Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Stihne Jacob prísť včas, aby zachránil Bellu?

42. kapitola

 

TANYA

Za moje nekonečné bytie ma ešte nič nenaplňovalo väčším pocitom uspokojenia, než sledovať tú úbohú malú nulu upadnutú do bezvedomia. Mala som ju v hrsti. Vedela som, že urobí čokoľvek, aby ochránila toho bastarda vo svojom bruchu, ale ja som nehodlala riskovať a nechávať ju nažive. Po rokoch odpierania a psychického sebatrýznenia som sa blížila k naplneniu mojej hlavnej túžby, ktorou bolo získanie Edwarda a v tento zásadný moment by ma nič na svete nemohlo presvedčiť o možnom neúspechu. Prosto to vyjde a basta!

Zámer uniesť ju v nestráženej chvíli vyšiel až smiešne rýchlo. Jedného krásneho dňa sa zbalila a zdrhla od toho psa k ocinkovi. Ticho som sa radovala. Niekoľko dní sme ju s Jamesom sledovali z bezpečnej vzdialenosti a keby nám naše počínanie nesťažovala novo prebudená svorka tých zablšených beštií z rezervácie, mohli sme mať tieto peripetie dávno za sebou.

Znovu som pohľadom zhodnotila situáciu a na poslednú chvíľu sa rozhodla, že čím prv to bude za mnou, tak tým lepšie. Tá špina zatiaľ dýchala a dokonca aj ten krpatý červ sa držal ako kliešť. Trpezlivosťou som práve neoplývala, ale Jamesovi som musela oplatiť konkrétnu skromnú službičku, pretože bez jeho stopovacích schopností by sa mi Edwarda nikdy nepodarilo nájsť. Nemusela som ani trikrát hádať, prečo práve Forks. Edward bol vždy trochu samoľúby a nezniesol, že dostal košom. To ja by som mu nikdy neurobila!

Zabrala som sa do stavania vzdušných zámkov, kde ja som bola kráľovnou a Edward kráľom. Než zapraskala ľadová kôra, ktorá neskromne pokrývala príjazdovú cestu, mala som vybudované hotové kráľovstvo. V povetrí zarezonoval Jamesov typický pach narušený iba dráždivým železitým podtónom čerstvej krvi. Zaiskrili mi oči a podvedome som zavrčala. Rozladilo ma to, ale nie natoľko, aby som nedokázala nasadiť sladký úsmev a medový výraz na tvár a pokračovať v komédii. Predsa len sme mali šťastie, že Edward nechal dom prázdny a my dvaja sme sa tu mohli až do jeho návratu usalašiť. Primnoho náhod nám hralo do kariet, ale na to, aby ma opantal strach, som bola príliš vzrušená. Najviac zo všetkého som zakúšala pocit radosti a zadosťučinenia.

Vchodové dvere sa so škripotom otvorili a mňa v nose poznove zaštípal onen dráždivý odor. Zahliadla som Jamesa prv, než on mňa a neušiel mi jeho potmehúdsky úsmev.

„Takže, ako vidím, misia bola úspešná,“ poznamenala som smerom k nemu lakonicky.

„Obaja sa dali zviesť zo stopy neobyčajne ľahko. Svojmu rodu psíkov urobili skutočne česť,“ znelo jeho výsmešná odpoveď. „Ostatné známky po našej prítomnosti som hravo zahladil,“ prskol ironicky a zaškľabil sa.

„Si taký zlý, milý môj,“ zalíškala som sa mu a vhupla som do jeho nastavenej náruče. „Zlý a ešte horší!“ ševelila som zmyselne a perami sa pritom otrela o jeho ľavé ucho.

„A ty si tak krásne zákerná,“ zašepkal zhrubnutým hlasom a rukami začal nedočkavo vyhŕňať moje tričko.

V duchu som zagúľala očami a snažila sa rýchlo vymyslieť, ako z toho von. Jamesove dotyky ma už dávno netešili, ba dokonca mi boli protivné. Ale okolnosti zo mňa spravili vynikajúcu herečku, takže predstieranie mi nerobilo nijaké ťažkosti. Väčšinou. Časom ma napadlo, či James nebude chcieť z našej dohody vyťažiť viac, ako sme sa dohovorili. Ibaže to som v žiadnom prípade nemienila pripustiť.

„James, drahý, zdá sa, že tá zmija sa už preberá z mrákot,“ vyhŕkla som impulzívne, keď som z neďalekej miestnosti začula zrýchlený tlkot srdca.

„Nezabudni, kde sme skončili!“ prikázal mi vzrušeným tónom, ktorý nedokázal skryť a končekom jazyka opísal kontúry mojej brady. Prikývla som na súhlas a vtedy ma konečne pustil. Naznačil mi, aby som vývin situácie nechala na ňom a potom sa otočil. V ľudskom návyku som sa sa zhlboka nadýchla a pustila sa ho nasledovať.

Isabella mala tvár skrivenú bolestivou grimasou a skrz zaťaté zuby jej vychádzala nezrozumiteľná zmes slabík, ktorú sa ani nám dvom nepodarilo identifikovať. Oči otvorila do úzkej štrbinky, ale my sme sa tvárili, že sme si to nevšimli. James mi kývol hlavou, že divadlo práve začína a ja som vzápätí len - lenže nezavýskala od radosti.

„Cicuška moja, misia sa vydarila,“ zacukroval smerom ku mne.

„Len mi nehovor, že sa ten smradľavý bastard nechal tak ľahko dobehnúť?!“ Tlmila som smiech.

„Keby len dobehnúť,“ pokračoval James. „Asi bol nacucaný dákou ohnivou vodou domácej výroby, pretože jeho kosti sa lámali mimoriadne ľahko.“

„Je po ňom?“ žiadala som ho o odpoveď a pritom som sa tvárila, že výraz zdesenia na Isabellinej tvári som si nevšimla.

„Načisto,“ odvetil jednoslovne a hneď na to sa krvavými očami vpil do hnedých, ktoré patrili našej zajatkyni. „Verím, že i krásna Isabell má z toho rovnakú radosť, ako my. Nemám pravdu?“

„Čo ste mu urobili, vy hnusné pijavice?!“ zakvílila odvážne a zaťala ruky v päsť. Nemohla som sa ubrániť, ale jej márny pokus ma naozaj rozosmial.

„Ale, ale, slečinka. Tak sa zdá, že máš v sebe neúrekom odvahy, čo!? Vari ti upíry nevoňali, tak si presedlala na zablšených nepodarkov? Pach toho vlka je z teba cítiť na kilometre ďaleko, ty fľandra, tak buď ticho, lebo si ťa vychutnám hneď teraz!!!“ varoval ju chladne a vydal sa smerom k nej.

Ja som sa však naľakala. On ju chcel. To by mi neprekážalo, keby si ju nechcel vychutnať bezodkladne, čo som mu nemohla dovoliť.

„Nechaj si zájsť chuť, James,“ zastavila som ho. „Až nastane vhodný čas, jej krv bude len tvoja.“

„Aký čas?“ opýtal sa s viditeľným sebaovládaním.

Miesto odpovede som však vytiahla telefón a vytočila jedno číslo. Pár razy to na druhej strane zazvonilo, až kým sa zo slúchadla neozval túžobne očakávaný hlas.

„Rada ťa počujem, Edward,“ pozdravila som ho radostne.

„Čo odo mňa chceš, Tanya?“ zaškrípal zubami.

„Mám pre teba ponuku, ktorá sa neodmieta,“ naznačila som mu neurčito a v duchu som sa zachechtala.

 

JACOB

Po hodine stopovania, pátrania a naháňania domnelej pijavice som bol na spiatočnej ceste. Nevedel som, ako je možné, že sa to stalo, ale stopa sa niekde v lesoch prosto vytratila. Rozum mi naznačoval, že tu niečo nebude s kostolným poriadkom a preto som sa okamžite pobral nazad do nemocnice. Šľapaje, ktorými som predtým zbrázdil hlbokú cestičku v snehu, ani nestačila zapadnúť. Bol som rozhodnutý dostať sa k Belle za každú cenu a v tom by mi nedokázal zabrániť ani môj sporý odev. V mestečku panoval nezvyčajný pokoj, lenže v mojej hlave vírili samé pochybnosti. Čosi tu fakt nesedelo.

„Objavil si niečo?“ ozval sa v mojej mysli Quil.

„Ako sa to vezme,“ prehodil som nespokojne. „Pri tom opustenom drevorubačskom zrube všetky indície zmizli. Nechápem to. Pachová stopa pri nemocnici bola pritom taká silná.“

„Je možné, aby šlo o upíra so zvláštnym darom?“ vyzvedal Quil.

„Nevylučujem to. Ale vieš si predstaviť, že by sme mohli mať do činenia s takým mutantom?“ pokračoval som v konverzácii.

„Kto okrem nás dvoch je ešte v pohotovosti?“ odpovedal Quil na otázku otázkou.

„Jaredovi služba už skončila,“ pripomenul som mu. „S Paulom počítať nemôžeme, Sam nie je na radare, ale možno Seth...“

„Setha som videl ešte ráno, ako nasadá spolu s Angelou do auta a mieria bohviekam,“ informoval ma môj vlčí priateľ.

„Tak to sme v prípade núdze asi v...“ zanadával som. Chcel som dodať ešte niečo veľmi vtipné, ale vtom mi do nosu udrel onen smrad, ktorý mi vrátil tie najnepríjemnejšie spomienky. „Dofrasa!!!“

„Jake?!“

„Quil... myslím, že to bola pasca,“ zvolal som v náhlivom popude strachu. „Nie je času nazvyš. Idem rýchlo na oddelenie, kam odviedli Bellu a presvedčím sa. Ak to bude tak, ako si myslím, hneď ti vyšlem signál! Ty zatiaľ skús povolať kohokoľvek zo svorky!“ vydal som príkaz, ale na odpoveď som už nepočkal.

Medzi zdravotníckym personálom som spôsobil rozruch, ale nič z toho mi nepripadala dosť dôležité. Veľmi rýchlo som totiž zistil, že odporné tušenie nadobudlo na pravdivosti. Cez otvorené okno izby, kde mala Bella byť, prúdil dovnútra studený vzduch. Pach únoscu bolo cítiť aj tam. Naplno som si uvedomil, že sme skutočne padli do dobre nastraženej pasce a mňa polial hrozitánsky strach, že si Bella moju nepozornosť škaredo odskáče. Vybehol som von a temer okamžite sa premenil do svojej vlčej podoby. Nemalo zmysel si nadávať, v prvom rade bolo treba konať. Lenže po pár metroch sa dôkaz vedúci k útočníkovi zase vytratil a nech som sa akokoľvek snažil, nedarilo sa mi naň naviazať. Nemal som poňatia, ktorým smerom sa pobrať, na čo sa skôr zamerať a bezcieľne pátranie by len zabralo drahocenný čas. Pomyslel som si, že bude najrozumnejšie ísť do miest, kde som stratil poslednú stopu a skúsiť pokračovať v pátraní tam.

Ísť na územie Cullenovcov ma najprv vôbec nenapadlo, nič ma k tomu neviedlo, smrad toho naničhodníka, nič, čoho by som sa mohol chytiť. Potom mi však prišiel tak trochu zmätený signál od Quila, že sa okolo neho mihol onen podrazák Cullen s ešte zmätenejším odkazom.

„Pamätáš sa na tú blonďavú zmiju, čo usilovala Belle o život? Mala takého toho slizkého spoločníka,“ pripomínal mi Quil. Bodaj by som nevedel! „Väznia ju v Cullenovom dome...“ vypálil to na rovinu a mne v tom momente zamrelo srdce.

„Kde je ten sviniar? Nepočujem ho,“ zakričal som ako zmyslov zbavený.

„Nemal si ho na frekvencii. Ja som neďaleko,“ informoval ma Quil. „Edward tam išiel sám, inak by Belle hrozilo nebezpečenstvo. Ja zatiaľ zostanem von, dosť ďaleko, aby ma Belliny únoscovia nezacítili.“

„To nemyslíš vážne, kamarát, ty tomu hajzlovi veríš?“ oboril som sa na neho. „Nemám ti pripomenúť, čo jej spôsobil?“

„Ver, že na jeho strane nie som ani náhodou, ale vraj mu povedali, že ak sa ich pokúsi oklamať, zakrútia jej krkom...“

Nepočúval som ho, pred očami som mal temnú červenú a dostal som neodolateľnú chuť vraždiť. A tak som bez váhania vyrazil za láskou svojho života a dúfal som len, že stihnem prísť včas.

 

EDWARD

Akurát som sa vracal z jednej z loveckých výprav, no myšlienkami som pri tom lietal celý čas okolo Belly. Dumal som, akú taktiku zvoliť, aby som sa k nej znova mohol priblížiť. Jej nehoda, bitka a incident s Blackom, ma totálne rozhodili. Prisahal by som, že mäknem. Pre moje sebavedomie a svedomie sa mu totiž podarilo zasadiť tržnú ranu, následkom čoho som sa cítil viac ako mizerne. Stále som chcel Bellu len pre seba, v žiadnom prípade som neplánoval prenechať ju tomu psovi, lenže od mojej potýčky s ním mi hlavou vírilo množstvo otáznikov.

Práve keď som postával na jednej z mojich obľúbených poľovníckych zastávok a rozhodoval som sa, či ísť domov alebo či mám presondovať, ako je na tom Bella, mi zazvonil telefón. Na monitore blikalo Alicino meno, čo ma nemálo prekvapilo, lebo sme sa nerozchádzali práve v dobrom. Ale predsa len som jej nakoniec zodvihol.

„Alice? Stalo sa niečo?“ zaujímal som sa.

„Rose je na ceste za tebou,“ oboznámila ma a mne padla sánka. Ak som sa v zlom rozchádzal s Alice, tak v porovnaní s Rose, to bolo ako jemné chvenie oproti vlne tsunami.

„Rose? Prečo mi nedala vedieť?“ ozval som sa prekvapene. „Stalo sa vari niečo Emmettovi? Myslel som, že sa so mnou nerozpráva. Ide sama?“

„Na otázky teraz nie je čas, braček,“ prerušila ma. „Čo chvíľa sa ti ozve Tanya.“

„Čože?“ zapískal som znechutene. „Čo odo mňa tá pobehlica ešte chce?“

„Fajn, poviem ti to. Síce som sľúbila, že to zachovám v tajnosti, ale nemôžem inak. Tanya pred časom utiekla z Denali...“ páčila zo seba zdráhavo.

„A čo je ma do toho, či utiekla hoc aj do samotného pekla?“ Stále som nechápal, kam Alice tento rozhovor smeruje.

„Na Aljaške ju vyhľadal James. Áno, TEN James a spolu pravdepodobne ukuli plán. Je to už nejaký čas, čo Denalijských bez slovíčka opustila. Pamätáš sa na toho suseda z Boise? Toho právnika?“

Čím dlhšie moja sestra hovorila, tým som sa do toho viac a viac zamotával.

„Čo je ma do nejakého právnika z Idaha?“ zvýšil som hlas. Mal som toho akurát dosť.

„Z ničoho nič zmizol,“ odtušila Alice.

„No a? Vieš, že šiel v nejakých podozrivých investíciách. Nedivil by som sa, keby mu zo sveta pomohli nejaký jeho kumpáni,“ povedal som netrpezlivo a chcel som zložiť.

„Edward, počkaj, neskladaj!“ Zase tá Alicina nenávidená schopnosť!

„Hm? Tak hovor, ale rýchlo, mám ešte niečo na práci,“ odvrkol som neochotne.

„Videli ho s nimi,“ načrtla.

„Alice! Koho s kým videli?“ zvrieskol som.

„Bože, Edward, odkedy od teba Bella odišla, si neznesiteľný!“ hlesla Alice urazene. Teraz som bol urazený ja, ale nechtiac som si priznal, že jej slová bolia. Keďže som sa odmlčal, ale zároveň som ani hovor nezrušil, tak po trápnej prestávke Alice pokračovala. „Toho právnika videli s dvoma osobami, ktorých popis sedel ako päsť na oko, na Jamesa a Tanyu. Dozvedela som sa to od Rose, keď bola v Boise zariaďovať nejaké nedotiahnuté veci z univerzity. Vedel si vôbec, že kým boli s Emmettom na cestách, tak ju stihla diaľkovo vyštudovať? No to je teraz jedno. Právnik proste zmizol a neostal po ňom ani mastný fľak. Iba jeho jaguár odstavený pred domom. S otvorenými dverami a naštartovaným motorom. Ty vieš, aký bol naň citlivý... Prepáč, odbočila som. Skrátim to teda. Neviem ako sa to Rose podarilo, ale zistila, že niekto sa po tebe zháňal. A ja teraz už viem, že to boli oni dvaja. Mala som predtuchu, hroznú predtuchu, Edward. Vieš, že Bellu som už pár mesiacov nemala na radare, však? Lenže...“ prerušila rozprávanie, pretože jej zaskočil hlas.

„Lenže?“ posúril som ju, aby som mal tento rozhovor konečne z krku.

„Pred nedávnom som ju zase uvidela,“ pípla Alice potichu.

„Trebárs sa v budúcnosti rozíde s tým psom.“ Prevrátil som očami a v duchu som sa z tejto možnosti zaradoval.

„Nie, nerozíde! A počúvaj ma, už nezostáva veľa času!“ zarazila moje nadšenie Alice.

„Fajn, mlčím,“ zahundral som a pritom som zaškrípal zubami. Čakal som, aký záver bude mať náš dialóg.

„Dlho bol pokoj, teda až donedávna. Akurát som sa s Jasperom vracala z pohovoru, keď som strnula. Úplne ma to omráčilo. Vedela som, že sa stane niečo zlé, lebo také silné tušenie, takú jasnú vidinu, som nikdy predtým nemala. V tej vidine účinkovali tri postavy. Tanya, James a Bella. V našom dome vo Forks. Bellu som videla len rozmazane, ale isto sa jednalo o ňu. Ležala, oči mala zatvorené. Potom sa však prebudila, čosi ju vystrašilo, kričala na Jamesa, ktorý ju temer udusil, ale Tanya mu v tom zabránila. Potom zdvihla telefón a zavolala ti. Bella mi je vcelku ukradnutá, ale bojím sa o Rose, keďže sa tak bezhlavo vychytila za tebou a bojím sa aj o teba braček,“ dokončila Alice a vzlykla.

Môžu upíry utrpieť infarkt? Môžu plakať? Odpoveď som poznal, ale po Aliciných slovách by som odprisahal, že niečo v mojom vnútri zamrelo. Ani som nevedel, kedy Alice položila. Iba som stál, zízal pred seba do prázdna a čakal. Lenže na čo? Na zázrak?

Vtom po druhý raz zazvonil telefón, no tentokrát s neznámym číslom. Zdvihol som a tým Alicina predpoveď nadobudla hmatateľné obrysy. Bola to Tanya.

Hovor trval krátko, ale to stačilo. Stačilo to na to, aby som si uvedomil, o čo môžem behom okamihu prísť, ak nepohnem kostrou. Trpkú skutočnosť, že Bella odo mňa utiekla mojou vlastnou vinou, som si dokázal pripustiť až teraz vo vypätej chvíli. Nič som si nenahováral, nikomu inému som to nekládol za vinu, len sebe. Rozbehol som sa tak rýchlo, ako som len dokázal, no predsa sa mi videlo, že sa hýbem slimačím tempom.

Kdesi po ceste som narazil na jedného člena svorky z La Push. Na počudovanie vo mne nevyvolal vražedné chúťky. Zrejme z dôvodu, pre ktorý som upaľoval za Bellou. Vtom ma napadlo, že by som sa ním mohol poistiť. Mohol by mi kryť chrbát. Ja by som išiel dnu, on by počkal vonku a v prípade nutnosti, by tiež mohol zaútočiť. Oslovil som ho, v rýchlosti som mu vysvetlil situáciu a vzápätí na to som ho požiadal o pomoc. Quil, tak sa dotyčný volal, bez váhania súhlasil, ale bolo poznať, že je nervózny a chce niečo namietnuť. A ja som sa napriek absurdnosti situácie alebo možno práve pre tú absurditu, že chcem dobrovoľne spolupracovať s vlkom, rozosmial z plného hrdla.

Z diaľky nič nenasvedčovalo tomu, že sú v dome. Vlk zostal na kopci za riekou. Dosť blízko, aby začul dohodnuté znamenie, no dosť ďaleko, aby ho nebolo cítiť. Ľadová pokrývka chrapčala pod nohami a naokolo panovalo ticho narúšané len týmto monotónnym zvukom. Prečo už nepočujem tlkot srdca?

Vchodové dvere sa otvorili prv, než som stačil vystúpiť na terasu. V nich stála vysmiata štíhla blondína s krvavo červenými dúhovkami a zmyselnými krivkami. Podišla ku mne a bez pozdravu sa mi chcela obmotať okolo krku. So značným znechutením som jej ruky odstrčil a prešiel som rovno k veci.

„Kde je Bella?“ zavrčal som na ňu.

„Ts, ts, ts.“ Premerala si ma Tanya prísne. „Miláčik, myslela som, že som ti situáciu objasnila viac než dostatočne. Ak nebudeš spolupracovať, niekto si to škaredo odskáče.“

„Ako mám vedieť, že ma neťaháš za nos. Z domu sa neozývajú žiadne zvuky, ktoré by ma presvedčili, že tam Bella je,“ hovoril som pokojne, ale pritom to vo mne vrelo. „A aj keby, neverím, že ak by som sa ti vzdal, že by si ju len tak prepustila.“

„Nuž, tak to ti neostáva nič iné, než vojsť a presvedčiť sa na vlastné oči,“ zapriadla sladko. Vyhovel som jej, ale len preto, lebo mi neostala iná možnosť. Mal som pocit, akoby som prechádzal miestnosťami cudzieho domu. Kým sme nedošli do priestrannej obývačky, tak sme obaja mlčali. Tam som ju konečne uvidel!

Jej telo bezvládne spočívalo na plyšovom gauči, pokožku mala smrteľne bledú a končeky prstov mala zaťaté do dlaní. Z mysle som vytesnil všetky rušivé elementy, no mal som pocit, že mi v hlave búšia kladivá. Bezbrehý žiaľ sa vkradol do môjho vnútra.

Bol som zabratý do seba a svojho smútku, takže mi ušiel pokyn, ktorý Tanya vyslala Jamesovi. Zrazu sa situácia zmenila a ja som v momente myslel, že sa zbláznim. Žila! Ona a aj ten malý v jej bruchu. Boli len omráčení Jamesovým zvláštnym darom, preto som nemal šancu zaznamenať vytúžený tlkot.

„Tohto si chceš pripútať, Tanya?“ rozrehotal sa ten sliziak. „Videla si jeho ksicht, keď vošiel? Nikdy nebol veľmi inteligentný, ale ten výraz, ktorý pred chvíľou vystrúhal...“

„Čo odo mňa vlastne chceš?“ prerušil som ho a obrátil sa na Tanyu.

„Nehovorila som do telefónu dosť jasne? Chcem teba!“ prehlásila sebaisto. „Počuj, my dvaja patríme k sebe. Ja to viem, ty to vieš. Nikdy sme sa nemali rozdeliť. Môže za to táto suka!“ mlela striedavo roznežnelo a zúrivo.

„Mám veriť tvojej báchorke, že ju pustíš, keď ti dám sľub? Nie som dnešný, Tanya!“ vykrúcal som sa a snažil sa tým získať čas.

„Domnievam sa, že nemáš veľmi na výber,“ vmiešal sa do toho James.

„Nepleť sa do toho!“ okríkla ho Tanya a potom sa obrátila na mňa. „Budeš teda súhlasiť a zachrániš tak Isabellu? Alebo sa pridáš a spolu so mnou a Jamesom si na nej pochutíš?“

Bolo mi z toho divadielka nanič, ale musel som sa zapojiť. Nebolo iné východisko, než Tanyu učičíkať a v nestráženej chvíli dať signál vlkovi.

Ubehlo asi päť minút môjho hereckého výkonu a viditeľne Tanya mäkla. Čítal som jej myšlienkové pochody, čo mi pomáhalo udierať na jej citlivú strunu. Podarilo sa mi  ju ubezpečiť, že veci sa stanú, ako povie ona a ak Bellu prepustia, že s ňou odídem. Všetko sa uberalo správnym smerom a ja som myslel, ako nemám situáciu pod kontrolou. Avšak James vtom z ničoho nič vyskočil, chytil Bellu za zápästia, posadil ju a surovo jej ich skrútil za chrbát. Neváhal som a na vrch kopca som poslal bleskové znamenie.

Celé sa to potom zbehlo šialene rýchlo, ako keby som sa ocitol v zlom akčnom filme. Skočil som po Jamesovi a on aj napriek tomu, že oplýval vynikajúcimi inštinktmi lovca a stopára, tak proti mojim schopnostiam vŕtať sa v hlavách protivníkov, nemal šancu.

V pravej chvíli dnu vtrhol obrovský vlk z Quiletskej rezervácie a začal súboj v tesných priestoroch, s neistým výsledkom.

 

JACOB

Z domu už do diaľky rezonovali lomoz a zvuky súboja. V tej rýchlosti som sa márne snažil podchytiť aj nejaké iné náznaky života. Moje vnútro plakalo a zúrilo, že som nebol dosť rýchly, no pomyslel som si, že nebudem kričať hop, kým nepreskočím. Vedel som, že vo vnútri sú okrem protivníkov aj Quil s tým ciciakom, vyslal som teda do éteru zopár tichých správ.

„Poď rýchlo odviesť Bellu do bezpečia!“ zaznelo mi v hlave.

Vletel som do polo zdemolovaného domu, kde prebiehal krutý boj a neomylne som si to zamieril k Belle. Zo srdca mi spadol obrovský kameň, lebo žila. Obaja žili! Ale jednako sa nachádzala v stave bezvedomia, takže ak som ju chcel vyniesť von, musel som sa premeniť. Bolo mi to jedno, hlavne ak by som mal dostať Bellu v poriadku preč.

Tak, ako ma Veľký Manitou stvoril, som si kľakol k pohovke a vzal Bellu do náruče. Pritom som jej šepkal milión sladkých slov, nevnímal som bojisko, po ktorom som kráčal, až kým ma neovial nový sladkastý zápach, z ktorého sa dvíhal žalúdok. Lenže to som sa už nachádzal niekoľko sto metrov od centra diania.

Nepúšťajúc Bellu z môjho objatia, som vrhol nedôverčivý pohľad na Cullenovskú svetlovlásku, ktorá na môj vražedný postoj iba rozladene zacmukala.

„Bože, nabudúce si tam uviaž aspoň figový list!“ mľaskla posmešne a potom kývla na záťaž v mojich rukách. „Ber ju preč! Aj tak spôsobila už dosť problémov. Ja idem pomôcť dovnútra s likvidáciou škodnej. Ty si taký mimo, že by ti rovno zlomili väz.“ Zaťal som zuby, no prikývol som.

„Kristovanoha! Rosalie Cullenová sa ku mne správala skoro príjemne!“ neodpustil som si poznámku, ale to bola tá pijavica už dávno pri dome.

 

Bellu som vzal do rezervácie. Cesta bola dlhá a únavná. Zima mi nevadila, ani brodenie snehom, pretože som si so sebou odnášal to najkrajšie. Moju životnú partnerku a naše dieťatko. Na kraji lesa, tam kde začínala riedka zástavba malých domčekov, som stretol Sama. Obraz, ktorý zbadal, ho nemálo prekvapil, ale po krátkych vysvetlivkách začal konať a rýchlo sa premenil. Kývnutím som mu poďakoval a potom som už len videl temne čiernu srsť, ako mizne v lese.

S hlavou ťažkou od omámenia som nás dostal ku mne domov. K nám domov. Budova zívala prázdnotou a mne sa uľavilo, že zatiaľ nebudeme musieť nikomu nič vysvetľovať. V prvom rade som sa chcel postarať o Bellu. Položil som ju na pohovku v našej malej obývačke, poprikrýval som ju dekami a podišiel som k peci, aby som zakúril.

„Jake?“ pípol slabo jej sladký hlas.

Srdce sa mi od úľavy šialene rýchlo rozbúchalo, z rúk mi na zem popadala spŕška polien a ja som v mihu prekonal vzdialenosť medzi nami. Objal som ju, jemne a pritom pevne, bozkami som pokryl jej vlhké vlasy a rukou som potom skĺzol k jej brušku.

„Som rád, že ste obaja v poriadku,“ hlesol som šťastne a voľnou rukou som ju objal na zátylku.

„Ako si sa to dozvedel?“ šepla s úsmevom a ja som sa miesto odpovede prisal na jej pery.

 


ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

3)  Empress (02.02.2015 13:46)

Evička, som rada, že si si to čítanie užila a tiež ma teší, že ti pritom aj nejaké tie nehty ostali. Chudák Edúšik, ty by si mu teda dala Uvidíme, čo bude ďalej

Katuška, ďakujem ti za komentár. Novú kapitolu sa vynasnažím pridať čo najskôr

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (01.02.2015 21:10)

Dobre akčná kapitolka.Som rada,že Rose pomohla.Som zvedavá,ako to všetko dopadne.V každom prípade je Bella zatiaľ v bezpečí.Takže rýchlo prosím pridaj kapitolku.

1)  Evita (01.02.2015 20:51)

Teda Anicka! Teda chvalabohu si to velmi dobre zvladla bez ublizenia na zdravy!!! :-D :-D :-D Som si skoro nechty hrizla az kym sa to nevyriesila. Skoro som si priala aby Edward v tom boji prisiel o hlavu ale to by si zas Bella neodpustila! Tak som strasne zvedava ako sa to vsetko vyriesi!!! Tak pekne sup sup sup pisat dalej!!! :-D :-D :-D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Jacob - EC promo