02.10.2010 [11:52], eMuska, ze série Tucet a dosť!, komentováno 1×, zobrazeno 2392×

Po dlhom čase je tu ďalšia kapitola. Ospravedlňujem sa, no písalo sa mi to strašne ťažko - ako team AntiJacob bol nadľudský výkon napísať jeho svadbu... Prajem príjemné čitanie!

Bella:

Sedela som na lúke. Edward ma držal v objatí, tvár mal zaborenú do mojich vlasov a ja som hladila Renesmé po bronzových kučerách, čo zdedila po otcovi. Dnes. Nemohla som uveriť tomu, že je to už dnes. A všetko mohlo byť inak. Bola som si istá, že všetko mohlo byť inak. Keby som neskočila z útesu, ostala by som s Jakeom, ja by som sa zaňho vydala, hoc by som sa mu nikdy nemohla dať celá. Vždy by ma srdce tiahlo do hlbokého lesa, kde stojí obrovský biely dom. Ale keby som to nebola urobila... Nikdy viac by som nestretla Edwarda, mala by som tri deti a stala sa medičkou, hoc už len pach krvi mi vtedy robil zle. Všetko mohlo byť inak, no má to byť presne tak, ako to je. Ja som skočila z toho útesu, letela som do Volterry, zachránila Edwarda a ani Victoria nás už nemohla rozdeliť. A máme spolu nádhernú  dcéru. To ona sa má vydať za Jacoba, s ňou má byť šťastný. Stále ma to udivuje. Jeden skutok a všetko by mohlo byť inak, zle.

„Láska,“ ozval sa odrazu Edward.

„Hm?“ zamručala som.

„Som šťastný,“ povedal a vtisol Renesmé na čelo bozk. „Dala si mi to najkrajšie dieťa pod slnkom a ja som sa smel dívať na to, ako rastie...“

„Tatí!“ zakvílila Nessie. „To by už hádam aj stačilo! Ach, tá vaša „doba minulá“ je fakt strašná!“

„Čo sa ti nepáči?“ nakrčil čelo môj manžel.

„Oci, ty si taký sentimentálny! A veď sa nič nedeje! Len sa vydávam!“ prevracalo očami moje dievčatko, až som sa začala zvonivo smiať.

„Ness, tvoj ocko je odo mňa starší o sto rokov, to je dlhá doba a odnaučiť sa niečo také nie je práve jednoduché,“ vysvetľovala som a prehĺtala návaly smiechu.

„Ďakujem pekne,“ zamumlal Edward a zdvihol sa na nohy. „Mali by sme ísť, Alice sa chce každú chvíľu rozbehnúť za nami.“

„Ale veď obrad začína až o štyri hodiny!“ namietala som i keď som veľmi dobre vedela, že je to na nič platné. Ešte sa pamätám, ako mňa Alice vyzdvihla z domu skoro ráno a hrala sa so mnou skoro celý deň.

Vstali sme a rozutekali sa domov.

„No konečne! Čo ste si mysleli, že budem Nessie upravovať na lúke? Pche!“ odfrkla si tá malá potvorka a ťahala menovanú preč z nášho dohľadu. Edward si ma pritiahol na jeho hruď.

„Stále tomu nemôžem uveriť,“ zašepkal.

„Ani ja,“ pritakala som. „Pôjdem sa obliecť,“ vymanila som sa z jeho náruče a vybehla po schodoch.

„Ženské,“ začula som ešte zo záhrady. Hm. Hlavne, že pred pár dňami, keď sme mali výročie mu to vôbec nevadilo. Slastne som zavrela oči a s vypnutým štítom som nechala svoju myseľ blúdiť spomienkami. Rozrazili sa dvere.

„Ešte máme trochu času,“ zašvitoril mi Edward do ucha...

Renesmé:

„Teta Alice!“ skučala som.

„Pretože!“ odpovedala na otázku, ktorú som sa ešte nestihla spýtať.

„Ale veď...“

„To mi je jasné, lenže... Nie, nenechám ťa dopovedať,“ povedala, keď zbadala, že ju chcem prerušiť.

„Teta Alice!“ zaskuvíňala som. Prečo Jacoba nemôžem vidieť už teraz, keď sa uvidíme aj tak?

„Pretože to prináša nešťastie, ani ja som tvoju matku nevidel skôr, než pred oltárom,“ zvolal spoza dverí otec. Pf! To je spiknutie!

Musela som poslušne sedieť na zadku ešte dosť dlho. To nie je fér! Ja chcem ísť za mojím Jakeom!

„Pustite ma tam! Chcem ísť za ňou!“ A tuším som nebola jediná, podľa toho, čo sa ozvalo zdola.

„Zavri oči,“ nakázala mi moja trýzniteľka a prešla mi štetčekom po viečku. Zmohla som sa len na zúfalé zavrčanie.

„Ešte posledný ťah, aaaa... Hotovo!“ vypískla nadšene. Pomaly som otvorila oči a...

„Hej!“ skríkla som. Cez zrkadlo som mala prehodenú nejakú plentu, či čo to bolo.

„Ešte nemáš šaty,“ objasnila. Do dverí vstúpila moja mama.

„Ach, zlatíčko,“ šepla dojato a ja som sa jej hodila okolo krku.

„Mami, mami, ja sa idem vydávať...“ opakovala som ticho.

„Láska, prajem ti len to najlepšie, čo ťa môže čakať. S Jacobom ste ako stvorení pre seba a ja dúfam, že vám to spolu vydrží,“ tisla si ma k sebe, musela až cítiť, ako mi srdce vzrušene udiera do rebier.

„Nezdržiavať, ešte šaty!“ zavelila mierne teatrálne teta Alice. Do dverí vtedy vošla aj teta Rose.

„Tak, opatrne, aby sme niečo neponičili,“ jemne ma od seba mamka odtiahla.

„Ani sa neopováž!“ vyhŕkla naša rodinná jasnovidka, keď sa mi do očí začali tlačiť slzy.

„Ale ja musím!“ zaskuvíňala som.

„Miláčik, ale veď toaleta...“ začala mamka.

„Ja musím plakať!“ slzy sa preliali cez okraj a ja som jej opäť skočila okolo krku.

„Ale šaty!“ skoro násilím si našu pozornosť vyžiadala moja, až príliš módou posadnutá, teta.

„Jasne, jasne!“ zamumlala som polohlasne. Opatrne ma spoločnými silami navliekli do bieleho. Korzet sa menil v sukňu, ktorá vo vlnách splývala až po zem.

„Si nádherná, ale niečo tomu chýba,“ ozvala sa mamka. Otočila som sa okolo vlastnej osi, no chybu som nikde nenašla. „Toto,“ podala mi akúsi škatuľku. „Moji rodičia mi to dali v deň svadby, je to po babičke Swanovej,“ zastrčila mi do vlasov hrebienky so zložitým vzorom vykladaným kamienkami.

„Už je čas,“ zaklopal na dvere ocko. „Si prekrásna, Nessie,“ zašepkal. Začala som sa červenať. Všetci ma tu len obdivujú, ale do ZOO sme sa ešte nedostali. Zatiaľ. „Smiem?“ načiahol ku mne jedno rameno, druhé nastavil jeho manželke.

Opatrne sme schádzali po schodoch, dávala som si neuveriteľný pozor, aby som si nestúpila na sukňu, prípadne nezaparkovala nosom v blate.

„Počkám vás na mieste,“ Bella nám obom vlepila pusu na líce a utekala napred. Bella. Takto som ju volala len na verejnosti, inak to bola tá najúžasnejšia žena pod slnkom...

Teta Rosalie sedela za tatkovým klavírom a nežne hladila jeho slonovinové klapky. Ozýval sa známy svadobný pochod, do rytmu ktorého som kráčala ja. Pomaly, pomaly, neuveriteľne pomaly sme sa blížili k oltáru, pri ktorom už stál Jacob. Stále som nemohla uveriť, že tam je – v elegantnom čiernom fraku čaká len na mňa.

„Ďakujem,“ zašepkala som pri svojom cieli, keď som ruku vložila do Jakeovej. Ocko sa len usmial, pobozkal ma na čelo a zaujal miesto vedľa jeho ženy, ktorá na mňa s dojatím hľadela, ostatne, ako všetci ostatní hostia.

„Drahí svadobčania,“ začal svoju reč kňaz. Stál kúsok pred nami, za oblúkom z bielych ruží, v ktorom sme stáli my. Až teraz som zaregistrovala všetky tie kvety, čo sa v príjemnej zmesi miešali a vytvárali tak dokonalú esenciu. Zo zamyslenia nad výzdobou ma prebralo až hrdé: „Áno!“ zahľadela som sa Jacobovi do očí. On to vážne povedal, naozaj chce byť so mnou až po zvyšok večnosti a túži byť mojou neoddeliteľnou súčasťou.

„Áno,“ zopakovala som po otázke oddávajúceho.

„Môžete si vymeniť prstienky a pobozkať nevestu.“

Stála som na mieste ako zmrazená. Môj mozog sa pokúšal spracovať informáciu, že som už pani Blacková. Môj manžel mi na ruku navliekol úzku obrúčku z tepaného zlata, ja som spravila to isté. Sklonil sa ku mne.

„Milujem ťa,“ zašepkal, než spojil naše pery v prvom, novomanželskom bozku. Zo všetkých strán sa ozýval búrlivý potlesk.

Otočili sme sa a prijímali gratulácie, jednu za druhou. Po lícach mi tiekli slzy dojatia, bola som neschopná reagovať, vnímala som len horúcu ruku, čo ma zvierala okolo pása. Vďaka dokonalému plánovaniu tety Alice sme prvý tanec vo zväzku manželskom tancovali pri západe slnka na našej záhrade za domom. Snažila som sa ignorovať zúrivé šťukanie fotoaparátov – na čo sú všetkým fotky, keď majú dokonalú pamäť?

S otvorenými ústami som pozerala, ako naši tancovali hriešne tango. Bolo neuveriteľné, ako to medzi nimi iskrilo. Až ma zahrialo pri srdci, keď som si uvedomila, že sa stále nadovšetko milujú, aj po tom, či všetko museli prežiť a ako trpeli. Stále ako po prvý raz... Všimla som si ako na mňa ocko žmurkol a následne sa sklonil k maminmu uchu. Tiež sa na mňa usmiala. Dúfam, že aj medzi mnou a Jacobom to bude také harmonické a že si naša rodina konečne našla ten svoj šťastný happy end.

Svadobná hostina začala pomaly pustnúť spolu s odchádzajúcimi hosťami. Nakoniec sme ostali len v úzkom rodinnom kruhu. S Jakeom sme sa rozhodli, že teraz na svadobnú cestu nepôjdeme, vyberieme sa preč až spoločne nájdeme nejaké krásne miesto, ktoré by sme chceli navštíviť.

„Nessie,“ potiahla ma za ruku teta Alice. Vzala ma k nej do izby a stiahla zo mňa šaty.

„Opatrne!“ sykla som.

„Hej, hej,“ zamumlala a začala ma pchať do... čohosi. Bola som vďačná, že na mňa nevytasila žiadne jej čipky – mamka ma na to upozornila, vraj to bola viac ako polovica celkovej batožiny a ostrove. Na to mi nakázala obliecť letné šaty. Boli krásne strihané, so zvoncovou sukňou, panensky biele.

„Ďakujem,“ šepla som ešte pre odchodom a objala drobunké tornádo s výnimočne uhladenými atramentovými vláskami.

„Aj nabudúce,“ zaiskrilo sa jej v očiach.

„Jasne,“ zašomrala som. V obývačke som sa zavŕtala do manželovho náručia. Ach, znie to tak úžasne.

„Tak, staršia generácia, pozývam vás na lov,“ odkašľala si Esmé. Vďačne som sa na ňu usmiala.

„Ale mne sa nechce,“ zahučal ujo Emmett. To som si mala myslieť.

„Emmett,“ prehovorila mamka.

„Aháááá,“ pretiahol so širokým úsmevom. „Máte päť hodín,“ žmurkol na nás. Bola som si celkom istá, že som sa začala neskutočne červenať. Zmizli. Všetci boli preč. Nesmelo som sa otočila k Jakeovi.

„Poď,“ vytiahol ma na nohy a na rukách vyniesol až na poschodie.

Spolu s mojimi šatami padli k zemi aj všetky bariéry...

Edward:

Na love som poctivo strážil Emmove myšlienky. Bolo by strašné, keby vletel do domu... vtedy... Vrátili sme sa až na druhý deň k večeru. Mladomanželia sedeli v objatí vo fotelke.

„Hej!“ skríkol som a ľutoval, že čítanie myšlienok naozaj nemôžem ovládať. Nessie sčervenela ako Bella, niekedy, ešte za čias, keď som bol mladý.

V dome vládla príjemná atmosféra, naplnená láskou a pohodou. Jasper sa škeril ako zdrogovaný.  Viem si predstaviť, čo s ním tie pocity robili. Všetko sa pokazilo až keď Alice dostala víziu.

„Nie...“ to bolo všetko, na čo som sa zmohol.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1