Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/1011%5B1%5D.jpg

Zhasol oheň, zhaslo šťastie

Bolesť v srdci

 

Zbožňujem chvíle, keď nemusím riešiť akékoľvek problémy alebo keď si môžem dopriať pokoj okolia. Preto som šla s dievčatami. Možno som zbabelá a radšej utekám pred situáciou, ktorá sa vyskytla, lenže v tomto hektickom čase potrebujem trochu pokoja.

Dráždi ma pomyslenie, že teraz je Esme sama a má možnosť lákať Carlisla. Chce ho späť a len tak sa nevzdá. Keďže je hosťom, nemôžem urobiť nič, iba ju pretrpieť a pozerať sa na jej pokusy zvádzania. Viem, že Carlisle by nič neurobil. Dokazuje mi to každým svojim činom.

„Mali by sme sa vrátiť,“ ozvala sa Alice. Jej hlas znel rezervovane a šokovane, akoby niečo videla. Všetky dievčatá stíchli a pozreli na ňu.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa Carmen.

Alice sa slabo usmiala a opatrne pozrela na mňa. Vtedy som pochopila. Poloprázdny dom, Carlisle, Esme.

Hlasné nie kričalo v mojej hlave. Carlisle by... Veď každý deň mi šepká, ako ma miluje. Avšak kedysi dávno miloval Esme. Na starú lásku sa nezabúda. Vidím to na Edwardovi a Belle. Pripútavajú sa k sebe každým dňom.

Zhlboka som sa nadýchla. Nemôžem robiť unáhlené závery. Alice mohla vidieť niečo iné.

„Ideme?“ spýtala som sa a vykročila k autu. Za sebou som začula tiché kroky. Celou cestou späť som sa snažila nemyslieť na možnú situáciu, ktorá ma donekonečna prenasledovala. Zakázala som myšlienkam, aby sa túlali a približovali k záveru, ktorý ma premohol. Radšej som v mysli recitovala starú taliansku báseň, ktorú ma naučil strýko Marcus.

Keď sme zastavili pred domčekom, pochytil ma strach. Bála som sa vkročiť dnu a zistiť pravdu. Musím byť však silná a pripravená na všetko.

Vošla som dovnútra a srdce sa mi zastavilo. Nie! Nie! Nie! To nemôže byť pravda.

Carlisle sedel na pohovke a skľúčene a previnilo sa pozeral na Edwarda, ktorý sa prechádzal hore dolu po miestnosti a z očí mu sršali blesky. Eleazar stál oproti Carlislovi a bol rovnako nahnevaný. Emmett s Jasperom sa na očividného previnilca pozerali pohŕdavo a odsudzujúco.

Celý ten obraz potvrdil moje bláznivé tušenie. Bláznivé? Nie, jednoznačne bolestné. Niečo sa stalo a hlavnú úlohu si zahrali Carlisle s Esme.

„Odíďte, všetci,“ ticho som zašepkala. Poslúchli ma bez akéhokoľvek slova na protest.

Posadila som sa pred Carlisla a pozrela mu do očí. Videla som v nich, čítala som v nich jeho previnenie.

„Ako?“

„Bozk, bol to iba bozk. Keby však do izby nevstúpil Edward, neviem čo by sa stalo.“

Zavrela som oči. Nemohla som dovoliť slzám, aby začali tiecť. Teraz ešte nie. Do srdca mi niekto vrazil dýku. Pomaly a bolestivo začalo krvácať.

Mama, stále mám pred očami tvoju lásku. Prosím, daj mi silu, ukáž mi správnu cestu, po ktorej mám kráčať.

„Nevieš.“

„Annie, ja... Som zmätený zo všetkého, čo teraz cítim. Uvedomoval som si nesprávnosť toho bozku, lenže nedokázal som ho zastaviť. V hlave mám neporiadok.“

„Tvoje srdce? Čo ti šepká?“

„Vládne v ňom búrka.“

Postavila som sa na odchod. Vo dverách som sa ešte zastavila a otočila smerom ku Carlislovi. V tej chvíli som už nedokázala zadržať dlho potlačované slzy. Posledný dopriaty pohľad a odišla som.

Kráčala som, až kým mi bolesť nedovolila ísť ďalej. Padla som na kolená a slzy mi naďalej tiekli po lícach. Bola som celkom ochromená, neschopná žiadneho činu.

Niekto ma zrazu pevne objal. Svoju tvár som schovala na hruď svojho brata. Košeľa sa mu rýchlo zmáčala, no jemu to nevadilo. Kolísal mnou, ako keď som bola malá a niečo ma trápilo. Neutišovalo ma to, stále viac a viac som sa poddávala zúfalstvu, hystérii.

Ako, ako mi to mohol urobiť? Nemôžem, nevládzem, nechcem ho vidieť. Možno to bol iba bozk, no pokračoval by ďalej. Zničil mi ním srdce, vypálil doň hlbokú dieru. Bolí to, veľmi to bolí. Chcem odísť a nikdy sa už nevrátiť. Nikdy!

„Kam?“ spýtal sa Edward.

- Niekam ďaleko. Preč od tohto miesta, preč od Carlisla.

Bolo mi ešte horšie. Znovu opustím Edwarda, znovu sa stratím. Najprv musím nájsť rovnováhu, aby som mohla žiť tak, ako predtým.

„Je mi to ľúto.“

„Neurobila si nič zlé. Tebe nemá byť čo ľúto.“

„Opúšťam ťa, opäť.“

„Ak tvoj odchod znamená, že budeš v poriadku, sám ťa tam odveziem.“

„Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne, srdiečko.“

Postavila som sa, utrela si posledné slzy a pevne objala svojho brata. Musím odísť, nič iné urobiť nemôžem.

♥♥♥♥♥

Sedela som vo svojej izbe a spomínala na všetko krásne, čo ma postretlo.

Začula som tiché zaklopanie na dvere. Nemala som silu ani chuť opýtať sa, kto ma vyrušuje. Dvere sa však napriek tomu otvorili a dnu vošiel otec.

„Už si tu sama veľmi dlho. Nezostávaj osamote, keď ťa niečo trápi. Lepšie je byť medzi priateľmi, ľuďmi a podeliť sa s nimi o svoj žiaľ. A nie uzamknúť sa do seba.“

Pozrela som sa naňho. Keď som prišla do Volterry, prijal ma bez otázok. Vedel, že moje srdce kričí bolesťou a potrebujem byť sama.

V mysli mám stále nekonečné, nevyslovené a nezodpovedané otázky: Prečo? Ako dlho ešte?
Láska, koľko viery som do nej vkladala. Pravda, žila som v presvedčení, že vychádza z úst osoby, ktorú som nadovšetko milovala a dôverovala jej. Viera sa vždy spája s láskou a dôverou. Kde sa končí jedna, začína sa druhá.
A ako to mám posúdiť, keď láska býva celkom slepá?

 

Uplynulo vyše dvoch mesiacov...

 

 


 

 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

ambra

1)  ambra (02.11.2010 20:40)

nikolka moja, Ty můj zázračný talente, já na Tebe nezapomněla, jen teď vůbec nestíhám číst... . Ale teď jsem si dala s chutí i minulou kapitolku, což ovšem v kombinaci s touto je až moc bolesti:'-( . Nemůžu pochopit, jak někdo, kdo (snad!) ještě podobnou situaci nezažil, ji může popsat TAKTO. Měla jsem pocit, že každá věta je nůž, kterým točíš v mém srdci. Od této povídky se nedokážu odtrhnout. Jsi úžasná!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek