31.12.2012 [18:15], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 3×, zobrazeno 2121×

Táto poviedka naväzuje na 6. kapitolu Zatmenia - Švajčiarsko. Bella je po Edwardovom príchode z lovu naštvaná a rozhodne mu to dá riadne najavo. Už má dosť toho, ako ju Cullenovci i Jacob neustále ochraňujú a preto sa rozhodne odísť a "spáliť" za sebou všetky mosty z minulosti. Ale minulosti sa nedá ujsť a upírom už vôbec nie! Obzvlášť, keď sa vám jeden z nich začne vkrádať do snov. Všetko ešte viac skomplikuje Bellin zhoršujúci sa zdravotný stav. Ako na to zareagujú Cullenovci? A čo Edward? A kto je ten tajomný upír zo sna? A čo s tým má spoločné Volterra?

1. časť

Zabuchla som dvere a nahnevane som sa vydala k domu. Alice šla za mnou, napriek tomu, že ju nemrzelo, čo urobila.

„Držať rukojemníka je zábava,“ zašvitorila, keď mi otvárala dvere.

„Smiem si požičať mobil?“ spýtala som sa Esme, ktorá mi ho ihneď podala.

Vytočila som číslo. Telefón zazvonil a ozvalo sa pípnutie.

„Máš problém. Obrovský! Porozprávame sa doma a modli sa, aby ma dovtedy hnev prešiel,“ dodala som a hodila mobil späť k majiteľke.

„Chceš manikúru?“ zašvitorila Alice.

„Prestaň, prosím ťa!“ sarkasticky som odvrkla a vybrala som sa hore do Edwardovej izby. Sprevádzal ma Alicin smutný pohľad.

Keď som sa prebudila, bolo už skoré ráno. Prekvapilo ma, že sa cez závesy predierali slnečné lúče. Slnko nebolo vo Forks každodenným javom. Prudko som sa posadila.

„Dobré ráno!“ ozvalo sa z kúta izby.

Mykla som sa.

„Ako pre koho,“ odvrkla som.

„Veľmi sa na mňa hneváš?“ spýtal sa, akoby mu nedošlo, v akej som nálade.

„Nie, nehnevám,“ zasyčala som. „Som naštvaná.“

„Mrzí ma, že som ťa nahneval,“ povedal sa a prepaľoval ma zlatými očami.

„Nahneval si ma? Nie, to nie je ten správny výraz. Som rozzúrená!“ Posledné slovo som doslova vyštekla.

„Bella, ja sa ospravedlňujem...“ začal, ale ja som ho prerušila.

„Veď máš aj za čo!“ zakričala som.

Povzdychol si a pristúpil ku mne.

„Bella, ja sľubujem, že niečo podobné už nikdy nespravím,“ povedal a položil mi ruky na ramená. Striasla som ich.

„To si píš, že niečo také už neurobíš,“ povedala som tvrdo. Pozrel na mňa s bolesťou v očiach. Na niekoľko sekúnd mi ho prišlo ľúto, ale uvedomila som, že teraz nesmiem popustiť.

„Bella, počkaj!“ zakričal, keď som vybehla z izby a rútila sa dolu schodmi.

„Urobím, čo budeš chcieť,“ prosil. Obrátila som sa s prekvapeným výrazom na tvári.

„Naozaj?“

„Áno. Urobím čokoľvek.“

„Takže ti nebude vadiť, keď pôjdem zajtra za Jacobom?!“ opýtala som sa.

Vedela som, že som udrela na „citlivú strunu“, pretože Edward sa zatváril akoby práve prežuval citrón.

„Bella, snaž sa ma pochopiť! Mám o teba strach! Alice vôbec nevidí, či si v poriadku...“

„Nie, ty ma počúvaj! Toto ma už nebaví. Neustále kontroly, sledovanie... Tvoja žiarlivosť už nadobúda obludné rozmery. Si chorý! Mal by si sa dať liečiť! Som ľudská bytosť a mám právo na súkromie! A ty pokojne dáš úplatok vlastnej sestre, aby ma uniesla a držala v dome proti mojej vôli!“ kričala som na celý barák a ani som si nevšimla, že svojim krikom som vyrušila ostatným členov Cullenovskej rodiny, ktorí sa zvedavo zišli v jedálni, kde sme si s Edwardom „vymieňali názory“.

„Môžu ti ublížiť!“ argumentoval Edward v snahe presvedčiť ma o nebezpečenstve vlkolakov.

„Blbosť! Strávila som s nimi niekoľko mesiacov a nikdy mi neublížili. Tu som bola len párkrát a vždy som bola v ohrození života. Keď som sem prišla prvýkrát, chcel ma James zabiť. A na moje narodeniny som takmer skončila ako Jasperov dezert.“

Za chrbtom som počula prudký výdych, ale vedela som, že sa nesmiem otočiť. Nechcela som sa dívať do Esmeinej smutnej tváre, do Jasperových očí plných viny alebo na Alicin nešťastný ksichtík.

„Počúvaj ma, Edward, a počúvaj ma pozorne! Už neznesiem takéto zaobchádzanie! Mám po krk tvojich majetníckych sklonov! Ja nie som zlatý slávik lapený a držaný v klietke! Akoby nestačilo, že najbližší rok sa nebudem môcť pohnúť z domu, aby som niekoho nezabila. Som človek a nie hračka, s ktorou si môžeš robiť, čo chceš! Nie som bábika, ktorú tvoja sestra môže obliekať, česať a vláčiť po nákupoch!“

Dívala som sa Edwardovi do tváre a mala som pocit, akoby sa mal každý chvíľu rozplakať. Jeho zmučené oči prezrádzali, koľko bolesti som mu svojimi slovami spôsobila.

Zhlboka som sa nadýchla pripravená preniesť vetu, ktorá určite zmení môj doterajší život.

„Myslím, že je najvyšší čas náš vzťah ukončiť.“

Cullenovci sa na mňa dívali so šokujúcim výrazom na tvári. Akoby nechceli veriť vlastným ušiam. Alice sa spamätala ako prvá a rozbehla sa za mnou.

„Bella, počkaj!“ zakričala a položila mi ruku na plece. Zúrivo som ju striasla.

„Bella, musíš nás pochopiť! Chceme ťa len chrániť...“ začala, ale ja som ju ostro prerušila.

„Chrániť? Chrániť pred kým? Pred priateľmi? Pred Jacobom? Pred Victoriou?“

„Pred všetkými,“ dodal ticho Jasper.

„Bella...“ začala čiernovláska znova, ale zastavila som ju mávnutím ruky.

„A ty!“ ukázala som prstom na Alice. „Myslela som, že si moja kamarátka...“

„Ale veď som!“ snažila sa ma presvedčiť drobučká dievčinka, ale ja som jej nedovolila dohovoriť.

„Nie, ty sa tak len tváriš! Pretože si začínam myslieť, že ak by ti Victoria dala žlté Porshe Turbo, tak by si ma jej pokojne dala. Alebo nie?“

Viem, bola som možno trochu krutá, ale Edward s Alice si to zaslúžili. Otočila som sa a pobrala sa ku dverám.

„Bella!“ zakričala Alice zúfalo.

Neotočila som sa a vzala si kľúče zo stola.

„Auto nájdeš pred domom," povedala som bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Naštartovala som Alicinho žltého miláčika a odišla.

Charlie ma, už prirodzene, čakal doma. Rýchla jazda autom mala svoje priaznivé účinky. Dostatočne som sa upokojila, takže Charlie nič nezbadal.

„Ako bolo?“ spýtal sa, zatiaľ čo jedol špagety s omáčkou, ktoré som mu včera pripravila.

„Fajn. Alice na mne skúšala nové účesy a oblečenie. Proste typický pyžamový večierok,“ povedala som. Snažila som sa znieť presvedčivo, ale Charlieho som neoblafla. Bol príliš pozorný a všímal si maličkosti. Teraz už viem, po kom to mám.

„Naozaj je všetko O.? Zdáš sa byť trochu naštvaná,“ opýtal sa nedôverčivo.

„Kdeže, všetko je fajn,“ dodala som naoko veselo, zatiaľ čo som umývala riad. Naozaj by sme si mali čoskoro kúpiť umývačku.

Charlieho som príliš nepresvedčila, ale nechal to tak.

„Čie je to auto pred domov? Edwardovo?“

„Nie, je Alicino. Edward jej ho dal k sviatku.“

„Alice má narodeniny? To som netušil. Čo si jej dala ty?“ spýtal sa prekvapene.

„Večierok," odvetila som a odišla do svojej izby.

Na druhý deň som nešla do školy. Vyhovorila som sa na bolesť hlavy a Charlie mi napísal ospravedlnenku, takže som zostala doma, aj keď nič nenamietal proti návšteve La Push ešte v ten večer.

S Jakom sme sa zvítali ako starí kamaráti, čo sme aj boli. Predtým!

„Konečne si tu,“ vítal ma. „Už som sa bál, že ťa neuvidím.“

„Bodaj by si ma mohol vidieť, keď mám miesto kamaráta podrazáckeho hajzla.“

Moje slová boli kruté, ale ja som bola naštvaná, takže som sa nimi teraz nemohla zaoberať.

Jacob sklonil hlavu.

„Prepáč, viem, že nie je ospravedlnenie preto, čo som urobil, ale..."

„Ale...?“

„Prepáč, zachoval som sa ako idiot.“

„Nie, ty si sa zachoval ako vždy. Pretože ty si idiot!“

Jacob vedel, že si to u mňa len tak ľahko nevyžehlí, ale nevzdával sa.

„Môžeš mi odpustiť?“

„Odpustiť áno, ale zabudnúť? To nikdy! Už ti nikdy nebudem môcť veriť.“

Jacob pochopil, že cestu k môjmu srdcu má navždy zarúbanú a môže byť rád, ak zostaneme kamarátmi. Slovo „najlepší“ už neprichádza do úvahy.

Keď som sa konečne rozhodla ísť do školy, nečakalo ma nijaké prekvapenie. Na parkovisku stálo strieborné Volvo a jeho majiteľ sedel vo vnútri. Keď ma uvidel prichádzať, rozbehol sa ku mne.

„Bella, počkaj!“ snažil sa ma zastaviť, ale ja som sa nedala a vykrútila som sa mu.

„Nechaj ma na pokoji!“ povedala som a odišla do triedy.

V tej deň mi prialo šťastie. Ani jednu hodinu som nemala s kýmkoľvek od Cullenovcov. Až na poslednú. Biológiu!

„To zvládnem,“ opakovala som si cestou do učebne. Keď som vošla, už na mňa čakal na obvyklom mieste. Nevšimla som si jeho prekvapené pohľady, keď som podišla k Benovi.

„Mohol by si pre mňa niečo urobiť?“ spýtala som sa ho.

„Jasné! Čo potrebuješ?“ spýtal sa ma zarazene. Ben vôbec netušil, čo by som mohla od neho chcieť.

„Mohol by si si sadnúť k Edwardovi?“ vysvetlila som mu.

Jeho prekvapený pohľad stál za to.

„Ak mu to nebude vadiť...“ odpovedal a zdvihol sa.

„Dík,“ šepla som sa sadla som si na jeho miesto vedľa Angely.

„Vy ste sa pohádali?“ pýtala sa a ja som len mlčky prikývla.

Kútikom oka som zazrela Edwardovú tvár, keď si vedľa neho sadol Ben. Bola plná bolesti.

Do jedálne som sa dostala ako posledná, hoci učebňu som upúšťala medzi prvými. Chcela som sa vyhnúť rozhovoru s Edwardom.

V jedálni výsluch pokračoval.

„Čo sa stalo medzi tebou a Edwardom?“ spýtala sa ma Jessica.

„Jess, to nie je tvoja starosť. Daj jej pokoj!“ prikázala jej Angela. Milé dievča tá Angela! Na moje šťastie nie tak chorobne zvedavá ako Jessica. Našťastie, tá sa ma už nič nepýtala a nechala ma na pokoji. Nedokázala však zakryť radosť nad našou krízou. Vedela som, že stále má o Edwarda záujem. Ale ani Mike „neronil“ slzy nad mojich trápením. Stále dúfal, že by som oňho mohla prejaviť záujem. Mal vytrvalosť, chlapec!

Takáto atmosféra trvala asi týždeň. Každý deň som sa Cullenovcom úspešne vyhýbala a oni po niekoľkých pokusoch vzdali úsilie o kontakt so mnou.

V piatok nám odpadla hodina biológie, čo som privítala s nadšením, pretože som sa potrebovala pobaliť pred víkendovým pobytom v La Push.

Vyšla som na parkovisko a takmer sa mi zastavilo srdce, keď som zbadala, kto sa opiera o dvere môjho nákladiačika.

koniec 1. časti

2. časť

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  dorianna (31.12.2012 20:45)

1)  Jalle (31.12.2012 20:43)

Bella si teda nenechá skákať po hlave

1