Sekce

Galerie

/gallery/two lovers.jpg

Niekedy je ťažké nájsť svoj osud, nájsť svoju životnú lásku. Ale keď sa nám to podarí, musíme si uvedomiť, že človek ktorého milujeme, má svoju minulosť aj prítomnosť, nech už je akákoľvek. A pokiaľ chceme mať šťastnú budúcnosť, musíme sa s tým vyrovnať a nájsť spoločnú cestu k svojmu šťastiu.

Podarí sa to Elisabeth a Jacobovi? Aká bude tá ich cesta?

2. časť

 

„Dávaj si na seba pozor, kým tu nebudem, večer sa po teba vrátim. Prisahám!" zavolal na mňa ešte a zrazu bol fuč.

 

Zvyšok dňa sa mi neuveriteľne vliekol. Normálne by som si iba vzala bundu, fľašu s vodou a vyrazila niekam na prechádzku, skúmať okolité lesy. Dnes som však na nejaké výpravy nemala chuť. Rozhodla som sa, že sa pôjdem pozrieť na pláž a skúsim prísť na to, či sa mi celý Jacob Black neprisnil. Starostlivo som zamkla chatku, kľúč si pre istotu zavesila na krk a vybrala sa známou, vyšliapanou cestičkou. Bola som tam takmer celý deň. Cítila som sa slobodne ako nikdy predtým. Zhlboka som vdychovala slaný vzduch a pozorovala spenené more. Sem tam pristála na brehu osamelá čajka, ale človek nešiel okolo žiadny.

Keď mi už začínalo byť chladno, pobrala som sa naspäť. Spokojnosťou som musela len tak pretekať. Vošla som dnu a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa o ne a s hlasným nádychom nabrala do pľúc vzduch, ktorý som potom s funením vyfúkla. Odlepila som sa od zárubne a podišla k malému stolu, kde len pred pár hodinami sedel on. Nevedela som kedy a či sa vôbec ukáže. Napokon, chlapi mali zvyčajne len plnú hubu rečí a skutok nikde.

Chytila som do rúk malú petrolejovú lampičku a zapálila knôt. Vonku bolo síce ešte krásne, ale vnútri už panovalo šero. Za pomoci tohto skromného svetla som v mojej batožine našla taštičku s kozmetikou. Najprv som nad tým len chcela mávnuť rukou, ale napokon som ju otvorila. Namaľovala som sa iba jemne. Špirála s leskom a trošičku púdru, predsa nikomu neublížia. Ešte raz som skontrolovala výsledok v zrkadle, vzala do ruky kefu na vlasy a dala si ich do gumičky.

Keďže som zvyčajne vďaka nervozite nemohla jesť, dnešný večer nebol výnimkou. Žalúdok sa mi stiahol do veľkosti lieskového oriešku, takže som do neho nedostala nič okrem pohára vody.

„On nepríde!" vyhŕkla som presne v tom momente, keď jeho svalnatá postava zaplnila vchod do príbytku.

„Vždy plním daný sľub!" odpovedal mi miesto pozdravu.

Že sa mi to celé nesníva, som sa presvedčila vzápätí. Zohol sa ku mne, objal ma a ja som sa tak mohla prisať na jeho pery. Z toho bozku mi zase zrôsolovateli kolená a ja som sa ho musela pevne chytiť. Keď ma chtiac- nechtiac položil naspäť na zem, sklamane som vzdychla.

„Už nás čakajú," povedal Jake a pohladil ma po líci.

„Tak to ich nesmieme nechať čakať," prikývla som a ani som nevyzvedela, ktože nás čaká. Možnože tam bude aj nejaký šaman, zaradovala som sa.

Vyšli sme von, starostlivo zamkli a ruka v ruke išli, kam nás Jake viedol. Po necelej pol hodine cesty les zredol a pomedzi stromy začali presvitať obrysy plápolajúceho ohňa. Veselý smiech a praskanie vetvičiek doľahli až k nám a ja som zistila, že sa teším. Trochu som sa bála, že ma medzi seba neprijmú, že budem ako votrelec medzi domácimi. Moje obavy boli zbytočné, všetci bez výnimky ma privítali veľmi srdečne.

Zoznámila som sa tak s Jakeovou sestrou Rachel, s jej snúbencom Paulom, so Sethom, Leah, Jaredom... a vôbec som nemala pocit nevhodnosti, či hanby. Ľudia zoskupení okolo vatry boli presne moja krvná skupina a prijali ma, aj keď ma vôbec nepoznali. Zato som im bola vďačná z celého srdca. Neznášala som upäté spoločenské akcie, na ktoré som musela chodiť, ako bohatá slečna Thorntonová a predvádzať sa ako cvičená opica. Vždy bývali mojim utrpením.

Tu som mohla byť sama sebou. Smiať sa, rozprávať a doberať si druhých, koľko sa mi len zachcelo. Jake ma ani na okamih nespustil z očí. Ak sa aj venoval rozhovoru s niekým iným, buď ma držal za ruku, alebo objímal okolo pliec.

S postupne tmavnúcou oblohou, som vycítila, ako sa nálada našej skupinky mení na slávnostnú. Vo vzduchu bolo niečo zvláštne. Čosi ako zmes nedočkavosti a radosti. Ani som to nevedela presne popísať.

Keď sa z tmy začali vynárať postavy a jedna z nich tlačila invalidný vozík, Jacob vyskočil a stiahol ma so sebou.

„Otec, toto je Elisabeth," predstavil ma mužovi na vozíku. „Lisa, toto je môj otec, Billy Black."

Aj keby Billy stál na vlastných nohách, nemohlo by z neho vyžarovať viac autority a zároveň láskavosti, ako teraz. Podal mi ruku, ktorú som s vďačnosťou prijala a pocítila som niečo, čo ešte nikdy. Akoby som len teraz spoznala otca, ktorého som vlastne nikdy nemala.

Na krátky, magický okamih, všetci okolo vatry stíchli, až ma striaslo od príjemného rozrušenia. Každou jednou bunkou som cítila napäté očakávanie. Oprela som sa o Jakeovu hruď, načo ma on objal svojimi silnými pažami a spokojne povzdychol.

Potom sa do ticha, panujúceho okolo nás, rozoznel Billyho hlas a všetci do jedného mu ostali visieť na perách. Získal si ma už prvým slovom a získaval si ma viac a viac, každým ďalším okamihom. Častokrát sa zahľadel priamo na mňa a Jacoba tak zvláštne, akoby... ani som nevedela, čo na tom pohľade bolo iné.

Legendy, ktoré vďaka Billyho rozprávaniu nadobúdali obrys a tvar, boli neuveriteľné. Skoro ako rozprávky pre dospelých, plné krvilačných upírov a ich úhlavných nepriateľov, vlkov. Aby mi nič neuniklo, každé slovo som nasávala ako špongia. Spomenula som si na svoj sen, kde tiež účinkoval jeden taký vlk. Myslela som, že sa potom naň skúsim Billyho opýtať, no akosi k tomu nedošlo. Keď skončilo  rozprávanie, bola som celá meravá a až vtedy som zistila, že kŕčovito zvieram lem Jakeovho trička. Pustila som ho, mierne sa začervenala a kútikom oka sa zadívala na Jakeovho otca. Zbadala som, že nás pozoruje a tvári sa pritom tak nejako zvláštne. Vstali sme a išli s ním prehodiť ešte pár slov. Na súkromný rozhovor sme nemali šancu, lebo Billy bol obklopený ostatnou mládežou, ktorá mu nedala vydýchnuť. Avšak predsa len malú chvíľočku si na nás vymedzil.

„Som rád Elisa, že si tu bola," oslovil ma a uchopil moje ruky do svojich. „Neviem, čo ťa k nám priviedlo, ale viem, že to tak muselo byť. Čo sa stalo, nech bolo akékoľvek zlé, muselo sa stať, inak by sa tvoja cesta nemohla uberať správnym smerom. Nemysli si, že som nejaký bláznivý starec, ale viem svoje..." hovoril šeptom, tak, aby som ho mohla počuť iba ja. Treštila som na neho oči. Jeho slová, ma zasiahli priamo do srdca, ktoré sa mi pri jeho reči prudko rozbúchalo. Akoby niekto nado mnou vyslovil akési zaklínadlo.

„Ďakujem vám Billy," odpovedala som mu vďačne a oplatila mu stisk ruky. „La Push je vážne začarované, cítim sa tu ako doma." Usmial sa na mňa a potom nechal Jacoba, aby si ma odviedol.

Išli sme celkom stranou, mimo ten mumraj. Všimla som si, že je nejaký nervózny, očividne sa mi chystal niečo povedať. No ja som tiež nebola úplne pokojná.

„Nie si unavená? Nechceš ísť už trebárs naspäť?" vypytoval sa ma.

Položila som mu ukazováčik na pery a pokývala hlavou zo strany na stranu. Zdvihla som sa na špičky, pritiahla si jeho hlavu a pobozkala ho. Potom zase a zase. Ticho vzdychol, ako keby sa vzdával a plne sa oddal pustošeniu mojich pier. Znova sa mi podlomili kolená a ja som sa úplne nezmyselne rozplakala. Jacob každú jednu slzu odčinil svojim bozkom a nakoniec ma len prosto objal.

„No..." začalo som pomedzi vzlyky váhavo. „Nakoniec by si ma predsa len mohol odprevadiť, nejako ma zase začína bolieť hlava."

Nekládol mi zbytočné otázky, iba sme sa s ostatnými rozlúčili a vybrali sa na cestu ku chatke. Prirodzene, že mi neušli veľavravné pohľady, ktorými nás vyprevádzali, no pustila som ich jedným okom dnu a druhým von. Už sme boli hlboko v lese, kde som si nedovidela ani na špičku nosa, keď odrazu zastavil. Otočil ma k sebe čelom a zovrel moje plecia. Telom mi prešli zimomriavky, ale nebála som sa. Moje podvedomie tak nejako začalo očakávať, že sa stane niečo veľké. Atmosféra okolo nás bola doslova nasiaknutá napätým očakávaním.

„Elisabeth Thorntonová, či ti to bude znieť bláznivo alebo normálne, musím ti niečo povedať," hovoril dychtivo. „Riskujem, že ťa tým stratím, ale musíš to vedieť. Milujem ťa!" zvolal vášnivo a opäť ma pobozkal. „To však nie je všetko..." Vetu nechal nedokončenú. Posadil ma na kmeň spadnutého stromu a podľa nejasných obrysov jeho postavy som usúdila, že ustupuje.

Zrazu niečo nahlas luplo a hneď nato ma nejaký vlhký ňufák štuchal do pleca. Miesto Jacoba tam stál vlk z môjho sna a smial sa na mňa vycerenými zubami. Musela som si párkrát pretrieť oči a uštipnúť sa do ruky, aby som sa presvedčila, že sa mi nesníva. Nesnívalo! To, že ma predtým posadil, sa vzápätí ukázalo ako dobrý nápad. Najprv som uvidela hviezdičky a potom už len čierno čiernu tmu.

 

Zase sa mi sníval čudný sen. Iba namiesto mamy, brata a „otca", tam boli všetci od táboráku. A jeden obrovský, červenohnedý vlk. Neostal však sám. Paul, Seth, Jared a dokonca i Leah, sa postupne menili na vlkov. Každý bol sfarbený inak. Pomaly sa popridávali k Jakeovi a všetci ma obkolesili, akoby ma pred niečím chceli chrániť. Keď začali zúrivo vrčať, strašne som sa zľakla a chcela sa vybrať na útek. Zase to nešlo. Vtedy som uvidela postavu nádhernej ženy stojacej opodiaľ. Mala medové vlasy a neprirodzene porcelánovú pleť. Venovala mi široký, srdečný úsmev, ale cítila som z toho chlad. Striaslo ma a začala som sa báť. Pozrela som dole na moje bosé chodidlá. Namiesto do trávy, však boli zaborené do kaluže krvi...

 

Prudko som zalapala po dychu a celá mokrá sa posadila. Bola som totálne dezorientovaná. Kde to zase som? Túto izbu som nepoznávala. Bola omnoho menšia, než môj skromný príbytok v horách. Bola tu iba posteľ, stôl so stoličkou a malá skriňa.

Žuchla som naspäť do ľahu a nechápavo pokrútila hlavou. Čím viac som sa preberala, tým viac sa môj dych upokojoval, až som dýchala celkom normálne. Znova som sa skúsila posadiť a tentoraz som bola úspešná. Zosunula som nohy cez okraj postele, až ich plôšky dopadli na holú drevenú dlážku. Na stoličke prisunutej pri posteli bol položený pohár vody a poskladané nejaké oblečenie. Hneď som sa za pohárom načiahla a na jeden dúšok ho vypila. Obrovské tričko, ktoré by sa dalo doslova žmýkať, som mala na sebe nalepené ako druhú kožu. Bola som si istá, že nie je moje, podľa veľkosti vyzeralo ako Jacobove. Jedným pohľadom som zistila, že pod ním nemám nič. Uši a potom aj celé telo, mi až zahoreli, keď som si predstavila, kto to mohol mať na svedomí.

Nastražila som uši a snažila sa zachytiť nejaké zvuky v dome, alebo jeho okolí. Všade vnútri panovalo ticho, ale zvonka, kde už bol zase deň, som začula ozvenu hlasov. Ľahko som medzi nimi rozpoznala Jacoba, Billyho a Rachel. Zahryzla som si do pery a premýšľala, čo urobím. Vzala som do náručia moje veci a podišla som ku dverám, ktoré som na škáročku pootvorila. Keď som v malej chodbe nikoho nezbadala, rýchlo som vybehla von. Skúsila som dvoje dverí, kým som našla tie patriace k malej kúpeľni, kde som absolvovala bleskovú očistu. Môj vnútorný hlas stále dobiedzal, žeby som sa mala desiť a hneď nato vziať nohy na plecia a utekať kadeľahšie. Nič z toho som však necítila. Nijaký strach, žiadne obavy z toho čo som videla. Napokon všetko mohlo byť dôsledkom toho, že som sa v priebehu pár hodín dvakrát silno buchla do hlavy, tak to všetko možno boli iba vidiny. Samozrejme, mohol mať všetko na svedomí aj stres z poslednej doby. Srdce a rozum však vedeli svoje...

Z tranzu ma vytrhol vrzgot vchodových dverí. Váhavo som sa pohla smerom odkiaľ sa ten zvuk ozval. Okrem toho ma tam lákala aj neuveriteľná vôňa pečených koláčikov, načo mi môj žalúdok dal hlasným škŕkaním na známosť, že si pýta svoj pravidelný prídel. Kuchyňu som našla hneď. Pri šporáku stála Rachel a hrmotala tam nejakým riadom.

„Ahoj," pozdravila som ju ako prvá.

„Dobré ránko Lisa," odzdravila mi. „Som rada, že si už hore, lebo s Jacobom je to od rána na nevydržanie," dodala so smiechom.

Otvorila som ústa ako kapor a chcela jej odpovedať niečo inteligentné, no iba čo som zase predviedla parádnu cviklovú farbu. Tvár som teda radšej sklopila medzi plecia, odtiahla jednu zo stoličiek a sadla si za stôl. Márne som namáhala svoje mozgové závity, neprišla som na nič, ako by som sa mohla nenápadne opýtať na včerajšok. Musela som utrpieť amnéziu, lebo som si nevedela skoro na nič spomenúť.

„Tu máš koláčiky a kým ich aspoň pár nezješ, Jakea za tebou nepustím!" povedala Rachel tónom generála. „Dáš si kávu, alebo radšej čaj?" spýtala sa nevinne.

„Kávu, prosím," zamumlala som nerozhodne a vzala si do ruky jeden z koláčov.

Kým som dopila kávu a dojedla asi tri kúsky pečiva, stála nado mnou ako veliteľ stráže a celý čas nezáväzne štebotala. No ani slovkom nespomenula to, čo ma zaujímalo najviac. Keď som odniesla tanier a šálku do drezu, postavila sa naproti mne a stisla mi ruky. Na tvári jej zažiaril šťastný a vševediaci úsmev. Panebože to vyzerá skoro ako keby ma chcel niekto požiadať o ruku, zdesila som sa krátko.

„Už ťa čaká!" Vykopávala ma nenápadne z kuchyne a dostrkala ma až ku zadnému vchodu.

Prešla som dverami na malú zadnú verandu, kde som skoro vrazila do statnej postavy Rachelinho snúbenca Paula. Tlačil pred sebou vozík s Billym a obaja sa na mňa mnohoznačne usmievali. Keď zmizli v útrobách domu, uvidela som Jakea, ako sa míľovými krokmi blíži ku mne. Bez pozdravu a podobných zbytočných rečí ma tuho objal, zdvihol do výšky a šťastne sa so mnou zatočil. Hneď potom zalepil moje ústa vášnivým, nedočkavým  bozkom. Všetky myšlienky, otázky a protesty, ktoré mi ešte pred chvíľou vírili v hlave, sa vytratili do nenávratna. Do hlavy sa mi nahrnula krv a zase sa mi podlomili nohy. Nespadla som len vďaka jeho pevnému objatiu.

Akonáhle sa vrátim do mesta, dám si spraviť krvné testy, či sa mi nevrátili moje problémy s anémiou a krvným tlakom.

Tak prečo mi do čerta je, pri predstave návratu, tak ťažko? Čo mám tu a nemôžem mať tam?

Priateľstvo! LÁSKU! kričalo moje podvedomie. Nehovor, že by ti tak veľmi chýbali tvoji, takzvaní kamaráti!

„Máš chuť na malý výlet?" spýtal sa z ničoho nič. Vytrhol ma tak z mojich chmúrnych myšlienok, ktoré mi začali víriť hlavou. Keď som hlavou prikývla na súhlas, pokračoval: „Chcem ťa zobrať na jedno miesto a všetko ti vysvetliť."

Nechala som sa odprevadiť k autu, starému volkswagenu a nastúpila. Jacob sa celý čas usmieval spôsobom, akoby mu ten úsmev nikdy nemal zísť s tváre. Aj slepý by videl, že žiari šťastím a ja som musela v duchu krútiť hlavou, lebo som vedela, že tou príčinou som ja.

Auto si hravo prerazilo cestu z rezervácie na hlavnú cestu, vedúcu do Forks. Tú trasu som poznala veľmi dobre, veď napokon som ňou pred dvoma týždňami prišla. Išli sme však opačným smerom, až kamsi k útesom. Nádherná majestátnosť vysokých brál a do nich narážajúci príboj, ma fascinovali na prvý pohľad. Keď sme zastavili na odpočívadle, vystúpila som a pritom nespúšťala oči z výhľadu, ktorý sa mi naskytoval. Jake uchopil moju roztrasenú ruku a oprel si ma o svoju hruď.

„Je to krása, čo povieš!?" položil rečnícku otázku. Nemohla som inak, než s ním súhlasiť. „Ideme?" spýtal sa. Prikývla som bez toho aby som vyzvedala, kam presne mierime. Naša zastávka na tomto mieste, určite nebola len tak. A mala som pravdu...

Po krátkej prechádzke sme došli až na úpätie skál. Vietor tam fúkal ostošesť a oceľové nebo tiež nesľubovalo ktovieakú romantiku. No aj tak sme nešli preč, ale rozprestreli sme deku do trávy a uvelebili sa na ňu.

„Dúfam, že si už v poriadku, po tom... po včerajšku. Bolo to odo mňa sebecké a je mi to ľúto," ospravedlňoval sa.

„Pssst!" zastavila som ďalšie prívaly jeho slov, položením môjho ukazováčika na jeho pery. „Chystáš sa mi povedať, že všetky tie povedačky a legendy, o ktorých včera pri vatre hovoril Billy, sú pravdivé, všakže? Len mi nepovedz, že je všetko iba výplodom mojej príliš bujarej fantázie," dodala som vážnym hlasom. Pritom som sa pokúšala dusiť v sebe smiech, ktorý len tak bublal v mojom vnútri.

„Celé je to postavené na hlavu, ja viem," pridal sa Jake. Tiež mal čo robiť aby zadržal veselosť. Situácia bola pritom celkom vážna. „Upíri, vlkolaci, pripútanie sa..."

„A ja som tvoja vyvolená, však!? Vieš, nedozvedám sa bežne, že niekto koho milujem, je v skutočnosti obrovským, prerasteným psom!" doberala som si ho.

„Zopakuj to!" žiadal ma rozjarene.

„Neboj sa, dám ti postaviť dosť veľkú búdu, ak to bude potrebné," pokračovala som rovnakým štýlom. Robila som sa, že nechápem, čo odo mňa chce. Oplatil mi to hrozným mučením, v podobe šteklenia.

„Aby si vedel, taktiež mám svoje hrôzostrašné tajomstvo!" vyrazila som zo seba pomedzi záchvaty smiechu.

„Je mi jedno koľko mŕtvych manželov schovávaš doma v skrini, alebo koľko nemanželských detí máš! Mňa sa už totiž až do smrti nezbavíš!" hrozil mi naoko veselo. Ale bola by som hlúpa, keby som si nevšimla, že svoje slová myslí viac než vážne. Zhlboka som nabrala do pľúc kyslík a potlačila ďalší záchvat smiechu.

„Dúfam, že keď ti moje tajomstvo prezradím, budeš ma ešte chcieť," zahovárala som. Zahryzla som si do jazyka a prsty kŕčovito zaťala do jeho predlaktia. Nevedela som ako mu mám oznámiť takú vec.

„Doteraz som bola zvyknutá, že ľudia ma berú medzi seba len vďaka istým okolnostiam," začala som napokon zdráhavo. Jake si ma k sebe pritúlil a vyjadril mi tak tichú podporu. „Od malička sme žili spoločne len s mamou a bratom, otca som prakticky nepoznala. Pred dvomi rokmi prišla bohužiaľ choroba a obidvoch mi vzala. Ostala som sama. Pretĺkala som sa ako to len išlo, ale bola som celkom spokojná. Nebolo to ľahké obdobie, ale sťažovať som sa nemohla. Uplynul takmer rok od tých udalostí, keď sa mi ozvali otcovi právnici. Umrel na následky mozgovej príhody a ja som sa stala jedinou dedičkou. Odrazu si spomenul, že vôbec mal nejakú rodinu," hovorila som s trpkou príchuťou. Kým som potlačila pár vzlykov, Jake trpezlivo čakal ďalej. „Nechcené dedičstvo ma vtiahlo do kolotoča intríg, falošných priateľov a pretvárky. Ktosi mi vtedy sľuboval lásku až za hrob. Ukázalo sa však, že je to iba vypočítavý naničhodník, ktorý mi chcel urobiť dieťa a ťažiť z toho. Keď som na to prišla, nervovo som sa zrútila. Už som nemohla veriť nikomu ani nos medzi očami. A tak, hneď ako sa trochu pozviechala, zbalila som si pár vecí a zmizla bez slovka rozlúčky." Svoj prednes som zakončila ironickým úškrnom.

Nevidela som mu do tváre, nevedela som ako sa na to tvári, len som vnímala tras jeho tela. Po líci mi stiekla slza ľútosti, nad mojím nepodareným životom. Skúsila som sa v jeho náručí pomrviť, aby som tým spôsobom uvoľnila meravé telo a mohla mu pozrieť do tváre. Vďačne mi pomohol a sám ma otočil. Hľadela som do jeho zvlhnutých očí a čítala v nich niečo neskutočné.

„No, myslím, že pár tisíc dolárov navyše znesiem!" odpovedal žartom, ale pohľad mal vážny. „Ak chceš, pokojne môžeme žiť v nejakej starej zapadnutej chatrči a existovať len na korienkoch a bobuliach. Ani kúrenie nebudeme potrebovať, rád ho obstarám sám," sľuboval a pritom na mňa lišiacky žmurkal.

Potom stíchol a zastreným hlasom mi vyznal lásku. „Milujem ťa, Elisabeth Thornotnová! Urobím všetko pre to, aby som ťa v živote spravil šťastnou!"

V očiach sa mi zaleskli slzy. Prisala som sa na jeho pery, akoby som sa bála, že keď žmurknem, prebudím sa z krásneho sna. Moja reakcia, mu bola odpoveďou. Zvuky šumiaceho mora a poryvov vetra pohltili vzdychy, keď naše telá splynuli v jedno...

 

Potom, ako som vedenie firiem predala osobám, ktoré som si sama vybrala, vrátila som sa aj s Jacobom naspäť do La Push. Celý čas mi stál po boku. Keď jedného dňa staromódne padol na kolená a požiadal ma o ruku, po druhýkrát v živote som celkom stratila reč. Neváhala som a kývnutím súhlasila.

Na súhlas som, okrem iného, mala ešte jeden pádny dôvod. Otočila som sa, zašmátrala v bielizníku a vytiahla z neho malú škatuľku, previazanú žltou mašľou. S tajuplným úsmevom som mu ju podala a sledovala zmeny, ktoré sa mu odohrávali na  jeho tvári, keď ju otváral. Opatrne sa dotkol malých papučiek, ležiacich na zamatovom vankúšiku.

„Lisa a si si istá?" opýtal sa neveriaco. Prikývla som na súhlas, pričom mi z očí sršala radosť a šťastie.

Vstal a nadšene, presne ako malé dieťa, zavýskal. Potom ma objal, zdvihol ma do náručia a radostne sa s nami zatočil. Pohár môjho, vlastne nášho, šťastia sa naplnil. A ja som musela uznať, že nič lepšie, ako zdediť peniaze po mojom otcovi, ma nemohlo postretnúť. Pretože potom by som nemala potrebu ukrývať sa pred svetom a nepoznala by som tak skutočnú a jedinečnú lásku. Nepoznala by som Jacoba...

 

1. časť

 

ZHRNUTIE

 


Poviedka je venovaná špeciálne pre Maryblack, k jej narodeninám! Zlato, ešte raz ti prajem všetko najlepšie!!!

Dúfam však, že sa bude páčiť aj ostatným čitateľom. ♥

Moje veľké ďakujem patrí aj Twilly a Sfinge za ich pomoc. ♥

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

13)  Empress (08.06.2013 11:35)

Ďakujem
Ani nevieš akú radosť mi tvoj komentár urobil
Áno, peniaze sú veľmi dôležité, ale nie sú všetko

SestraTwilly

12)  SestraTwilly (08.06.2013 09:58)

Veľmi pekná poviedka,zhltla som ju doslova pri raňajšej
káve.Pekne si tu opisala lásku Jakoba a Elisabeth. Tak ako
píšeš v názve,peniaze naozaj nie sú všetko.V živote sú aj
dôležitejšie veci ...

Empress

11)  Empress (12.12.2012 18:13)

Ďakujem moja
Nuž, veru, takí sú vzácnejší ako šafrán a preto si musíme „pomôcť" aspoň takto

10)  Martička (12.12.2012 18:10)

:) :) :) krásna poviedka škoda, že tak romanticky chlapy už neexistujú, všetci by si zaslužili dostat lebo nevedia, po čom my žienky túžime. Tak aspon takto nám robíš radost Anka, tu love story by som si vedela predstavit.

Empress

9)  Empress (28.10.2012 12:38)

Ďakujem Teší ma, že sa ti to páčilo

semiska

8)  semiska (28.10.2012 12:16)

Nádherný konec. Moc povedená a pěkná povídka.

Empress

7)  Empress (27.10.2012 14:02)

Evička moja
Ďakujem za komentár a teší ma, že sa ti to páčilo
Ad hlavná hrdinka - Naschvál som vynechala jej opis, aby si každá čitateľka pod ňou mohla predstaviť trebárs seba

6)  Evita (27.10.2012 13:33)

Jaaaaaaajajajajaaaaj!!!!!!Ach jaj!;-);-);-);-) Hned idem darovat vsetky moje peniaze niekomu ak by to znamenalo ze stretnem mojho vlkodlaka;-)Musite mi odpustit ze v mojom pripade by to nebol Jake ale kus starsia verzia z True Blood-Alcide Herveaux.....mmmmhhhhhh:-)Slintam tu po klavesnici zas;-);-);-)Anicka velmi sladke...ja som taka krvilacna,ja by hned tam dala nejakeho zloducha;-)Velmi dobre napisane a tak dobre ze som si velmi lahko vedela predstavit to prostredie a atmosferu. Len jedinu malicku ize pripomienku....hlavnu hrdinku opis...e.g. vysoka/chuda/cierne vlasy....

Empress

5)  Empress (26.10.2012 20:53)

Alison, ja ďakujem tebe za komentár, ktorý ma veľmi potešil Som rada, že ti moje písmenká pomohli po ťažkom týždni

Alison

4)  Alison (26.10.2012 20:36)

No tak to bolo krásne. Presne také oddychové ako som potrebovala po ťažkom týždni.
Ďakujem za taký príjenný zážitok

Empress

3)  Empress (26.10.2012 11:30)

ada1987 - som rada, že sa ti to páčilo

maryblack - Zlato, ja ďakujem tebe. Ty ma svojimi komentíkmi vždy tak potešíš, ale to ty vieš, však? ;) Jj, takého človeka po svojom boku, by som brala tiež a ani trošku by mi nevadilo, že občas má štyri laby a kožuch
Ps - neviem ako ty, ale ja by som miesto pampersiek, potrebovala umelé dýchanie

maryblack

2)  maryblack (26.10.2012 09:00)

Zlato, děkuju moc za krásný příběh s krásným koncem Je fajn, když člověk najde místo, kde se cítí dobře a ještě lepší je, když má vedle sebe někoho, na koho se může vždycky spolehnout Tak jako Lisa na Jakea Konec se mi moc líbíl, bouda pro psa mě pobavila:D a malé papučky...úplně vidím, jak se Jacob tváří No a abych se zase moc nerozplívala Za to, jak se před ní Jacob proměnil by zasloužil Já na jejím místě, bych nejspíš potřebovala pampersky :D ,kdyby se přede mnou místo fešnýho indiána objevilo tak obrovský vlčisko. Ještě jednou děkuju a těším se na další dílko od tebe

1)  ada1987 (26.10.2012 08:51)

sladké!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek