Sekce

Galerie

/gallery/wedd.jpg

Život je zmena. Vie to Mike Newton, Isabella Swanová - aj samotný Edward Cullen. Meniť sa treba - či už k lepšiemu alebo k horšiemu, aby sme sa dokázali poučiť a dotiahnuť svoju večnosť do šťastného konca.

  Odhrnula som záclonu a pritiahla si vlnenú šatku bližšie k sebe. Voňala po pracom prostriedku a škrobe – plietla som si ju sama počas chladných večerov. A teraz mi bola rovnaká zima. Sledovala som drobné vločky, čo sa pomaly vznášali vo vzduchu a vedela som, že dlho nevydržia. Mala prísť veľká metelica, pri ktorej sú také malinké kryštáliky nič. A mala som pravdu. Po polhodine, čo som stále zízala na ulicu, sa z vločiek stali chumáče vaty, čo sa rýchlo predháňali vo vetre. V takomto počasí by človek ani psa nevyhnal, iba policajný šerif, Charlie Swan, musel ostať v práci. Odkedy som sama, bol doma stále menej. Neviem, či sa na mňa nedokázal dívať, alebo si niekoho našiel a zo solidarity nechcel, aby som to vedela. Bolo úplne jedno, aký je dôvod, aj tak to bola hlúposť. Bol jediná osoba, ktorá mi ostala – a ja som ho potrebovala cítiť pri sebe, miesto vlnenej šatky, do ktorej sa pomaly vsakovali moje slzy.

  „Ty s nami nejdeš, Bella.“

  „Ja ťa už nemilujem.“

  „Už ma nikdy neuvidíš.“


  Choď do hája, Edward Cullen!
  Ticho som vzlykla a otočila sa od okna, spoza ktorého nebolo takmer nič vidieť. Stmievalo sa. Najbezpečnejšia doba pre upíra, tak nejako to hovoril? Už sa presne nepamätám. Mal pravdu. Ľudská myseľ je ako sito. Pamätala som si už len pár rozhovorov a bozkov.
  Ach, tie bozky.
  Ľadová triešť ponorená do horúceho čaju. Niekedy som mala pocit, že počujem, ako to syčí – ako keď sa rozžeravené slnko dotkne chladného mora.
  A nakoniec ostal iba chlad. Tak, ako vonku straší meluzína, aj ja straším vo svete úplne sama. Smršť, zanechávajúca po sebe vreckovky a slzy.

  Priložila som do krbu a sledovala, ako sa plameň dvíha a ošľaháva polená. Len natiahnuť ruku a dotknúť sa horúčavy, znovu pocítiť tanec dvoch protikladov.
  Protikladov... Ach, aké žalostné protiklady sme s Edwardom boli...

  V ten večer som šla spať s plačom. Ostala som ležať na gauči s pohľadom prilepeným na ohni.

  Zobudil ma zvonček pri dverách. Zmätene som sa rozhliadala okolo seba a kým som sa zdvíhala, prstami som si prečesávala zmotané vlasy. Zvonček opäť naliehavo zazvonil.
  „Veď už idem, idem,“ zahučala som, aj keď osoba – či osoby – za dverami, ma nemohla počuť. Otvorila som.
  „Dobrý deň, zásielka pre slečnu Swanovú!“ poštár ani nedvihol hlavu, kvôli šiltu som mu nevidela do tváre, ale ten hlas by som spoznala asi všade na svete.
  „Mike? Mike Newton?“ Krátko som sa zasmiala a sledovala jeho prekvapenie.
  „Bella, ty si ma pamätáš?“ vypleštil oči. Prevrátila som pohľadom.
  „Zmaturovali sme pred pol rokom, ako by som si ťa mohla nepamätať?“ Na okamih sa zamračil.
  „Tiež pravda.“
  „Odkedy robíš poštára? Veď ste predsa mali prosperujúci obchod, sama som vám v ňom niekedy robila popri škole výpomoc.“
  „Mama s otcom sa rozhodli ho zatvoriť, už nevynášal tak, ako keď si tam bola ty,“ zazubil sa. „Inak – bol by som zabudol. Mám pre teba obálku. Do vlastných rúk.“ Podal mi drobnú obáločku s mojím menom a adresou. Krásne zdobené písmo bolo písané modrým atramentom, ale nikde nebol rozpitý. „Ešte jeden podpis,“ dodal a podstrčil mi dosku s papierom. Načmárala som svoje priezvisko do označenej kolónky a rozlúčila sa s Mikom. Bolo milé stretnúť ho po takom čase. Naozaj ho obdivujem za to, že sa vydal v takom snehu von. Cez noc poriadne nasnežilo a na cestách sa určite šmýka.
  V obývačke som vzala nožík na listy a otvorila ho. Vytiahla som drobnú kartičku z drahého papiera s rovnako zdobeným písmom, ako bolo na obálke.


  Edward Cullen so svojou nastávajúcou si dovoľujú oznámiť Vám, že svoju lásku spečatia 30. 1. 2012 v Seattli v Kostole svätého Krista...


  Ďalej som už nevidela. Slzy mi zaliali oči a ozdobné písmo sa rozpilo do nečitateľných škvŕn. Čo som mohla čakať...  Nechal ma s tým, že ma nechce – nemohla som ani dúfať v to, že si za celú večnosť nenájde inú ženu.

  Zvonček sa rozdrnčal po druhý raz. Celá zaslzená a uplakaná som sa z obývačky odšuchtala do chodby a otvorila som dvere.
  A on stál tam. V plátenných nohaviciach a obyčajnej košeli, v čiernom, akoby bol na pohrebe.
  Žeby pohrebe svojej minulosti?
  „Bella,“ šepol a vytiahol jednu ruku v vrecka, aby sa ňou oprel o zárubňu. Ak by som tým nerozbila dvere, tak by som teraz poriadne silno zabuchla.
  „Edward.“ Snažila som sa, aby môj hlas znel vyrovnane. Neznel. Chvel sa a bol narušovaný trhavými vzlykmi. Jeho oči zablúdili k mojim rukám, v ktorých som stále zvierala svadobné oznámenie.
  „Vravel som Alice, aby to nerobila, ale neposlúchala. Veď ju poznáš, tie jej vízie,“ krátko sa zasmial, akoby sa snažil odľahčiť atmosféru. Ja som si ho však len stále mlčky prezerala. Bol ako prízrak. Zjavil sa z ničoho nič, len tak, pár minút po tom, ako som dostala oznam, že sa bude ženiť.
  Vážne milé.
  „Chcel by som ti to vysvetliť.“ Teraz som sa musela zasmiať ja.
  „Ale ty mi predsa nemáš čo vysvetľovať! Rozišiel si sa so mnou. Som minulosť a je úplne logické, že sa znova zamiluješ.“ Pokúsila som sa o zhovievavý úsmev.
  „Ale ty ničomu nerozumieš! Ide o to, že ja som sa nezamiloval znova! Ja chcem stále teba!“ Stuhla som.
  „Nie Edward. Ja sa už dva roky snažím preniesť sa cez to, čo sa stalo. Tak sa nesnaž mi to pokaziť a pekne sa vráť za svojou snúbenicou, aby si sa s ňou mohol o mesiac oženiť!“ Ach, ako tie slová boleli. Jedna škoda, že boli pravdivé.
  „Nechaj ma dohovoriť!“ Vytočene tresol rukou do zárubne a zaplietol si prsty do vlasov v jeho osobnom geste. So záujmom som sledovala drevo, ktoré pod náporom jeho sily ani neceklo. Musel sa sakramentsky ovládať!  
  „Ja nemám žiadnu snúbenicu, Alice preháňa! Rozhodol som sa vrátiť k tebe a požiadať ťa o ruku, lenže ona hneď začala plánovať a nestihol som jej zabrániť, aby ti to poslala... Ver mi, prosím.“
  Prosil. Prosil a ja som len vrtela hlavou.
  „Prečo mi to robíš? Teraz?!“ Povzdychol si.
  „Pretože ťa milujem. Vezmi si ma, Bella. Staň sa mojou manželkou a ja prisahám, že ťa do konca večnosti – ak budeš chcieť – zahrniem láskou a nehou. Len povedz, že si ma vezmeš...“
  Kľakol si na kolená. Na obe. A oči sa mu leskli, akoby chcel plakať. V dlaniach držal čiernu škatuľku, v ktorej sa trblietal prsteň. Skenoval ma pohľadom a ja som odrazu nevedela, čo povedať.
  „Milujem ťa, Bella. Si schopná mi moju lásku opätovať?“
  Nič som nevravela.

  Zmohla som sa len na prikývnutie.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Nothing

5)  Nothing (18.09.2011 16:21)

Tak toto môže urobiť jedine Alice

HMR

4)  HMR (26.08.2011 15:59)

Posílat svatební oznámení nevěstě? A doporučeně? Ale Alice

3)  ada1987 (20.08.2011 11:37)

Alison

2)  Alison (20.08.2011 08:23)

Táto poviedka je podľa mňa čistým príkladom toho, že Alice je vždy o krok napred, nedá sa proste dohoniť!

Lampas

1)  Lampas (20.08.2011 00:46)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek