Sekce

Galerie

/gallery/roh.jpg

Nočná limonádka...

„Edward?“ ozvalo sa v telefóne.
„Alice!“ vyhŕkol som potešene. „Ako sa máš? Čo je doma nové?“
„Dokopy nič, asi ako každý jeden deň. Škola, práca, lov... Ty sa pochváľ, čo pekné si zažil na svojich cestách?“
„Je to fascinujúce! Je toľko nádherných miest, ktoré som navštívil, a toľko ďalších, ktoré ešte chcem vidieť!“ V mysli sa mi prehrávali všetky pamiatky i prírodné úkazy, čo som doteraz minul.
„Takže sa asi nehodláš tak skoro vrátiť, čo?“ zamumlala moja sestra a jej hlas posmutnel. Zhovievavo som sa usmial, aj keď nemala šancu vidieť ma.
„Prepáč, ale ešte chvíľu to potrvá,“ odvetil som a samotného ma mrzelo, že jej svojím príchodom nemôžem spraviť radosť. Ani jej, ani zvyšku rodiny.
Povzdychol som si.
„Všetkých odo mňa pozdravuj, dobre?“
„Dobre. Oh, počkaj, Edward, ešte nevešaj!“ vykríkla, keď som šiel stlačiť červené tlačidlo.
„Čo je, Alice?“
„Kde si teraz?“
„Tajmýrsky polostrov, Rusko, dievča!“ zaškeril som sa a sám sebe v hlave pogratuloval. Bolo skvelé, že sa mi podarilo dostať až sem.
„Dám vedieť Jazzovi, robí si virtuálnu mapu tvojich ciest, alebo také niečo, neviem, ale robí to pekné farebné čiary po celej Európe,“ zachechtala sa a ja s ňou. Áno, v tom okamihu mi chýbali.
„Viem, že takto si šťastný,“ povedala zmierlivo. „Len ma mrzí, že to nie je pri nás.“
„Alice, s vami som ten najšťastnejší, to mi môžeš veriť! Ale potreboval som...“
„Ja viem, braček,“ skočila mi do reči, „maj sa tam pekne. A ak by si náhodou zašiel ešte severnejšie – pozdravuj tučniaky!“

Telefón som si vložil späť do batoha a rozhliadol sa okolo. Všade sa rozliehali len roviny s tundrami, zafírové oká malých jazier, kam dovidím len ticho, z jednej strany more, z druhej nížina... Dokonalý pohľad. Nadýchol som sa chladného vzduchu, ktorý mal svoju osobitú vôňu mrazu, smrti a korenia. Uvoľnene som sa rozosmial a rozbehol som sa naprieč krajinou. O dva dni som už putoval po Kamčatke. Ak zájdem severnejšie, na Aljašku to bude iba skok. Možno doslova. Ešte chvíľu som pozoroval modrý horizont, potom som sa otočil a znovu sa rozbehol. Mal by som si zájsť ešte na lov...

Na Sibíri bola moja hlavná strava losy. Boli asi všade, dokonca si ich ľudia chovali ako dobytok. Aké nepatričné! Ako rýdzemu Američanovi mi to prišlo dokonca vtipné. Chovať doma zvieratá, ktoré som naučený vídať len vo voľnej prírode... Ale čo, iný kraj, iný mrav, povedal som si a skočil jednému statnému kusu po krku.
„Hej!“ ozvalo sa, keď som dopil. Okamžite som sa otočil, pripravený zaútočiť. Predo mnou stálo dievča. Mladá upírka, čo na mňa upierala svoj vyčítavý pohľad.
„Ten bol môj!“ povedala rozladene a zabodla do mňa pichľavý pohľad. Odrazu som nevedel, ako by som sa mal zachovať. Jej oči vyzerali také strhané, ale pritom nádherne hlboké, na jednej strane podivne neúplné, na druhej tie najvýrečnejšie studne.
„Ja... mrzí ma to. Chcem povedať – teda... Nechcem som ti vysať... tvoje jedlo,“ vyjachtal som zo seba a odrazu som nevedel, čo s rukami. Bola na nich krv jej losa. Dohája, ako sa odčiní niečo podobné?
„Ber to čert,“ odfrkla si a otočila sa, aby mi vzápätí mohla zmiznúť z dohľadu. Rozutekal som sa za ňou.
„Počkaj! Stoj, nikam nechoď!“
Zastala. Teraz už vyzerala, že naozaj každú chvíľu vypení.
„To vážne? Zješ mi večeru a potom ma ešte zdržuješ? Ja nemám času nazvyš,“ zamrmlala.
„Hm, máš predsa večnosť,“ povedal som nerozumejúc jej slovám. Ona iba nadvihla jedno obočie a založila si ruky na bokoch.
„Čo chceš?“
„Máš zlaté oči,“ povedal som.
„Och, pán chytrý.“ Fľochla po mne pohľadom a prevrátila očami. Zatriasol som hlavou. Ak sa neskonsolidujem do piatich stotín, spravím zo seba totálneho vola... Ak teda pôjde zachrániť to, čo som už stihol pohnojiť.
„Chcel som tým povedať – nemyslel som, že okrem mojej rodiny a priateľov na Aljaške je ešte niekto iný, kto takto žije.“
„Ja už nežijem,“ namietla rozmrzene a zamračila sa.
„Ja... myslel som tým...“
„Ale mne je totálne jedno, na čo myslíš,-“ povedala a jej hlas ostal visieť vo vzduchu, ako zaváhala nad mojim oslovením.
„Edward.“
„Edward. Vieš čo, Edward? Choď dohája. Edward.“
„Ale počkaj! Ako sa voláš ty?“
Myslím, že otrávenejší povzdych sa jej už z pier vydať nemohol.
„Isabella. Som Isabella.“
„Hmm, Isabella. Mám pocit, že to nie je ruské meno.“
„Ale to ani Edward nie. A predsa sme sa tu stretli. Trikrát hurá. Už môžem ísť?“ Preniesla váhu z nohy na nohu a znovu do mňa nepríjemne zabodla svoj prenikavý pohľad. Bolel by aj slepého. Neznáma strata a nemé volanie o pomoc ma nemohlo nechať chladným.
„Mohla by si... Chcel by som ťa predstaviť svojej rodine.“
Pozerala na mňa ako na blázna.
„A ja som ti akože čo?“
„Nič! Samozrejme, že nič. Ale uznaj, nestane sa každý deň, že stretneš ďalšieho vegetariána.“
„Vegetariána? Čo je to za nezmysel? Veď sa živíme zvieratami. Chytá ťa už senilita? Storočia vedia byť nebezpečné! Vegetarián. Pche!“
„Chcel by som ťa bližšie spoznať. Mohli by sme byť trebárs... priatelia.“
Priatelia,“ zopakovala po mne skoro zhnusene. „Prepáč, ale ja mám vlastný harmonogram, ktorý musím dodržiavať.“
„No tak, Bella, prosím! Je to pre mňa veľmi dôležité!“ V tom momente by som bol ochotný si hádam aj kľaknúť. Carlislea by porazilo, keby zistil, že svojím životným štýlom inšpiroval nejakú Rusku, ktorá nebola z Ruska, a ja som mu ju ani nepredstavil.
Zmučene si povzdychla.
„Prečo ja?! Mám hnusne vtieravý pocit, že ak nesplním, čo chceš, budeš ma prenasledovať až... dlho.“ Zamračila sa. „Tak nech to už mám z krku.“
Rozžiaril som sa asi ako vianočný stromček v Bruseli.
„Zamiluješ si ich, uvidíš!“
Iba na mňa zagánila a nechala ma viesť ju.

Mal som pravdu. Aljaška vôbec nebola ďaleko. O deň a pol sme vystupovali na pobreží Ameriky. Bella síce skoro ustavične frflala, ale začínal som k nej cítiť zvláštne puto. Rád som ju sledoval, ako sa čertí. Vyzerala ako malé rozzúrené mača. Vtedy ma skoro prizabila, keď som jej to povedal. Odvtedy som si to už iba myslel. Ona to ale aj tak vždy bezpečne rozoznala.
„Ani v najmenšom sa mi nepáči, na čo myslíš!“ zavrčala mojím smerom a hodila do pahreby hrubý konár. Celá táto opekačka bola iba akási turistická pro forma, ale ja som na nej trval. Obaja sme si chceli zaloviť a mne prišlo prirodzené založiť na noc táborisko.
„Keby si sa častejšie usmievala, nemusel by som si myslieť nič,“ odvetil som pobavene a posadil sa na zem vedľa svojho batoha.
„Do mojich úsmevov mi nekecaj, okej?“ zamrnčala a len čo som pomyslel na to, že znovu vyzerá ako dvojtýždňová tigrica, prebodla ma pohľadom. Niekedy mi dokonca prišlo, akoby čítala myšlienky ona mne. I keď – voči môjmu daru bola akosi zvláštne imúnna. Nerozumel som tomu. A hádam preto ma tak priťahovala. Čoraz častejšie som túžil vedieť, čo jej behá tou krásnou hlavinkou.
Vyskočila na rovné nohy a v sekunde už kľačala predo mnou.
„Ty!“ zasyčala a zabodla mi svoj ukazováčik do hrude.
Miesto odpovede som využil jej blízkosť a pobozkal som ju. A ona ma nechala.
Otieral som sa jej o ústa, prsty jej zaplietol do vlasov, stisol ich do pästí. Potreboval som ju ešte bližšie, ešte viac, až úplne...
Hladila ma po tvári. Na čele vráska, oči zatvorené, trepotala viečkami, akoby za nimi niečo videla. Ja som ju objímal tuhšie. Moje ruky sa snažili čítať z jej kože. Odokryť jej tajomstvo, poznať ju, poznať jej telo, jej dušu, jej nádhernú čistú dušu, ktorú držala tak hlboko v sebe, uzamknutú... Áno, poznal som, že vie byť nežná. Ukázala mi to, práve teraz, na mojich ústach. Aj keď bola z nejakého mne nejasného dôvodu nešťastná. Chcel som, aby nebola. Kvôli mne.
Kvôli nám.
Pretože my sme sa v tom momente ešte len chystali byť.

„Už odkedy som ťa spoznal, obdivujem tvoje vlasy,“ zamrmlal som jej do spánku a jemne ju na to miesto pobozkal. Líce mala zložené na mojej hrudi a nechala ma, aby som sa hral s tmavohnedými prameňmi, čo tak lahodne voňali po nás. Tešil som sa ako malý chlapec. Toľká eufória!
Bella mi vlepila malý bozk na miesto, kde kedysi bilo srdce.
„Ja na tebe obdivujem asi všetko, Edward. Si taký dobrý,“ povzdychla si a pozrela na mňa.
„To nie je pravda, Bella, nebol som taký vždy... Ale ty...“
„Čo ja, Edward,“ skočila mi do reči. Nepáčilo sa mi, že je odrazu taká namosúrená, ale bola to len moja vina. „Nechci so mnou hrať hru kto ďalej dociká.“
Znovu som si pritiahol jej hlavu na hruď a zhlboka sa nadýchol.
„Mám ťa rád, Bella. Myslím – úprimne, naozaj rád.“
Pohladila ma. Svojou hrejivou dlaňou mi prešla od ramena ku krku a tam zastala s uvoľňujúcimi krúžkami.
„Nemal by si svojimi citmi plytvať pre niekoho, ako som ja,“ šepla ticho. Zovrel som ju. Pevne, tak, že sme sa celým telom dotýkali. Potreboval som, aby vedela, aká je pre mňa dôležitá. Musela to predsa vedieť! Vari to na mne nebolo vidno?
„Čo ťa tak trápi?“ spýtal som sa zachmúrene. Neprislúchalo jej byť smutná. Nie teraz, keď sme sa našli. Keď sme v tomto obrovskom svete mali každý dlaň toho druhého.
„To je jedno, už je to preč.“ Cítil som na svojej koži, ako sa pousmiala.
„Mali by sme už pomaly ísť, moja rodina je už iste v Denali a čakajú nás,“ povedal som a znovu prečesal jej nádherné vlasy.
„Vieš čo? Ja... musím si ešte niečo vybaviť. Choď napred a priprav svoju rodinu na to, že sa stretneme. Ja za tebou dorazím o pár dní.“
Nadvihla sa na lakťoch a pobozkala ma.
„Nemôžem ísť s tebou?“
„Bude to len pár dní, Edward. Potom prídem a... a už budeme iba spolu.“
Široko som sa usmial.
„Už teraz mi chýbaš.“

Sledoval som, ako sa oblieka a balí si svoje veci, čo sme stihli porozkladať okolo táboriska.
„Si si istá, že nás potom nájdeš? Je to vila kúsok za mestom...“
„Ja viem, ja viem, po ceste doprava, okolo lesa, obísť kopec a hurá som tam, ja som ťa počúvala, Edward. Všetkých šesť ráz!“ uškrnula sa.
„Ja len... neviem, mám taký zvláštny pocit...“
Bella  sa na chvíľu zarazila, potom si obliekla bundu a zapla zips. Už mala všetko.
„Nemysli na to. Keby niečo, môžem ťa stopovať až tam.“
Rozradostene som si ju pritiahol k bozku.
„Teším sa, ako ťa predstavím svojej rodine.“
„Aj ja sa na to teším,“ povedala, ale jej hlas znel opäť trochu smutne.
„Usmej sa,“ vyzval som ju a vytiahol jej jeden kútik úst trochu vyššie. „Tak to má byť.“
„Tak zatiaľ, Edward,“ rozlúčila sa.
„Maj sa, Bella. A čoskoro sa mi vráť!“

Obtrel som sa asi o každý tretí strom. To keby ma náhodou musela stopovať. Celý čas som sa obzeral a napínal som uši. Možno si už vybavila to, čo potrebuje, a nasleduje ma. Možno – ak by som spomalil, o chvíľu ma dostihne!
Zavrtel som nad sebou hlavou. Chýbala mi až príliš...
V Denali ma už čakala rodina. Esmé ma pevne objala a ja som si odrazu uvedomil, ako dlho som ju už nevidel. Putoval som z náruče do náruče a bolo mi veľmi príjemne. Chýbala už iba moja Bella.
„Edward? Nehovoril si, že nám privedieš niekoho ukázať?“ opýtala sa ma Alice podozrievavo.
„Chcel som vám predstaviť Isabellu. Je to tiež vegetariánka, spoznal som ju na Kamčatke. Je úžasná, všetci si ju určite zamilujete!“
„Edward si našiel babu!“ zahulákal Emmett, ale Carlisle ho zahriakol.
„Nechaj ho, pozri, ako sa teší!“
Samozrejme. Bol som im na smiech.

„Edward? Čo myslíš, koľko je podľa Bellinych merítok pár dní? Pretože ja by som to už definovala minimálne dvoma týždňami,“ zamrnčala Alice rozmrzene. Bola nervózna, pretože nevidela jej budúcnosť. Ale to bolo predsa jasné, veď ani ja som jej nedokázal čítať myšlienky. Bola imúnna voči našim darom!
„Len aby,“ zamrmlala a ďalej bez záujmu pozerala z okna.

O ďalšie dva dni som znovu zašiel na miesto, kde sme sa rozlúčili. Chodil som sem pravidelne, aby som obnovil svoje pachové stopy. Čo ak ma nemôže nájsť? Začínal som byť zúfalý. Možno jej ublížili nejakí nomádi. Ach, ako som to len mal vedieť? Ako som ju len mohol zachrániť, keď som nevedel, čo jej hrozí, kde je?
„Je iba jeden klan, ktorý vie o všetkých upíroch,“ povedal Jasper jedného večera, keď som začínal byť už naozaj neznesiteľný. Myslel som na jej bozky a nežné dotyky. Áno, bola milujúca. A takisto milovaná. Tak kde toľko trčí? Čo jej to tak dlho trvá?
„Chceš tým niečo povedať, Jasper?“
„Mal by si zájsť do Volterry, vyzerá to naozaj vážne.“

A ja som šiel. Utekal som, čo mi len sily stačili. Nemohlo ma zastaviť nič. Ani hory, ani oceán, pralesy či mrazy. Bežal som a nevnímal nič, smäd, čas... Až som končene spolu so slnkom zahliadol veľký hrad týčiaci sa za mestom.

Jane ma už čakala. Z nejakého mne neznámeho dôvodu tu už dávno vedeli, že sa chystám prísť.
„Môj pán sa vás už nevie dočkať, pán Cullen,“ povedala a pozrela na mňa s tvrdými očami a nepekne skrivenými perami. Nepozdával som sa jej. A táto antipatia bola rozhodne vzájomná.

Aro bol ale nadšený.
„Ach, môj mladý priateľ, čomu vďačím za tvoju návštevu?“
„Ide o jedno dievča, pane. Upírku, ktorú som stretol a teraz ju neviem nájsť. Volá sa Isabella. Myslel som, že vy, pane...“
„Že ja čo? Že ti ju vyčarujem? Abrakadabra? Nuž, bol by som ju vymenil za tvoje služby v mojej garde, ale...“
„Ale?“
„Myslíš túto?“ opýtal sa a v jeho hlave som zbadal obraz mojej Belly.
„Áno, je to ona!“
„Tak to ma mrzí, priateľu, pretože táto Isabella je už mŕtva.“

Tundry boli chladné, večne pusté, odpudzujúce. Desili každého človeka a mňa. Svojou vôňou zimy, korenia a smrti.
Nerozumel som ničomu. Zvláštnym pohnútkam, ktoré nútia ženu žiadať o smrť kvôli mužovi – nie kvôli mne. Kdeže, nemilovala ma. To iba moje ruky jej pripomenuli jeho. Dávno nebohého, ktorého prach ležal na dne Tajmýru.
Tundry boli mrazivé, so zvláštnymi vôňami, pusté. A moje srdce rovnako. Starostlivo zatvrdené. Čakal som na malú hnedovlásku, s ktorou by som sa bol rozlúčil tými nesprávnymi slovami, a potom by som umrel. Tak, ako to spravila ona.


More@eMuška

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

eMuska

6)  eMuska (09.02.2013 02:35)

Baduska, ahoj. :) Máš pravdu, na BH veľmi nechodím, odkedy sa venujem literárnej činnosti vo svojom regióne a plánujem super tajné veci ktoré raz vyjdú a tresky plesky... :D Teraz mám dosť veľa restov a chcela by som pokračovať hlavne v Intimite, ale na tie šialené vajká z perexu sa určite čo najskôr pozriem. Ďakujem ti.

5)  Baduska (07.02.2013 19:50)

Ahoj... Vzhledem k tomu, ze na bez-hranic moc nechodis, se te chci zeptat tady... Jak pokracuje povidka Dve v jednom? Ted jsem ji docetla a je to uplne bozi... Myslis, ze Tereza a Shanon, najdou sve stesti? :)

ambra

4)  ambra (06.02.2013 20:00)

Ach ty falešná! Prý limonádka! Jasně, celou dobu se culím jako pitomeček, abych se na konci propadla do totální depky... Ale jako vždy - úžasné a stále lepší a lepší...

3)  marcela (04.02.2013 09:53)

Dokonalé,naprosto dokonalé... a smutné.

2)  BabčaS (03.02.2013 15:27)

:'-( :'-( :'-( :'-(

1)  hela (03.02.2013 12:19)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek