Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Bella pomaly zisťuje, že v mnohých starých legendách, sa môže ukrývať kus pravdy. Čo bude toto zistenie znamenať pre ňu?

Prajem príjemné čítanie ♥

7. kapitola - Jeden okamih všetko zmenil


Dážď neodbytne dopadal na tvár a telo mladej ženy, skôr ešte dievčaťa, ktorá stála uprostred zadného dvora. Mala tuho zažmúrené oči a roztiahnuté ruky, akoby chcela vzlietnuť. Do otvorených úst jej padali dažďové kvapky. Aspoň taký dojem mohol mať nezaujatý pozorovateľ. No v skutočnosti bola táto dievčina celkom ochromená. Srdce jej krvácalo a vedela, že si za to môže sama.


BELLA

On odišiel! Zanechal mi iba obyčajný, nič neprezrádzajúci odkaz, naškriabaný na kúsku papiera.

Bells, musím odísť! Bude to tak lepšie, nechcem ti zbytočne ubližovať. Nepátraj po mne, nesmúť za mnou... Nestojím za to. Jacob"

Pravú ruku v ktorej som zvierala ten pokrkvaný odkaz, som si pritisla k hrudi. Nevedela som, že taká bolesť je možná. Skoro akoby... Akoby...

Musela som potriasť hlavou v snahe zaplašiť to čo mi liezlo na mozog. Bolo to také silné, také intenzívne. Začala som sa opäť otriasať pod náporom plaču. Moje vzlyky splývali s bubnujúcimi kvapkami dažďa. Veľký hlboký škrabanec, ktorý sa ťahal od môjho predlaktia až takmer po zápästie, ma už dávno nepálil. Aj tak som však mala chuť si ho rozdriapať, aby duševnú bolesť zaplavila tá fyzická.

Bol to už takmer mesiac, čo sa konal ten výlet na pláž, keď bolo všetko v najlepšom poriadku. Vtedy som žiarila spokojnosťou, mala som svojho kamaráta... Nie , nebol to iba kamarát, bol to najlepší priateľ. Z odvekých rivalov sa definitívne stali spriaznené duše. Každý víkend sme boli spolu a pracovali na oprave áut. Najmenej dvakrát do týždňa ma bol vyzdvihnúť po skončení školy, až som ho za to musela hrešiť, že míňa drahocenné doláre na palivo do motorky. Niekoľko krát sme boli u nich doma a učili sa, alebo ma vzal na malý výlet na nejaké pekné miesto.

Tak sa to začalo aj pred tromi dňami. Bol to obyčajný zamračený piatok, vyučovanie skončilo a ja som si pri schádzaní na parkovisko všimla oranžovú, do diaľky žiariacu plechovú obludu. Vypískla som od radosti a rukou si prekryla ústa. Môj nákladiačik! A o jeho kapotu sa opierajúci, môj Jacob! Môj? Potriasla som hlavou a padla mu do náručia. Hrial. Viac než inokedy. Zamračila som sa. Nebude chorý? Zdvihla som ruku aby som mu dlaňou prešla po čele. V polceste mi ruku zastavil a zovrel moje zápästie. Srdce mi zrazu búšilo, až si skoro prerazilo dieru von z hrude.

Kúzlo chvíle narušila práve prichádzajúca Jessica, ktorá mi uštedrila štuchanec do rebier.

„Bella, uži si víkend!" zapišťala a zmizla ako para nad hrncom. S Jakeom sme sa na seba pozreli a pustili sa do smiechu. Aj tak sa mi zdalo, akoby nebol celkom uvoľnený. Niečo ho trápilo.

„Čo hovoríš na náš dnešný luxusný odvoz madam?" chechtal sa Jacob. Neveriaco som pokrútila hlavou a jemne buchla zovretou päsťou o kapotu. „Kedy si to stihol?"

„Dnes v noci..." Už som chcela zaprotestovať, ale hneď mi došlo, že si zo mňa uťahuje. „Dokončil som ho včera poobede." Prezradil s pýchou v hlase.

„Škoda. Takže naše pracovné víkendy skončili?" vyhŕkla som naoko sklamane.

„Hádam sa ešte budeme vídať, nie!? U nás sa vždy nejaká práca nájde."

Pošťuchovali sme sa ako malé deti, až mi napokon obradne otvoril dvere na strane vodiča a čakal kým nastúpim. Už som bola jednou nohou a rukou v kabíne, keď som znova začula to čudné vrčanie ktoré vychádzalo smerom od Jakea. Zamračila som sa a vzhliadla. Okamžite ma pohltili jantárové oči.

„Čo tu chceš?"

Ako? Naozaj to bol hlas môjho priateľa, čo práve zaútočil na Edwarda Cullena?

„Chodím sem do školy," odpovedal mu chladne. „, Na rozdiel od teba! Ak dovolíš..." Nedokončil a otočil sa na mňa.

Bola som paralyzovaná a neschopná logickej úvahy. Búšenie srdca striedalo silné červenanie.

„Výborne, to budem za úplnú hlupaňu!" pozrela som na Jakea a potom na Edwarda. Mohla by som odprisahať na deväť životov akejkoľvek mačky, že sa pokúšali jeden druhého zavraždiť pohľadom. Napokon si odfrkol a oslovil ma.
„Bella, potreboval som sa len spýtať, ktoré kapitoly na biológiu si to máme prečítať na zajtrajšiu písomku?“ Zdalo sa mi pomerne čudné, že sa pýta práve mňa, akoby nebolo naokolo dosť ochotných tínedžeriek. A okrem toho bol najlepším študentom v našom ročníku. Aj napriek otázkam čo mi vŕtali hlavou, som  odpoveď zo seba doslova vysypala. Vrátil mi to oslňujúcim úsmevom, až som oľutovala slnečné okuliare ktoré som nechala doma v šuflíku.

Poďakoval mi a Jacoba spražil nenávistným pohľadom. Ako prišiel tak aj odišiel. Celá vykoľajená, som sa chystala opäť nasadať do auta, ale všimla som si, že Jake stojí na mieste a z očí mu doslova metajú blesky. Ruky zatínal do pästí a celý sa chvel. Niečo ma nútilo a priam poháňalo, pristúpiť k nemu a opatrne sa ho dotknúť.

Prvotná reakcia bola šklbnutie ramenami, akoby ho niekto práve prebudil. Takmer sa po mne ohnal a vtedy sa vrátil mysľou do prítomnosti. Vydesene sa do mňa zabodol očami a ustúpil o krok dozadu.

„Jake!" oslovila som ho opatrne. Zvesil plecia, pričom vyzeral hrozne nešťastne. Nato mi vyrazil dych, lebo bez varovania roztvoril náruč a pritisol ma k sebe.
„Bells, prepáč prosím! Som hlupák..." zašepkal mi potichu do vlasov. Priložením môjho ukazováka na jeho pery, som zarazila ďalší príval slov, ktoré sa mu cez ne drali von. Jemne uchopil prsty čo sa ho dotýkali do svojej do svojej ruky a mne bolo zase zvláštne.

Nebyť toho, že sme na parkovisku plnom pubertálnych výrastkov, možno by to pokračovalo ďalej. Zvlášť Mike Newton sa opäť musel predvádzať, aby ostatné dievčatá videli aký je „macher“. Zúrivo na nás začal mávať a mne bolo jasné, že si to zamieril smerom k nám. Rýchlo som potisla Jacoba a naznačila mu, že by bolo namieste, aby sme nasadli ešte predtým, než k nám Mike doklusá. Pochopil hneď a kým obchádzal auto aby mohol otvoriť dvere u spolujazdca, uškŕňal sa.

Na malinkú chvíľu sa mi do zorného poľa dostalo strieborné volvo aj s jeho majiteľom, ktorý sa opieral o jeho naleštenú kapotu. Moje srdce vynechalo jeden úder.

„Neznášam ho!“ rozhodla som sa kým sa strkala kľúč do zapaľovania.

„Čo som zase urobil?" pýtal sa Jake s vážnou tvárou. Šibalské ohníčky v očiach mi však prezradili, že si zo mňa uťahuje. Zarazilo ma to. Žeby počul čo som povedala? Veď som to ledva precedila pomedzi zuby!

„Ty nič, ty si čistý ako ľalia!" podpichla som ho a lakťom štuchla do jeho bicepsu. Mala som však pocit ako keby tam nemal svaly, ale kus kameňa. „Jau! Jake, že ty si to zase prehnal s cvičením?" potiahla som. Znenazdania som si spomenula na naše vtipkovanie o tom, že ho vyrobili na linke pre spracovanie žuly.
„Už len svätožiara mi chýba!" smial sa a naznačoval žiariaci kruh nad svojou hlavou.

Konečne som otočila kľúčikom a tak uviedla do prevádzky moju vynovenú plechovú obludu. Ako zarevala na celé parkovisko, inštinktívne som sa prikrčila, ale neváhala som, hodila spiatočku a vycúvala. Náhle som musela rýchlo dupnúť na brzdu, čo sa mi podarilo na poslednú chvíľu. Tesne predtým než som vycúvala, sa totiž zo svojho miesta pohlo aj strieborné Volvo.
„On to robí snáď naschvál!" zavrčal Jake tak potichu, že som ho ledva počula. Nepoznávala som ho, nikdy taký nebol. Rozhodla som sa, že to prejdem mlčaním. Ignorovala som voz za nami a radšej sa čo najrýchlejšie snažila dostať preč.
Popri šoférovaní a sústredení sa na cestu, som začala uvažovať. Nerozumela som celkom tomu, čo sa s nimi dvomi deje. Nechápala som, prečo sa tak neznášajú. Nemohla som byť predsa tou príčinou ja! Alebo áno?

Možnože Jacob na Edwarda žiarlil, ale nemala som poňatia prečo.
S Edwardom sme neboli nič viac než spolužiaci. Občas sme spolu prehodili pár slov na biológii, či na prestávkach. Moje srdce, vždy keď som bola v jeho blízkosti, začalo biť takým šialeným tempom, až som myslela, že si prerazí von z hrude dieru. Jeho zvláštne sladká vôňa ma omamovala natoľko, že na ten kratučký okamih som nevedela ani to, ako sa volám.
S Jacobom sme boli najlepšími priateľmi. Jeden pre druhého by sme skočili aj do ohňa. Vždy keď som bola s ním, cítila som sa úplná a šťastná. Ako keby moje JA našlo svoju druhú polovičku, bez ktorej nemôže byť. Ale bol to predsa len kamarát.
Títo dvaja teda nemali nijaký pádny dôvod na to, aby sa správali ako kohúti na smetisku, len čo jeden zavetrí druhého.

Boli sme už na polceste k môjmu domovu, keď Jake konečne prehovoril.
„Bells, chcel som počkať až kým nedorazíme k nám domov, ale musím ti prezradiť, že mám pre teba prekvapenie!" vyslovil. Pritom sa zatváril napoly záhadne a napoly radostne. Mračila som sa a zauvažovala nad tým tak usilovne, až mi skoro bolo vidieť otáčať sa kolieska v hlave. Potom sa rozsvietila moja obľúbená žiarovčička a mne to docvaklo.
„No netáraj! Máš tú druhú motorku!" zvolala som s istotou v hlase. Jakeovi sa rozlial na tvári spokojný výraz z toho, že som uhádla a prikývol.
„Mám už aj perfektné miestočko, kde sa odohrá tvoja premiéra," oznámil mi so spokojným hlasom.
„Dúfam, že je dosť odľahlé?" lamentovala som, ale len naoko. „Vieš, aby Charlie..." Naschvál som nechala vetu nedopovedanú.
„Neboj, tvoje výkriky, keď ťa budem naháňať, nikto nezačuje!" povedal temne. Pritom sme sa však obaja zasmiali. „Je to pár kilometrov od La Push, v jednom dobre ukrytom údolí." Prezradil nakoniec a mne telom prebehla vlna stúpajúceho adrenalínu. Neverila som, že sa táto akcia uskutoční. Jacob napokon dobre poznal moje koordinačné schopnosti, alebo skôr neschopnosti. Ale kto iný by sa dal nahovoriť na také bláznovstvo, ak nie sedemnásťročný pubertálny kamarát?

U mňa sme vystúpili len na chvíľu a už aj sme sa pobrali do La Push. U Jakea sme sa len pozdravili s Billym, dali si pizzu a potom ma odviedol do garáže. Tam bola pod plachtou schovaná motorka.
Od nadšenia som až nadskočila a stisla Jacoba. Opatrne som sa dotkla červeného laku a v duchu sa videla, ako uháňam s vetrom opreteky.
„Ale ako ich dostaneme k autíčku a Billy nás pri tom nevidel?" pozrela som naňho s otázkou v očiach. Urobil gesto ktorým naznačil, že všetko už je vymyslené a posunkom požiadal, nech mu pomôžem motorku tlačiť.

Bolo to zaujímavé. Popri tlačení, sme sa museli krčiť aby nebolo nad kríkmi vidieť naše hlavy. Na Jacoba bol srandovný pohľad, ako sa tak zohýnal a snažil dusiť v sebe smiech. Radšej som sa odvrátila, inak by sme obaja pravdepodobne vybuchli. Keď na konci našej krátkej cestičky zasvietil bledočervený náter môjho nákladiačiku, tak som ucítila príval nervozity. Sklopila som dvierka od nakladacieho priestoru a otočila som sa na Jakea, že som pripravená pomôcť mu. Sánka mi ostala visieť, ale nakoniec som iba naprázdno prehltla.
On totiž... On... Och bože, on zdvihol a niesol ten pekelný stroj úplne sám!

„Jake neprestávaš ma prekvapovať!" vyhŕkla som. „Nie, prepáč, ani to nieje dosť výstižné slovo..."
„Nič sa ty neboj, naozaj, je celkom ľahká," oponoval.
Už - už sa mi na jazyk drala námietka, ale tú som v poslednej chvíli prehltla. No čo, že dokáže niečo také. Nemusí byť každý taký nešika ako ja. Tak trošku viac posilňuje, bože.
Po naložení červenej krásavice, sme sa vrátili pre tú Jakeovu. Opäť sme sa krčili za kríkmi, pričom nám spomedzi zubov unikali pridusené chichoty. Keď Jacob aj túto motorku zodvihol celkom bez ťažkostí, už sa som ani nezačudovala a iba ho uznanlivo potľapkala po pleciach.

„Jau! Jake, ty horíš!" hrešila som ho, no vedela som, že to aj tak zahovorí. Rozhodla som sa, že ak mu tá horúčka do pár dní neklesne, vlastnoručne ho dovlečiem za doktorom. A aj som mu to povedala. Iba čo pokrútil hlavou na znak protestu. Vzdychla som a viac už nerýpala.

Oba stroje boli na korbe nákladiačika a my sme sa konečne mohli usadiť v kabíne. Šoférom bol Jacob. Volant som mu prenechala bez protestov, ja som konieckoncov nemala ani poňatia kam presne ideme. Naštartoval a šikovne vymanévroval moju hlučnú obludku na cestu. Pneumatiky so škrípaním zaprotestovali, keď od kolies začali odlietavať kamienky. Žalúdok sa mi na protest krútil a dlane sa začali potiť od nervozity. Jake ma sledoval starostlivým pohľadom, nespúšťal oči z cesty, ale ani zo mňa. To keby som sa pokúsila o niečo také ja, tak obmotám autom najbližší strom. Potom mi pomaličky začalo dochádzať, že to nebol žalúdok čo sa mi krúti! Čím dlhšie sme šli, tým mi to bolo stále jasnejšie. Ja Jakea asi... Na protest som potriasla hlavou a tým sa mi z vrkoča uvoľnilo pár gaštanových pramienkov. Nie, to prosto neprichádza do úvahy!
Naďalej sme udržiavali nezáväznú konverzáciu o všetkom a o ničom. Cesta nám ubiehala ako po masle. Avšak, čím sme boli bližšie cieľu a ďalej od La Push, tým viac sa moje pocity a myšlienky rozutekávali všetkými smermi. Zrazu na mňa Jake mrkol a prikázal, aby som zažmúrila oči.

„Počuj, ale už sa začínam naozaj báť. Aké máš úmysly?" vyhŕkla som a nehla ani brvou.
„Všetko sa včas dozvieš Bells, len musíš byť trpezlivá." Nedal sa. Jednou rukou zvieral obloženie volantu a druhou mi zakryl oči.
„Dobre, dobre, pochopila som. Pozeraj na cestu prosím ťa!" vykríkla som keď miesto trasy pred nami sledoval mňa. Na dôkaz, že sa už nebudem pozerať som pevne stisla viečka a ešte si ich zakryla rukami.
„Poslušné dievčatko!" pochválil ma a ja som sa nepochopiteľne začervenala. Mala som na seba zlosť, že ma líca zase zradili. Dúfala som, že si to nevšimol, nedával to napokon nijak najavo.

Auto s hlasným zakašľaním zastavilo a ja som čakal na pokyn, že môžem otvoriť oči. Nepočula som však nijaké: „Môžeš!" a tak v momente, ako som na svojej pokožke ucítila dotyk Jakeovej ruky, akoby mnou prebehol elektrický prúd. V bruchu mi, svojimi krídlami, zatrepotali motýle. Bola som celkom stratená a úplne paralyzovaná! Okamžite by som mu dovolila všetko, čo by odo mňa žiadal.

JACOB

Vedel som na čo čaká. Čo by sa stalo behom sekundy, keby sa vo mne nebili dvaja Jacobovia. Jeden ma nútil, aby som neváhal a Bellu pobozkal, no druhý ma z nevysvetliteľných príčin držal prikovaného na mieste. Vedel som, že mám horúčku a začínam byť občas mimo. Ale ten pocit, keď som sa jej dotkol, aby som tým naznačil, že sa už môže pozrieť, bol neuveriteľne... Prosto neuveriteľný! Možno budem neskôr ľutovať, že som nebol odvážnejší a nepremohol moje škrobené ja. V tú chvíľu to ale bolo to najsprávnejšie rozhodnutie. Musím byť iba trpezlivý, aj keď by som najradšej spravil pravý opak.
Nemal som to v povahe, tú trpezlivosť. Priznával som si to nerád, ale bol som hlavne impulzívny a priamy. Čo niektorý chalani z rezervácie, hlavne výbušný Paul, znášali ťažšie. V posledných týždňoch, keď som nenápadne zisťoval možnosti požičania nejakej motorky, prišiel za mnou. Už som čakal, že zase bude otravovať s otázkami na moju sestru Rachel. Prekvapil, keď si ma zavolal k lesíku a pod plachtou odhalil ten dvojkolesový stroj. Vedel som, že je jeho. S jeho typickým výrazom ma požiadal o generálku motoru a dal na výber spôsob odmeny. Buď peniaze, alebo možnosť zapožičania motorky. Neváhal som ani chvíľu, ale trochu ma rozčúlilo, ako sa Paul zatváril. Nezdržal sa dlho, iba natoľko, aby sme si dohodli podrobnosti. Za dva dni sa medzi mladými z La Push roznieslo, že Samov gang sa rozrástol a dvoch nových členov. Jedným z nich bol aj Paul.

Na zaplašenie myšlienok som potriasol hlavou a vrátil sa do prítomnosti. Pripadalo mi to ako večnosť, no v skutočnosti to bolo asi len pár sekúnd. Behom toho okamihu definitívne zvíťazilo moje škrobené JA. Takže som sa odtiahol čo najďalej a vystúpil z auta.
Na dnešok som sa tešil už veľmi dlho, hlavne keď som vedel, že Belle plním sen. Tá pijavica spred školy, Edward, či ako sa volal, mi takmer skazila radosť z dnešného dňa. Hlboko vo mne zadunelo vrčanie, ako vždy, keď som si na neho spomenul.

EDWARD


Lesný porast pod mojou váhou zavzdychal, akoby ho moje chodidlá pálili. Všetko, rastliny i zvieratá, odo mňa bočilo a ja som si už začínal myslieť, že dnes ostanem bez večere. Nikde sa neozvalo ani zašušťanie lístia, ako na ne dopadajú kroky iného tvora. Nebilo žiadne srdce. Akoby všetci lesné živočíchy vetrili predátora a rozhodli sa schovať. Emmet sa vydal na túru za nejakým medveďom a zrejme sa práve krčil za stromom, aby svoju korisť nevyplašil svojim zjavom. S každou ďalšou sekundou vo mne narastala zlosť. Oheň ma nemilosrdne pálil v hrdle a ja som súrne potreboval uhasiť jeho plamene. Neovládal som sa, to mi bolo jasné a za všetko mohol ten prašivý indián! Nielenže smrdel ako zmoknutý pes, dokonca mal tú drzosť a lepil sa na Bellu, ako keby mu patrila. A jej srdce začalo zrýchlene biť, okamžite ako ho uvidela. To ma takmer zbavilo môjho, ťažko vypracovaného sebaovládania.
Pri tej spomienke som buchol päsťou o skalu, čo nehybne ležala vedľa mňa a tá sa pod náporom toho úderu rozsypala na prach. To ma ešte viac rozzúrilo.

Takže v momente, keď zavial slabý vánok a doniesol ku mne tú neuveriteľne sladkú, dráždivú arómu čerstvej krvi, sa mi doslova zatmelo pred očami. Každý jeden z potlačovaných inštinktov sa predral zo svojej ulity a ja som nedbal na nič a vybral sa po stope. Nikto iný nevoňal tak, ako ona. Vedel som čo ma na konci čaká, ak sa Emmet urýchlene nevzdá svojho grizlyho...
Urobil som ešte jeden – dva rýchle skoky, keď moje nohy doslova vyryli v pôde brázdu, od toho ako rýchlo som zabrzdil. Ten pes! Ako sa opovažuje? Je s ňou...

Kdesi vzadu v hlave sa mi opäť rozblikal varovný majáčik, ktorý zarazil krvilačnú beštiu, čo získala nado mnou prevahu. Chcel som sa otočiť a vrátiť sa, utiecť. Neskoro! Všimol si ma a jeho telo sa rozvibrovalo. Vedel som, čo sa stane, musel som sa pokúsiť zastaviť ho. Nie tak kvôli Belle, ktorá si samozrejme zatiaľ nič nevšimla, ale kvôli mne samotnému.

BELLA

Učenie jazdy na motorke mi išlo ako po masle, koniec koncov, Jacob bol skvelý inštruktor. Po hodine teórie mi konečne dovolil prvú krátku samostatnú jazdu. Moje nadšenie, keď sme to ja aj motorka prežili bez ujmy na zdraví, nebralo konca-kraja. Takže za ďalšiu hodinu som už mohla ísť po najbližšiu zákrutu. Bola som na to tak sústredená, že som nevnímala nič iné iba vietor vo vlasoch. Jake ma povzbudzoval ako mohol, no aj tak mi neušla vráska, čo sa mu rysovala na čele.

Po niekoľkých úspešných jazdách som sa rozhodla, že si dáme krátku prestávku a posilníme sa sendvičmi, ktoré som pripravila už deň predtým. Nebola som od Jacoba hádam ani na tri metre, keď som nad strojom stratila kontrolu a doslova preletela cez riadidlá. Krátky let sa nemohol skončiť inak, než mojim pádom na zem. Udrela som si hlavu, ale skôr než som sa začala skúmať, bol pri mne Jacob. Bez váhania si vyzliekol tričko a priložil mi ho na zranenú hlavu.

„Ty blázonko, čo to vyvádzaš? Vystrašila si ma na smrť! Ako ti je, cítiš sa dobre?“ vyzvedal starostlivo.

Srdce ma zase zradilo a robilo šialené saltá, pri každom jeho dotyku. Čo tam po hlave. Pravú ruku som položila na tú jeho, ktorá držala tričko na postihnutom mieste a pozrela mu do očí. Jeden kútik zdvihol do úsmevu a pohladil ma...

Potom sa všetko pokazilo! Celý môj doterajší život sa obrátil hore nohami a staré poriadky sa začali rúcať od základov. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že som si vlastne nebola istá, či to neboli halucinácie spôsobené otrasom mozgu.

Jake bez varovania vystrelil do pozoru a začal sa nekontrolovateľne triasť. Bolo to iné ako zvyčajne, toto mi totiž naháňalo strach. Nie strach o mňa, ale o neho. Postavila som sa, pristúpila k nemu a položila mu ruky na plecia.

„Jake, čo sa deje?“ opýtala som sa ho hlasom, prešpikovaným úzkosťou. Nepočúval ma, nereagoval na môj hlas, takéhoto som ho nepoznávala.

V lese za mnou to zapraskalo pod váhou niečích krokov. Jacob na mňa zavrčal, aby som utekala preč, no nemienila som ho ani náhodou počúvnuť, kým mi nevysvetlí čo to má všetko znamenať. Silný náraz do hrude mi vyrazil dych a ja som zrazu zistila, že opäť ležím na zemi a miesto môjho Jakea, tam stojí obrovský vlk.

Zamdlela som a prebudila sa až v nemocnici.

Najprv som bola dezorientovaná, netušila som, ako som mohla dostať až sem. Kde je Jake? Ten vlk mu musel predsa ublížiť. Chcela som sa za ním okamžite rozbehnúť, nech by bol kdekoľvek. Vtom som si niečo všimla. Bola síce tma, ale bielu obálku, ležiacu na stolíku vedľa mojej postele, som nemohla prehliadnuť...

Ešte aj teraz, tri dni po tom všetkom a už  v domácom prostredí, som si do najmenšieho detailu vedela vybaviť každučkú sekundu. Aj keď som si to zakázala, nemohla som inak. Premočená do nitky, som sa zrútila na zem.

Bola som taká hlúpa! Však ja som to celý čas tušila! Môj šiesty zmysel mi už dávno našepkával, že sa deje niečo, čo je mimo moje chápanie. Jacob, za každých okolností veselý a dobre naložený, zrazu čochvíľa vrčal. Najzvláštnejší bol ten jeho rastový špurt, sprevádzaný neutíchajúcou horúčkou. Pri každom našom stretnutí bol väčší a svalnatejší...

Nebyť toho, že na našej príjazdovej ceste zastavilo auto, bola by som sedela na tej zemi až do úplného vyčerpania. Charlie, kto iný by to bol. V tom som sa však mýlila. Horúca ruka, čo sa ovinula okolo mojich pliec, mi doslova vliala krv do žíl. S naradosteným výkrikom som vyskočila, ale hneď som zase zvesila ramená, pretože to bol iba Sam Uley.

„Bež dočerta! Nechcem nikoho vidieť!“ ziapala som naňho ako zmyslov zbavená a snažila sa ho odstrčiť. On ma však nepustil a pevne ma zovrel. Napokon som sa poddala. Zdvihol ma do náručia, akoby som nič nevážila a niesol ma do domu. Tam ma položil na gauč, prikryl dekami a donútil ma vypiť horúci čaj.

Potom začal vysvetľovať.

A tak som sa dozvedela, že všetky legendy, o ktorých mi vtedy na pláži rozprával Jake, sú pravdivé.

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

18)  Empress (08.11.2013 11:29)

emam

17)  emam (07.11.2013 12:27)

Už se těším na prozrazení EdwardaB)

Empress

16)  Empress (06.07.2013 09:37)

Smelo do toho *;)*

SestraTwilly

15)  SestraTwilly (06.07.2013 00:27)

Dosť dramatická kap.Som zvedavá čo bude ďalej.;)

Empress

14)  Empress (20.12.2012 21:22)

Tak šupito presto ďalej ;)

13)  Marticka (20.12.2012 21:13)

pačí sa my velmi

Empress

12)  Empress (20.12.2012 10:11)

Takže ty mi kradneš výroky? Kecám. ;) Ďakujem za komentár, ktorý mi určite rozjasnil deň. Som skutočne rada, že sa ti poviedka páči

11)  Marticka (20.12.2012 09:58)

Takže sa nám to začííína zamotávat, ako vianočné žiarovky takže brzi príde na scenu Edward no ja si musííím ist dat , kecááááám, idem si dat kafé a z :D :D :D do dalšej kapitoly

Empress

10)  Empress (12.05.2012 16:40)

Evička Veru tak, ich osudy sa uberajú svojou vlastnou cestou, inou než v knihe A ako to celé dopadne? Nuž, musíte si všetci počkať na poslednú kapitolu ;)

9)  Evita (12.05.2012 16:33)

Teda teda teda!!!!;-);-);-);-);-);-);-)Anicka takto nas napinas a pleties!Nejako v mojej hlave stale ocakavam dej ako v knihe tak ma to oobcas myli....ale inak napinave!

Empress

8)  Empress (04.05.2012 23:16)

Bojím, bojím, nebi ma :D
Pokračovanie už pomaly dostáva svoju tvár "na papieri" Dočkáš sa, neboj

maryblack

7)  maryblack (04.05.2012 23:00)

Kde mám pokračování? Já chci další písmenka! Jinak

Empress

6)  Empress (23.04.2012 15:38)

Romíšek ďakujem Som rada, že sa ti poviedka páči a vynasnažím sa nový dielik pridať čo najskôr

5)  Romíšek (23.04.2012 15:28)

Tvoje povídka je super!! Prosím, rychle další díl!!

Empress

4)  Empress (21.04.2012 22:27)

Ďakujem vám dievčatá moje Veľmi ma teší, že sa kapitolka páči a vynasnažím sa aby nová bola čím skôr
Bosi - Vyhodíš ho dvermi, vráti sa oknom...

maryblack

3)  maryblack (21.04.2012 20:35)

Jééééé, konečně Tahle kapitolka se moc líbila a už se těším na další, takže šup, šup. Nemůžu se dočkat pokračovánííííí

2)  Terka (21.04.2012 19:58)

Bezvadný díl. Prosím honem další.

Bosorka

1)  Bosorka (21.04.2012 19:56)

jéééééééééééééééééééé fakt tam byl!
Sakra, Edwarde, jdi do háje zeleného a prosím nevracej se! Ale ty se vrátíš...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella