Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Čo cítili pri prvom stretnutí od detských čias Jacob a Bella? A čo sa medzitým odohralo vo vile Cullenovcov?

 

3. kapitola - Očarenie


JACOB

V momente ako vyriekla tie slová, trklo to vo mne ako po náraze do verejného osvetlenia. Čože to povedala?
„Hej ty Rómeo, bola by som rada keby si ma láskavo pustil, lebo ťa môj otec zbalí za sexuálne obťažovanie!" Bolo mi však jasné, že to nevyslovila v zlosti. Skôr jej v očiach plápolali nezbedné ohníčky.
Je to možné? Ja hlupák, nepoznal som auto ktoré som vlastnoručne opravoval. Z obavy pred následkami som odmietol osobné predanie vozu. Spomienky na naše posledné stretnutie neboli práve z najpríjemnejších. A ako som hneď zistil, tak tiež nebola celá hrr, znova ma vidieť. Takto sme sa úspešne vyhýbali jeden druhému už pol roka.
Neverím, že by toto bola tá otravná, protivná Bella z detských čias. Nie! Toto musí byť niekto úplne iný. Isto sa mýlim. Alebo sa mi to len sníva? Tak sa mi zdá, že som si tým pádom na zľadovatelú zem neudrel zadok ale hlavu.
A ešte, akoby to nebolo dosť, hľadím na ňu ako vyhladnutý pes na chutnú kostičku! Ťahá ma to k nej, akoby v sebe mala magnet a ja nemôžem odolať. Prečo nemôžem inak? Prečo mám stále nutkanie uchopiť jej tvár, pritiahnuť ju k sebe a zbozkávať z nej všetky smútky a už nikdy neprestať? Nechápem to, ešte sa mi to nikdy nestalo. Pritom dievčat bolo okolo mňa viac než dosť a vôbec neboli na zahodenie.
Musí to byť čarodejnica, začarovala ma a už sa nikdy z jej kúziel neprebudím. Ešte pred minútou som ju chcel škrtiť a teraz som sa na ňu skoro vrhol, od samej túžby byť jej čo najbližšie a chrániť ju. Vôbec nechápem čo to má znamenať? Akoby sa hlava oddelila od zvyšku tela.
Proti vôli sa mi  vybavila jedna spomienka, keď sme boli ešte deťmi.

Mali sme vtedy približne desať rokov a ona trávila posledné prázdniny vo Forks.
Ja, celý šťastný, že je jeden z mála slnečných dní, uprosil som otca, aby ma pustil do zátoky na pláž.
Neplánoval som nič zvláštne, len som chcel s kamarátmi Embrym a Quilom trošku blbnúť. Keď som tam prišiel, oni tam ešte neboli. Tak som si sadol na jeden z naplavených kmeňov a zabíjal čas tým, že som si pískal a vykopával kamienky z piesku. Nič som nepočul ani nevidel, kým mi niečo nepadlo za tričko. Keď to „niečo" urobilo sss, vyskočil som tak rýchlo, až sa mi nohy zamotali a tvárou som padol rovno na zem. Nestihol som ani pred seba položiť ruky. V tom šoku ma nenapadlo nič múdrejšie ako pokúsiť sa okamžite vyskočiť na nohy. Chyba! Hlava sa mi zamotala a urobil som do piesku druhý otlačok tváre. Bolelo to, ale nechcel som byť „baba" tak som zadržal vzlyk a tentokrát som sa zdvihol už opatrne. Popri šúchaní nosa a líc som nadskakoval, aby tá vec spod môjho trička vypadla. Zvuk vlnobitia bol narušený niečím chichotom.
„Pekne vieš skackať, Jacob opičiak Black."
„Ahá, Bella striga Swanová. Kto iný?" zavrčal som na tú malú krátko-vlasú osobu. Po nábehu na vzlykanie nebolo zrazu ani pamiatky. Koza jedna krpatá, toto si vypije do poslednej kvapky! Siahol som si na nos..au.. Čo to je? Krv? Vydal som zo seba indiánsky bojový pokrik (vlastne, snažil som sa oň) a vrhol som sa vpred. Prvé za obeť padli jej vlasy, niežeby ich mala veľa. Ona mi skočila na chrbát a začala do mňa búšiť. Následne sme sa obaja zrútili na zem. Bolo z nás vidieť len jednoliate klbko, z ktorého sa ozývali škreky a nadávky. Líce ma pálilo, Belle sa na krku skvel škrabanec. Bohvie ako by to skončilo, keby nás neprerušili hromové hlasy našich otcov.
„A dosť! Okamžite od seba!" zakričali Billy i Charlie naraz.
Keďže sme v zápale boja neboli schopní poslúchnuť, chytili nás za goliere a nasilu odtiahli.
„Vypadni a už sa nikdy nevracaj, ty... Ty texasská príšera!" vybafol som zo seba príliš silné slová, ktoré som mal neskôr oľutovať. Vzhľadom na to, že som bol ešte decko, pokúsil som sa naposledy otcovi vyšklbnúť, ale držal ma ako kliešť.
„Z najväčším potešením ty lapushské psisko!" chrlila zo seba a vyzerala pri tom ako skutočná malá bosorka. Bola celá červená, strapatá a doškriabaná.


To bola posledná spomienka na ňu. Hanbil som sa za svoje posledné slová, tie však už nešli vrátiť späť. K tomu ten iracionálny pocit, že ju musím teraz chrániť a byť jej nablízku. Mal som chuť sám seba spätne nafackovať.


BELLA

Chcela som byť vážna a chcela som si zároveň z neho trošku uťahovať. Tak som sa spýtala, či sa veľmi udrel pri tom páde. Pôvodne zamýšľanú, smrteľne vážnu tvár vystriedal môj veselý rehot, ku ktorému sa pridal i ten jeho. Mal veľmi príjemný oslobodzujúci smiech.
„Bella, poviem ti, za tie roky si sa ani trošku nezmenila." Hlas ktorý neznel nahnevane, ale naopak chrapľavo,  sexy a priateľsky, bol neuveriteľný. V tom sa mi rozsvietilo, ako keď ráno vyjde slnko. To tie dlhé vlasy, vysoká svalnatá postava a ešte čosi, mi nedovolilo, aby som na to hneď prišla. Hlavne naše posledné stretnutie nebolo z tých, čo by som si dala za klobúk. Už som si bola istá, veď toto je...
„No nazdar. Jacob Black. Kto by to bol povedal, že naše stretnutie po rokoch bude vyzerať takto."
Skôr ako padli ďalšie slová, už ma zovierali jeho silné ruky. Pobúrilo ma, že sa necítim rozhorčene, ale naopak, veľmi sa mi to páči. Dlaň pravej ruky som mu položila na hruď a jemne ho ňou žďuchla.
„Prepáč," hlesol. Povolil zovretie a očividne neochotne ma pustil. Stále na mňa tak zvláštne pozeral, nevedela by som to ani popísať čo na tom bolo iné. Pohľad mi zablúdil k jeho tvári,  následne k očiam. Neuveriteľne zamatovým a hlbokým. Jacob očervenel, ja som sa však nedala zahanbiť a hneď ho nasledovala. Obaja sme vykoktali niečo ako ospravedlnenie a odskočili od seba, akoby sme sa práve popálili. Malí školáci neboli nič v porovnaní s nami.
„Hm je to fajn, vieš, dokázal si to. Mám z teba radosť," hlesla som prvý nezmysel, čo mi napadol, aby som zastrela tú trápnu situáciu. Sledovala som jeho reakciu. Bol pohotový, nedal sa veru zahanbiť.
„Áno, máš pravdu. Som rád, že po tom infarktovom znovuzvítaní sa stojím na vlastných." Zaškeril sa od ucha k uchu.
„Tiež som prekvapená, chudák autíčko. Teba však len tak niečo neskolí. Nemám pravdu? Ale vieš... Skôr som myslela to zázračné slovíčko na ." Kútikmi mi trhalo, stačilo málo a stavidlá by zase povolili. Napadlo ma, že by nebolo na škodu navštíviť špecialistu na prudké zmeny nálad.

„Policajt?" Keby som mu opäť nepozrela do očí, prisahala by som, že to myslí vážne. Tie však nevedeli klamať.
„Ehm, Jacob, radšej si sadni. Len čo príde otec, zavezie ťa do nemocnice. Zdá sa, že predsa len nie je všetko s kostolným poriadkom. Teraz sa smeješ, ale čo ak za dva-tri dni začneš vidieť svišťov a bude sa ti zdať, že dokážeš hovoriť s vlkmi? Koľko prstov vidíš?" Tvárila som sa smrteľne vážne a pred nosom som mu šibrinkovala s tromi vztýčenými prstami. Pozrel na mňa najprv jedným, potom aj druhým okom a úplne vážne predniesol:
„Tak teda, ak to nikomu nepovieš, pošepkám ti tajomstvo. Mením sa na obrovského vlkolaka a chránim rezerváciu pred..." Ďalej som už nepočula ani slovo. Tak som sa začala prehýbať v páse, až som skoro padla na zem. Oči mi slzili, brucho ma bolelo, tak som sa ani veľmi nečudovala, že som nepočula prichádzajúce policajné auto. Jacob ma nenápadne štuchol, až som nadskočila. Zbadala som otca ako vystúpil a pomaly sa k nám blížil. Nevyzeral vôbec veselo, dokonca sa mračil presne ako policajný Boh pomsty. Pritom pôsobil trochu komicky, keď sa snažil dávať pozor na to, aby mu nepodkĺzli nohy. Bol tak na dva kroky od nás, keď sa jeho výraz zmenil. Čo zmenil! Priam sa roztápal. Nervózne som si odkašľala a lupla očami k Jakovi... No to je gól, už naňho myslím ako na Jaka... Tak teda, lupla som očami k Jakovi a zrazu som si nebola istá, či som červenšia ja alebo on. Ako dve malé deti nachytané pri kradnutí koláča zo špajze. Nie je dnes medzinárodný deň červenania sa?


Počas prekonávania posledných dvoch krokov na nás Charlie spustil:
„Vám dvom tých pár rokov, čo ste sa nevideli, asi veľmi neprospelo. Čo, Bella? To musíš hneď Jacobovi demolovať práve to auto, na ktorom sa toľko nadrel?"
„Oci prepáč, ale musím sa ohradiť, vieš. Za prvé, nespravila som to naschvál a za druhé, na tom plecháčovi nevidím žiadny transparent, ktorý by hlásal, že je to oddrená srdcová záležitosť." Nechcela som, aby vina padla len na moju hlavu a tak som neváhala naviezť sa do nabúraného rabbita. V hlave mi šrotoval nezbedný škriatok, ktorý nechcel dať pokoj s podpichovaním. Čakala som, že Jake vyletí, ale vyzeral krotkejšie ako hocijaký baránok, vôbec sa neohradil. Pán policajný riaditeľ Swan ho však ochotne zastúpil.
„Tak či tak, autá treba odtiahnuť. Jacob chceš spísať sťažnosť? Si si istý? Dobre teda. Škody si Bella samozrejme zaplatí... No nepozeraj tak mladá dáma, nabudúce budeš aspoň dávať lepší pozor!"
Bola som ohúrená, pretože mi docvaklo, kam tým otec mieri. Ako som sa neraz dopočula o miestnom autoservise, mal premrštené ceny. K normálnej taxe dávali zrejme ešte vysokohorskú prirážku, násobenú všadeprítomnou zeleňou ako bonus. Osobne som tam ešte nebola, ale existovalo dosť ľudí ochotných prerozprávať svoje skúsenosti s miestnou pobočkou Jamesových autoservisov.
„Charlie! Obe autá poznám lepšie ako vlastné topánky, nie je treba žiadny cudzí zásah. Ak ich ľudia od Jamesa odtiahnu, opravím ich sám." Po tomto Jakeovom vyhlásení som otvorila ústa tak, že by mi tam mohli nalietať muchy. Tak nielenže budem na neurčito bez auta, bohvie akej úhony na ňom  došlo, ale bude v Jacobovej moci. Neviem prečo ma to zvláštne znepokojilo, zrejme som už dopredu vedela, kam celé toto smeruje. Vtom Charlie vyslovil to osudné:
„Tak Bells, myslím, že už viem, ako si odpracuješ svoj dlh. Budeš  chodiť k Jakeovi pomáhať. Nech vidíš, koľko to dá práce."
Ústa som otvorila a opäť zatvorila, asi dvakrát za sebou. Nevedela som sa zmôcť na jedno jediné rozumné slovo. Nakoniec zo mňa vypadla prvá blbosť, čo mi prišla na jazyk.
„Oci, neviem či je to dobrý nápad. Skutočne by si Jakeov krk zveril do mojich rúk? Konieckoncov, o autách viem akurát to kde majú volant a brzdy a kde sa štartujú." Pekne úbohá výhovorka, ale čo už, za pokus to stálo.
Jacob sa stále škeril ako slniečko na hnoji, tak moje predsavzatie, hádzať vražedné pohľady, padlo ako domček z kariet. Nebolo to ešte v minulom živote, keď sme sa nenávideli a robili si tie najhoršie naschvály?


MEDZIČASOM VO VILE CULLENOVCOV

„Esmé, kde je Carlisle?" Vyrútila sa Rosalie na svoju matku v momente, čo rozrazila vchodové dvere. Tabule skla len tak zarinčali, nechýbalo veľa a rozbili by sa.
„Rose, hlavne sa nenechaj vytočiť! Vieš ako to skončilo minule. Museli sme sa sťahovať." Snažil sa mierniť svoju polovičku Emmet, aj keď vedel, že nemiestnym vtipkovaním to len zhorší. Celý on, aby si nerýpol, keď je „človek" v takom rozpoložení, zavrčala si Rose popod nos a v duchu sa zasmiala irónii svojho vtipu.
„Jasné, nevytáčať sa, drahý môj manžel..." Keď Rose použila tento výraz, všetci, vrátane Emmeta vedeli, že je zle. Zaťala päste a urazene sa zrútila do koženého kresla.
„Už som ako baránok, jasné!" Pohľad na ňu, ale nasvedčoval o úplnom opaku. Esmé, ktorá pri ich príchode pracovala v záhrade, práve vstúpila na scénu. Hneď sa podujala zisťovať, čo spôsobilo, že jej dcéra je taká vytočená. Aj keď... Už bola vlastne o všetkom informovaná. Alice opäť raz zapracovala ako spravodajská služba a hodnú chvíľu predtým, než sa všetky deti vrátili domov, už bola psychicky pripravená.
„Rosie, zlatíčko, už som tu a som samé ucho," chlácholila rozzúrenú blondínu.
„Nech ti to povie ON!" vybafla plavovláska a pohľad hodila smerom k dverám, ktoré sa práve znova otvorili.
„Edward??"
„Musím odísť!" Nič iné, len tie dva slová. Aj keď bola na to pripravená, zamrzelo ju to. Čo iné sa však dá v danej situácii robiť? Nie sú tu ešte ani týždeň. Rosaliinu podráždenosť  chápala. Zo všetkých detí práve ona, najhoršie znášala to neustále sťahovanie. A teraz to hrozilo zase. Buď sa zbalí celá rodina, alebo nechajú odísť len samotného Edwarda. Po jedinom dni v škole. Taký život si však zvolili, tak ho taký musia znášať aj so všetkými dôsledkami.
„Carlisle nie je doma, to predsa viete, má dnes službu a vráti sa až v noci. Nechceš naňho počkať?" spýtala sa ho s prosebným výrazom v očiach. Keby mohla, tak plače. Alice previnilo zdvihla hlavu a pozrela na matku.
„Mami, vieš, ja som cestou domov už do nemocnice volala."
„Alice, to si nemala robiť!" Esmé to ani nestihla dopovedať a všetci do jedného spozorneli. Jasper, stále napnutý ako struna, ako prvý vyhlásil:
„Do desiatich minút je doma."
Rosalie s Emmetom sedeli na kresle, Alice vrhala významné pohľady na Esmé a Jaspera, kým Edward  nervózne chodil sem a tam. Striedavo si prehŕňal prstami bronzové vlasy a zatínal päste. Jeho oči, ráno ešte jantárové, nabrali nebezpečný odtieň čiernej. Vyvíjal priam nadpozemskú silu, aby zabránil nutkaniu, rozbehnúť sa k jednému malému drevenému domčeku a všetko ukončiť. Všetci z neho to napätie cítili, ale jediná Rosalie čochvíľa zavrčala. Pravdupovediac, bola trošku sebecká, v tejto chvíli myslela viac na seba ako na neho.
V momente, keď sa dalo napätie takmer krájať, ozval sa na príjazdovej ceste zvuk motora prichádzajúceho auta. Niežeby ho nezačuli už omnoho skôr. Edward, ktorý si ani neuvedomil čo robí, zaboril nechty do zábradlia na schodoch, až sa ozvalo zapraskanie dreva.
„Sakra!“ Nič viac a nič menej, len to jedno slovo. Nie, nebol schopný normálne logicky uvažovať. Zábradlie nezábradlie, to je už teraz jedno. Či to Carlisle schváli alebo nie, proste musí vypadnúť. Nech v škole kľudne tvrdia, že dostal žltú zimnicu alebo maláriu. To je fuk. Hlavne nech nemusí naspäť k tomu pokušeniu. Bolo to príliš silné, príliš lákavé a hlavne príliš nebezpečné. Pre ňu! Nenávidel ju kvôli tomu. Nechýbalo veľa a...
„Edward, musíš odísť! Na čas...“ Ak to bolo treba, Carlisle bol nekompromisný. Táto veta znejúca namiesto typického „Ahoj rodinka", bola toho dôkazom. Hodil pracovnú tašku na konferenčný stolík a mieril rovno k previnilcovi. Položil mu ruky na plecia,  dívajúc sa mu rovno do očí. Edward si znechutene odfrkol a následne vybafol:


„Do Denali nie! Hocikam inam, ale tam nie!"

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Empress

17)  Empress (04.11.2013 13:24)

emam

16)  emam (01.11.2013 19:21)

Působivý pohled Jacoba a Belly jsem si přečetla už odpoledne, ale pak se vzbudily děti a já mělasmůlu :( Takže jsem dočetla až teď.
Myslím, že má výtka u předchozí kapitoly nepatřila tobě, ale mě. Asizačínám být přesicená Twilightu Jakákoli podobnost s originálem, která mě dřív těšila, mě nyní nebaví. O to víc asi víc se mi líbily ty dva pohledy na začátku kapitoly

Empress

15)  Empress (05.07.2013 20:51)

ST tak nejako

SestraTwilly

14)  SestraTwilly (05.07.2013 20:37)

Takže dobre som pochopila predchádzajúcu kap. Jakob sa
zamiloval do Belly,len som si nebola istá.
A Edward do Denali nie? Vyvíja sa to zaujimavo.

Empress

13)  Empress (19.12.2012 01:21)

Ďakujem
To vieš, také príšery, sú veľmi zákerné tvory

12)  Martička (19.12.2012 01:01)

„Vypadni a už sa nikdy nevracaj, ty... Ty texasská príšera!" inač dalšia pekná kapitolka;) ;) ;) ;)

Empress

11)  Empress (28.02.2012 20:29)

Evička moja, ďakujem ti pekne
...že šampiňóna :D ... Nieje to nikto iný ako Paul

10)  Evita (28.02.2012 16:19)

Anicka, gratulujem je to super!mne by sa z tolkych informacii hlava zamotala !!!!A co je to za sampinona co spominate? *fworks*

Empress

9)  Empress (10.02.2012 21:47)

Bosorka

8)  Bosorka (10.02.2012 21:45)

Empress

7)  Empress (10.02.2012 21:44)

Kde je Jacob bude i on...časom

Bosorka

6)  Bosorka (10.02.2012 21:37)

A nebude tam taky on, mého srdce šampion? že by se jen mihnul....

Empress

5)  Empress (10.02.2012 21:31)

Nikuš ktovie ? Možno do Denali, možno niekam inam... Uvidím čo mi múzák pošepká
Maci, je to proste zlatíčko

Bosorka

4)  Bosorka (10.02.2012 21:13)

Sluníčko Jacob... prdýlka jedna!

Twilly

3)  Twilly (10.02.2012 20:49)

Ále do Denali, kam inam????? Alebo žeby nie?

Ideš Aňu, ideš

Empress

2)  Empress (10.02.2012 12:44)

Ďakujem Maru
Bude párty, neboj :D *fworks*

maryblack

1)  maryblack (10.02.2012 12:32)

Gratuluju Em!!!! Ale to byla rychlost :) ;) to se musí oslavit

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek