Sekce

Galerie

/gallery/two lovers.jpg

Veľa ľudí si myslí, že keby mali vo svojich životoch viac peňazí, mali by aj viac šťastia... Je to však skutočne pravda?

Elisabeth sa stala jedinou dedičkou majetku po svojom otcovi, ale spokojnosť a šťastie jej to neprinieslo. Rozhodne sa preto odísť z mesta. Útočisko jej poskytne malá chata, ukrytá hlboko v lesoch, neďaleko La Push.

Čo sa stane, keď narazí na Jacoba Blacka?

1. časť

 

Pomaly som sa prechádzala po pláži a sem tam sa zohla, aby som zodvihla nejaký obzvlášť pekný kamienok. Ten som potom rýchlym pohybom šmarila čo najďalej do šedivo sfarbenej vody. Spolu s ním odlietalo po troškách aj moje nešťastie, aby sa vzápätí vrátilo a udrelo dvojnásobnou silou.  V srdci som schovávala veľký smútok, ktorý nemohlo nič  a nikto vyliečiť.

V tomto bohom zabudnutom kraji, som trávila už celé dva týždne, celkom odrezaná od civilizácie. Moja malá chatka, učupená uprostred lesov, vyzerala z vonka aj zvnútra skôr ako dúpä nejakej čarodejnice. Pre moje potreby však viac než dokonale vyhovovala. Žiadna elektrina, internet, ani signál na mobil. Ak bolo treba, zakúrila som si v starej kachľovej peci, svietila som si sviečkami... a čo bolo najlepšie, nikto ma nemohol zastihnúť, pokiaľ by som sama nechcela. A ja som nechcela! Všetky tie dotieravé, naoko starostlivé otázky „dôverných" priateľov na môj zdravotný stav, mi trhali nervy na kúsky. V poslednej fáze zúfalstva som prosto zbalila dve cestovné tašky, naštartovala svoj tristoročný sedan a bez slovíčka rozlúčky vyrazila. Hodinu som len tak blúdila mestom, kým som zahla na výpadovku smerujúcu práve do tejto časti Washingtonu. Najprv som myslela, že pôjdem na letisko, sadnem na hocijaký let a nechám sa odniesť do diaľky. Peňazí na to mám dosť, pomyslela som si trpko.

Áno, peňazí o ktoré som sa neprosila a s tým súvisiace starosti, o ktoré som nestála.

V dlani som pevne zovrela ďalší dokonalý ovál a napínala ruku k hodu. V tom sa kdesi za zákrutou, kam som nedovidela, ozvali škrípavé zvuky. Jasne ohlasovali niečí príchod. Nahrbila som chrbát ako mačka a chystala sa na útek. Vybrala som sa však zlým smerom, pretože len čo som urobila tri kroky, vrazila som do nejakej vysokej svalnatej postavy.

Nevedela som, či bol viac prekvapený on, alebo ja. Hľadel na mňa ako na zjavenie, s očami doširoka roztvorenými. Urobil krok dopredu, ja som zaspätkovala. Rýchlo som zažmurkala, chcela odstúpiť a vybrať sa na útek. Rozhodne som nestála o pozornosť a o zvedavé otázky. Ale nešlo to, niečo mi v tom totiž z mne neznámeho dôvodu bránilo.

„Myslíš, že by si ma mohol pustiť?" požiadala som ho dôraznejšie, než som zamýšľala. Vec, čo mi bránila v odchode, bola totiž jeho ruka.

„Ah, prepáč," odkašľal si a odstúpil.

Mala som sa hneď otočiť na opätku a zdupkať, no akoby mi nohy vrástli do zeme. Zízala som na neho ako nejaká zaľúbená školáčka. Vpíjal sa do mňa rovnako fascinovaným pohľadom. Div, že nám okolo hlavy nelietali malí bucľatí amorkovia! Potriasla som hlavou a kúzlo okamihu sa vytratilo do nenávratna. Načiahol za mnou ešte ruku, no ja som už nasadila plnú rýchlosť a utekala preč od toho zvláštneho miesta.

Odmietala som zastaviť, až kým som nebola pri mojej chatičke. Zadýchane som sa oprela dlaňami do kolien a zadúfala, že sa nezvalím od vyčerpania na zem. Poslepiačky som šmátrala pravou rukou vo vrecku nohavíc a hľadala kľúčik od chaty. A hľadala, a hľadala... no kľúča nikde!

„Len to nie!" zvolala som a prosebne zopla ruky. Obrátila som pohľad smerom k nebu, ale kvôli stromom som naň nedovidela. Prvýkrát sa mi to videlo ako otravné, ale len na chvíľku.

Začala som rátať svoje možnosti a napokon zistila, že mám iba jednu. Musím sa vrátiť a centimeter po centimetri prehľadať celú trasu, ktorou som utekala. A ak ich nenájdem, tak aj celú pláž. Len som sa modlila, aby som v pomätení zmyslov, pri hádzaní kameňov, nehodila súčasne do vody aj kľúče. Napočítala som do desať, aby som aspoň trochu upokojila už aj tak rozbúrenú myseľ. Pevne som stisla pery do nazlostenej linky. Ja som taká hlupaňa! nadávala som si rozčúlene. Sprostá krava, len tak stratiť kľúče... pokračovala som v šomraní, kým som sa vydávala na cestu späť na pláž.

Trvalo mi to neskutočne dlho a navyše som si pritom snorení pripadala ako strážny pes, ktorý hľadá svoju korisť. Do toho všetkého sa začal dvíhať vietor, čo nebolo práve príjemné. Mala som na sebe iba tričko s krátkym rukávom a obyčajné plátenné nohavice, takže mi po tele naskakovali zimomriavky o veľkosti hrachu. Konečne sa predo mnou rozprestrela v celej svojej kráse pláž, z ktorej som tak bez rozmyslu utiekla.

„No povedz mi, odkedy sa bojíš nejakých holobriadkov?!" vynadala som si nahlas.

Radosť, že vidím záliv, vystriedala počínajúca panika. Nepotrvá to dlho, začne sa stmievať a ja budem v keli. Netušila som ako si poradím potom, ale ani v najmenšom som si nepripúšťala možnosť, žeby som mala ísť do dediny a žobroniť tam o pomoc. Ak sa nebude dať inak, prosto sa vrátim odkiaľ som prišla, zoberiem dáku skalu a rozbijem okienko. Nech som však pôvodne plánovala urobiť čokoľvek, nedostalo sa mi možnosti uskutočniť to.

Ten chlap snáď nemá na práci nič iné, iba hodiny vysedávať na pláži a desiť psychicky labilné turistky? Super! Teraz budem vyzerať ako dupľovaný blázon, ak pred ním padnem na kolená a začnem štvornožky prehľadávať kameň po kameni. Nápad  s rozbitým oknom na chatke, sa mi v tom momente videl, rozhodne prijateľnejší. Štýlom krok- sun- krok som sa začala hýbať dozadu a dúfala som, že sa mi to podarí urobiť bez toho, aby som upútala pozornosť toho urasteného domorodca. Musel byť miestny, akosi mi sem patril. Ďalší krok dozadu a posledný pohľad na indiána...

„Dočerta aj s tým!“ Stačila sekunda nepozornosti, nohy mi podkĺzli a do môjho zadku si kamene urobili svoje odtlačky. Keby len to! Od úderu, ktorý mi uštedrila studená zem, mi začal v hlave vyhrávať prinajmenšom stočlenný  orchester. A to až tak, že som mohla počítať hviezdičky, čo sa mi mihali pred očami.

„Krucinál! Nabudúce bude hádam istejšie, keď budem našľapovať ako slon,“ nadávala som si a modlila sa, nech sa otvorí zem a pohltí ma.

Neďaleko sa ozval zvuk krokov, ale nádej, že dotyčný sa zdvihol na odchod, boli márne. Smerovali totižto ku mne. Pevne som privrela oči, v pokuse zahnať bolesť hlavy a tie dotieravé hviezdičky. Okrem toho som sa nadvihla na lakťoch a chcela pomaly vstať. Hlava sa mi však hneď zatočila, akoby som práve zišla z centrifúgy. Potom už nič, iba tma...

 

Sníval sa mi sen. Veľmi zvláštny a tak živý. Nuž a možnože to ani sen nebol, možno som umrela a teraz som v nebi. Určite to tak bolo, muselo! Kde by sa tu inak vzala moja mama, môj brat a ten pán, ktorý bol mojím biologickým otcom?

Všetci stáli pekne vedľa seba, oblečení  do bielych šiat a držali sa za ruky. Niečo také by v normálnom živote nebolo možné. Nie v tom mojom. Túžila som k bratovi a mame pribehnúť a brániť ich pred „otcom" vlastným telom. No akoby mi nohy vrástli do zeme. Pozrela som dolu, aby som zistila čo sa deje. Nevidela som však nič mimoriadne, len jeden pár bosých nôh, drviacich sviežu zelenú trávu pod nimi. Potom som sa zase zamerala na trojicu predo mnou. Musela som si však päsťami pretrieť oči, lebo miesto nich tam odrazu stál obrovský červenohnedý vlk. Začal sa ku mne približovať a pritom ma hypnotizoval svojimi veľkými hnedými očami.

Hrozne som sa preľakla a cúvla dozadu. „Akoto, že dozadu to ide, ale dopredu som sa nemohla ani hnúť? Hádam sa ten vlk nechce hrať na rozprávku o Červenej čiapočke a zožrať ma!" vŕtalo mi hlavou. Cúvla som o ďalší krok a vtedy nahá koža na mojom chodidle nešliapla na trávu, ale stupila do prázdna. Darmo som okolo seba metala rukami, pádu som už nemohla zabrániť. Ak som doteraz nebola mŕtva, tak teraz nabetón budem.

Nič také sa ale nestalo, lebo ma zachytil pár obrovských, svalnatých paží a pevne ma pritisli k horúcemu telu. Vyľakane som sa pozrela do tváre, ktorá patrila k tomu zjavu. Nechápala som už vôbec nič, bol to ten indián z pláže...

 

Nervózne som sa pomrvila a skusmo pootvorila oči. V hlave mi nepríjemne treštilo a oči som od seba takmer nemohla odlepiť. Rozdiel oproti tomu, čo som si pamätala ako posledné, bol ten, že som teraz ležala na niečom mäkkom. Posteľ? Je to posteľ! Prudko som sa posadila. Pritom sa, ako následok toho pohybu, zo mňa zošuchla prešívaná prikrývka, ktorú som poznala veľmi dobre.

„Au, moja hlava!" zaúpela som nešťastne. Siahla som si dozadu na zátylok, kde sa rysovala poriadne veľká a bolestivá hrča.

Posadiť sa nebol práve najlepší nápad, lebo sa mi opäť v hlave rozkmitali tie protivné hviezdičky.

„Mala by si si zase ľahnúť," ozval sa odo dverí hlboký zamatový hlas. „Je možné, že si utrpela mierny otras mozgu."

Od preľaknutia som takmer spadla z postele. So zakolísaním som opatrne žuchla naspäť na vankúš a škárami vo viečkach zaostrovala na postavu stojacu medzi dverami. Odkiaľ ho len poznám? A vôbec, čo tu robí? Ako sme sa sem dostali?

„Ten kľúč!" vykríkla som a takmer som zase vystrelila do sedu. „Ty si ten, ten... chlap z pláže!" vynašla som sa rýchlo. Sama sebe som však znela smiešne.

„Len pokojne, nie som žiadny násilník, alebo niečo také," hovoril chlácholiacim hlasom, ktorým ma očividne chcel upokojiť. No ja som aj tak radšej chcela splynúť spolu s matracom, než sa musieť ešte raz pozrieť do jeho tváre.

„To hovoríš ty!" vyslovila som pochybovačne. „Ak nie si násilník, tak potom musíš byť špión! Kto ťa najal? Cooper Company, alebo dokonca samotný riaditeľ Peter Cooper?"

Vnímala som jeho nechápavý pohľad jasnejšie, než som si priala. Naprázdno otvorené ústa zase zavrel a pery stisol do úzkej linky. Nemusela som byť ani žiadna veštica a rozpoznala som v tom geste, náznak hnevu. Bolo samozrejme možné, že som si to všetko namýšľala, ako celú túto absurdnú situáciu.

„No čo, však som sa len spýtala! Na to mám snáď právo nie?" povedala som mu namosúrene.

Mohol sa mi niekto čudovať? Veď som kvôli nechcenému dedičstvu videla vyžierky a špiónov na každom kroku. Nevedela som rozpoznať falošných priateľov od tých pravých, nemohla som si byť istá ničím. Veď napokon celý zmätok, čo okolo toho vznikal, ma priviedol až sem. A teraz som bola odovzdaná na milosť a nemilosť, nejakému neznámemu chlapovi, ktorý ma možno celý čas sledoval. Kdesi vzadu v mojej mysli sa ozýval tichý otravný hlások, ktorý mi túto teóriu vyvracal.

„Predtým než ma celkom odsúdiš ako špióna, by sme sa hádam mohli vzájomne predstaviť," navrhol už zase v dobrej nálade. Zohol sa tesne ku mne, natiahol svoju ruku a uchopil ňou tú moju. „Jacob Black, celoživotný obyvateľ rezervácie La Push a na moju česť prehlasujem, že som sa v živote nedostal ďalej, ako je Port Angeles!" dodal a vyceril na mňa svoj dokonalý chrup.

Ešte raz som sa na neho podozrievavo pozrela a napokon odovzdane povzdychla. Koniec koncov, ak je naozaj nejakým súkromným očkom, už aj tak všetko o mne vie. No a ak nie je, musela som uznať, že bude asi lepšie, ak budeme vzájomne poznať svoje mená.

„Elisabeth Thorntonová!" zamumlala som tak, že ma bolo ledva počuť. Od hanby som sa mohla prepadnúť do zeme. Priezvisko Cooperová, ktoré som mala po otcovi, som zásadne nepoužívala. Bolo to, akoby som bola označkovaná, ako bohatá a rozmaznaná dedička. Nikoho už nezaujímalo, že nič z toho som nechcela. Najmä nie meno po niekom, kto si celé roky nespomenul, že nejakú rodinu má.

„Utekáš pre zákonom?" spýtal sa Jacob žartom. Správne by som sa mala uraziť a nie civieť na neho, ale miesto toho som sa rozosmiala. Po prvýkrát od TÝCH UDALOSTÍ...

„Samozrejme!" odpovedala som mu v rovnakom duchu. „Ale neprezradíš ma, však nie?" panikárila som naoko. Pokrútil hlavou a zdvihol kútik, ktorý mu vyčaril na pravom líci nádhernú jamku. Keď pustil moju ruku a znova sa postavil, sklamane som vzdychla.

„Vieš, už som sa celkom bál, že sa hádam ani nezobudíš," pokračoval šeptom. „Sama vieš, že sa z týchto končín nikam nedovoláš. Takže ako úkryt pred zákonom je toto miesto ideálne," povedal vážne. Nevidela som ako sa tvári, bol mi otočený chrbtom.

„Nech ťa sem priviedlo čokoľvek, Elisabeth,  je to len tvoja vec," pokračoval. „Na tej pláži som ťa nechcel vyľakať a veľmi ma mrzí, že sa mi to nejakým spôsobom podarilo. Povedzme, že som si tam išiel... zaspomínať," dodal akýmsi smutným hlasom, ktorý ma prekvapil. Tak nejako sa mi k nemu nehodil.

„Ale ako sme sa dostali až sem?" vyzvedala som. Nedbalým gestom som pohodila rukou a opísala tak celú miestnosť. Sponad pleca ma počastoval veselým pohľadom. Jeho nenútené spôsoby a veselá nálada, pôsobili na moje zničené nervy ako balzam.

„Keď si odo mňa... vlastne, keď si z miesta činu utiekla a ani si sa neobzrela, všimol som si, že ti niečo vypadlo."

„Kľúč!"

„Presne tak!" potvrdil mi. Potom zaváhal a zrejme nevedel, ako má pokračovať. „Nuž, pár... ľudí od nás vie, že túto chatku obývaš. Vedel som to aj ja. Nie, nie je to tak, ako si možno myslíš. V týchto končinách poznám takpovediac, každý kameň. Bolo len prirodzené, že som sa dozvedel aj o dni, keď si sem prišla. Môžeš mi veriť, že dedinské tamtamy fungujú spoľahlivejšie ako Google," dodal žartom. „A hlavne, predavačka v našom malom obchode, kam chodíš doplňovať svoje zásoby, prezradí aj to, čo nevie."

Čím to bolo, že nech povedal čokoľvek, tak som nebola schopná cítiť hnev, alebo pobúrenie? Všetko mi predkladal tak nenútene a prirodzene, že som nemohla inak, než mu veriť.

„Tak prečo si potom nešiel za mnou a nechal si ma snoriť ako stopovacieho psa?" spýtala som sa naoko urazene.

„Aby som ťa na smrť vyľakal? Ani náhodou. Však vidíš, že aj bez toho, aby som sa o to snažil, tak sa mi to podarilo," povedal žalostne. Zase sa otočil, žmurkol na mňa a vydal sa do časti príbytku, kde bolo čosi ako kuchynský kútik. Kým tam čímsi šramotil, poriadne som sa rozhliadla. Na stole stojacom uprostred miestnosti horel petrolejový kahanec a z piecky sa ozývalo praskanie, šíriace po miestnosti príjemné teplo. Pohľadom som blúdila ďalej, až som zavadila o jeho postavu. Akosi ma stále lákalo skúmať rôzne záhyby na jeho tele, ktoré mi pripadali doslova fascinujúce. Dokonalý zadok, v obopnutých džínsových kraťasoch, bol ako magnet pre moje oči. Prehltla som veľkú hrču, ktorá sa mi zasekla v hrdle a nervózne sa pomrvila na posteli.

„Kristenanebi, Elisa, spamätaj sa!" hrešila som sa nahnevane.

„Hovorila si niečo?" ozval sa Jacob.

V momente som očervenela od hlavy až po päty. Ak mi doteraz nebolo horúco, tak teraz som bola v jednom ohni. Taký trapas! Bol by hlupák, keby si nevšimol, ako na neho zízam.

„Nie, nič, asi sa ti len niečo zdalo," presvedčovala som ho. Potom mi nedalo a naoko bezstarostne som nadhodila, „Zdá sa mi však, že táto chata a všetky lesy čo ju obklopujú, má v moci nejaká čarodejnica. Nevieš o tom niečo?" vybafla som na neho, ešte predtým, ako som si mohla premyslieť, či chcem poznať odpoveď.

Práve prichádzal ku mne aj s pariacim hrnčekom, z ktorého sa šírila ohromne lákavá vôňa. Vyzeral, že ho otázka mierne zaskočila. Mohla som si to však aj namýšľať, nevedela som, čomu ešte veriť a čomu už nie. Dúfala som, že sa dozviem všetko, čo potrebujem vedieť.

„Káva," oznámil mi a položil hrnček na zem vedľa postele. Potom si pritiahol stoličku, ktorá oproti nemu vyzerala hrozne maličká a sadol si na ňu. Zopäl ruky na kolenách, vrhol na mňa krátky pohľad, ale následne ho zase odvrátil. Napokon sa jeho pery pohli a ja som mu na nich ostala visieť.

„Prezradím ti tajomstvo," povedal záhadne. „Žiadne čarodejnice ani lesné víly. V skutočnosti celé Forks a La Push ovládajú hrôzostrašní upíri a vlkolaci. Ja som jedným z nich a ty si moja obeť!" dodával stíšeným hlasom, z ktorého sa vytratili akékoľvek stopy po vtipkovaní.

Priblížil svoju tvár k tej mojej, až sme sa skoro mohli dotýkať špičkami nosov. V hrdle mi zase navrela hrča, ktorú som sa márne pokúsila prehltnúť.

„Ehm, uhm... nuž... Ale nezožerieš ma, však nie?" pýtala som sa s vytreštenými očami. Mala som sto chutí tresnúť sa do čela. Ja hlupaňa! Miesto, aby som vzala nohy na ramená a utekala kadeľahšie, urobila som pravý opak. Zdvihla som z vankúša hlavu a takmer až do jeho pootvorených pier zašepkala. „Ja sa ťa nebojím! Ty veľký, zlý vlk!"

Netušila som, prečo som niečo také povedala. Netušila som, ako sa to stalo, že naše pery odrazu bojovali o nadvládu, jedného nad druhým. Nechápala som, prečo mu nevrazím facku a miesto toho si priťahujem jeho hlavu a telo bližšie, aby medzi nami nebolo už ani centimeter vzduchu. Vedela som však jedno. Nechcem aby ma pustil a aby prestal. Pretože, len čo sa jemná pokožka našich pier o seba prvý krát obtrela, zabudla som na všetky rozumné argumenty proti. Celé telo som mala od vášne ako v jednom ohni. Celkom mi to pomotalo hlavu, ktorá ma už vôbec nebolela.

Myslela som, že budeme pokračovať, až kým nesplynieme v jedno. V tom som sa však zmýlila. Keď sa Jacob nedobrovoľne odpojil od mojich úst, sklamane som vzdychla. Ale urobil to iba preto, aby mi mohol pozrieť do očí. Taká láska a neha, ktoré som si z jeho pohľadu mohla prečítať, ma zaskočili. Nežne položil dlane na moje rozpálené líca a obdaroval ma krásnym bozkom na pery. Pocítila som paniku. Zakliesnila som svoje prsty do jeho ramien, kŕčovito ich zovrela a opätovala mu pohľad .

„Prečo si prestal?" spýtala som sa mierne vyčítavo.

„Nechcem aby si ma nenávidela a..." odpovedal mi vážne, no ja som mu hneď skočila do reči. „Jake, ja by som ti nič nevyčítala. Nie som už nejaká školáčka, aby som nevedela, čo chcem!"

Pustil moju tvár a opakom ruky ma nežne pohladil po brade. Druhou sa mi pohrával so strapatými vlasmi. Na jazyku som mala ešte milión argumentov a aspoň toľko odvahy, ktoré však spľasli ako prázdna bublina, keď ma zabalil do svojej obrovskej horúcej náruče. Začal si pospevovať nejakú tajomnú melódiu, ktorú som nepoznala, ale ktorá pôsobila zvláštnym, liečivým dojmom.

Kam sa podela moja nenávisť k celému svetu a nedôverčivosť ku všetkým ľuďom? Ešte dnes ráno som bola odhodlaná, usadiť sa na nejakom pustom ostrove a byť tak od všetkých a všetkého ďaleko. A teraz? Dovoľujem nejakému takmer neznámemu indiánovi, aby ma objímal a bozkával a... bohvie čo by sa ešte stalo, keby nezastavil vzrastajúcu vášeň včas. Krucinál, on mal nakoniec pravdu! Mala som ho nenávidieť. Miesto toho robilo moje srdce divoké otočky a to všetko len preto, že si nevzal všetko, čo som mu ponúkala.

„Vieš, musím sa ti s niečím priznať," zašepkala som do jeho hrude, ku ktorej som sa túlila. Povzbudil ma tichým hm. Odkašľala som si a pokračovala. „Od istej doby nedôverujem ľuďom a aj preto som vlastne tu. Neviem čo sa stalo, asi ma niekto začaroval. Musíš vedieť, že normálne sa na okoloidúcich nevrhám a nebozkávam každého na počkanie. Lenže ty... ja... je to ťažké! Nerozumiem tomu," zakončila som zmätene.

Nuž, musím uznať, že som sa vyznamenala! Ešte si bude myslieť, že si z neho uťahujem! zanariekala som v duchu.

Nič také sa však neudialo, on sa neurazil, ale venoval mi šťastný bozk do vlasov.

„Ja viem, čo sa stalo, aj keď tomu sám neverím," odpovedal mi a na chvíľu sa mi zase zahľadel do tváre. „Hneď ako sa budeš cítiť lepšie, rád by som ťa niekam zobral a všetko ti vysvetlil. Ak... ak budeš chcieť."

Horlivo som prikývla a bola by som hádam aj radostne poskočila, keby sa mi zase nezamotala hlava. Starostlivá vráska, ktorá mu vystúpila na čele, ukončila náš rozhovor. Opatrne ma položil naspäť do perín a prikryl ma až po bradu. Viečka mi vzápätí začali klesať, až som celkom upadla do ríše snov.

Nebolo to na dlho. Počas celej noci ma budil každé dve hodiny a starostlivo sa vypytoval, ako sa cítim. Zakaždým som mu odpovedala, že mi je dobre, hlava sa mi nekrúti, len som unavená. Až ráno, keď svitol nový deň a kachle už boli vyhasnuté, som vstala z postele. Pozrela som sa do kresielka postavenom vedľa postele a zalial ma pocit lásky a tepla. Sedel v ňom schúlený Jacob a spal. Podišla som k nemu, prikryla ho dekou a prstami mu opatrne odhrnula ofinu z čela.

Pripomenula som si jeho objatie, v ktorom som sa cítila tak bezpečne, akoby mi nikto na svete nemohol ublížiť. Držal ma jemne, ako ten najväčší poklad a ja som zatúžila, aby tak urobil zase.

Kým spal, vošla som do kúpeľne, aby som dala do poriadku svoj spustošený zjav. Keďže voda v kotly nebola ohriata, musela mi stačiť studená a ja som sa napochytro pooplachovala. Vzadu na hlave som si nahmatala poriadnu hrču, ktorá bola na dotyk dosť bolestivá, ale prežiť sa to dalo. Vyšla som von pred chatku, aby som vzala z drevárne nejaké polienka. Prekvapilo ma jasné slnečné počasie, lebo za celé dva týždne čo som tu bola, nebolo také ani raz. Práve naopak, skoro neprestajne pršalo. Bola som na to taká zvyknutá, že ma prvotný pohľad na žeravý kotúč na oblohe vyviedol z miery. Zároveň ma aj potešil. Už som si spriadala plány kam si dnes zájdem na prechádzku a čo všetko si budem musieť zo sebou zobrať.

Keď vrzli vchodové dvere a na priedomie sa postavil Jacob, vytrhla som sa zo zamyslenia. Líca mi hneď sfarbila červeň, ktorá vzápätí zaplavila celé telo. Už mi ani neprišlo čudné, že nemám nutkanie utekať. Miesto toho som sa nechala od neho objať, pobozkať a zaželať si dobré ráno. V podbrušku ma príjemne šteklilo a ostatnú zmes pocitov, by som ani nevedela poriadne popísať. Aj napriek tomu, že som mala vlastne celú noc možnosť o všetkom premýšľať, nebola som o nič múdrejšia ako večer.

„Máš už na dnešný večer nejaké plány?" zašepkal mi do vlasov a mne sa po tele zase rozliala husia koža. Ale nebolo to nepríjemné, práve naopak. Od zvláštneho pocitu mi až zovrelo vnútro. Naprázdno som preglgla a záporne pokývala hlavou. Otočil si ma, aby sme boli tvárou v tvár a zadíval sa mi do očí.

„Čo by si povedala na to, keby som ťa večer zobral do rezervácie k táboráku?" spýtal sa zvesela. „Budú sa tam rozprávať strašidelné historky, až ťa z nich bude mraziť!" dodal temne, ale oči mu len tak iskrili od veselosti. „Aspoň budeš vedieť, s akou príšerou máš do činenia."

Zasmiala som z chuti a naplno, ako sa mi nestalo už veľmi dávno. Minimálne posledného pol roka.

„A môžeš mi sľúbiť, že ma vaša kmeňová rada nezačaruje do podoby orla, alebo niečoho takého?" doberala som si ho.

„Za seba ti to rád sľúbim, ale za ostatných neručím," odpovedal vážne a ja som sa zase rozosmiala.

„La Push by mali predpisovať ako liek proti depresii!" povedala som už napoly vážne.

Naozaj som nerozumela tomu, ako je možné, že sa všetko otočilo akýmsi lepším smerom. Ešte včera som nechcela vidieť ani živú dušu a dnes tu stojím v objatí s Jacobom, ako keby sme sa poznali odjakživa.

„Môžeme si nechať ten nápad patentovať a zarobíme hotový majetok," pristúpil Jake na moju hru. „Alebo budeme sebeckí a necháme si to tajomstvo pre seba," žmurkol na mňa a obdaril ma malým bozkom na pery.

Nech som sa však cítila akokoľvek výborne, zaláskovane a romanticky, môj žalúdok sa prihlásil o svoj diel hlasným zaškvŕkaním v najmenej vhodnú chvíľu. Zradca jeden. Ospravedlňujúco som pokrčila plecami, vyvliekla sa z jeho náruče a chystala som sa dovnútra nanosiť polienka, potrebné na zakúrenie.

Ešte skôr než som vôbec siahla na prvý kus dreva, predbehol ma Jake a nabral si plnú náruč. Mohla by som odprisahať, že keby tie dvere neboli také úzke, tak zvládne na jednej ruke niesť drevo a na druhej mňa. A ani by sa pritom nezadýchal.

„Prosím, madam!" ponúkol ma, aby som išla napred. Otvorila som teda dvere a podržala mu ich, aby mohol bez problémov vojsť. Všetko zložil do koša, ktorý bol na to určený. Oprášil si ruky a bez slova začal zakurovať.

Kým ja som sa zvyčajne pri takých pokusoch rozčuľovala, keď v kachliach plameň zdochýnal, jemu to chytilo na prvý krát. Medzitým som prichystala z mojich skromných zásob raňajky a na kachle postavila storočný čajník s vodou. O čo skromnejšie bol stôl prestretý, o to viac som si jedlo vychutnala. Vedomie, že mi na krku visí dedičstvo po „otcovi", mi zvyčajne brávalo chuť do jedla.

Zjedli sme všetko do poslednej omrvinky, ale Jacob vyzeral, akoby ani nejedol. Musí mať nejaké extra rýchle spaľovanie, uvažovala som. Na chvíľu sa medzi nami usadilo ticho, keď sme si len hľadeli do očí a držali sa za ruky. Ani jeden z nás sa nechcel pohnúť.

Kdesi vonku čosi zašramotilo. Jake vyskočil ako obliaty studenou vodou a previnilo sa na mňa zadíval.

„Budeš musieť ísť, ja viem," pobádala som ho ešte predtým ako prehovoril. „Nepýtaj sa ako, ale prosto to viem."

Naozaj som netušila, ako je niečo také možné, ale cítila som, že musí odísť. Zadíval sa na mňa pohľadom plným vďačnosti a za odmenu ma pobozkal tak vášnivo, až sa mi podlomili kolená. Ešte raz objal, potom odstúpil a z pohľadom upretým na mňa, začal ustupovať ku dverám.

„Dávaj si na seba pozor, kým tu nebudem, večer sa po teba vrátim. Prisahám!" zavolal na mňa ešte a zrazu bol fuč.

 

2. časť

 

ZHRNUTIE

 


Poviedka je venovaná špeciálne pre Maryblack, k jej narodeninám! Zlato, ešte raz ti prajem všetko najlepšie!!!

Dúfam však, že sa bude páčiť aj ostatným čitateľom. ♥

Moje veľké ďakujem patrí aj Twilly a Sfinge za ich pomoc. ♥

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

10)  Empress (12.12.2012 17:02)

Super zlatíčko moje, som veľmi rada, že sa ti to páči

9)  Martička (12.12.2012 17:01)

Anka, ten zaciatok je tak zaujímavy, ze idem cítat dalej uz sa teším na dalsiu kapitolku cmuuuuuk

Empress

8)  Empress (28.10.2012 12:37)

Ďakujem moja za krásny komentár

semiska

7)  semiska (28.10.2012 12:08)

Krásný, zlato. Jsi šikulka. ;) Skvělý příběh a já jdu rychle na pokráčko, abych věděla, jak to s nima dopadne. ;)

Empress

6)  Empress (25.10.2012 09:20)

ada1987 - ďakujem

5)  ada1987 (25.10.2012 08:33)

pekné!

Empress

4)  Empress (24.10.2012 03:31)

Ivuška moja, ešte raz ti ďakujem S obrázkom som naozaj veľmi spokojná, ani som netušila ako tam bude vyzerať dobre Som rada, že sa ti môj Jake páčil

Maruška, zlato moje Ja som zase strašne rada, že som ťa týmto príbehom potešila Ad otisk - Akurát včera, keď som chcela na toho môjho vziať tĺčik na mäso, som si vravela presne to isté čo ty

Mací, som nesmierne rada, že aj ty si si našla v mojich riadkoch to svoje
Ps - Nevyhrážaj sa, chyť klávesnicu do ruky a ty už budeš vedieť čo s ňou

Ďakujem vám všetkým komentáre a sľubujem, e pokračovanie bude čo nevidieť

Bosorka

3)  Bosorka (23.10.2012 20:59)

Moooooooooooc pěkné
Ivuško, jasně, že je mlask, ale ... ne, nebudu ti říkat, kdo je víc mlask.
sakra, proč o něm nikdo nepíše?! Si snad budu muset napsat něco sama!

maryblack

2)  maryblack (23.10.2012 19:17)

Zlato děkuju moc Strašně moc ti děkuju za celý příběh Lisa to neměla jednoduchý, tak jako snad každej:( A o to víc mám radost, že potkala svýho "hrdinu" Tvoje povídka je takový pohlazení po duši člověk si uvědomí, jak může být láska kouzelná No je škoda, že u nás není nic takovýho, jako je otisk to bysme se s těma chlapama nemusely nervovat Moc se těším na další část a jsem zvědavá, jak to všechno dopadne Děkuju

sfinga

1)  sfinga (23.10.2012 18:09)

Vida, jak ten obrázek vypadá pěkně Anni, já vlastně nevím co ti napsat, abych nespojlerovala, když znám celou povídku. Tak snad jen: Povedla se ti a Jacob je v ní mlask

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Edward & Bella