Sekce

Galerie

/gallery/lúka.jpg

Ďalšia okenicová... Druhý raz v živote sa mi podarilo pri poviedke rozplakať samu seba...

Ďakujem Vám!

STARÉ OKENICE

  Bolo tesne poobede, no aj tak sa nikto z miestnych nevybral na ulicu. Ženy neklábosili pred obchodmi a muži nepostávali pred barmi. Iba otrhaný žobrák so zakrytou tvárou sa šuchtal po kamennej dlažbe cez celé mesto. Nikto ho nezavolal dnu, oddýchnuť si. Nikto mu nedal napiť, najesť. Domáce panie len odvracali tvár a zaťahovali závesy na oknách, aby im ten trhan nezízal dnu na stoly prehýbajúce sa jedlom.
  Bol to starý blázon, mnohí ľudia ho už poznali. Každý rok v tom istom čase dokráčal do mesta pred jeden dom a na neho hľadel niekoľko hodín. Potom sa stratil za mestom na cintoríne a odvtedy ho ľudia videli až na ďalší rok.
  Aj dnes sa tak zastavil pred monumentálnou stavbou, ktorú kedysi obýval bohatý právnik so svojou rodinou. Celých štyridsaťpäť rokov nikto okrem neho o ten dom ani pohľadom nezavadil, lenže teraz... Na dvore sa hrali deti, počul ich veselý smiech, aj to, ako ich matka napomína a volá dnu na čaj. Ošúpanú farbu z okenných rámov nahradil nový náter a okenice boli zvesené a zložené najskôr niekde na povale. Povzdychol si.
  Tie ich okenice...
  Zahľadel sa do okna na druhom poschodí, kde ešte v mladosti pozeral vždy, keď išiel okolo. Zakaždým ju tam uvidel – a ak aj ona jeho zbadala v žiarivých slnečných lúčoch, venovala mu sladký úsmev.
  Teraz ale ťažké vínové závesy bránili v pohľade dovnútra. Sklopil hlavu a kopol nohou do kamienku, čo ležal na chodníku. Zmena fasády a celková rekonštrukcia budovy ho znepokojila. Pripomenulo mu to, že nič nie je večné a aj on sám už patrí len k zažltnutej minulosti, smerujúcej do antikvariátov a múzeí.

  Z domu odrazu vyšla pomerne vysoká blondína s vlasmi zmotanými do jednoduchého účesu a zvedavými belasými očami. Pokúsila sa nenápadne si utrieť spotené ruky do pretkávanej suknice, pred tým, než nervózne prehovorila na čudáka postávajúceho tesne za kovovou bráničkou.
  „Čo tu chcete?“ zavolala a dúfala, že jej slová znejú rozhodne a nie trasľavo. Zdvihol zrak, smaragdový pohľad ju popálil v očiach, zarastená tvár sa otočila za ňou. Pomaly odlepil pery od seba.
  „Hľadím na váš dom,“ odvetil jednoducho.
  „Vy nemáte vlastný príbytok?“ opýtala sa zvedavo mladučká žena a mimovoľne podišla až k bráničke. V žobrákovej tvári sa odrážalo čosi, čo vždy túžila poznať na vlastnej koži.
  „Niekedy som mal.“ Očami prebehol po stavbe za ňou.
  „Bývali ste v našom dome?“ V dievčininom hlase zaznelo znepokojene. Tento chudák totiž vôbec nevyzeral na to, že by mohol niekedy bývať v takom drahom dome.
  „Iba chvíľku,“ odpovedal stroho. „Len pár týždňov.“
  „Ako dlho tomu už je?“
  „Takmer pol storočia.“
  „Takmer päťdesiat rokov?“ zhíkla.
  „Presnejšie rovných štyridsaťpäť. Mal som dvadsať, keď som posledný raz prešiel dverami spolu s kufríkom a plášťom.“
  „Prečo ste odišli? Bývali ste tu sám?“ pýtalo sa dievča. Muž sa zamračil.
  „To je na dlhé rozprávanie,“ povedal vyhýbavo. V belasých očiach sa zablesklo vzrušenie.
  „Tak poďte dnu, ostala nám ešte teplá polievka od obeda a určite sa už potrebujete umyť a odpočinúť si,“ navrhla. „A zatiaľ mi môžete všetko vyrozprávať.“ Muž sa neochotne obzrel okolo seba, na ulici ešte stále nebolo mnoho ľudí, len dve postaršie ženy sa zhovárali cestou do kvetinárstva. A veru – bol by už aj voľačo zjedol – je to niekoľko dní dozadu, čo niečo ulovil. Údy mu už neslúžili tak ako pred dlhým časom. I prikývol.
  „Ako sa vlastne voláte?“ spýtala sa pôvabná hostiteľka.
  „Nijako. Najčastejšie ma oslovujú žobrák. Ale pred mnohými vekmi mi hovorili Edward. Volal som sa Edward Masen.“
  „Syn toho lekára?“ opýtala sa prekvapene. S prikývnutím sa posadil na lavicu, na ktorú mu ukázala, a počkal, než mu na stôl položila plný tanier lahodne vyzerajúcej polievky. Vzal si lyžicu a začal pomaly chlípať, aby si nespálil jazyk.
  „Pokračujte,“ vyzvala ho, keď dojedol. Nepýtal sa jej na meno a ani ona sa mu nepredstavila, preto nevedel, ako ju osloviť, tak iba začal s rozprávaním...



  Bol som mladý a nespútaný mladík, ktorý obdivoval krásne ženy a miloval jazdu na koni. Mal som sedemnásť, keď sme sa presťahovali do malého mesta, už sa ani nepamätám, ako sa volalo, také neznáme bolo. Nie ako Nový Amsterdam. O tomto nikto nevedel, možno preto, že sa nachádzalo na západe, na neosídlenej strane Štátov.
  Celé tri roky som sa naháňal za mladými ženami, v ktorých som hľadal uspokojenie a pobavenie. Než som spoznal ju. V tom čase som mal čerstvých dvadsať a otec ma chcel oženiť. Rozhodol sa tak, keď podobne učinil môj blízky priateľ a zasnúbil sa s nejakou meštiankou. Samozrejme – aj s rodinou som bol pozvaný na ples, ktorý sa konal pri príležitosti oznámenia blížiaceho sa zväzku. Michael mi hovoril, že jeho nastávajúca je krásna a múdra, vraj je to najvýhodnejšia svadba, na akú mohol za celý svoj život pristúpiť. Vtedy som nad ním len vrtel hlavou – nemal som v pláne sa ženiť, v žiadnom prípade. Ešte som nenašiel tú pravú – a veril som, že ju ani nenájdem, keďže podľa môjho skromného názoru skutočná láska ani neexistovala.
  Na to, aká hlúposť to bola, som prišiel o pár dní neskôr, ako mi prišla pozvánka. Obliekol som si slušný redingot a nezabudol na bielu viazanku. Keď sme s rodičmi vystupovali z koča, vysokými čižmami som pristál na červenom koberci. Hlavou mi preblesklo, že Michael chce mať určite pompézne zásnuby. Musel som sa zasmiať. Toľko vzruchu okolo jedného plesu!
  Kráčal som k nemu so širokým úsmevom, podali sme si ruky... a môj šťastný výraz v momente opadol. Brada mi klesla a oči sa zasekli do dvoch čokoládových jazierok. Nemohol som odtrhnúť oči od krásy, čo stála predo mnou. Nedá sa povedať, že bola dokonalá, samotné slovo popri nej vyzerá šedo. Vyzerala rovnako prekvapene ako ja, no keď sa jej malinové ústa roztiahli do prívetivého úsmevu, pocítil som to. Vo svojom srdci, priamo tam, kde prebývala láska, o ktorej som nemal ani tušenia.
  „Teší ma, Edward Masen. Môj snúbenec mi o vás už mnohokrát rozprával.“ Ruku ku mne natiahla ako prvá. Neviem, kde som vzal silu na to, dotknúť sa jej hebkej dlane a ľahko otrieť pery o jej rúčku.
  „Aj mňa veľmi teší,“ zašepkal som cez pootvorené pery stále sklonený.
  „Toto je moja Isabella,“ povedal Michael a objal ju okolo pása, čím si ju pritiahol k sebe a jemne ju vytrhol z môjho chabého zovretia.
  Od tej chvíle som na plese nemohol vystáť ani minútu. Už žiadna iná žena ma nezaujala tak, ako ona. Ani čarovná Ester, ktorá mi často krát krátila bezsenné noci, už nebola taká krásna ako Isabella. Nemohol som to vydržať. Po slávnostnom oznámení som do seba nalial pohárik šampanského a chcel sa čo najrýchlejšie vytratiť, no, bohužiaľ, to už nebolo možné. Otec si ma len prísne premeral a pokračoval v zábave.
  Vybehol som von sklenenými dverami a pokúšal sa stratiť v záhrade. Udržiavané ružové kry a okrúhle jazierka museli byť určite prácou vychýreného záhradníka, mojej matke by sa celkom isto páčili.
  „Prečo ste tu taký sám, Edward Masen?“ oslovil ma spevavý hlas, pri ktorom sa mi mierne zrýchlil tep. Otočil som sa a pomerne vyplašene hľadel do známej tváre, ako keby ma prichytila pri kradnutí svadobných koláčov.
  „Ospravedlňujem sa vám, Isabella, ale nemám chuť tancovať s vašimi priateľkami,“ odvetil som hľadiac so jej dokonalej tváre. Pousmiala sa.
  „Nemusíte sa ospravedlňovať, ja tiež nemám chuť tancovať s vašimi priateľmi.“
  „A so mnou by ste nechceli tancovať?“ opýtal som sa bez rozmyslu – a okamžite som chcel vrátiť svoje slová späť. Bolo prinajmenšom nevhodné, aby som ju žiadal o tanec, keď sama povedala, že oň nemá záujem.
  „Chcete so mnou tancovať bez hudby?“ opýtala sa a v očiach jej prebleskli iskierky. Pery sa mi mimovoľne roztiahli do širokého úsmevu.
  „Áno.“ Prešla pár krokov a načiahla ku mne horúce dlane. Pritiahol som si ju k sebe oveľa bližšie, ako dovoľovala etiketa, a sledoval jej trepotavé privretie viečok. Hýbal som sa pomaly – a po chvíli som začal ticho hmkať náhodnú melódiu, ktorá mi skrsla v hlave vo chvíli, kedy som ju ucítil natisnutú na mne.

  V ten večer mi darovala ešte veľa tancov, než ju začal zháňať jej nastávajúci – a ja som sa vtedy prebral do reality. Ako keď sa človek nadýchne pod vodou. Myslel som, že hruď sa mi rozskočí na dve časti, aby tak prehlušila bolesť v mojej hlave. Keď odchádzala, venovala mi ešte jeden zúfalý pohľad. Volal som za ňou, ale neobracala sa, utekala do sály, kde mnoho párov bez akéhokoľvek podozrenia klebetilo ďalej.

  Od toho dňa som Michaela navštevoval čoraz častejšie. Mnoho krát som u neho totiž stretol krásnu Isabellu a mal som tak možnosť aspoň na pár sekúnd zočiť jej krásu. Ona mi však nevenovala ani len jeden jediný pohľad.
  Raz, keď som zaklopal na dvere rozľahlého domu, Michael mi otvoril pomerne rozrušený. V očiach mu prebleskoval hnev a nenávisť.
  „Čo sa stalo?“ Chcel som vedieť celý zmätený. „Vari niečo s Isabellou?“
  „Ona chce zrušiť svadbu!“ zavrčal na celý dom, až som sa prikrčil. Nevedel som, ako sa mám tváriť. Prekvapený výraz maskoval moje srdce, ktoré sa pri myšlienke na Isabellinu voľnosť prudko roztrepotalo.
  „Akurát teraz, keď potrebujem na mesiac odísť do Nového Amsterdamu! Ach, Edward, priateľ môj, jedno šťastie, že si prišiel, budem potrebovať tvoju pomoc...“

  O dva dni neskôr som nesmelým krokom kráčal štrkom vysypaným chodníkom k domu, kde Michael býval. Pravdepodobne ma už vyzeral, keďže otvoril dvere ešte pred tým, než som vôbec stihol vyjsť na verandu.
  „Ďakujem ti, že si prišiel, predsa len si mohol odmietnuť, ostať mesiac sám s takouto vzpierajúcou sa ženou, to teda nie je nič jednoduché.“ V duchu som sa pousmial, no navonok z môjho výrazu vzišlo len zaškľabenie.
  „Neboj sa, nejako to zvládnem.“
  „Presťahoval som ju z jej izby do komory pre slúžky na poschodí, aby nemala možnosť ujsť nejakou chodbou, o ktorej som nevedel,“ povedal. „Okná som nechal z vonku pribiť doskami, okenice budú zavreté.“ Zamračil som sa, Ako sa mohol takto správať k žene? A dokonca k Isabelle, tej nežnej a nádhernej kvetine, ktorá sa ledva ubránila vetru, čo ju chcel skosiť!
  Keď Michael odišiel, moje kroky viedli rovno so malej miestnosti. Zaklopal som, no zvnútra sa nič neozvalo. Preto som sa rozhodol vstúpiť bez vyzvania.



  „Slečna Isabella?“ V izbe bola skoro úplná tma, len na drevenom stole neďaleko otvorených okien, cez ktoré ale nepretekalo svetlo, sedela silueta. Stoličku mala otočenú smerom k nim, v priestore bolo dusno a vzduch bol vydýchaný. Preľaknuto sa otočila.
  „Pán Masen? Čo tu robíte? To vy máte byť moja stráž? Nikdy by som nepomyslela, že...“ Nenechal som ju dohovoriť a prešiel k otvorenému oknu. Dosky boli zvonku pribité do steny, takže ak by sa mi podarilo... Spravil som pár zložitých ťahov rukami a pár krát som trhol, než sa jedno krídlo okenice zvesilo a dnu vtrhlo svetlo.
  „Edward,“ vydýchla prekvapene. Počul som, ako sa postavila a prešla pár krokov ku mne. Ja som zatiaľ to isté spravil aj s druhým krídlom. Prekvapila ma. Keď som sa otočil, skočila mi okolo krku a pevne ma zovrela. Svojím konaním mi vyrazila dych.
  „Ja som to vedela,“ zašepkala a zovrela ma tuhšie.
  „Čo ste vedeli, Isabella?“
  „Že som si vybrala správne.“
  „Áno?“ Nadvihol som jedno obočie a odtiahol sa, aby som jej mohol vidieť do tváre.
  „Vybrala som si správne muža, ktorého by som mohla milovať...“

  Už nedokážem presne popísať, ako som sa v tom momente cítil, viem, že to bolo silné a ja som ju od radosti zdvihol a zatočil sa s ňou. Bolo to krásne.
  Dva dni na to sme sa milovali. Vedel som, že chcem jedine ju – a nejakým zázrakom chcela aj ona mňa.

  Boli sme spolu šťastní krásne tri týždne, než prišla správa o tom, že Michael sa vráti o niečo skôr.
  „Aký dátum tam stojí?“ spýtal som sa.
  „Pätnásteho,“ zašepkala. Vytreštil som oči.
  „Ale to je dnes!“
  „Ja viem, počúvaj, Edward...“
  Netušil som, ako rýchlo sa zo mňa môže stať troska. Donútila ma odísť, urýchlene si zbaliť veci a vypotácať sa z dverí. Slová Čakáme dieťatko ma ale zrazili z nôh. Doslova. Vzlykal som do prachu a ona ma dvíhala a ťahala k bráničke.



  „Prečo neodišla s vami?“ spýtala sa dievčina so slzami v očiach, ktoré jej vyhŕkli.
  „Tuším vravela niečo o tom, že musí počkať na Michaela, aby som získal určitý náskok. Potom vraj príde za mnou a odídeme do Nového Amsterdamu, ak nie rovno do Európy,“ odpovedal žobrák rozochveným hlasom.
  „A stretli ste sa?“ Muž pár minút mlčal, než pomaly odvetil.
  „Umlátil ju na smrť.“
  „A čo dieťa?“ Tento raz už neodpovedal. Dievča vzlyklo.
  „Budem už musieť ísť,“ zamumlal a chcel vstať, lenže ona ho zastavila.
  „A nechcete ešte ostať?“ Iba zavrtel hlavou.
  „Cesta ma volá späť,“ pousmial sa a vyšuchtal sa namáhavou chôdzou von z domu. Dievča mu ešte mávalo, ale on sa neobracal, iba pokračoval vpred.

  Ako každý rok jeho cesta smerovala na cintorín, kde ho ľudia zvykli zazrieť naposledy. Jej hrob našiel popamäti s očami prilepenými k slnku. Stmievalo sa.
  Kľakol si na zem a položil tvár na zeminu. Už neplakal, to prestal po nejakých tridsiatich rokoch. Teraz len zmierene ležal a zarýval prsty do zeme.

  V tú noc udrel prvý mráz. Žobráka, starého blázna, ktorého sa každý stránil, v to ráno našlo dievča, u ktorého strávil poobedie. Hľadala ho, chcela mu niečo pribaliť na cestu.
  Keď ho ale našla umrznutého vedľa svojej lásky, zaplavil ju zvláštny a trochu zvrátený pocit. Tak to má byť, takto to malo skončiť. Mali sa nájsť v deň, kedy sa rozlúčili, aby sa stretli vo večnosti danej Bohom a zákonom lásky, ktorý stanovil pre každého smrteľníka, ktorý túži milovať.

  Bol pochovaný vedľa nej, tak by to určite obaja chceli...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

DopeStars

11)  DopeStars (08.09.2013 11:46)

Musím sa priznať, že sa mi až vhŕkli slzy do očí :'-(

HMR

10)  HMR (08.04.2012 19:31)

nejradši mám tyrkysové, ale tyhle mají "velký příběh"

Coraline

9)  Coraline (20.10.2011 17:56)

To bylo tak smutné, vehnala si mi slzy do očí :p

HMR

8)  HMR (16.09.2011 21:44)

Nádherné

milica

7)  milica (15.09.2011 21:59)

Nádhera, taky jsi mě rozplakala a to jsem si pořád myslela že ne a najednou.... Ten konec byl úžasný, krásný příběh opravdové lásky i když nedopadl dobře

ambra

6)  ambra (15.09.2011 20:40)

eMuška, varovala jsi mě v perexu a fakt jsem do toho šla připravená. A stejně brečím... Krásně vystavěný příběh plný toho krásného druhu patosu a opravdové lásky, která přemůže i smrt a čas.

sfinga

5)  sfinga (15.09.2011 17:26)

eMuška, ja tiež plačem :'-( :'-(
A predsa to bolo krásné, ďakujem ti

4)  Birdie (15.09.2011 15:27)

Bulim jak želva :'-( :'-(

semiska

3)  semiska (14.09.2011 23:41)

Nádhera, Emuško! Rozplakala jsi i mě...

dorianna

2)  dorianna (14.09.2011 23:30)

1)  jenka (14.09.2011 23:11)

To je nádherné. Nepamatuju si, jestli jsem četla všechny okenicee (ale asi jo), ale tahle je určitě jedna z nejkrásnějších. A nejsmutnějších.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek