Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Bitka a pár nezvaných hostí.

Túto kapitolku by som rada venovala špeciálne pre „Evitu“. Snáď budeš spokojná! ♥

41. kapitola

 

BELLA

Možnože bola moja reakcia prehnaná, ale práve v tej chvíli som sa cítila byť takou podvedenou, že by som nebola ochotná ostať s Jakeom pod jednou strechou ani omylom. Aspoň na pár dní som si musela držať odstup. Teraz som však len plakala pod perinou, že som to dohnala do takého extrému. A hneď vzápätí som zase zúrila a sipela ako parná lokomotíva. Lenže prečo to odlúčenie tak bolelo?

Sue vošla do mojej spálne a nehlučne si prisadla ku mne na posteľ. Prv som ju nezaregistrovala, no jej spoločnosť som prijala s povďakom.

„Sue, povedz mi, dá sa to odpustiť?“

Sama som nevedela, po koľký raz som jej od včerajška položila tú otázku. Ani po koľký raz mi ona povedala, že tomu musím nechať čas. Čas... Veď to je výsmech!

Bella, nebuď srab, choď za ním!

Nie nikam nejdem, ešte to tak!

Takto to pokračovalo nasledujúce tri dni. Jacob za mnou chodil, prosil, aby som sa vrátila do La Push, jednoducho z neho bol kus otravného vlkolaka. Uvedomila som si, že pri tom pomyslení sa konečne smejem. Nie pri pomyslení na jeho trápenie, ale na to prirovnanie. Veď napokon tie trampoty boli našim spoločným trápením. Nenechal sa odbiť, a za moju mrzutosť ma snáď ešte viac ľúbil. A ja som ľúbila jeho, pretože necúvol pred zodpovednosťou, nevyhováral sa a uznával svoj omyl.

Jednorazová nevoľnosť sa už neopakovala, ale žalúdok som mala bez prestania akoby priškrtený, takže som nejedla o nič viac než vrabec. Jednoducho som to zbytočne nechcela rozmazávať, lebo pri veľkom strese a nervovom vypätí sa mi to stávalo bežne.

To ráno, keď som plná radosti z nového dňa vbehla do kuchyne, kde Sue práve pripravovala moju zamilovanú čiernu kávu a toasty so šunkou, sa mi urobilo mdlo ako nikdy. Zamotala sa mi hlava, žalúdok sa vzbúril a všetky obľúbené vône sa mi odrazu sprotivili. Nestihla som ani dobehnúť na záchod. Proste som sa zložila na zem a pomedzi ľútostivé vzlyky som vyvrátila tú trošku jedla, ktorú sa mi včera do seba podarilo dostať.

Sue nič nekomentovala a ja som jej bola nesmierne vďačná. Kľukla si ku mne, na zátylok mi položila studenú mokrú utierku a bezo slov ma hladila po chrbte. Potom mi pomohla do obývačky na gauč a ja som ju poprosila o pohár vody.

„Bella?“ oslovila ma po niekoľkých minútach ticha. Unavene som kývla hlavou, že ju počúvam.

„Nuž, nebudem chodiť okolo horúcej kaše a spýtam sa ťa na rovinu,“ spustila a ja som nastražila uši. „Nenapadlo ťa, že tvoj stav by mohlo mať na svedomí tehotenstvo?“

Význam tých slov, mi nedával nijaký zmysel. „Tehotná? Ja? To nie!“ odpovedala som pevne.

„Nechceš mi snáď tvrdiť, že ste s Jacobom celý čas, odkedy ste spolu, lúštili krížovky, že nie!?“ žmurkla na mňa šibalsky.

„Čo majú s mojim stavom spoločné krížovky?“ Stále som nechápala.

„Krížovky nič, ale Jacob by s tým mohol mať čosi spoločné,“ vysvetľovala mi pomaly.

Bože! Môže to byť pravda? Začala som počítať, no nech som sa akokoľvek snažila, nedokázala som sa dorátať potrebného výsledku. „Sue... Neviem, ja to proste neviem. Neverím tomu. Je to šok. Na takú možnosť som ani nepomyslela,“ mrmlala som splašene. „Bábätko?“

„A keby sa to potvrdilo, bolo by to také strašné? Milujete sa predsa. Áno, máte teraz ťažké obdobie, ale problémy sú od toho, aby sa prekonávali a vy ich spolu prekonáte, ja to viem!“ povzbudzovala ma.

„Bolo by to krásne!“ Usmiala som sa nakoniec. Jakeove dieťatko... tá predstava ma blažila. A tešila. Bola som taká hlúpa a tvrdohlavá. Prečo som ho nechcela počúvať?

„Sue? Myslíš, že by si so mnou mohla ísť na testy?“

 

Ešte ten deň som vďaka Sueiným známostiam z nemocnice držala v rukách výsledky krvných testov, ktoré potvrdzovali, že som približne v ôsmom týždni tehotenstva. Vedela som, že ako ďalší krok musím vykonať jedinú správnu vec, na ktorú mi doteraz chýbala odvaha. Zavolala som Jakeovi a dohodla si s ním stretnutie na našom obľúbenom mieste na pláži.

 

JACOB

Chcela sa stretnúť a ja som bol na vrchole blaha, lebo som tušil, že všetko bude zase dobré. Pozrel som na hodinky. Do nášho stretnutia ostávala hodina, no rovnako to mohla byť celá večnosť, zdalo by sa mi to rovnako nekonečné. Nikomu som nič nepovedal. Bál som sa, že tú nádej na zmierenie zaplaším a ona ujde. Otec bol s Paulom a Rachel na nejakom vyšetrení v Port Angeles, takže som bol v dome sám.

Pritom som však musel byť neustále v strehu. Niekto musel držať hliadku a rozdávať rozkazy. Pretože, či som chcel alebo nie, prischlo mi vodcovstvo staronovej svorky. Popritom všetkom som samozrejme nemohol zabudnúť na dochádzku do práce. Nenávidel som to, lebo mi to pôsobilo značné problémy, ale zmysel pre povinnosť mi nedovolil cúvnuť. No napokon vyšlo všetko narovnako. Či už som behal vo vlčom kožuchu alebo vo svojej človečej podobe, myslel som na ňu. Na nikoho iného, len na ňu a na to, ako by som ju čo najlepšie aj na diaľku ochránil. Každý večer po práci som chodieval snoriť pod jej okno a s uspokojením načúval tlkotu jej srdca.  Občas sa do toho primiešal aj iný zvuk. Akoby sa malinký škriatok vkradol do Bellinej izby a nepatrný buchot svojho malinkého srdiečka sa pokúšal zosúladiť s tým Belliným. Sníval som, či bláznil, to neviem. Možno aj jedno, aj druhé.

Vykukol som von oknom na snehovú pokrývku, ktorá aj napriek všetkým zákonitostiam nášho polostrova pretrvávala už niekoľko dní. Z lesa som zbadal vychádzať postavu oblečenú len do odstrihnutých teplákov a spoznal som v nej Setha. Končila mu hliadka a ja som čakal na novinky. Dúfal som, že nenastali problémy.

„Nazdar, starec!“ pozdravil ma bodro a z čiernych vlasov si striasol slabý snehový poprašok.

„Tak hovor!“ vyzval som ho. Seth si bez pýtania odtiahol stoličku a uvelebil sa za stolom.

„V severovýchodnej časti všetko čisté, rovnako na západe a aj v južnom cípe, ale na juhovýchode som čosi zachytil. Jared po mne prebral stopu a Quil hliadkuje pri Bellinom dome, takže keby niečo...“ nedopovedal a začal si ma skúmavo prezerať. „Šéfe, počúval si ma vôbec?“

„Ehm, áno, jasné,“ odvetil som mu neprítomne.

„Bože, zamilovaní vlkolaci, sú fakt divní!“ zahundral Seth, ale oči mu pritom zažiarili ako hviezdičky.

„Však by sme si mohli ruky podať,“ zasmial som sa. „Tak ešte raz spusti, tento raz som samé ucho,“ požiadal som ho.

Nakoniec vysvitlo, že oná podozrivá stopa, je už dva týždne stará a navyše ani nebolo isté, či pochádza od ciciaka Cullena. Tak či onak, sme sa dohovorili na nových krokoch a stratégii, nemohli sme predsa nič zanedbať. Keď Seth odišiel, tak bol najvyšší čas ísť na miesto dohovoreného stretnutia.

Prišiel som prvý. Posadil som sa tak, aby som mal dobrý rozhľad a čakal som. Vo vzduchu sa vznášal prísľub blížiacej sa snehovej búrky a ja som sa modlil, aby sa Belle na ceste sem niečo nestalo. Mal som sto chutí ísť jej naproti. Pomôcť jej, dať na ňu pozor, ale vedel som, že nemôžem. Nechcel som nič pokašľať, no do tohto kroku som musel vynaložiť všetky sily.

Keď meškala päť minút, začala ma obchádzať nervozita. Z vrecka nohavíc som vytiahol mobil a znova skontroloval čas. Panoráma nad morom sa zmenila zo šedivej na strašidelnú a ja som dostal ozajstný strach. Po polhodine začalo husto snežiť a mne už bolo jedno, či mi Bella vynadá alebo ma niečím ovalí. Vstal som zo svojho doterajšieho trónu, aby som jej mohol ísť naproti.

Šialený od výčitiek a polomŕtvy od strachu som zo seba strhal oblečenie a chystal sa na premenu. V diaľke som začul Jaredove volanie, niečo sa ma pýtal, ale ja som vnímal len hrôzostrašný scenár, ktorý som mal pred očami. Nevedel som kam sa presne vydať, nedokázal som premýšľať logicky, pud alfy som pochoval za strach o Bellu. Bežal som naslepo a ostalo mi len dúfať, že zo seba nespravím totálneho blázna.

Ucítil som ho takmer okamžite za hranicou La Push. Jeho, v Bellinej tesnej blízkosti. Zrak mi zastrela červená hmla. Zanechával som za sebou hlbokú brázdu, pričom kusy snehu odlietali od mojich vlčích láb. Krajina okolo mňa sa rozmazala a v nej som po chvíli zbadal jeden jediný ostrý bod v jasnom obraze.

Bellin vrak sa nakláňal k malej priekope, ale to nebolo všetko. Pri aute stála tá pijavica a načahovala svoje pazúry dovnútra. Bella ešte žila, počul som ju dýchať, ale inak nevydala ani hlásky. V duchu som zareval, nech sa jej ani neopováži dotknúť, inak z neho urobím eunucha, no ani to s ním nepohlo.

„Ty odporný kus cencúľa, odstúp od jej auta, inak je po tebe!“ zrúkol som znova, pozerajúc mu do jeho odpornej tváre. „Ak si jej skrivil čo i len vlások...“

„Mohol by si sa láskavo upokojiť, šteňa!“ rozkázal mi panovačne a to mi stačilo k tomu, aby som po ňom vyštartoval. Vyceril som tesáky a chcel sa zahryznúť. Bol rýchlejší a odskočil na stranu.

„Bojuj ako chlap a postav sa mi!“ zúril som.

„Veľmi rád ti ukážem, kde je tvoje miesto, psíček,“ odpovedal povznesene. „Ale teraz nemám na tieto radovánky čas.“

„Mýliš sa, teraz je ten najsprávnejší čas! Ani nevieš koľko rokov ti už chcem nakopať ten tvoj Cullenovský zadok! Spravím z teba hromádku štrku! Už nám prestaneš otravovať život a nebudeš viac trápiť Bellu!“ zavrčal som a konečne sa mi ho podarilo zraziť na zem. Prednými labami som skočil na jeho hrudník a tak sa mi konečne podarilo prigniaviť ho na zem.

„Márna snaha, biješ sa ako amatér,“ vysmieval sa mi do tváre. „Vravím ti, daj mi pokoj, si na cudzom území. Ty si ma nebudeš všímať a ja ťa potom možno nechám žiť!“

„Bojko!“ vpálil som mu nadávku. „Dokážeš si merať sily len so slabšími, však!?“

„Fakt toho nechaj, nemienim sa s tebou zapodievať, mám inú prácu. A nestrkaj do mňa, je to smiešne!“ odsekol mi nadurdene a odhodil ma zo seba preč. Dopadol som na chrbát, do kopy snehu medzi dvoma stromami.

„Ešte sme neskončili, počuješ!?“ vrátil som mu a vyskočil som tak rýchlo, že nestihol ani zamraučať a ležal na zemi.

„Už ma ale vážne štveš... Chcel som Belle pomôcť, ale takto...“

„Neber si jej meno do huby, Cullen, nemáš na to právo! Stratil si ho v momente, keď si jej začal zo života robiť peklo!“ Doslova som penil, ale vďaka môjmu vodcovstvu som mal aj viac sily, tak sa mu nijako nedarilo znova ma zraziť.

„Chceš teda bitku, psíček? Máš ju mať,“ precedil s prižmúrenými očami a zovretú päsť vymrštil dopredu. Tá však dopadla naprázdno.

Postavili sme sa proti sebe na dĺžku natiahnutej paže a začali sme okolo seba krúžiť. Najprv sme do seba len strkali, ale potom sme ako na povel po sebe skočili. Chcel ma chytiť okolo krku a poriadne zovrieť, no ja som sa včas vyšmykol. Chňapol som po ňom a podarilo sa mi vytrhnúť chumáč jeho vlasov.

„Netušil som, že krvisajci môžu plešatieť,“ vysmieval som sa mu.

„Radšej si dávaj pozor na tvoj zablšený kožuch, aby som ťa neskalpoval!“ chcel ma varovať, no iba čo ma rozveselil.

V chvíľke mojej nepozornosti sa mu predsa len podarilo získať nado mnou prevahu a priklincovať ma vlastnou váhou na zem. Dlaň pritlačil na moje ľavé líce, takže som mal to pravé natočené k zemi. Zúrivo som hrabal zadnými labami a pokúsil sa zo zovretia vymaniť. No aj keď som sebou mlel, ako som chcel, nedarilo sa mi ho zo seba zhodiť. Až som konečne dokázal vyslobodiť jednu prednú končatinu a vraziť mu ju rovno medzi oči. Podarilo sa! Upírček spadol na chrbát a skoro to vyzeralo, akoby stratil dych. Ale len skoro.

„Milujem Bellu,“ zasipel. „Urobil som mnoho chýb a či sa ti to páči alebo nie, hodlám ich v krátkom čase napraviť!“

„Ty, že ju miluješ? Nedaj sa vysmiať! Nikdy si ju nemiloval! Vždy ti išlo len o vlastný prospech a ego. Mal si ju len ako zlatú trofej a keď ťa prestala baviť, skákal si z jednej postele do druhej!“ zrúkol som bojovne pomedzi údery a chňapol som po ciciakovom hrdle.

„Vravím ti, bol to omyl. Každý sa môže sem - tam pošmyknúť,“ vyhováral sa a ja som vybadal, že sa mu v hlase ozval náznak poníženia.

„Myslíš tým, ŠMYKNÚŤ vždy, keď sa ti tvoja manželka otočila chrbtom? Alebo ten podraz, keď ste ju s tvojim fotrom pripravili o dieťa? Či keď ste jej nedovolili vidieť vlastného otca celé štyri roky? Mám pokračovať? Ešte stále si myslíš, že ti odpustí?“ šplechol som mu do tváre.

„Nuž, ale pokiaľ viem, tak ste s tebou nestrácala čas a ďalšie cesto už pekne kysne,“ povedal ironicky, ale neušlo mi, že sa mu pri tom zlomil hlas. „Priprav sa na to, že o Bellu budem bojovať do poslednej chvíle a je mi ukradnuté či to bude s jedným malým vlkolakom navyše.“

Rozhostilo sa medzi nami ticho, ktoré bolo mrazivejšieho od počasia vonku. Ja som však musel vyzerať ako klient, ktorý utiekol z psychiatrickej liečebne. Čo to ten hlupák vravel? Akú pascu zase chystá?

„Žiadna pasca, ty ignorant, ale holý fakt,“ odpovedal Cullen. Úplne som zabudol, že jeho záľubou je vŕtanie sa v hlave. „Bella je tehotná, stačí? Alebo to chceš ešte viac polopate?“

Cez chvíľkové nepríjemné ticho ku mne doľahol dobre známy zvuk. Takže malinký škriatok s drobným tlčúcim srdiečkom, ktoré som zakaždým počul z Bellinej spálne neboli len výplod mojej fantázie?!

„Jake, kde si? Viem, že si tu, cítim ťa,“ ozvalo sa od auta tíško.

Rozjarene som vyskočil a dvomi skokmi som sa ocitol pri nej. Bezvládne spočívala na prednom sedadle a oči mala privreté. Keď som ju však studeným ňufákom jemne štuchol do brady, pootvorila oči a usmiala sa.

„Vieš, celkom sa zabudla, ako ti tento červený kožuch pristane,“ zavtipkovala, no potom zvážnela. „Snívalo sa mi, že tu bol Edward. Že na mňa siahal a chcel ma odtiahnuť preč...“ Mala strach a ja zlosť, lebo som vedel, že šlo o skutočnosť a nielen o sen.

V tejto podobe som jej nemohol odpovedať, ale dokázal som môjmu nepriateľovi vyslať aspoň pár varovných myšlienok. Ani som nevedel, kedy nakoniec zmizol, ale nemal som čas riešiť jeho prítomnosť, či neprítomnosť. Bolo treba dopraviť Bellu do nemocnice.

Milovaná žena, človek mne najbližší a naše bábätko. Bol som zronený z jej nehody, ale pritom taký šťastný ako nikdy. Nevedel som, či ma Quil alebo Jared začujú, ale skúsil som im vyslať S.O.S. a rýchlo som sa premenil, aby som po nekonečnom odlúčení smel Bellu konečne objať a najmä, aby som mohol byť užitočný. Auto sa mi podarilo vytiahnuť hneď, ale potom mi svitlo, že v oblečení „na Adama“ by som v miestnej nemocnici spravil poriadny rozruch.

„Možno jeden z chalanov dobehne včas a niečo ti požičajú,“ čítala moje myšlienky.

„Možno,“ prisvedčil som a zatiaľ som sa zabalil do Bellinej erárnej deky, ktorú mala v aute pre všetky prípady.

„I keď...“ nadškrtla potmehúdsky, „takto rozhodne nie si na zahodenie.“

„To, čo sa mi tu snažíte naznačiť, milá madam, je do neba volajúce!“ Zasmial som sa. „Najprv však nemocnica a potom... nuž, budem celý váš!“ sľúbil som jej a ona si vzdychla.

„Si krutý!“ zašomrala s úškľabkom na poblednutej tvári, ale ja som neplánoval ustúpiť.

„Volaj ma Jacob Prvý, zvaný Krutovládca!“ odvetil som jej namyslene a ona sa rozchichotala.

Vtom zmraštila tvár a sykla od bolesti. Vo výraze očí sa jej objavil tieň obáv a potom konečne prikývla na súhlas. Rozhodol som sa, že nebudem už na nikoho čakať a svedomito som sa zabalil do deky.

„Nuž čo, prinajhoršom personálu povieme, že ma zbojníci olúpili aj o posledný kus bielizne,“ vysvetlil som jej. Pomohol som jej presadnúť si na miesto spolujazdca a sám sa ujal role šoféra. Modlil som sa, aby ten vrak naskočil a moje prosby boli vyslyšané.

Ledva sme však dorazili k nemocničnej budove, znova ma omráčil smrad, kvôli ktorému mi zovrela krv v žilách. Lenže tento raz nešlo o Cullena...

 

BELLA

Modlila som sa, aby ma Jacob našiel čím skôr. Bola hlúposť trvať na schôdzke na pláži a hlavne v tomto nečase. Mohla som tušiť, že pri mojej smole sa niečo zomelie. A stalo sa. Nedávala som pozor, dostala som šmyk a skončila som na krajnici. Musela som sa udrieť do hlavy a stratiť vedomie, pretože chvíľkový časový úsek som si absolútne nepamätala. Dokonca sa mi prisnil jeden z mojich hororových snov, v ktorom sa ma Edward pokúsil odtiahnuť kamsi do lesa. A čím viac ma chcel v tom sne sladkými slovíčkami upokojiť, tým väčšia vnútorná panika sa ma chytala.

No keď som konečne poriadne otvorila oči, miesto jantárových očí som zbadala červený kožuch obrovského vlka a jeho ňufák, ktorým sa nežne dotýkal mojej brady, uľavilo sa mi. Tak hrozne mi chýbal, až to bolelo. Bola som taká šťastná, že ho znova vidím. Zatúžila som len schúliť sa v bezpečí jeho náruče a nechať sa čičíkať. Potom sa však Jake premenil a presvedčil ma, že je nutné ísť do nemocnice a ja som súhlasila. Nehodlala som riskovať, aby sa malému Jakeovi - ako som bábätko tajne nazvala - voľačo stalo, aby som o neho prišla.

Celú cestu som sa chechtala popod fúzy nad Jacobovým nespoločenským odevom. Ale on z toho nerobil vedu a zaujímal sa len o moje zdravie. Keby tak vedel. Pomyslela som si. Dala som si záväzok, že prezradenie sladkého tajomstva nebudem odkladať a hneď, ako ma doktor uistí, že sme obaja v poriadku, mu to poviem.

Jacob zaparkoval hneď pri vchode a vypol motor. Ešte prv, než som stihla stlačiť kľučku, obehol auto a otvoril. Nastavil mi ruku a ja som sa oprela o jeho predlaktie. Deka sa mu pritom zošmykla do pol pása. Pri pohľade na jeho nahú hruď som nahlas preglgla slinu.

Spoločne sme vošli do vestibulu a tam sa zdvihol hotový rozruch. Sestra na recepcii Jakeovi zakázala vstup a my sme sa na seba mohli len zúfalo pozrieť. Nechcel ma nechať samu a ja som vedela, že je to aj kvôli upírom, čo sa popri Forks túlajú. Prišiel doktor, ktorý ma dnes vyšetroval kvôli tehotenstvu a ubezpečil nás, že na mňa dá pozor ako na vlastnú. Na poslednú chvíľu som podala Jakeovi mobil, aby zavolal, kam bude treba - skôr nás to ani jedného nenapadlo - a už som zmizla v útrobách nemocnice.

Doktor ma zaviedol na vyšetrovňu  a potom odišiel s tým, že sa za chvíľu vráti. O nejakých päť minút znova vrzli dvere a ja som sa plná očakávania otočila. No dostala som taký šok, že som najprv celkom onemela.

„Tanya!?“ vydýchla som meravo.

„Konečne sa znova stretávame, Bellissima!“ precedila skrz zuby posmešne a načiahla za mnou svoje ľadové hnáty. „Čo by si povedala na malý výlet?“

Zalial ma studený pot. Otvorila som ústa, aby som zakričala Jakeove meno, ale ona ku mne skočila prv, ako som stačila zo seba vydať prvú hlásku. Nočná mora sa naplnila a príšera, čo ma v mojich snoch strašila po niekoľko rokov, si pre mňa prišla. Útek a boj nemali zmysel. Dúfala som len, že ju Jake ucíti včas a bude nás môcť prísť zachrániť.



ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

6)  Empress (26.12.2014 23:53)

Evička moja, ďakujem ti! To vieš, druhýkrát by som to už Belle nedokázala spraviť, aby prišla o malé. Som rada, že si si bitku a vôbec celú kapitolu užila. Vynasnažím sa pridať čo najskor

5)  Evita (26.12.2014 20:44)

Anickaaaaaa! To je riadna napinavka!!!! A thriller ze az!!!! Som sazlakla ze Bella pride o babatko a toby bolo na prd!!!! Beda ti ze ak..... Aspon sa konecne chytili zavlasy ti dvaja a Edous je"plesaty"!!!! :-D :-D Neviem sa dockat ze ako sa to vyuzli!!!!! Tak pis pis!!!!!!!

Empress

4)  Empress (26.12.2014 12:51)

Katuška, ďakujem!!! Dúfam, že sa k tomu po návrate z dovči čím skôr dostanem

SestraTwilly

3)  SestraTwilly (24.12.2014 22:51)

Bože Anička,dobre adrenalínová kapitola. Najprv Bellino tehotenstvo,stret Jakoba a Edwarda,havária a nakoniec únos. Ja dúfam,že ju Jake zachráni... Super kapitolka. :)

Empress

2)  Empress (22.12.2014 09:24)

BabčaS - Ďakujem

1)  BabčaS (21.12.2014 15:58)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek