Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/Volturi_Symbol.jpg

Ó, zdedené utrpenie

a nezahojiteľná rana skazy!

Ach, neznesiteľné strasti plné stonu!

Ach, neutíšiteľný žiaľ!

(Aischylos, Choéforoi)

Sedel za masívnym stolom a uvažoval. Už dlhý čas premýšľal, kým dospel k rozhodnutiu. Veľmi dobre sú mu známe jeho myšlienky, jeho plány do budúcnosti. Iba čakal, kým príde a oznámi svoj odchod.

Lenže nemôže dopustiť, aby odišiel. Čo sa potom stane s ich vládou, s ich svetom? Nie, nemôže dopustiť, aby sa rozpadli, zanikli, ba dokonca zničili. Veď sú Volturiovci, on je Volturi! Jeho obeť bude sice obrovská, je však schopný zaplatiť takú daň.

Do komnaty vošiel muž.

„Pán Aro?“

„Dnes, vykonajte to dnes večer. Nechcem už dlhšie čakať. Čas beží príliš rýchlo a každá minúta čakania je nesmierne drahá.“

Pokynul mužovi, aby odišiel. Pozrel sa na stenu, na ktorej visel obraz maldej, prekrásnej ženy.

„Je mi to ľúto, sestrička, skutočne ľúto. Avšak musí sa to stať, jednoducho musí. Musí,“ povedal do tichej komnaty.

♦♦♦♦♦


Prvé ranné slnečné lúče prenikli do tmavej izby. Podišiel som k oknu a pozrel sa na život pod hradom. Obyčajní ľudia plní radosti, lásky a nádeje. Ľudia rovnakých pocitov ako ja.

Už čoskoro opustím tento život, tento kraj. Čaká ma niečo nové. Možno mám v sebe kúsok strachu, no po svojom boku budem mať tú najušľachtilejšiu ženu. Viem, že zvládnem všetko, čo nás postretne.

„Je to zvláštne, ale Volterra mi nebude chýbať,“ ozvalo sa vedľa mňa. Vzal som Didyme do náručia, privoňal k jej vlasom.

„Ak sa ti mám priznať, tak ani mne. Kvôli tebe už nedokážem takto žiť. Nemôžem, nevládzem.  Milujem ťa, Didyme. Znamenáš pre mňa viac ako môj vlastný život. Pre teba sa vzdám čohokoľvek. Keby som mohol, vytrhol by som si srdce a podal ti ho na svojej dlani, pretože bez teba nedokáže existovať.“

Keby nebolo Didyme, ktovie, kým by som bol. Možno by som sa aj ja mal radosť a bol nadšený z utrpenia a bolesti odsúdených, kým sa nevykoná samotný trest, ako moji dvaja bratia.

Didyme ma pohladila po líci a letmo pobozkala.

„Marcus, kvôli mne sa nemusíš vzdať svojho ja, svojej podstaty. Zamilovala som sa do muža, akým si teraz. Do muža s úsmevom na tvári v každej situácii, či už dobrej alebo tej zlej. Do muža s radosťou v srdci, nekompromisne dodržiavajúceho pravidlá nášho sveta, silného, niekedy naháňajúceho strach, no zároveň nežného, dobrosrdečného.
Kvôli mne sa nemusíš meniť ani odtiaľto odísť. Kde budeš ty, budem tam aj ja. Nech je to kdekoľvek na svete.“

Nemyslel som si, že ma tak vníma, aj keď hĺbka nášho vzťahu je silná a nemá hranice. Niekde hlboko, v tajných zákutiach mojej mysle, som sa vždy obával, že to môže byť aj mojím darom.

Teraz som sa presvedčil, že to tak nie je, že jej láska pramení zo studne jej drahého, vzácneho srdca.

„Didyme,“ zašepkal som a pobozkal ju. Nechcem odísť len kvôli nej, ale aj kvôli sebe, kvôli nám obom.

Práca upírskeho vládcu je neúnavná, nekompromisná, bezcitná, nemá žiadny charakter. Vždy sa jedná o buď alebo. A ja chcem Didyme pred týmto chrániť. Mám strach, že sa mi kruté trestanie začne páčiť a budem sa v tom vyžívať. Nechcem ju stiahnuť so sebou na opačný breh tohto sveta. Je lepšie odísť skôr ako neskoro.

„Zajtra odídeme,“ povedal som rozhodne. Nie je potrebné naďalej čakať. Dlho sme s Didyme plánovali našu budúcnosť, ďaleko odtiaľto. Nastal čas, aby sa naše sny stali skutočnosťou.

„Aro?“ spýtala sa. On už určite niečo tuší, no aj tak je vhodné oznámiť mu, že odchádzam a so sebou si beriem trblietavý poklad mojej bytosti, jeho sestru. Iste ma pochopí. Veď aj jeho srdce je ovládané láskou!

„Nemusíš sa báť, neodídeme bez jeho požehnania. Porozprávam sa s ním.“ Na tvári Didyme sa rozžiaril úsmev.

„Vieš, že si mužom môjho srdca?“

„Tuším, že si to už niekedy spomínala.“

♦♦♦♦♦


Prvé ranné slnečné lúče prenikli do zatemnenej izby. Podišiel som k oknu a pozrel sa na život pod hradom. Obyčajní ľudia plní radosti, lásky a nádeje. Ja však nemám ani jedno z toho.

Všetko som stratil. Nádej vo mne už dávno zomrela, rovnako ako láska. A radosť? Pomaly zabúdam, čo je úsmev, iskra šťastia v očiach. Mám len matné spomienky, ktoré pomaly blednú až sa nakoniec stratia v povetrí.

Kedysi som bol šťastný, kedysi som miloval. Posledný večer, posledný krok do našej budúcnosti. Všetko bolo dokonalé, každá sekunda, každý detail.

Bol som nepokojný. Prechádzal som sa po mramorovej dlažbe Veľkej sály. Kde sa zdržala? Nepokoj a strach o jedinú bytosť, ktorá vo mne prebúdzala a živila človeka, rástli.

Najviac ma rozčuľovalo Arovo správanie. Nezaujato sedel na tróne a snažil sa o pokojnú atmosféru v sále.

Čo to nechápe? Muselo sa niečo závažné stáť. Didyme by predsa neodišla bez bratovho požehnania, bezo mňa. Miluje ma. To predsa musí niečo znamenať. Ona by...

Alebo to bol žart? Kruté zahrávanie, klam, ktorému som mal uveriť? Nie, to určite nie! Som si tým istý. Každý jej dotyk, bozk, úsmev niečo znamenal. Určite sa so mnou nezahrávala. Viem to!

Do sály vbehol Lucius. Bol zdesený, ako odsúdený tesne pred trestom smrti. Pristúpil k Arovi a podal mu ruku. Na Arovej tvári bolo badať úľava, zdesenie, strach, hnev.  S Caiusom sme prekvapivo na dvojicu pozerali a čakali. Aro sa postavil a náhle opustil sálu.

„Čo to?“ spýtal sa Caius. Nevedel som mu odpovedať.

Čo také mohol vyčítať z Luciusovej mysle? Čo také mohlo narušiť Arovo dokonalé správanie, keď sa nesnažil zakryť svoje pocity pred podradným sluhom?

Do miestnosti vkráčal pomaly, veľmi pomaly na jeho osobnosť. Dokonalé správanie, dokonalé skrývanie. Muselo sa niečo stať. Muselo.

Podišiel ku mne a chytil ma za plecia.

„Je mŕtva,“ povedal.

Nedochádzali mi jeho slová. Nevedel som pochopiť. Snažil som si to nepripustiť.

„Je mi to ľúto, no je to pravda, Marcus. Didyme, moja sestra a tvoja manželka, je mŕtva. Už nie je medzi nami.“

„Nie! Klameš! Ona len šla... Ako?“ Nedáva to zmysel. Ako by sa to prihodilo?

„Zaútočili na ňu, na jej ochrancov, kým bola von z hradu. Je mi to ľúto, no ani pre mňa to nie je ľahké.“

Útok? Didyme... Padol som na kolená. Je mŕtva? Už nikdy neuvidím jej čarovný úsmev, už nikdy nebudem počuť jej slová plné nehy a lásky? Chcem ísť za ňou. Nemôžem žiť, keď ona už neexistuje.

Stratil som všetko. Stratil som lásku, stratil som sám seba. Moje srdce sa roztrieštilo na malinké kúsky ľadu. Môj svet sa zrútil, moje slnko vyhaslo.

„Kto?“ spýtal som sa nezúčastnene.

Z krutej spomienky, ktorá ma naveky poznačila, ma vyrušil klepot na dvere mojej komnaty.

„Vstúpte,“ povedal som potichu. Nemám náladu rozprávať, nemám náladu žiť.

Do izby vošiel Lucius.

„Prepáčte, pane, ale vaši bratia vás už čakajú.“ Pravidelná rutina, ktorá má za úlohu vytrhnúť ma z môjho smútku, z mojej pasivity.

Pomaly som Luciusovi prikývol. Nie je nutné ponáhľať sa. Oni počkajú. Obliekol som si svoj čierny plášť a nasledoval spoločníka do Veľkej sály.

Keď som vstúpil dnu, všetky pohľady boli nasmerované na moju osobu. Nevšímal som si starostlivé, ľútostivé pohľady. Ja som si už v podstate nič nevšímal. Ako utekal čas, na všetko som si zvykol.

Sadol som si na trón a vyčkával, kým sa začne táto zbytočnosť. Aro vstal, podišiel pár krokov dopredu a roztiahol ruky, akoby niekoho vítal, akoby chcel objať celú sál do svojej náruče.

„Hmm, čo máme s tebou vykonať? Je to pre nás ťažké rozhodnutie, určiť tvoj trest. Bratia moji, aký osud čaká nášho previnilca?“ spýtal sa s veľkou radosťou v hlase. Začínam mať pochybnosti, či ju mal rád, či mu záleží na odhalení toho, kto má na svedomí jej smrť.

Pozrel som sa na toho úbožiaka, ktorý sa previnil. V očiach mu panovala panika, strach, beznádej. Už dávno je rozhodnuté o jeho osude, rovnako ako o mojom.

Nemám silu bojovať, nemám chuť žiť, keď tu nie je ona, svetlo môjho života. Lenže som zviazaný, pripútaný k tomuto miestu, k tomuto hradu. Moje  postavenie, moja moc mi ponúka úžasné možnosti.

Jedného dňa zistím pravdu o tvojej smrti, Didyme. Sľubujem, prisahám!

 


 

nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

kajka

6)  kajka (11.04.2012 00:03)

Moc krásně napsaná povídka.

nikolka

5)  nikolka (10.01.2011 19:00)

Ďakujem vám dievčatá
rozhodne bola táto poviedka pre mňa výzvou...
a vaše slová a smajlíky mi dávajú pocit, že sa mi podarilo zachytiť to tak, ako som mienila....
ĎAKUJEEEEEM!!!!!!!!!!

HMR

4)  HMR (10.01.2011 06:36)

Těžké, opravdu těžké téma a skvělé provedení

3)  ada1987 (09.01.2011 17:43)

nadhera! chcelo by to pokracko!

2)  zuzka (08.01.2011 19:05)

Karolka

1)  Karolka (08.01.2011 17:37)

Pro mě je to úplně první povídka na toto téma, kterou jsem četla. A je výborná! Ta atmosféra, i vědomí toho, k čemu se schyluje. A nemohla jsem nepomyslet na obraz nehybného apatického Marcuse, tak jak ho známe ze Ságy. Muž - upír s navěky zlomeným srdce, který ještě navíc má jako dar, či spíš prokletí, schopnost rozpoznávat citové vazby.
Tleskám a klaním se.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek