Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Všetko zlé raz skončí a po každom daždi vyjde slnko. Stretne konečne aj Bella to svoje?

32. kapitola

 

BELLA

Srdce mi prudko tĺklo, dlane som mala od potu celé mokré a slzy v očiach boli iba malým sprievodným javom dnešnej udalosti. Za posledné týždne som toho musela preskákať toľko, že dnešok sa v porovnaní s tým, zdal len ako prechádzka ružovou záhradou. Ani v najhoršej nočnej more by som si pred niekoľkými rokmi nepomyslela, že sa niekedy ocitnem na takom mieste, na ktorom som teraz bola.

V roztrasenej ruke som žmolila obálku s výzvou, aby som sa dnešný deň dostavila k súdnemu pojednávaniu vo veci rozvodu. Nechcela som ho vidieť, nikoho z nich som už nikdy v živote nechcela vidieť, no predsa len som pozbierala zvyšok hrdosti a síl, aby som im dnes dokázala čeliť.

Ešte teraz som mala v živej pamäti onen bolestný deň, keď ma po týždni prepustili z nemocnice a ja som sa chtiac nechtiac musela odvážiť vstúpiť do ich domu. Všetci boli zoskupení v hale, ako nejaká delegácia. Mojou nevernou polovičkou počnúc a veľaváženým doktorom Cullenom končiac. Dokonca ani Rosalie s Emmettom si toto divadielko nenechali utiecť. Samozrejme, veď si nemohli nechať ujsť príležitosť, definitívne ma doraziť. No keď naša vzájomná výmena názorov skončila a ja som sa takmer zrútila, s úžasom som musela skonštatovať, že Rose ma vlastne ako jediná podporila. Nič to síce nezmenilo na smrteľnej zášti k celej rodine, ale bolo to najprekvapujúcejšie gesto toho dňa.

Potvrdili sa aj moje dlhoročné tušenia o istej príbuznej z Aljašky, takzvanej Tanye Denalijskej, ktorá bola po mnoho mesiacov Edwardovou milenkou. Áno, všetky chvíle, keď mi na kolenách sľuboval nehynúcu lásku, sa ukázali ako perfektne zahrané divadielko. Spomenula som si na náš výlet do Seattlu, kde sme na ňu a jej spoločníka akoby náhodou narazili. Vybavil sa mi aj dávny útok od neznámych páchateľov za Newtonových obchodom... Jednotlivé skladačky do seba pozapadali s desivou presnosťou a mne dochádzali rôzne drobnosti, ktorým som v minulosti neprikladala význam.

V spálni, ešte donedávna plnej môjho a Edwardovho  smiechu, som do jediného kufra pohádzala najnutnejšie veci a pritom zarputilo ignorovala divákov. Madam Alice sa dokonca urazila, keď som odmietla jej pomoc. Bolo mi to srdečne jedno, ba dokonca sa mi uľavilo.

Vrchol všetkého nastal, keď mi Carlisle, pod nátlakom Esmé a vlastného zlého svedomia prezradil, že moje dieťa, MÔJ SYN, mohol žiť!!! No on sa pre nejaké za vlasy pritiahnuté príčiny zahral na Boha a pripravil ma oň... Vtedy som nerozmýšľala. Chytila som kufor s oceľovým tužením do jedinej nepolámanej ruky a celou silou ním švihla smerom k nemu. Kufor sa od neho s rinčaním odrazil, otvoril sa a veci z neho povypadávali.

Ešte ani teraz som si presne nevedela spomenúť, čo sa dialo potom. Isté však je, že večer som sa nachádzala medzi štyrmi stenami malej hotelovej izby a plakala tam do vankúša.

Otriasla som sa hrôzou a pri tom ma znova pichlo pri srdci. Za ten čas som trošku otupela, no predsa len som nebola z kameňa. Celý čas som akékoľvek pokusy o zmier z ich strany tvrdošijne odmietala. Čím viac sa, na čele s Edwardom, snažili, tým väčšiu zúrivosť som cítila. Zafunela som. Zdravou rukou som vrátila obálku do kabelky a vytiahla si odtiaľ napoly vyprázdnenú škatuľku cigariet. Nedokázala by som presne vysvetliť ako, prečo a kedy som s tým začala. Možno ešte v nemocnici, keď som na potulkách chodbami narazila na hlúčik pacientov, ktorý rad radom z úst vypúšťali belasý dym. Áno, zrejme tam vznikla moja závislosť. Neriešila som to. Nedbalo som mykla plecom, jednu cigaretu vsunula medzi pery, skúseným pohybom som si ju zapálila a zhlboka si potiahla.

Hodiny na veži odbili a ja som zistila, že je už najvyšší čas. Nedofajčenú cigaretu som hodila do popolníka a cez posuvné dvere vošla do budovy súdu. Mohla som ísť výťahom, no ja som si radšej zvolila schody a vyšliapala som dva poschodia nahor. Tam som po krátkom pátraní našla menšiu miestnosť, kde sídlil zmierovací sudca. Pred dvermi číslo dva som sa zháčila. Prišla som sama a nemala som ani svojho právnika, lebo som dúfala, že sa všetko zaobíde bez zbytočných naťahovačiek. Nič som od nich nechcela, netúžila som po čomkoľvek z ich majetku, iba som chcela mať svätý pokoj.

Nemala som ani podporu nikoho z domova, ale mohla som si za to sama. Keď som naposledy telefonovala Charliemu a po chvíli ticha so mu oznámila, že sa mienim vrátiť domov, dôvod som mu neprezradila. Aj keď to bol občas starý mrzút, vedela som, že by sem okamžite napochodoval a to som nechcela. Vedela som teda isto, že ani nikto iný z mojej rodiny a známych o tomto životnom karambole nevie. Ani René s Philom, ani Charlie, ani Angela a ani...

„Jake...“ vzdychla som.

Bála som sa na neho spomínať, pretože všetky spomienky na neho prinášali bolesť. Snáď po miliónty raz som si uvedomila, že on bol tým, ktorému som nikdy nemala ublížiť a predsa som bola taká hlúpa, že sa tak stalo. No aj napriek tomu, že ma myšlienky súvisiace s ním boleli, dodávali mi zároveň potrebnú silu. Náhle sa mi do žíl vlialo toľko odhodlania, že by som bola schopná bojovať s armádou upírov.

Neviem v akej galaxii som kedysi žila a kam som v deň žiadosti o ruku dala zdravý rozum. Vždy som predsa oplývala vyloženým odporom k umelým zábavkám, plesmi počnúc a svadbami končiac. Dnes som už bola o pár bolestných skúseností múdrejšia. Vedela som, čo ma celý čas ťahalo k Edwardovi, prečo som tak ochotne podstupovala veci, ktoré mi boli inak proti srsti. Mohlo za to jeho špeciálne upírske kúzlo, voči ktorému som bola kedysi absolútne bezbranná. A táto závislosť ma svojou intenzitou temer rozdrvila na prach. No po jeho zrade som ostala voči jeho schopnostiam imúnna.

Vtom sa otvorili dvere na pojednávacej miestnosti a vonku vystrčila hlavu malá postaršia žena v okuliaroch. „Pani Cullenová, poďte prosím ďalej!“ pozývala ma.

Keď som začula moje, ešte stále právoplatné priezvisko, akoby mi tým zabodla do srdca šíp. Žiadne z mojich zranení, ktoré som utrpela, ma nebolelo tak, ako práve toto oslovenie. Ale to, že som zároveň s ilúziami stratila aj najvzácnejší poklad, moje dieťa, ma poznamenalo na celý zvyšok života. Ochotne by som sa vzdala všetkého, aby tu bolo opäť so mnou, no práve tak som si mohla priať let na mesiac.

Zo záhybu šiat som si vytiahla vreckovku a utrela si ňou uslzené oči. Pozrela som na sekretárku a pokúsila sa o akýsi krivolaký úsmev. Pozbierala som sa, vošla som do miestnosti a podaním ruky sa pozdravila so sudcom. Potom som sa posadila na jednu zo stoličiek rozostavaných okolo neveľkého stola. Rozhliadla som sa okolo seba a mierne sa zamračila. Okrem mňa, sudcu a sekretárky tu nebol nikto iný.

„Neprišla som dúfam priskoro, či prineskoro?" opýtala som sa s úzkosťou v hlase a skontrolovala čas na nástenných hodinách. Odpoveďou mi bolo len záporné pokrútenie hlavou a hlboký nádych.

„Nemajte obavy, pani Cullenová, ste tu práve včas." Bum! Opäť sa ozvala tá ostrá bolesť, sudca však pokračoval. „Od vášho..." krátko zaváhal, „...manžela, som dnes ráno obdržal zvláštne inštrukcie," vysvetľoval. Medzitým sa usadil na svoje miesto naproti mne.

Narovnala som chrbát a pritom si nevšímala, ako mi v zlomenou rukou šklblo. Sedela som rovno, ako práve naškrobené a vyžehlené šaty. Aj môj neveriaci polo úsmev bol celý naškrobený. Otvorila som ústa, no vyšiel z nich len akýsi chripot. Musela som párkrát naprázdno preglgnúť, aby som bola schopná prehovoriť.

„Aké inštrukcie?" dostala som napokon zo seba.

„Váš..." začal. Zrejme mu došlo, že ono oslovenie mi nerobí dobre, lebo sa zarazil. „Ehm... pán Cullen, mi poslal presné znenie delenia majetkových záležitostí," pokračoval nervózne.

Radšej som si ani nechcela predstaviť, koľko musel dostať za dnešok zaplatené. Dnešnú maškarádu som si totiž inak nedokázala vysvetliť. Napokon istá dokonalá a super nedotknuteľná upírska rodinka, mala na podobné vyhadzovanie prostriedkov dosť. A Edward sa zachoval, ako totálny zbabelec, keď ani nenabral dosť odvahy, aby sa mi dnes podíval do očí. Darmo som uvažovala, prečo ma doteraz uháňal a chcel sa stoj, čo stoj stretnúť.

Moje myšlienky zmätene preskakovali od jedného k druhému a až po hodnej chvíli mi došlo, že by som mala vnímať, čo mi hovoria. Prikývla som, že môže začať a čo najpohodlnejšie sa usadila. No tak či onak sa mi zdalo, že sedím na fakírskej posteli.

Sudca po mojom pokynutí pokračoval a ja som len striedavo prikyvovala a neveriaco zízala. Dozvedela som sa tak, prečo mal dnešok prebehnúť bez účasti druhej strany, bez prítomnosti bandy právnikov a len za asistencie práve prítomných ľudí. Ukázalo sa, že sudca Cornell je vlastne dlhoročným Carlisleovým priateľom a aj keď medzi nami nepadlo ono zakázané slovo, tušila som, že vie o rodinnom tajomstve.

Na moje prekvapenie a zároveň obrovskú úľavu, som tu dnes bola po prvý a vlastne aj posledný raz. Nemohla som uveriť, ako išlo všetko hladko a bez zádrhelov. Musela som sa uštipnúť, aby som sa presvedčila, že skutočne nesnívam. Bude vážne po všetkom, iba po jednom sedení a bez jeho prítomnosti? bežalo mi hlavou. Naozaj si myslel, že prijmem čokoľvek zo spoločného majetku, ktorý sa mi rozhodol tak veľkoryso prenechať a tak si vykúpiť moje odpustenie?! pomyslela som si rozčúlene.

Nebažila som po ničom z toho, len som chcela byť voľná. Povedala som si, že ďalšie naťahovanie je celkom zbytočné a sudcovi som rázne vysvetlila, že nič z tých vecí neprijmem.

„Pán Cornell, myslím, že sme si nerozumeli," zarazila som ho, keď sa ma pokúsil presvedčiť, že sa správam ľahkomyseľne. „Chcem, aby bolo jasno. Nič z majetku Edwarda Cullena a ani nikoho z rodiny Cullenových neprijmem. Buď to sa s tým zmieri a nebude sa snažiť kúpiť si ma, alebo celé imanie vydražte a venujte organizácii Veľký brat Veľká sestra a Idahskej detskej nemocnici!" odvetila som chladne.

Osoba predo mnou stratila reč. Doslova. Odsunul stoličku a začal pochodovať po miestnosti. Očividne nemohol pochopiť, prečo som sa tak zachovala. Po hodnej chvíli opäť nabral stratenú rovnováhu a znovu sa ma pokúšal presvedčiť o mojej pochabosti, no ja som ostala neoblomná.

Skončili sme po dvoch nekonečných a nervy drásajúcich hodinách. Konečne som si mohla vydýchnuť a „pýšiť" sa titulom rozvedená. Cítila som zmes úľavy, prázdna a nadbytočnosti. Vzala som kabelku, s pozdravom vyšla z miestnosti a po schodoch si to zamierila pred budovu. Celá som sa triasla. Siahla som do kabelky po novú cigaretu, no vtom mi zazvonil telefón. Na displeji na mňa zažmurkalo Edwardovo číslo. Neváhala som, stlačila som červený gombík a hovor zrušila.

Odhodlane som sa pozrela na panorámu hôr v úzadí. Vedela som, že moje rozhodnutie je správne. A keď mi dajú dolu sadru, keď sa trošku pozbieram a dostanem papiere, že som naozaj oficiálne rozvedená, vrátim sa DOMOV...

 

Po dlhých týždňoch zotavovania, rehabilitácií a doťahovania záležitostí okolo rozvodu, som bola konečne dostatočne telesne fit a mohla som sa vydať na strastiplnú cestu domov. Charlie so Sue o mojom návrate vedeli a napokon som im prezradila aj dôvod, no prosila som ich, nech si ho zatiaľ nechajú pre seba. Prijali to ako fakt, nijak zbytočne to nerozoberali a ja som im zato bola nesmierne vďačná.

Pokiaľ išlo o mňa, priala som si len to, aby sa jazvy na duši zahojili rovnako rýchlo, ako tie na mojom tele. A dúfala som, že vo Forks sa mi to konečne podarí.

 

Posledné tri dni pred mojich odchodom z Idaha, boli nesmierne náročné, lebo som musela dovybaviť posledné drobnosti. Bola som sa rozlúčiť aj s ľuďmi z VBVS, zháňala som mapy, jedlo a iné potrebné veci na cestu, až nakoniec nadišlo ráno, kedy som svoj skromný majetok hodila do kufru auta a so slzami v očiach nastúpila a naštartovala.

Čím dlhšie som išla, tým viac som si uvedomovala, ako sa mi uľavilo. Cesta v tomto ročnom období sa ukázala síce nesmierne náročnou, hlavne keď som pár krát zablúdila, no na entuziazme mi to neubralo. Moja jazda však naberala na meškaní. Okrem toho v aute nefungovala klimatizácia a zakaždým nabehnutím na výmoľ som sa presvedčila, že podobnú rachotinu si už nikdy nekúpim. No môj vlastný kyslý úsmev mi pripomenul, že na nejakú vyšperkovanú nádheru aj tak nemám prostriedky a že táto rachotinka je rovnako poctivá a spoľahlivá, ako môj starý nákladiačik.

Keď mi do cieľa ostávalo ešte dobrých tristo míľ, rozhodla som sa pre menšiu prestávku. Podľa mapy sa mala neďaleko náchadzať benzínová pumpa. Odbočku som našla pomerne ľahko. Okamžite som hodila blinker a zahla. Myslela som, že si kúpim len sendvič a kávu, no hlad som necítila. Iba únavu a frustráciu. Ale sebaľútosť som zarazila hneď v zárodku, pretože tým by som si vôbec nepomohla, práve naopak. Urýchlene som medzi hlavu a srdce postavila pomyselnú stenu, až som sa zase cítila úplne otupená.

Nakŕmila som teda aspoň môjho štvorkolesového miláčika a kúpila si spomínanú kávu.  Vonku som si sadla do vyhradeného kútika pre fajčiarov a zapálila si cigaretu. Vedela som, aký škaredý zlozvyk som si vypestovala, no miesto toho, aby som cigaretu zahodila, zhlboka som si z nej potiahla. Tvár som nastavila slnku a slnečné lúče nechala, aby ma zohrievali. Aj napriek všetkým negatívnym pocitom, ktorými som bola priam prešpikovaná, som sa usmiala, pretože som si spomenula na iné „slnko". Už len myšlienka na neho ma nabila pozitívnou energiou a ja som sa usmiala. Otupenosť bola ta tam.

Po krátkej pauze som sa horko - ťažko odlepila od lavice a zamierila k starému kombíku. Pohladila som jeho vyblednutý, popraskaný náter a pri spomienke na nákladiačik sa uškrnula. Vzdychla som si a nasadla do kabínky. Kľúčik som strčila do zapaľovania a dva razy ním otočila. Motor párkrát zakašľal a zdochol. Skúsila som to znova, no bez reakcie. Napočítala som do troch a so zaťatými zubami kľúčom zase otočila. Popritom som popod nos hundrala, ako stará morka.

„Veď sa hovorí - Do tretice všetko dobré-" , šepla som odhodlane.

Motor chvalabohu naskočil a ja som dupla na plyn tak prudko, až pneumatiky zakvílili. Zaradila som sa do cestnej premávky a zapla rádio. Chvíľu som ho ladila, ale bezúspešne. Napokon som snahu vzdala a pustila cd prehrávač s výberom mojich proti depresívnych pesničiek. Tieto pesničky ma nútili spievať (čítaj= škriekať) a tým pádom ma udržiavali v bdelom  stave. Snažila som sa udržať tón s Antoniom Banderasom a skupinou Los lobos, no mala som šťastie, že nemám žiadnych svedkov tohto pokusu.

Aj napriek predsavzatiam sa mi do očí nahrnuli slzy. Nedokázala som a vlastne som ani nechcela ich zastaviť. Pravou rukou som sa mimovoľne dotkla podbruška a jemne som ho pohladila, no tú ruku som potom zaťala v päsť. Z rozhorúčených líc som zotrela trpké slzy a odhodlane sa pozrela vpred. Jednak vpred na cestu, aby som niekde nenabúrala a jednak vpred do budúcnosti. Bola som si istá, že som sa vydala správnym smerom, kde sa mi minulosť podarí hodiť raz a navždy za hlavu.

Keď som nechala za sebou ďalších sto míľ, zazvonil mi telefón. Žiadne odpočívadlo som široko ďaleko nevidela a tak som hovor zapla na handsfree. Bol to Charlie. Vyzvedal, ako prebieha cesta, kedy asi dorazím, či mi je dobre a hlavne mi kládol na srdce, aby som išla opatrne. Rozlúčili sme sa a ja som sa potom sústredila už len na šoférovanie.

Zvyšok cesty sa vliekol, ako púť do Mekky. Teplota v aute neznesiteľne stúpala a ja som opäť potichu zanadávala, že v ňom nemám klimatizáciu. Zvláštne bolo, že čím viac som sa blížila k domovu, tým panovalo horúcejšie počasie. Pritom som dúfala v dážď, zimu a mokro. Veľa dažďa, mračien a ešte viac zelenej.

Potom, čo som zbadala tabuľu, ktorá oznamovala, že vstupujem do mestečka Port Angeles, som musela premôcť nutkanie otočiť sa. Z čela som si utrela pot a vynadala si, že som necestovala radšej v noci. S povzdychom som zastavila pri známom motoreste a modlila sa, aby som nenarazila na nikoho známeho. Nemala som chuť na otázky a vysvetľovanie, aspoň nie dnes. Po povinnej polhodinovej pauze som sadla za volant a vydala sa na poslednú a zároveň konečnú etapu tejto dlhej cesty.

Asi tak v polovičke trasy medzi Port Angeles a Forks sa „niečo" začalo diať. A to „niečo" sa mi ani trochu nepáčilo. Rex - tak som svojho tátoša pomenovala - zakašľal, popošiel ešte dva metre, so sipotom zastavil a zdochol.

„Ha, ha, ha. No samozrejme, prečo nie!?" S takmer hysterickým smiechom, vychádzajúcim z môjho hrdla, som vystúpila a obrátila tvár k oblohe. Azúrovo modrej!!!

Trvalo celých päť minút, kým som sa spamätala a vytočila Charlieho číslo na služobňu. Keď mi nik nedvíhal, skúsila som jeho mobil. Ten mal pre istotu vypnutý. Zakliala som, vytiahla z kufra výstražný trojuholník a postavila ho na asfaltku. Oprela som sa o kapotu a premýšľala, komu ešte brnknúť. Nakoniec som vytočila Sue, no bez úpechu.

Z úst mi vykĺzla poriadne šťavnatá nadávka a popod nos som si zašomrala čosi o celosvetovom spiknutí mobilných telefónov. Ešte raz som skúsila otca a potom znova Sue. No aj druhý pokus nedopadol uspokojivo, takže som si rovno zavolala na informácie a vypýtala si číslo na najbližší autoservis. Zazvonilo to jeden raz, zazvonilo to aj druhý raz a potom... nič! Nada! Ticho! Telefón vzdal svoj boj a vypol sa. To ma už ani neprekvapilo. Po kapote som sa zviezla dolu na zem a vari po miliónty krát zanadávala na osud.

Nemala som poňatia, ako dlho som tam sedela len tak bez pohnutia. Žiadne z áut, ktoré prešli okolo, totiž nezastavilo. Niežeby ich bolo veľa, ale aj tak som sa cítila dotknuto, že ani jedno z nich aspoň nepribrzdilo.

Vtom kdesi v diaľke zaznel zvuk klaksónu a mne to znelo ako rajská hudba. Na vodiča som nedohliadla, no začula som škrípanie bŕzd a modlila sa, aby sa za volantom neskrýval nejaký úchylák. Vstala som a čakala, čo sa bude diať.

Zo žltej dodávky vystúpil snedý, urastený mladík, s dlhými čiernymi vlasmi a ktorý sa usmieval od ucha k uchu. A keby nemal uši, tak by sa možno smial aj okolo celej hlavy. Už som sa začala báť, no vtom som sa zarazila. Potom, ako keď niekto zažne lampu, tak aj mne sa rozjasnila tvár a v hrudi sa ozval krásny, ale zároveň bolestný pocit. Krátko som zaváhala. Avšak potom roztvoril svoju širokú náruč a ja som sa k nemu bezhlavo rozbehla. Stisol ma, opatrne sa so mnou zatočil a ja som zistila, že sa mi chce od šťastia plakať.

„Jacob! Jacob Black!!" vykríkla som a zavŕtala sa hlbšie do jeho objatia.
„Bella Cullenová, kde si sa tu..."  zvolal prekvapene.
„Swanová, už len Swanová..." prerušila som ho rýchlo, zatiaľ čo som si zotierala zblúdilú, neposlušnú kvapôčku z oka.

 


ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

9)  Empress (09.08.2015 22:13)

Neviem, trebárs vyhrala v lotérii!?
Alebo si celé roky dávala peniaze stranou, pre strýčka príhodu... Vieš ako to býva, si šťastná a spokojná a predsa v tebe hlodá červíček...
Špitál z poistenia, ktoré si nemohla dovoliť hneď zrušiť a čo sa týka doby po rozvode, tak sa prakticky hneď po dni „D“ vybrala na spiatočnú cestu

8)  agata (09.08.2015 19:41)

Možná jsem něco propásla, ale ty týdny Belly před rozvodem a po rozvodu, kdy bydlela v hotelu a chodila na rehabilitace,kdo to platil?Měla jsem dojem,že sama peníze neměla a žila z majetku Cullenů, ne?A týdny v hotelu včetně špitálu něco stojí!Kdo jí to všechno platil?To měla úrazovou pojistku?

Empress

7)  Empress (02.04.2014 11:04)

Teší ma, že sa tešíte!!! Sama som rada, že som sa konečne dostala do tejto fáze, od ktorej to už, ako dúfam, bude odsýpať rýchlosťou blesku!
Ďakujem, zlato, som rada, že sa ti to páčilo

maryblack

6)  maryblack (31.03.2014 15:40)

Konečně!!! Konečně se ti dva setkali Doufám, že už bude mít Bella od Cullenů pokoj a dá se s Jacobem dohromady Moc jim to přeju! Nemůžu se dočkat další kapitoly, doufám že se u ní nebudu tvářit takhle . Moc se ti to povedlo, málem jsem si při čtení okouslala všechny nehty. Honem další díl, jinak

Empress

5)  Empress (28.03.2014 00:44)

Kati, Evička má pravdu, Cullenovci si zaslúžili dostať poriadne po nose, za to ako celé roky držali Edoušovi stranu a tutlali. Ale s Edwardom ste sa zato pekne zhodli :D :D
No, už bolo načase, aby sa naše hrdličky stretli, no nie?
Evička, to bolo teda ale poriadne drzá lampa, že ti tak zákerne do cesty skočila
Ďakujem vám dievčatá za vaše komentáre, veľmi ma potešili a som rada, že ste si čítanie užili

4)  Evita (27.03.2014 23:27)

Anickaaa!!!Ty si teda dala tym Cullenovcom!! Ale si to zasluzia!!! Super kapitola hltala som ju pocas chodze zo sluzby domov a skoro som vrazila pri tom do lampy!!! :-P A konecne sa stretli s Jakom to som raaad!!!! Jedine co tomu chyba je ze niekto,najlepsie Jacob by mal poriadne zmlatit Edusa lebo si to zasluzi!!! A Cullenovci by mali prist o vsetky peniaze a basta!!! Ja viem ze sa to povie ze to Belle nic nenavrati ale ja by som z toho mala ohromnu skodoradost!!! A teraz los supitos hned a zaraz pisalos dalsio kapitolos!!!!

SestraTwilly

3)  SestraTwilly (27.03.2014 20:44)

Teda Anička,ty si tým Cullenovcom ale dala...všetci neboli až taký zlí,len Edwarda by som osobne nakopala,roztrhala na kúsky a podpálila ...hajzlík hnusný. A možno ešte Carlislea,za to dieťa.Ale konečne sa stretli Bella a Jake,takže bude happy end ...teda aspoň dúfam.Pekná kapitolka,zo začiatku síce smutná,ale záver :) ;)
A poprosím rýchlo ďaľšiu kapitolku.

Empress

2)  Empress (27.03.2014 17:59)

Posnažím sa pridať čo najskôr, sľubujem

1)  T (27.03.2014 17:57)

Honem další už se nemůžu dočkat.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse