Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Bella a Jacob sa dostanú za hranicu spoza ktorej už nie je návratu.

18+

 

BELLA

„Nuž, asi nemám inú možnosť, ako sa ubytovať na tú jednu noc u teba,“ vyhŕkla som sotva počuteľne.

Jake na to nič nepovedal, iba nemo prikývol. Slová sa v tej chvíli zdali byť zbytočné. Dlaňou pohladil moje líce a mierne sa ku mne naklonil. Srdce mi búchalo ako splašené, mala som dojem, že ho cítim až v krku. Privrela som oči a vyšla Jakeovi v ústrety. Jemne sa svojimi ústami obtrel o moje pery a ja som mu ten nesmelý dotyk vrátila. V mojom vnútri sa rozletelo vari milión motýľov a trepotanie ich krídiel mi spôsobilo závrať. Potrebovala som sa Jakea chytiť, túžila som mu byť čo najbližšie, chcela som sa ho dotýkať. Svoje prsty som preplietla na jeho zátylku, on rukami obopol moje telo a tuho ma k sebe pritisol. Snáď v obave, aby som mu neutiekla, bolo mi to fuk. Momentálne som chcela len jedno, byť mu tak blízko, ako sa len bude dať.

Naše pery splynuli v jedno a ja som cítila, ako sa moje rany hoja. Nie všetky, ale určite tie, ktoré ma primäli zanevrieť na šťastie a nádej. V jeho náručí som našla to, čo som potrebovala, bezpečie, dôveru a skutočnú lásku. V tej chvíli už nebol nič iné, než ja a on.


Najprv ma bozkával jemne a nežne, ako keby zisťoval, pokiaľ mu dovolím zájsť. Telo mi zmenilo konzistenciu z pevnej na rôsolovitú a keby som stála, tak by sa mi určite podlomili kolená. Hlava sa mi príjemne zatočila. Už nás nedelili nijaké prekážky a mňa napadlo, že chcem od dneška viac, omnoho viac. Vykašľať sa na predsudky, cítiť len číre šťastie. A rozkoš.

Zaryla som prsty do Jakeových vypracovaných bicepsov a on mi na to odpovedal prekvapeným výdychom. Jednou rukou si začal brázdiť cestu z môjho chrbta na zátylok, a keď sa prstami otrel o citlivé miesto na mojom krku a odhrnul mi vlasy na stranu, pritiahla som si ho ešte bližšie. V istý okamih som dokonca zabudla dýchať a spamätala som sa až potom, čo sa mi zatmelo pred očami. Stalo sa tak presne vo chvíli, keď si Jake vydobýjal právo pre svoje pery o kúsok miesta na pokožke môjho hrdla. Bolo to také iné, také horúce, také živočíšne...

Vzduch medzi nami zhustol. Lietala som v oblakoch a v danom okamihu by som nedokázala určiť moment, kedy sme obaja začali dýchať prerývane. Jacob svojim jazykom, pomaly a jemne, opísal kontúry môjho ucha a ja som sa zachvela od dlho potláčanej žiadostivosti. V onú sekundu si drvivá väčšina mojej rozumne uvažujúcej mozgovej kôry vzala dovolenku a ja som sa plne oddala tomu, čo sa malo stať už dávno.

Potrebovala som byť pri ňom tak blízko, ako to len šlo a napadlo ma, že jediná cesta, ako to docieliť, je omotať okolo neho ruky aj nohy a prisať sa na jeho ústa ako kliešť. Na sekundu som sa vytrhla z tej vrelej náruče a vstala, aby som mohla svoj úmysel dokonať, pričom Jacob sledoval moje počínanie roztúženým pohľadom. Ten pocit, keď som sa na neho obkročmo posadila, objala ho okolo krku a pritiahla si jeho hlavu, aby ma mohol bozkávať, keď som každou bunkou a nervovým zakončením vnímala jeho vzrušenie bol... mimoriadny. Pre nás oboch.

Chcela som ho, naozaj som ho chcela a on na tom bol rovnako. Postačilo by nám stiahnuť zopár prebytočných kúskov oblečenia a už by nám v tom nič nebránilo. Jeho ruky pomaly putovali po mojom tele, tu a tam sa pristavili a skúmali, až sa prepracovali tam dolu, aby uchopili do dlaní môj mierne zaoblený zadok. Trhane som sa nadýchla a slasť v očiach schovala za privreté viečka.

„Bells,“ oslovil ma zachrípnutým hlasom, keď sa mu podarilo oddeliť sa od mojich napuchnutých pier. „Si si naozaj...“

„Nikdy som nič nechcela viac,“ pošepla som do jeho ucha a potom ho na ňom pobozkala.

Moje prsty sa vydali na samovoľný prieskum a s veľkým pôžitkom spočinuli v hrive jeho vlasov. Pritiahla som si ho bližšie, túžila som s ním splynúť v jedno. Pevne ma uchopil, posunul sa zo schátraného kmeňa, ale len natoľko, aby sa so mnou mohol premiestniť na piesočnatú zem. Ak som sa predtým triasla od zimy, teraz som doslova horela túžbou. Tlejúci oheň dával dostatok svetla, aby som videla kontúry jeho postavy. Nasávala som každý okamih ako špongia.

Ako ma ukladá a jeho oči žiaria. Ako si sťahuje tričko a jeho vlasy dopadajú na nahú pokožku. Ako si vedľa mňa líha a rukami znova skúma všetky moje výčnelky a priehlbinky.

Tými istými rukami šikovne vyhrnul lem tielka, pod ktorým sa výrazne črtali moje vztýčené bradavky a pomohol mi ho pretiahnuť cez hlavu. Cez líniu hrdla a kľúčnych kostí sa posunul nižšie a ústami sa prisal na moje prsia. Keď špičkou jazyka prešiel ružový hrbolček, prehla som sa ako napnutý luk a zaťala nechty do rozpálenej kože na jeho chrbte. Zmohla som sa len na slastné vzdychanie, no moje vlastné stony boli v súzvuku s tými jeho. Celé to bolo tak šialene nepochopiteľne nádherné.

Predtým, než sa pomalým a lenivým spôsobom vrátil k mojim perám, tak mi dovolil, aby som mu pomohla s rozopínam rázporku, ale stiahnutie ďalších prebytočných kusov odevu, zvládol už sám. Zrazu sme sa ocitli natisnutí jeden na druhom, telo na telo a jeho pravá ruka sa vydala na prieskum tam dolu, na miestečko, ktoré predtým schovávala látka mojich nohavíc. Pomaly pohladkal moje obnažené bruško a pošteklil ohyb slabín. Lenže keď sa jeho prsty šikovným spôsobom dostali až TAM a začali pátrať a hladiť náruživejšie, než sa dalo zniesť, dostala som sa na pokraj explózie. Výkriky, čo sa mi drali na pery, umlčal vášnivými bozkami a tá túžba, ktorá pulzovala v celom mojom tele, dala priechod odvahe a posmelila aj moje vlastné ruky, aby siahli na jeho najcitlivejšie miesto.

„Bells, čo to len so mnou len robíš?“ zašepkal chrapľavo, keď sa na nepatrný okamih dokázal odo mňa odtrhnúť.

Miesto odpovede som si ho pritiahla k sebe a zavrela oči. Otvorila som ich, až keď sa nado mnou vztýčil v celej svojej kráse a jemným tlakom presvedčil moje stehná, aby ho prijali medzi seba. Nenútil ma, neponáhľal sa, ako keby mi chcel dať poslednú možnosť výberu aj za cenu sebaobetovania, ale ja som už bola rozhodnutá. Boli sme na pokraji niečoho, čo navždy poznamená náš život, niečoho viac, než len obyčajnej priateľskej náklonnosti. Už mi nestačilo zdieľať s ním jednu dušu, chcela som s ním splynúť. Mať ho nielen vedľa seba, ale i... v sebe. Jacob mi rád vyhovel a ja, aby som sa mu dostala čo najbližšie, som ho pevne zovrela rukami okolo krku a aj nohami okolo bokov. Nadvihla som bedrá a on ma jediným prudkým pohybom vyplnil.

A tam, na pláži pod hviezdami, kde sme ležali zaodetí len do vlastnej túžby a oplývali pocitmi podobnými veľkolepému ohňostroju, sme sa konečne stali jedným telom a jednou dušou. S ním bolo intímne zblíženie také iné a krásne, na hony vzdialené všetkému, čo som mala možnosť spoznať. Urastený, dlhovlasý, horúci Jacob. Skutočne horúci. No možno som horela aj ja, ktovie. Položila som vyčerpanú hlavu na jeho hrudník a nechala sa hojdať. Takto pritúlení a okrem toho aj zababušení v Jakeovej obrej mikine sme vyčkali až do východu slnka, ktoré skoro zrána sfarbilo horizont a tisli sme sa k sebe ako nikdy.

 

JACOB

Najprv som si myslel, že sa mi sníva len krásny sen. Všetky dotyky, šepot a tiché vzdychy dlho potláčanej vášne boli príliš krásne, príliš neuveriteľné na to, aby mohli byť skutočné. Keď mi Bella dovolila, ba ma priam vyzývala, aby som sa zbavil zvyškov ostýchavosti a aby som do nej vstúpil, nedochádzalo mi, že naozaj smiem. Veď ako by sa napokon po tom všetkom, čo sa NÁM prihodilo, mohlo stať niečo také nádherné skutočnosťou? Áno, bol som k Belle pripútaný, ale nejako som nedokázal vstrebať, že aj ona by mohla ku mne cítiť niečo viac ako priateľstvo. Bál som sa jej dotknúť, aby sa mi v nasledujúcej chvíli nerozplynula, ako krásny prelud. Nemohol som byť viac šťastný. Jeden druhého sme sa dotýkali spôsobmi, naozaj dôvernými, ktoré mňa aj ju privádzali do šialenstva. Potom prišiel výbuch. Môj i jej. Naše telá, vzájomne popreplietané tak, aby sme k sebe boli čo najbližšie, vzplanuli.

Keď požiar utíchol, privinul som si Bellu k sebe tak tesne, ako sa len dalo a tvár som zaboril do jej vlasov. Snívam! Isto iste som v ríši snov a ona je len prelud...

Začala sa triasť a pod mojimi rukami sa opäť zavlnilo jej telo, ktoré bolo až príliš skutočné. Načiahol som sa za mikinou, ktorá ostala ležať pohodená na hŕbke šatstva vedľa nás a starostlivo nás do nej zabalil. Oheň už dávno vyhasol, ale to vôbec nevadilo. Vedel som, že bude čoskoro svitať. Zavčas ráno slnko zafarbilo horizont do oranžova. Ležali sme vedľa seba a ja som sa nemohol nabažiť pohľadu na jej drobnú postavu a ospalú tvár. Mala zatvorené oči a usmievala sa.

„Neľutuješ to?“ spýtal som sa jej šeptom a tým narušil zvláštne čaro tichej spriaznenosti.

„Nie!“ odvetila rázne a moje srdce zaplesalo. „Prečo sa pýtaš?“ Už dávno nemala zatvorené oči, ale upierala ich na mňa.

Mlčal som, neschopný rozumného slova a tak pokračovala. „Myslím, že to, čo sa dnes medzi nami stalo, bola tá najrozumnejšia a najsprávnejšia vec, akú som v posledných rokoch urobila. Nič neľutujem. Takto je to správne. Ty a ja. A malo to tak byť od začiatku...“

Usmial som sa a pohladil ju po tvári. „Myslím, že sme si tým všetkým museli prejsť, nech boli naše skúsenosti akokoľvek bolestivé,“ začal som opatrne.

„Áno, máš zrejme pravdu. Len na niektoré úseky môjho predchádzajúceho života, by som radšej zabudla.“

V jej výraze a tóne hlasu sa ozvalo súženie. Posadil som sa a ju som si pritiahol k sebe. „Bells, viem, že je to ťažké a viem aj to, že to malé bude navždy s tebou a ty nezabudneš a ver, že to by som ani nechcel. No skús to brať tak, že aj keď tu s nami nie je, navždy ostatne priamo tu.“ Položil som ruku tam, kde bilo jej srdce. Neodpovedala, len sa mi opäť schúlila v náručí. Keď som zbadal, ako sa jej chvejú plecia, vedel som, že sa oddala tichému žiaľu.

Keď nápor vzlykov pominul, ešte som chvíľu vyčkal a potom som tresol prvú vec, čo sa mi prehnala hlavou. Dychtil som ju rozveseliť a dúfal som, že nešliapnem vedľa. „Sľubujem, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby si nakoniec mala dom plný detí a aby si bola šťastná.“

Bella sa nečakane zachichotala. „Hmmm, lákavá vyhliadka.“ Žmurkla na mňa ponáhľala sa mi to vysvetliť. „Pretože ak budeme aj naďalej prevádzkovať to, čo pred chvíľou, tak minimálne prvý bod by som už teraz mohla považovať za splnený.“

„V tom ti budem veľmi rád nápomocný," povedal som smrteľne vážne, ale kútikom mi len tak myklo. „Môžeme sa v tomto umení cvičiť koľko len chceš, ale...“

„Ale najprv by sme si mohli aspoň trochu zdriemnuť,“ skočila mi do reči a zazívala.

„Keď si už spomenula spánok, musím priznať, že aj na mňa idú driemoty,“ priznal som sa a krátko som zaváhal, či ma s mojim návrhom nepošle dočerta. „Lenže asi jediné možné útočisko, ktoré teraz máme, je moja izba. A ak nechceme vysvetľovať môjmu otcovi, alebo dokonca Paulovi, prečo sa vraciame až teraz, aj keď si myslím, že im to dôjde, musíme sa dnu...“

„...prepašovať cez okno,“ dokončila za mňa.

„Bláznivý nápad,“ odtušil som.

„Veľmi bláznivý...“ vyhŕkla. „Ideme teda?“ Začala sa driapať nahor, pričom jej mikina skĺzla dolu k nohám a mne sa vzápätí naskytol úchvatný pohľad na jej obnažené krivky. Nasucho som preglgol a okamžite som pocítil, ako sa isté partie znova prebúdzajú k životu. Radšej som ich prikryl rukou a pohľad som pre istotu venoval palcom na mojich nohách. A dobre som urobil. V neďalekom lese totiž čosi zašramotilo a vzápätí doľahol až k nám nehlučný rozhovor akýchsi ranných vtáčat.

Rýchlo som nasledoval Bellin príklad a v minúte dvanástej som na seba ponaťahoval tých pár kúskov oblečenia. Vzal som Bellu za ruku a začali sme utekať. Vlastné tempo som musel prispôsobiť tomu jej, ale ani v najmenšom mi to nevadilo. Spomalili sme, až keď sme mali na dohľad búdu natretú na červeno, ktorú som obýval spolu s otcom. Prikradli sme sa k oknu vedúcemu do mojej izby a ledva sme vládali lapať po dychu.

„Drží ako prikované,“ skonštatoval som, keď sa mi ani na tretí pokus nepodarilo vytlačiť okenný rám nahor.

„To pretože ten rám držíš, ako Mozart vidly!“ Drgla do mňa Bella a ja som sa nehlučne zasmial. „Kukaj, takto sa to robí!“ vyzvala ma a jediným šklbnutím sa jej podarilo to, čo mne predtým nie.

„Prečo mám dojem, že si podobnú činnosť už niekedy prevádzkovala?“ doberal som si ju, kým liezla cez okno dnu.

„Prirodzený talent,“ pýšila sa naoko vážne, pokiaľ som sa pokúšal dostať dovnútra rovnakým spôsobom, ako ona. Mohla sa na mne popučiť od smiechu.

„Radšej ma potiahni! Zrejme som sa zasekol a bez pomoci sa ďalej nepohnem,“ zvolal som nešťastne a natiahol som za ňou ruky.

„Jasné, nakoniec vždycky všetko ostane na žene.“ Zagúľala očami, ale pritom sa neprestávala chichotať.

Podišla ku mne, chytila ma, potiahla a ja som sa na jeden šup ocitol v izbe. Lenže zemská príťažlivosť, či zhoda okolností zavinili, že sme sa s Bellou prekoprcli cez posteľ a zrútili sa na dlážku, ako prezreté ovocie. Bella sa už ani nesnažila tlmiť svoju veselosť a naplno sa rozosmiala. Po prvotnom šoku z nastanej situácie som sa k nej pridal.

„Zobudíme Billyho,“ zahíkala  v krátkej pauze pri naberaní dychu.

„Otec spáva ako Šípková Ruženka,“ upokojoval som ju.

„Nie, Jake, fakt som od vedľa začula vrznúť dvere.“ Priložila mi prst na pery.

Domom sa naozaj niekto začal zakrádať, ale ja som v ten moment dokázal vnímať len jemný dotyk jej studeného ukazováku. Zvážneli sme, po smiechu neostalo ani stopy. Celá sa roztriasla. Vzal som jej ruky do dlaní a trením sa ich snažil zahriať.

„Ani som netušila, koľko nervových zakončení sa môže nachádzať na takom malom kúsku kože,“ vydýchla prerývane.

„Ja som zase počul, že človek sa najrýchlejšie zahreje pritisnutý na tele niekoho iného,“ doberal som si ju.

„Nuž, mám taký dojem, že niečo na mňa lezie,“ zakašľala nasilu. „Potrebujem medicínu!“

„Rád vám ju zaobstarám, slečna,“ ponúkol som sa a oči mi potemneli.

Prvotné váhanie vystriedala nedočkavosť. Lačne som sa prisal na jej pery, ktoré mi ochotne ponúkla a ona mi môj atak oplatila rovnakou mincou. Oblečenie sme zo seba doslova strhali a potom, snáď v obave, že každú chvíľu môže niekto vojsť, či preto, že sme boli príliš nedočkaví, sme sa nezdržiavali hladením a maznaním. Keď som ju však posadil na posteľ a nasledovne si pred ňu kľakol, bohato to stačilo na to, aby sme sa opäť ponorili do víru vášne.

 

BELLA

Sľubný večer, ktorý sa rozvinul do krásnej noci a tá do rána, plného náruživých dotykov, nás svojou náročnosťou ukolísali až ku spánku.

Zobudila som sa do podmračeného poobedia a letmým dotykom som usúdila, že sa môj spoločník niekam vyparil. Pretrela som si unavené oči a potom ich naplno otvorila. Miestnosť, v ktorej som bola zatvorená, mi bola úplne cudzia. Obliala ma panická hrôza, pretože som tušila, že všetko nie je len tak a niečo sa hrozne pokazilo. Potlačila som vzlyk a postavila sa. Bola som nahá a keď cez kamenné múry hradnej veže prenikol dovnútra surový chlad, striasla som sa. Natiahla som si na seba pripravený hábit a vlasy si zaplietla do vrkoča. Ledva som stačila dokončiť tento rituál, doľahol ku mne bezútešný zvuk. Srdce sa mi rozbehlo ako šialené. Rozrazila som masívne dvere a zbehla schody, berúc dva naraz. Moja nešikovnosť sa ako zázrakom nedostavila. Pod schodmi sa nachádzala dlhá úzka chodba, osvetlená len skúpou žiarou dvoch fakieľ, ktoré viseli na stene. Nečakala som a rovno som sa rozutekala chodbou, v ktorej sa okrem klapotu mojich prezuviek začal rozliehať aj žalostný detský plač. Dieťatko volalo mamu. Volalo MŇA!

Otvárala som dvere za dverami, ale všetky miestnosti ukryté za nimi, boli prázdne. Plač neustával a ja som pomaly prepadala panike.

„Neboj sa maličký, mamička si ťa nájde!“ Snažila som sa chlácholiť, kričať, prosiť, všetko naraz... Avšak kvôli veľkej hrči v krku sa mi hlas zadrhol a nevylúdila som ani obyčajný povzdych.

Slzy mi tiekli prúdom, nohy oťažievali a ja som zistila, že nevládzem. Prosto nemôžem ďalej. Srdce mi pukalo, kým plač naďalej slabol, až ustal úplne. Vtedy som zistila, aké ohlušujúce môže byť ticho. Zabrala som zo všetkých síl, dúfajúc, že tie posledné dvere ktoré mi ostávali, budú tie správne.

Búšenie v spánkoch ma omamovalo. Napokon som uchopila kľučku a trhnutím otvorila.

Slnko, ktoré sa nemilosrdne opieralo do okennej tabule, ma oslepovalo. Mňa však neodradilo od toho čo som chcela. Toto bola prvá miestnosť ktorá prázdna nebola.

Uprostred totiž stála krásne vyzdobená modrá kolíska, z ktorej zamrnkal hlások. Nedočkavo som k nej podišla a nakukla opatrne ponad čipkovaný okraj.

BOL TAM!!!

Malinký modrý uzlíček, ktorý rozhadzoval ručičkami, akoby dirigoval. Šťastne som sa zasmiala a natiahla som za ním ruky. Drobček v perinke bol ľahký ako pierko a bol taký nádherný. Uprel na mňa veľké čierne kukadlá, ale... zrazu zmizol! Stratilo sa všetko. Bábätko, kolíska, slnko...  Ja som sa zviezla na podlahu, ale ešte predtým sa ozvala ohlušujúca rana. A ešte jedna. A znova!

„Kde si môj malý?“ nariekala som žalostne. „Niekto mi ukradol môjho maličkého!“

„Bells!“

Čo to? Kde sa tu vzal Jacob?

„Bells, miláčik, už to bude len dobré, som pri tebe!“

Mne ukradli môjho drobčeka a ono to má byť dobré? Kde sa v ňom berie taká drzosť!

 

Potom som otvorila oči. Pomaly a bolestivo. Dotkla som sa Jacobovej hrude, ktorá bola celá zmáčaná od sĺz. Stopy po škrabancoch sa už hojili, ale v tom okamihu sa mi na tom nevidelo nič podozrivé.

Zase tá nočná mora! To isté, vracajúce sa v pravidelných intervaloch. Ja donekonečna blúdim, volám, hľadám, kým plač slabne, až napokon ustane. Všetko sa ponorí do tmy, všetko zmizne a ostáva iba bolesť.

Nevedomky som si dlaňou pohladkala bruško, ktoré bolo zúfalo ploché a prázdne. Zaťala som zuby a už aj tak premočenou vreckovkou, skúšala osušiť mokré cestičky na lícach. Jake povolil objatie a vzal mi vreckovku z ruky. Medzi ukazováčik a palec, uchopil moju bradu a tak ma donútil pozrieť sa naňho.

Jeho oči horeli láskou ku mne, o tom som nepochybovala. A ja som si vtedy po prvý krát skutočne uvedomila, čo k nemu NAOZAJ cítim. Čo som k nemu vždy cítila. A že by som bez neho už nedokázala žiť.

„Ľúbim ťa, Jacob Black,“ pošepkala som mu do ucha svoje vyznanie a keď mi naspäť šepol to svoje, zalial ma pocit nevýslovného šťastia.

 


ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

7)  Empress (01.08.2014 12:11)

Maryblack, zlato, však ja viem, že ti išlo od samého začiatku len o „to“ jedno.
Ale napísala si pravdu pravdúcu: Človek si koľkokrát sám zamotá svoj života a potom je len na ňom, aby ho zase odmotal.
Ďakujem veľmi pekne za komentár a budem sa snažiť, ako sa len bude dať, aby tu bola nová kapitola čím skôr

maryblack

6)  maryblack (01.08.2014 11:27)

Konečně!!!!! Moc povedená kapitola! Člověk si sám zamotá život a sejde z cesty. Aspoň, že Bella zase našla směr, kterým se měla vydat kdysi... a tím směrem byla Jacobova postel:D :D :D Těším se na pokráčko tak sedej na pedel a piš jinak

Empress

5)  Empress (28.07.2014 16:13)

A vieš si predstaviť, aké nebezpečné je takú kapitolu písať v týchto horúčavách?! Bolo mi, akoby som si ešte v kozube zakúrila
Motanica ešte bude, nemôžem to predsa len tak... hop a boli šťastní až naveky... :D
Ďakujem ti Evička za komentár

4)  Evita (28.07.2014 15:17)

No teda Anka!!!!!Som sa normalne obzerala ze kto sa kuka ze co to tu za horuce ize citam!!!! No konecne to na nich doslo a si to medzi sebou vijasnili!!!!a vidno ze im chystas este nejake poriadne vzruso kym budu mat konecne svoje "zili stastne az kym nepomreli"......to s tym snom je super napad, si nas tu vsetkych mala na malicku a uz len dychtivo ti "visime na perach" a aby tu uz bola dalsia kapitola!!!!!!

Empress

3)  Empress (26.07.2014 23:53)

BabčaS. - Ďakujem :) :)

SestraTwilly - Tebe dupľom ďakujem. Vždy ma dokážeš svojim komentárom potešiť a povzbudiť.
Som nesmierne potešená, že sa kapitolka páčila a hlavne, že poriadne zahriala. ;)

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (26.07.2014 21:43)

No teda,dobre horúca kapitolka. Ty si naše podpichovanie vzala vážne. Ale konečne sa posunuli ďalej a zdá sa,že sa vyjasnilo medzi nimi.:-) A čo mal byť ten sen,dobre som sa zľakla,či ju neuniesli...uf,našťastie to bol len sen.:-) Krásna kapitolka,rýchlo treba pridať ďalšiu.
Ja len dúfam,že ten sen niečo nenaznačuje...

1)  BabčaS. (26.07.2014 11:55)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek