jsem ráda, že jsi přidala další kapitolu, přečetla jsem si při té příležitosti celou povídku od začátktu a zase jsem si čtení moc užila.
Děkuju.

5)  evelsten (31.01.2015 00:38)

je úplne skvelé, že si späť aj s poviedkou A vôbec som nemusela čítať predchádzajúce časti, pretože táto poviedka a ty ako autorka, ste nezabudnuteľné Teším sa na ďalšiu kapitolku a dúfam, že bude čoskoro

4)  betuška (31.01.2015 00:07)

kto by čakal do zajtra...to je tá skvelá poviedka pri ktorej sa strašne bavím...eMuška v nej pojedla všetku vtipnú kašu sveta a pritom je to tak dojímavé a smutné zároveň,že by jeden plakal a už neprestal...

3)  betuška (30.01.2015 23:51)

asi si tiež budem musieť dať opáčko aby som vedela o čo kráča;) takže zajtra

emam

2)  emam (30.01.2015 23:02)

Dala jsem si dnes večer Ve vlhké trávě a musím poděkovat za výbornou společenost ;) Těším se na pokračování

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (30.01.2015 21:32)

No teda, ja som si musela prebehnúť predchádzajúce kapitoly,aby som si spomenula .Asi sa riadíš heslom,že opakovanie je matka múdrosti ,ale nevadí,lebo to stálo za to.Ja len dúfam,že na pokračovanie nebudeme čakať zase šesť mesiacov,alebo aj dlhšie:p .Pekná kapitolka,pekná poviedka...len ju dopíš.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek