Sekce

Galerie

/gallery/tucet_a_dosť.jpeg

Piata kapitola uzrela svetlo sveta... Nastáva obrovitánsky zlom, od ktorého sa bude celý príbeh odvíjať. Dúfam, že sa vám to bude páčiť a zanecháte mi nejaký komentár.

Kapitola venovaná Ewik.

Renesmé:

Sedela som schúlená v sedačke so založenými rukami a ticho sledovala, ako celá moja rodina nervózne pochoduje po celom dome. Každý sa snažil prísť na nejaké, akékoľvek riešenie nového problému, iba moja mamka sedela pri mne a povzbudivo mi šúchala rameno.

„Neboj sa, zlatko, nič sa nedeje.“ Do očí sa mi tlačili slzy. Celá rodina je ohrozená kvôli mne.

„Mamička,“ zašepkala som a tvár si jej schovala do lona, ako keď som bola ešte malá. Pred šiestimi rokmi...

„To je v poriadku, dievčatko moje, si celkom isto po mne. Len vtedy z toho ešte nerobili takú vedu,“ ticho sa zasmiala. Ocko po nej šľahol pohľadom. Jasne, oni s tým už mali skúsenosti.

„Ale keď... to nie je jednoduché,“ tíško som vzlykala a slzami jej zmáčala tričko.

„Edward,“ sykla mamka. Pravdepodobne mu niečo v myšlienkach povedala.

„Mama má pravdu,“ ozval sa zdráhavo z kúta obývačky, odkiaľ sledoval tmavý nočný les. Mala som byť tou najšťastnejšou nevestou na svete, no i môj manžel sa viac zaoberá tým, čo bude, než mnou.

„Jacob,“ zavolal ho otec a márne sa snažil, aby som ho nepočula.

„Tati,“ napomenula som ho. Jake zbehol dole po schodoch. Pod očami mal tmavé kruhy a krátke vlasy boli rozstrapatené. Na nič nečakal, vytiahol ma na nohy a pevne ma objal.

„Mrzí ma to, láska. Prepáč, že som nestál pri tebe, teraz. Už sa to viac nestane,“ zašepkal mi do ucha.

„Posaďte sa, prosím, myslím, že by sme mali začať rozoberať návštevu Volturiovcov,“ vošiel do domu Carlisle a hneď sa šiel posadiť za vrch stola do jedálne.

Emmett:

Carlisle nás zavolal na rodinnú poradu. Fajn, zazubil som sa. Nakoniec bolo možno aj fajn, že Volturiovci prídu – odkedy Nessie  - relatívne – vyrástla, nikto si so mnou nezahral ani jeden zápas. A stolný futbal sa neráta, doplnil som v myšlienkach, keby chcel môj otravný brat protestovať.

„Kedy presne prídu?“ prvá otázka hlavy rodiny bola mierená Alice – rodinnej veštici.

„Asi o dva dni,“ šepla zničene.

„Dva dni, to je dosť krátka doba,“ pošúchal si nespokojne bradu Jasper. Zradca! On so mnou tiež nechcel hrať!

„Ale,“ vložila sa do debaty Esmé, „veď sme nič nespravili, od ich poslednej návštevy sa u nás nič nezmenilo, nikto nepribudol, len sa uzavrel zväzok, ktorý bol už vtedy jasný.“

„Máš pravdu, Esmé,“ pritakala Bella. „Neviem, prečo sa všetci tak boja...“

„Možno preto, že je to veľká kráľovská rodina a pre Ara sme hrozba, takže využije každú zámienku na to, aby nás mohol zničiť,“ skočil jej do reči Edward a ironickým tónom svoju manželku zotrel zo stola.

„Máš pravdu, Edward, ale aj tak, nemajú na nás nič, absolútne. Nikto nemá žiadne podozrenie, že nie sme ľudia, žiaden človek o nás nevie. Nemáme žiadne trestné body. Naozaj nemajú dôvod,“ ozvala sa tentoraz moja Rosalinka, ktorá sa zastala Belly. Odkedy sa narodila Ness, sú možno až príliš dobré kamarátky, na môj vkus. Stačí, že si z Edwarda vystrelím a on letí za svojou ženou, tá zas za mojou a ja mám problém. A verte mi, že tichá domácnosť, kde je jediným zvukom trieskanie dverí a šušťanie módnych časopisov, nie je nič moc.

Znudene som si rukou podoprel bradu. Takže na nič nové sa nepríde, len dvaja úbožiaci sa dnes večer nedostanú do spálne...

Edward:

„Bella, no tak, otvor mi tie dvere!“ kričal som, nadával (slušne, samozrejme, mám doma dieťa), prosil i vyhrážal sa, no vo vnútri sa to ani nepohlo. Žiaden zvuk, nádych, pohyb. Bella niekde sedela bez pohnutia už asi hodinu a trucovala. Keby si Esmé na tých dverách tak nezakladala, bolo by to oveľa jednoduchšie. „Láska, prosím, otvor mi dvere! Prosím! Ja si kľaknem, chceš? Kľaknem si na kolená a potom ma pustíš, dobre? Kľakám si,“ informoval som. „Už som si kľakol, otvoríš mi, láska? Prosím! Ja vážne kľačím predo dvermi! Otvor!“

„Otvorím, ale najprv sa mi musíš uhnúť,“ ozvalo sa spoza mňa. Ihneď som vystrelil na rovné nohy.

„Ty si...“

„Bola na love,“ zaškerila sa.

„Takže...“

„Takže v tej izbe nikto nebol?“ melodicky sa zasmiala.

„Do hája,“ sykol som. Ako som toto mohol dopustiť? Z vrecka vytiahla kľúč a strčila ho do zámku.

„Odkedy zamykáš dvere na našej spoločnej izbe?“ nadvihol som obočie.

„Odkedy má Emmett také úžasné nápady. Ďakujem Emm!“ zavolala niekam do domu.

„Nie je za čo!“ ozvalo sa spolu s hlasným smiechom.

Toto boli asi jediné veselé chvíle za posledné dva dni. Stáli sme na veľkej lúke, kde sme zvykli hrať baseball, presne na tom mieste, kde aj pred siedmimi rokmi. Aj moja malá Nessie si spomínala na prvé krušné chvíle v našej rodinnej trojici. Štvorici. Teraz.

„Ešte tri minúty,“ povedala Alice. Vôbec nemusela šepkať, Volturiovci počuli každý náš pohyb.

Bella:

Štít som mala roztiahnutý po celej lúke a zreteľne som cítila každý plamienok vnútri tela členov mojej rodiny. Neviditeľnú stenu som pomaly sťahovala podľa toho, ako na lúku prichádzali prví členovia kráľovskej rodiny z Talianska.

„Milí moji priatelia, som rád, že vás po takom dlhom čase vidíme,“ ozval sa Aro a s napriahnutou náručou spravil krok a pol vpred. Druhý mu už nevyšiel, lebo narazil do môjho štítu.  Tlmila som smiech. Tak tento príchod mu nevyšiel. Keby nebol upír, ba aj keď bol, prisahala by som, že jeho tvár mierne sčervenela. Heh, to je pech, toto.

„Pardon,“ šepla som, keby to náhodou chcel brať ako priestupok.

„To nevadí,“ mávol rukou. „Aby sme pokračovali – ste vegetariáni a my s tým nimi nesmie existovať!“ na lúke bolo hrobové ticho. Všetci strnuli, až na tri osoby, okolo ktorých sa vlnili čierne pláste. Edward mi pevne stisol ruku.

„To nesmiete! Aro, to nesmieš! Preto, že nechceme žiť s tým, čím sme nás predsa nemôžeš odsúdiť na smrť! Nemôžeš vyhladiť existenciu toho kúska dobra, čo sa medzi nami našlo!“ zúfalo sa mu snažil dohovoriť Carlisle. Toto bolo asi prvý raz, čo mu praskli nervy, čo nedokázal udržať večnú diplomaciu. Z hrdla sa mi drali vzlyky. Nemohla som uveriť tomu, že teraz príde náš koniec. Všetky páry v našej rodiny stáli v pevnom objatí, Emmett dokonca venoval Rose posledný bozk.

„Ale môžem! Ste slabými článkami nášho sveta a ohľadom vašej rodiny sme už spravili mnoho ústupkov,“ významne sa pozrel na moju dcéru, ktorá sa rozplakala.

„Ššš,“ snažila som sa ju utíšiť. Nič nie je horšie, ako keď matka vidí svoje dieťa trpieť. Pevne som dúfala, že aspoň teraz nebude po mne a nebude v tomto viniť seba. I keď – bolo by jedno, či by bola po mne, alebo po Edwardovi – obaja by sme sa z toho vinili rovnako. Pohladila som ju po vlasoch.

„Neplač, poklad,“ šepla som.  Edward mi ešte silnejšie stisol ruku.

„Jazz,“ zamrmlal tak, aby ho tí na druhej strane nepočuli. Ihneď som pochopila, o čo sa pokúšajú.

„I keď,“ Aro na chvíľku zaváhal. Do toho! Snažila som sa Jaspera mysľou povzbudiť. „Bola by tu jedna možnosť...“

„Nie!“ skríkol Edward.

„Čo, môj mladý priateľ? Nepozdáva sa ti moja podmienka?“ s pokojom sa uškrnul Aro.

„Čo chcel, Edward?“ zašepkala som k nemu, no nie tak ticho, aby to prepočul aj „kráľ“.

„Ide o to, drahá Isabella,“ odvetil Aro, „že prvý miešanec, ktorý nikam nepatrí,“ tvrdým pohľadom zavadil o Ness, „sa už narodil. Ale ako som sa dozvedel o sobáši, napadlo ma, že ďalší vydedenec by už mohol byť na ceste.“ Zatajila som dych. Periférnym videním som zazrela, ako sa moja dcéra zrútila k zemi, jedno šťastie, že ju Jacob zachytil.

„Ako sa opovažuješ,“ ozval sa opäť Carlisle, „nazývať moju vnučku miešancom, ktorý nikam nepatrí?“ zvýšil hlas. „A čo očakávaš od môjho pravnúčaťa?“

„Úplne postačí, ak mi – nám - bude patriť,“ uškrnul sa.

„Nie,“ podlomili sa mi kolená. Skoro ma museli kriesiť tak ako moju dcéru.

„Láska,“ privinul si ma Edward bližšie k sebe. Videla som v jeho očiach zúrivosť, so zaťatou čeľusťou šľahol pohľadom po trojici. „Nedovolím, aby niekto ublížil mojej rodine,“ zavrčal.

„Máte dva dni, na rozmyslenie,“ mávol k nám rukou a zmizol. „Do skorého videnia,“ ozývalo sa ešte vo vetre.

Hneď, ako sa lúka vyprázdnila a ostali sme na nej len my, Carlisle pribehol k Nessie. Tá sa už pomaly začala preberať.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.

„Ujde to,“ šepla, ale z očí jej náhle vytryskli slzy, čo jej zmáčal tvár. S manželom sme k nej okamžite priskočili.

„Neboj sa, miláčik, my to zvládneme,“ hladila som ju povlasoch.

„My ťa ochránime, dcérenka,“ jej otec ju pbozkal do vlasov.

„Moje dieťa,“ ozvala sa zlomene. „Moje dieťa má vykúpiť moju rodinu?“

Vyriekla to najhoršie, čo sa matke môže stať. Obetovať dieťa pre niečo, niekoho... V tej chvíli by bola najradšej umrela, tak, ako som sa ja vzdala svojho ľudského života pre ňu – aby mohol malý uzlíček šťastia uzrieť slnečné svetlo...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek