Sekce

Galerie

/gallery/vera_pelle.jpg

Táto poviedka mi napadla v Bulharsku, keď sme spomínali na dovolenku v Taliansku :-), lebo vtedy v uličkách predavači pri obchodoch s kožou vykrikovali: "Vera pelle!" čo znamneá  Pravá koža... Dúfam, že sa vám to bude páčiť - snažila som sa popustiť od môjho kameňa úrazu - večnej sentimentality :-D. Predom ďakujem za každý jeden koment.

   „Alice, nechaj ma, vieš, že si oblečiem to, čo mi dáš!“ snažil som sa skrotiť malé tornádo, čo sa hnalo nákupným centrom, no to dokázal len jej manžel, ktorý bol práve na hony vzdialený a dokonca na love.

  „Ples vo Volterre sa nekoná každý deň, potrebujem ťa tu. Ja ešte pôjdem do jedného obchodu, ty sa môžeš prejsť po námestí či kde. Potom ťa nájdem a pôjdeme späť do hradu,“ nakázala už jej nebolo. Nechal som to tak, nech sa dieťa pohrá... Zahol som do úzkej uličky, plnej výkladov s najrôznejším tovarom, hádam aj od výmyslu sveta. Zaujala ma však jedna zastrčená stavba. Bol to malý tehlový domček, obrastený vinnou révou, hrozno bolo temnej fialovej farby a nádherne zdobilo celú budovu. Vošiel som dnu. Za pultom sedela akási žena a zohýbala sa nad nejakou prácou.

  „Dobrý deň,“ prehovoril som plynulou taliančinou. Žena vzhliadla.

  „Aaa!“ vykríkla. Nechápal som, čo sa deje. Odniekiaľ zozadu vybehlo dievča, mohol som na nej oči nechať. Prišla skontrolovať, čo sa stalo, prečo tá žena toľko kričí.

  „Čo sa deje?“ spýtala sa. Žena len na mňa ukázala prstom. Dievčininu tvár preťal des. V ten moment ma akosi divne pichlo pri srdci, nechcel som, aby sa bála. Akoby počula moje myšlienkové pochody, jej tvár sa vyjasnila. „Starká, on nepatrí k nim. Pozri sa na jeho oči,“ kývla smerom ku mne. Žena si ma nedôverčivo prezrela.

  „Odkiaľ pochádzaš cudzinec?“ spýtala sa. Dúfam, že ešte nenadišiel jej čas, pomyslela si. Bol som celkom mimo. Vari ma spoznala? Pozná upírov? Koho myslela tými, ku ktorým vraj nepatrím?

  „Som z Ameriky,“ odvetil som.

  „Teší ma, ja som Bella,“ prehovorila dievčina, teraz už anglicky.

  „Edward, Edward Cullen,“ predstavil som sa.

  „Cullen. Carlisle Cullen?“ vydýchla.

  „To je môj otec.“ Odkiaľ ho pozná? S vypleštenými očami, v ktorých jej hrali drobné iskierky ma sledovala.

  „Ako dlho sa chcete zdržať vo Volterre?“ zvedavo naklonila hlavu nabok.

  „Prišli sme len na ples, zhruba o týždeň by sme mali odísť späť do Forksu, to je naše terajšie bydlisko,“ vysvetlil som. Prečo jej to hovorím? Zarazil som sa. Možno si ma podmanila svojim nežným hlasom, nádhernou tvárou, lesklými, kučeravými vlasmi.

  „Aha,“ prikývla. Jej stará mama sa zatiaľ vrátila k robote. Jednako nám nerozumela a možno pochopila, že im nechcem ublížiť. Sledoval som, čo to vlastne robí.

  „Ukážem ti to?“ ozvala sa Bella. Prikývol som a nasledoval ju dozadu. Sadla si na stoličku a vzala do ruky akýsi kúsok kože.

  „Čo to je?“ vyzvedal som.

  „My so starkou tu vyrábame kožené náramky, tašky, všeličo možné,“ žiarivo sa usmiala a ja som šiel do kolien.

  „Mohla by si mi tiež niečo vyrobiť?“ spýtal som sa po chvíli, čo som sledoval, ako jej ruky prechádzajú po koži. Tak rád by som s ňou menil...

  „Samozrejme,“ jej plné pery sa roztiahli do ďalšieho oslnivého úsmevu.

  „Dobrý deň,“ začul som spredu Alicinu taliančinu. Tentoraz už žena nevykríkla, vedela, že jej neublížime i keď v myšlienkach jej koloval strach a v krvi adrenalín.

  „Už budem musieť ísť,“ vstal som a zamieril za sestrou.

  „Zajtra sa zastav, budem mať hotový ten náramok,“ rozlúčila sa, vtisla mi bozk na líce a zmizla vzadu. Ostal som stáť ako oparený.

  „Poď,“ potiahla ma Alice za ruku. Nebol som schopný zo seba vypraviť ani len pozdrav...

 

  V hrade som sedel na posteli a v mysli mal len tú dievčinu, Bellu. Stále som cítil jej horúce pery na mojej tvári. Chcel som byť s ňou, hoc bola opradená pavučinou záhad a tajomna. Vari vedela o upíroch, vedela, že som vegetarián a neublížil by som jej? Hm... toto bude tvrdý oriešok.

 

  Na druhý deň som sa nervózne prechádzal po chodbách hradu. Čakal som kedy zájde slnko za mraky, aby som konečne mohol vyjsť do ulíc, za ňou. Možnosť sa mi naskytla až okolo štvrtej hodiny poobednej. Vtedy konečne nehrozilo, aby som prezradil našu existenciu. Zašiel som presne do tej malebnej úzkej uličky, kde som sa ocitol i včera. Bella už čakala pred obchodíkom na stoličke, sklonená nad prácou.

  „Ahoj,“ pozdravil som ju. Zdvihla ku mne tvár a v čokoládových očiach sa jej zaiskrilo.

  „Prišiel si,“ vydýchla omámene a vstala. Usmial som sa. „Mám tu pre teba to, čo si chcel,“ otočila sa a podala mi vrecúško z kože.

  „Je to krásne, ďakujem,“ vzal som si ho.

  „Ono je to vnútri,“ prevrátila očami. Keby som sa mohol červenať, bol by som ako jabĺčko. Z vrecka som vybral zapletaný náramok s drobunkým príveskom. „To aby si na mňa nezabudol,“ zašepkala, „a aby si ma nosil vo svojom srdci,“ položila mi ruku na hruď, presne tam, kde kedysi bil ten vzácny orgán, ktorý teraz skoro až bolestne poskočil od radosti. Bola blízko, príliš blízko, v mojom vnútri sa odohrávalo úplné šialenstvo. Moje ruky sa samovoľne zdvihli a obtočili sa okolo jej útleho pása. Sklonila tvár, no nevyvliekla sa mi.

  „Mal by si už ísť,“ povedala, ale stále ma nepúšťala.

  „Zajtra za tebou zas prídem,“ zašepkal som. Smutne sa usmiala.

  „Zajtra tu už asi nebudem,“ na krátku sekundu jej pery skopírovali tvar tých mojich a zmizla vo vnútri obchodu.

  „Bella, stoj!“ skríkol som a snažil sa ju zadržať, no na dvere nalepila ceduľku – Zatvorené

  „Ti amo più della vita,“ zašepkala a zmizla vo vnútri. Milujem ťa viac ako svoj život. Zavzlykal som. Prišiel som o ňu. Bože, čo som ti spravil, že si mi doprial len krátke sekundy šťastia? Obmedzený čas, ktorý som ju smel držať v náručí?

 

 

  Sledovala som ho spoza pultu. Sedel v prachu na ceste a so sklonenou hlavou žmolil v rukách darček.

   Prepáč, Edward, nechcela som Ti ublížiť, nikdy, no Osud si to niekedy vyžiada...

 

 

  Neviem, kto ma dopravil do izby, neviem, kto ma obliekol to tmavého obleku, neviem, kto ma doviedol na ples, no odrazu okolo mňa krúžili páry v drahých róbach a bavili sa v spoločnosti kráľovskej rodiny. Myslel som na ňu. Na kúzelnú vílu z rozprávky, čo mi darovala život, nádej na krásnu budúcnosť a rovnako tak mi všetko vzala. S posledným bozkom som prišiel o možnosť opäť voľne dýchať. Boli to len sekundy, no činili ma dokonale šťastným.

  „Edward,“ zašepkala mi Esmé do ucha, „poď do izby, zbalíme sa a pôjdeme domov,“ stisla mi plece. Dobre to dopadne, uvidíš, poslala mi v myšlienkach, keď som vstával.

  „Ach, moji milí priatelia, vy už odchádzate?“ spýtal sa Aro. „Predpokladám, že žiaden z vás sa ku mne nechce pridať,“ s nádejou si prehliadol „talentovaných“ z našej rodiny. Záporná odpoveď preňho však neodradila. „Ešteže sme akurát dnes premenili jedno veľmi talentované dievča, akurát na výročie. Bude veľmi vzácna,“ oči mu zažiarili.

 

  Snažil som sa nemyslieť. Nemyslieť na nič, na nikoho. Lepšie povedané – na ňu. Pripomínalo mi ju snáď všetko. Paradoxom bolo, že som chcel zabudnúť, no stále som na ruke nosil ten náramok, ktorý mi dala. Utkvela na ňom jej vôňa. Vždy som ho mal pri sebe a cítil sa aspoň trochu pri nej.

  „Edward,“ Alicina strapatá hlava nakukla do mojej izby. „Potrebujem...“

  „Fajn,“odkýval som jej jej požiadavku a vstal z postele. Súrne som potreboval zmeniť prostredie, inak by som sa zbláznil – upír, neupír

 

  Sadol som za volant a viezol Alice do Tacomy. Nákupy. Aj vtedy... AU!!! To bolo nefér!

  „Ja idem ešte tu, ty sa môžeš niekde prejsť,“ povedala.

  „Alice,“ zavrčal som. Prečo mi to robí?

  „Choď už,“ prevrátila očami a zmizla medzi regálmi.

  Prechádzal som sa po obchodnom centre a prešil každý jeho zapadnutý kút. Našiel som aj drobný obchodík s koženými výrobkami. Pichlo ma pri srdci. Opäť som si spomenul na moju Bellu.

  Vošiel som dnu, len tak pre zaujímavosť. Chcel som ešte viac rozdrásať svoje už aj tak ubolené vnútro. Za pultom sedela žena, čo sa skláňala nad budúcim príveskom.

  „Valéria, doniesla som tie...“ Spoza regálu vybehla...

  „Bella,“ vydýchol som. Vždy som veril, že snívať nemôžem, no teraz, akoby som sa opäť ponoril do rozprávkovej ríše, kde je všetko možné.

  „Edward,“ zašepkala. Ach, láskavý prelud! Prosím, nech sa všetko toto stane skutočnosťou.

  „Láska, si to naozaj ty?“ podišiel som až úplne k nej. „Preboha,“ vzdychol som, keď som sa jej zahľadel do očí. Boli zlaté, naozaj zlaté.

  „Prekvapenie?“ zatiahla. Jej hlas znel ešte kúzelnejšie.

  „To... to ty si bola premenená v deň výročia Volterry?“

  „Miláčik, Aro si ma vybral už skôr, nesmela som ti nič prezradiť a ty... proste...“ zajakávala sa.

  „Chceš ostať so mnou, už navždy?“ skočil som jej do reči.

  „Navždy,“ svoje slová potvrdila nežným bozkom...

 

 

 

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ireen

6)  ireen (01.04.2012 13:52)

Kdyby se všech nástrah v životě šlo vyvarovat tak lehce a doufat v takové štěstí!!! :) :) :)
Krásná romantika!
Děkuju!

kajka

5)  kajka (24.03.2012 08:30)

eMusko, na troše sentimentality nevidím nic špatnýho, kdyby se svět řídil jenom logikou, bylo by to studené a smutné místo pro život.;) Tvoje povídka je moc krásná a jemně snová. Pravá romantika, nic přeslazeného. Nápad, jak přišel Edward k náramku, se mi moc zamlouvá.

4)  Fanny (23.10.2010 19:17)

Krása, opravdu nádherně popsané

3)  Aalex (07.10.2010 19:50)

Krásné, romantické a taky se mi moc líbí ten nápad s náramkem.

SarkaS

2)  SarkaS (05.10.2010 10:40)

Emí to bylo moc krásné, sice si amyslím, že by ji Aro jen tak pustil,a le je to takové příjemně snílkonvské.

Bye

1)  Bye (05.10.2010 09:22)

eMusko, to bylo krásné, svěží, povzbudivě romantické!
Hrozně se mi líbil ten nápad s koženým náramken. Jestli se nemýlím, tak Edward jeden takový nisil. Takže tady mu ho vyrobila Bella? Wow!
Ze všech perel, vybírám dvě nej:
"v myšlienkach jej koloval strach a v krvi adrenalín."
"položila mi ruku na hruď, presne tam, kde kedysi bil ten vzácny orgán, ktorý teraz skoro až bolestne poskočil od radosti."

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek