Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Roky na univerzite formou denníkových zápiskov.

 

BELLIN DENNÍK


10. októbra 2008

Premýšľam, ako mám začať, keď som si podobné zápisky nikdy neviedla? Obligátnym a za vlasy pritiahnutým „Milý denníček"? Je mi trápne sotva na to pomyslím...

Skrátka a dobre, dlhá chvíľa a pocity úzkosti ma nakoniec konečne donútili otvoriť jeden z nespočetných Edwardových darčekov a chytiť do ruky pero.

Čo napísať na začiatok? Skrátka, som šťastná, zamilovaná, spokojná a... Už som povedala, že som šťastná? A uspokojená? Nikdy by som si nebola pomyslela, že sex s upírom môže byť taký... skrátka taký neopísateľný. Bože, už len pri písaní týchto riadkov sa červenám od korienkov vlasov až po päty. S Edwardom sme nefalšovanými mladomanželmi. Doslova ma nosí na rukách a plní moje priania ešte skôr, než ich vyslovím a to aj napriek tomu, že mi nevidí do hlavy. Podozrievam Alice, že mu s tým výdatne pomáha.

Len čo sme sa presťahovali z Forks do Idaha, tak sa Emmett a Rose pobrali na akúsi cestu okolo sveta, či stodvadsiate medové týždne (ako vtedy pri odchode so smiechom poznamenal Emm). Je to strašne čudné, nemať ich tu.

„Pevnosť" ktorú máme prenajatú, je obklopená prevažne hustým lesným porastom a kdesi v diaľke sa môžeme tešiť z úžasného výhľadu na skalnaté kopce. Keď dnes po zotmení, odišla upírska časť rodiny na lov, nechali ma v celej ozrutnej stavbe samu. Som prirodzene pod neustálym dohľadom Aliciných vízií a tak vieme, že v najbližších týždňoch a mesiacoch nič nehrozí. Nie je tu taký prales ako vo Forks a ani nemáme toľko súkromia, ako tam. Musia si teda dávať väčší pozor, aby nevzbudili pozornosť. Nebojím sa chvíľkovej samoty, alebo si to aspoň snažím nahovárať. Stále sa neviem rozhodnúť, či mi to vadí, alebo naopak vyhovuje. Neprekáža mi, že lovia, čo sa toho týka, už som sa obrnila priam hrošou kožou. No je mi proti srsti , že sa cítim ako dedinčanka, ktorá prvý krát zavítala do veľkomesta a nemôže si za nič na svete zvyknúť. Chýbajú mi všetci z forkského zapadákova. Chýba mi Charlie, chýba mi Angela, včera som si dokonca uvedomila, že smútim aj za Jessiciným podpichovaním a intrigami. No najviac mi chýba ten, na ktorého som si zakázala myslieť...

Ale už musím ísť, už sa vracajú. Dnes to bolo fakt rýchle.


31. októbra 2008

Alice Cullenová sa definitívne pomiatla na rozume! Rozhodla sa usporiadať Halloweensku párty a predo mnou ju až do dnešného rána úspešne tajila, keď u nás zazvonil jeden z najbližších susedov. Modlím sa, aby na náš dom dopadol meteorit, alebo ma sklátila mononukleóza, alebo aspoň poriadna chrípka...

Už je večer a naša obývačka sa plní postavičkami, ako z hororu. Som v mojej a Edwardovej spálni, pozerám na manželskú posteľ a úspešne potláčam spomienky na svadobnú noc. V tomto momente v mojom vnútri s prevahou víťazia vražedné chúťky. Rozhodla som sa, že vymámim z Carlislea spôsob, akým spôsobom by bolo možné, jednu otravnú krpatú upírku zniesť zo sveta...

Vzdala som sa a navliekla si na seba onen príšerný, ničnezakrývajúci kostým. Ha, ha, vraj Šípková Ruženka... Ach, už mi zase klopú na dvere. Tak ja idem a dej sa vôľa Božia.


1. novembra 2008

Prežila som. No po včerajšom chaotickom večere sa mi zdá, ako keby som prišla o uši. To ticho je priam ohlušujúce. Prevažná časť rodinky odišla za potravou a so mnou tu ostala len Esmé. Priznala sa mi, že ju kvôli mne trápi zlé svedomie a rozhodla sa, že mi to vykompenzuje vyváraním všemožných dobrôt. Asi ma chce vykŕmiť. Zanedlho tu máme Deň vďakyvzdania, tak ma možno strčí do rúry miesto moriaka.


30. novembra 2008

Nakoniec ma neupiekli. Keby tu teraz bol Emmett, zvíjal by sa nad mojimi hypotézami od smiechu. Sama sebe musím ťukať na čelo a prisprostasto sa uškierať. Na Deň vďakyvzdania sa našťastie nekonala nijaká megalomanská hostina, no aj tak som nedokázala Esmé zabrániť, aby do rúry nenapchala ! osemkilového! operenca. Možno ma predsa len chcú vykŕmiť , potom šupnúť na lopatu a uškvariť v peci. Presne, ako sa to stalo Janíčkovi v rozprávke o Perníkovej chalúpke.

P.S. - Keď tak nad tým uvažujem, možno tie nabraté kilá zase rýchlo zhodím. Zajtra mi totiž spoločnosť bude robiť Edward a ja hodlám vyskúšať jednu z tých čipkovaných príšerností, ktorými ma obdarovala Alice.


1. januára 2009

Mala by som radostne vykrikovať: ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK, no miesto toho zo škatule vyťahujem jednu vreckovku za druhou. Prekliata chrípka! Okrem toho mi dnes ráno volal Charlie a potom aj René. Mobil som na uchu mala nalepený tak dlho, až mi na ušnom lalôčiku ostal boľavý odtlačok. Už ani neviem, či viac smoklím kvôli tomu, alebo pre to škriabanie v hrdle. Cullenovci sa predháňajú v tom, aby si mohli na svoje konto pripísať moje skoré uzdravenie. Víťazí Esmé so svojimi vývarmi, čo Edward s Carlisleom ťažko nesú. Alice len chodí okolo a usmieva sa popod fúzy. Podozrievam ju, že mi tají nejakú svoju predpoveď. No nič, musím zase končiť, Edward sa domáha „audiencie".


1. február 2009

Dnes sú to už dva roky odvtedy, čo do môjho života nenápadným spôsobom vkročil Edward. Nemôžem tomu ani uveriť, že ubehlo už toľko času. Som zaľúbená až po uši, som šťastná a nič mi nechýba. Lenže pocit absolútnej spokojnosti, zmaril škodoradostný škriatok usadený v mojej hlave, ktorý mi v najnevhodnejší moment pripomenul, že ubehli dva roky aj od... niečoho iného. Ach jaj, ako to len mám napísať? Jake je už uzavretou kapitolou, tak prečo potom na neho nedokážem prestať myslieť?!


14. február 2009

Viem, že je zbytočné a detinské sa v dome plnom upírov schovávať do skrine, ale akosi som naivne dúfala, že na mňa so svojimi dnešnými plánmi zabudnú. Je to rovnako naivné, ako moje predstieranie, že ma strašne bolí hlava a nohu mám na trikrát polámanú. Ale späť k mojej skrýši. Utiekla som sem pred Alice. Ráno som ešte ani poriadne nerozlepila oči a ona mi pred nimi šibrinkovala červeným „nič", čiže pruhom látky, s rozmermi asi jeden krát jeden centimeter a odvážila sa „to" nazvať šatami. Mojím údajným outfitom pre dnešnú romantickú valentínsku večeru. Ako vždy, tak aj tentokrát ignorovala moje vražedné pohľady a s ľadovým pokojom vyhlásila, že reštaurácia je objednaná na ôsmu. Desí ma to. Aj keď v priebehu tých pár mesiacov, čo som členom Cullenovskej rodiny, som si mohla zvyknúť. No pre tento raz sa aspoň môžem utešovať pomyslením, že skúškové obdobie máme úspešne za sebou.


12. apríla 2009

Najlepšia správa posledných dní: Charlie chce prísť na návštevu!

Najhoršia správa posledných dní: Napadlo toľko snehu, že sa ani Emmettovým hummerom nedokážem dostať za brány nášho obydlia. Vivat aprílové počasie!

P.S. - Edward je poklad! Kvôli mne a môjmu PMS sa brodil závejmi (niežeby mu to robilo najmenší problém) , len aby uspokojil moju túžbu po čokoládových pampúchoch. Ja ho tak milujem! Kým bol preč, tak na mňa Alice celý čas veľavýznamne žmurkala. Asi ju budem musieť podrobiť krížovému výsluchu.


18. apríla 2009

Už len tri dni a príde Charlie! Nemôžem sa dočkať a zdá sa, že sa mojím optimizmom nakazil aj zvyšok rodinky


21. apríla 2009

Charlie nakoniec nepríde. V okrese, ktorý susedí s Forks, začala vystrájať nejaká banda výtržníkov a jeho požiadali o spoluprácu. Som smutná, ale verím, že cez leto náš zámer vyjde. Edwardovi sa podarilo trošku ma rozptýliť, keď ma vzal na vopred dohovorenú súkromnú prehliadku Idahského múzea histórie v Julia Davis parku. Veľmi dobre pozná moje slabosti a ja ho za to neskutočne milujem. Len... neviem, či to môžem napísať... skrátka to aj tento raz pekne po Cullenovsky prehnal. Na konci prehliadky nás totiž v hlavnej sále čakal nádherne prestretý stôl a personál pripravený splniť každé naše prianie. Mala by som si už na podobné výstrelky zvyknúť. Lenže ako mám presvedčiť samu seba?

No nič, raz som už predsa prisahala, že s ním budem v dobrom, aj v zlom. Možnože jedného dňa nastane zlom a ja si budem všetky výhody užívať.


24. mája 2009

Na včerajšok by mali vyhlásiť štátny sviatok Isabellinej šikovnosti a inteligencie! Potom, ako sa ostatní vyparili do hôr, ma napriek Alicinmu varovaniu nenapadlo nič múdrejšie, než vyliezť na prenosné schodíky a vzápätí si spraviť letecký deň. Ako „odmenu" za moje počínanie som si odniesla prvú cenu v podobe krátkeho bezvedomia, zasadrovanej nohy a narazených rebier...


30. mája 2009

Všetko zle! Pred okamihom som ukončila telefónny hovor s Charliem a dozvedela sa od neho, že zomrel Harry Clearwater . Vraj ho postihla náhla cievna príhoda a už sa neprebral. Charlie je prirodzene zronený, veď Harry a on boli priateľmi. Svoje rozpoloženie sa pokúsil nedať najavo, no ja som hneď vedela koľká bije.

A keďže nešťastie nikdy nechodí po horách, ale po ľuďoch, tak sa mi ku komplikovanej zlomenine nohy pridala angína. Nemôžem teda odletieť do Forks, ako som plánovala. Priznávam, že už dávno som si nepripadala taká bezradná. Ďakujem Bohu za Edwarda, je to môj poklad. Naozaj sa snaží, aby som sa cítila lepšie, ale...

Skrátka mám chuť zaliezť do myšacej diery a ticho trpieť.


1. júla 2009

Neuveriteľné, že už máme za sebou celý jeden školský rok! Cítim opodstatnenú hrdosť, že som ho zvládla na výbornú, no zároveň sa aj obávam, čo mi prinesie nasledujúce obdobie. Myslela som, že po absolvovaní prvého ročníka nasadnem s Edwardom na prvý let, autobus, vlak, alebo okrídleného koňa a pofrčíme do Forks. Aké však bolo moje sklamanie, keď mi zo smútkom v očiach oznámil, aby som na podobné plány zabudla. Nie presne tými istými slovami, ale podstata jeho oznamu ostala viac menej rovnaká. No čítala som medzi riadkami a došlo mi, že si nepraje, aby som tam narážala na obyvateľov Quiletskej rezervácie.


2. júla 2009

Už konečne viem, aká maškaráda sa za tým všetkým schovávala. Už viem, prečo sa Alice posledného pol roka usmievala ako mesiačik v splne, kade chodila. A tiež som sa konečne dozvedela, prečo sa môj milovaný manželíček správal tak tajnostkársky a prečo sme nemohli ísť na prázdniny za Charliem. Oni sa totiž postarali o to, aby sme celé leto strávili na Starom kontinente!!! Môj sen sa splnil, poletím do Anglicka! Pobudneme tam minimálne dva mesiace a navštívime všetky pamiatky, na ktoré si len dokážem spomenúť. Také druhé medové týždne. Som z toho poriadne vykoľajená, ale to sa hádam poddá.


15. júla 2009

Hotel Savoy, Londýn, 23.00

Bývame v tej najkrajšej izbe... čo izbe, apartmáne o veľkosti menšieho letiska! Z hlavnej spálne je výhľad na Temžu a niektoré z najúžasnejších atrakcií. Na písanie čohokoľvek, denníka nevynímajúc, nemám vôbec čas. S Edwardom totiž navštevujeme každú budovu, na akú si len spomenieme a ja potom večer padám mŕtva do postele.

Tower of London, Tower bridge, Londýnske oko, Westminsterské opátstvo, Shakespearovo divadlo Globe... to je iba zlomok toho, čo sme zatiaľ stihli obehať. Môj drahý (ako krásne toto slovné spojenie znie) nezabúda ani na to, že sa oženil so smrteľníčkou a vodí ma do najlepších londýnskych reštaurácií a kaviarní. Ja ho tak zbožňujem!

Zajtra by sme mali ísť na pár dní do grófstva Devonshire. Teším sa najmä na Chatsworth, ktorý bol údajne predlohou filmového spracovania „Pýchy a predsudku“ . Od skorého rána má byť síce slnečno, ale podľa Alice môžeme bez obáv vyraziť, lebo poobede sa zatiahne a na večer sa dokonca priženie búrka.

Som taká vzrušená, že ani neviem, ako sa mi dnes v noci podarí zaspať. Edward totiž pred hodinou odišiel na jednu z nutných výprav a mne je nesmierne smutno. Dúfam, že si dá na seba pozor.


1. august 2009

Mám opäť chvíľu čas a tak sa môžem trošilinku posťažovať. Eufória z úžasných zážitkov, výletov a luxusu, ktorá sa ma držala prvý mesiac nášho pobytu, už pomaly vyhasína. Prvý otras prišiel v okamihu, keď sa mu nejakým zázrakom podarilo prenajať tú časť zámku Chatsworth, ktorá bola určená verejnosti. Áno, komplet celé krídlo! Dokonca nám sprístupnili aj záhradu s fontánou, kam za normálnych okolností smeli len majitelia a ich rodinný príslušníci! Už vtedy ma malo napadnúť, že to je len začiatok konca. Myslím tým konca pohodových prázdnin... Nebola som vo svojej koži, ale Edward ma uchlácholil a ja som sa nechala presvedčiť. Nevedel pochopiť, prečo sa tvárim, ako kôpka nešťastia.

No pred týždňom nás celkom nečakane nenavštívili Alice s Jasperom. Vraj si naplánovali okružnú plavbu po Škandinávii, či čo a pri tej príležitosti chceli navštíviť nielen Rose s Emmettom, ale aj nás. Nuž a Alice by nebola Alice, keby ma hneď prvý deň nevytiahla na nákupy. Miláčik ma vyprevádzal súcitným pohľadom, no nijako sa jej v tom nesnažil zabrániť. Okrem toho začínam mať pocit, že Alice má za lubom čosi omnoho horšie. Niečo rozhodne väčšie a závažnejšie, ako nákupy, či kozmetické salóny.

Ale teraz... teraz už nevládzem ani premýšľať. Som celkom zničená a mám dojem, akoby ma hodili do lisovačky na olivový olej.


29. august 2009

Zajtra nasadneme na lietadlo, vrátime sa domov a mne sa chce od radosti skandovať.

Posledné dni boli nesmierne náročné, ako po fyzickej stránke, tak aj po tej psychickej. Jasper odišiel, no Alice zostala a prinútila nás ísť na krátky výlet do Paríža. Tam pre mňa a Edwarda neprenajala nič významnejšie, než samotnú Eifelovku! Kvôli jednej večeri!!! Myslela som, že ju dohryziem. Aj by som to bola urobila, nebyť toho, že by som skôr ublížila sebe, než jej. A Edward na moju podporu opäť nepohol ani prstom.

Alici napriek, som si na onú večeru vzala to najobyčajnejšie oblečenie, ktoré som v mojej batožine vyhrabala. Pomstila sa mi tým, že ma druhý deň vytiahla na exkurziu po istej šialenej parížskej ulici, kde sú všetky luxusné butiky tých najzvučnejších mien. Takže sa mi opäť potvrdilo, že moja intuícia pracuje na obzvlášť vysokej frekvencii.

Odhliadnuc od týchto patálií (už som aj tak celkom vzdala snahu o to, aby ma pochopili) , bola dovolenka nesmierne zaujímavá. S Edwardom sme si ju užívali plnými dúškami a takmer v každom okamihu sa našlo aspoň zrniečko toho pekného. Keď tak nad tým spätne uvažujem, nikdy sa mi nenaskytol krajší výhľad, ako z vrcholca Eifelovej veže.

Ak nepočítam útesy v La Push, kam som sa kedysi vybrala pozorovať veľryby...


12. septembra 2009

Naše životy sa opäť dostali do starých, zabehnutých koľají. Trvalo to však dosť dlho. Keď som sa ako tak spamätala, že už nie sme v Európe, ale v zalesnenej, hornatej časti Idaha, začala som si robiť plány na nasledujúci školský rok. Od nášho návratu ma Edward niekoľkokrát vzal do milovaného „Historického múzea“ a priľahlého parku. Na tráve pod korunami košatých dubov sme si urobili piknik a užívali si teplé, no pritom zamračené poobedie. Prosto nič okázalé a prehnané.

Nuž ale mala by som ísť spať, je hlboká noc. Edward sa ešte nevrátil z lovu, kým ostatní sú už dávno doma. Je to zvláštne, od nášho návratu mizne preč čoraz častejšie, no možno sa mi to iba marí a ja vidím čerta aj tam, kde nie je.

Ps - Zajtra mám narodeniny a len tá samotná myšlienka ma vyvádza z miery. Na torte sfúknem devätnásť sviečok a popri Edwardovi budem ako hotová starena. No to akosi nie je pravá príčina mojej mrzutosti. Možno si všetko iba namýšľam, no vidí sa mi, že by si Edward prial, aby som si stanovisko týkajúce sa premeny rozmyslela. Lenže ja nechcem, nikdy som to nechcela...


30. september 2009

Dnes som vyrazila do mesta úplne SAMA. Neviem, ako sa mi to podarilo, pretože doteraz ma na mojich potulkách vždy niekto sprevádzal. Alice síce hundrala, ani starý moriak, ale nakoniec povolila. Edward ma vyprevadil svojim elektrizujúcim jantárovým pohľadom (ešte teraz sa mi pri tej spomienke podlamujú kolená) a so slovami, aby som na seba dala pozor.

Užila som si perfektný deň. Navštívila som Zoo, vedeckú knižnicu a nasledovne malé kníhkupectvo, v snahe zohnať jednu publikáciu kvôli škole. Viem, viem, Carlisle má viac odborných titulov, než všetky knižnice v Spojených štátoch dohromady, ale... jednoducho som cítila nezadržateľnú túžbu vypadnúť. Ako som si tak kráčala, s ukoristenou knihou v ruke, dostala som sa do slepej uličky. Hneď na mňa zapôsobila dojmom scénky vystrihnutej z nejakého hrôzostrašného Hitchkokovho hororu. Na tele mi naskočila husia koža a mala som neodolateľné nutkanie kričať a utekať. V tom momente sa otvorili zhrdzavené plechové dvere a z nich vyšlo asi štvorročné dievčatko s vychudnutou špinavou tváričkou . Nemohla som si nevšimnúť zreteľné stopy sĺz na jej lícach. Obraz mnou otriasol a kniha mi vypadla z rúk. Ten zvuk dievčatko vyľakal a prv, než som sa jej stihla opýtať, či je v poriadku, zmizla v útrobách domu. Ostala som tam stáť, ako svätý na moste, až kým sa nerozdrnčal môj mobil a nevytrhol ma zo zadumania.

Teraz som už prirodzene doma a ostatní Cullenovci na love. Ticho mi nikdy nevadilo, ale po dnešnom zvláštnom zážitku, pri tom starom ošarpanom dome, sa necítim byť celkom vo svojej koži. Asi budem musieť poprosiť Jaspera o dávku hypnózy. Alebo Edwarda o únos niekam hlboko do hôr, kde budeme len sami dvaja a budeme sa môcť podrobne venovať štúdiu anatómie.

Hm, z „náučnej vychádzky" nič nebude. Cullenovci sa opäť vrátili bez Edwarda a ja sa musím sama seba opýtať, či som si mnohoznačný pohľad v Esméiných očiach len nahovorila.


2. december 2009

Od septembra sa toho udialo toľko, že som nenachádzala dosť času na nejaké denníkové zápisky. A ak som náhodou onú chvíľku voľna mala, bola som taká unavená, že som ani nevládala držať pero v ruke. Ani v tejto chvíli nie som na tom omnoho lepšie, no mám akési nutkanie, takže...

Edwardovi proti vôli a za úžasu ostatných, som sa zapojila do jedného projektu. Ako dobrovoľníčka. Zatiaľ sa bojím prezradiť viac, no spomeniem aspoň toľko, že som sa vďaka mojim novým aktivitám, znova stretla s tým vychudnutým dievčatkom. Volá sa Anabelle, má šesť rokov a trpí celkovým oneskoreným vývinom kvôli zanedbanej výžive a bojím sa, že aj pre niečo horšie.


14. január 2010

Deň vďakyvzdania, Halloween, Vianoce, Nový rok... to všetko už máme chvalabohu za sebou. Našťastie sa tento rok nekonali žiadne monštruózne oslavy a ja som temer všetok voľný čas mohla venovať veciam, čo súviseli s aktivitami organizácie „Veľký Brat Veľká Sestra". Konečne sa o nej nebojím hovoriť, ani písať, no toho času na nejaké výlevy je skutočne málo. Mohla by som spomínať školu, Edwarda, nákupy, ktoré pre mňa naplánovali. No rada by som popísala hlavne jednu vec, moju prácu. Edward sa s tým už celkom vyrovnal, ale stále sa zdráha udeliť mi (ako by povedal Emmett, keby tu bol) milosť. Ale mňa to napĺňa. Neviem z ktorého konca mám začať, tak spomenie aspoň najdôležitejšie body.

Popravde, deti som nikdy nemala extra v láske a ani som po nich netúžila. Vždy sa mi zdali také... rozbitné. Nebola som ten typ, čo sa rozplýva nad kočíkmi s rozkošnými bábätkami, nad miniatúrnymi košieľkami a topánočkami, mávala som iné záujmy. Neviem, čo sa mohlo stať, kedy vo mne došlo k onej zmene, ale nebudem sa v tom momentálne pitvať. Koniec koncov nezáleží na tom prečo k niečomu došlo, ale je dôležité, čo po tej zmene nasledovalo.

Vtedy, po onom zvláštnom stretnutí s Anabelle, som si pri návrate domov myslela, že sa mi celý zjav vari len zdal. Silné nutkanie ma na druhý deň prinútilo sadnúť si k počítaču a začať pátrať na internete. Vedela som, že túžim čosi nájsť, nejaké lanko, nejakú nápovedu... Prelustrovala som vari všetky organizácie a útulky v Idahu, až som po štyroch hodinách narazila na stránku „Veľký Brat Veľká Sestra". Okamžite som vedela, že to je to pravé orechové. Nedokážem povedať, prečo som si vybrala práve VBVS, no možno preto, lebo som nikdy vlastného súrodenca nemala, ktovie. Neváhala som, ihneď im zavolala a dohovorila si schôdzku. Boli nadšení a vďační. Poradili mi, ako začať, povedali mi, že sa nemusím báť a vzápätí ma zoznámili s ostatnými staršími „súrodencami", ktorí ten deň prišli do kancelárie.

Je zbytočné chodiť okolo horúcej kaše. K Anabelle som sa dostala práve tak, že som sa stala jej „sestrou". Doviedla nás k sebe skutočne neuveriteľná náhoda. Občas mám pocit, akoby sme boli z tej istej krvi. Teraz žije v pestúnskej rodine, kam bola umiestnená potom, ako ju sociálka odobrala rodičom. Dnes napadol prvý sneh a tak som ju vzala von, kde sme stavali snehuliakov. Pripojili sa k nám aj iní rodičia s deťmi a tak sme z parku Ann Morrisonovej urobili raj snehuliakov najrozmanitejších veľkostí. Po piatej hodine večernej som malú Anu odprevadila domov a mojim telom sa rozprúdil dávno zabudnutý pocit naplnenia a spokojnosti. Keď sa všetci okrem Esmé pobrali za potravou, ľahla som si s denníkom a perom do postele, s úmyslom urobiť tento zápis. Vzhľadom k tomu, že ten úkon už mám z krku, môžem bez výčitiek upadnúť do ríše snov. Ráno sa začína ďalší náročný deň...

P.S. - Už viem, čo ma celý deň mátalo, dnes má Jake narodeniny! Dúfala som, že záležitosť s ním je dávno za mnou, ale očividne som sa mýlila. Poobede som v centre narazila na jedného chlapíka a v prvom rade som myslela, že vidím ducha. Srdce mi div nevyskočilo z hrude. Tĺklo mi tak prudko, až som mohla vnímať hučanie krvi v ušiach. Polial ma studený pot, zatočila sa mi hlava a myslela som, že okamžite zamdliem. Zjav tohto chlapca nikoho nenechal na pochybách, že jeho korene siahajú až k pôvodným americkým obyvateľom. Musela som vyzerať skutočne smiešne, ako som tam stála a s otvorenou pusou na neho zízala. Už, už som ho chcela osloviť, no vtedy sa mi pozrel do očí a ja som ďakovala Bohu, že som sa nezosmiešnila.


24. apríl 2010

S Anabellou sme sa stali tými najlepšími kamarátkami. Dokonca bola dva razy aj u nás. I Edward ju vzal na milosť a konečne kvôli mojej práci pre VBVS nešomre. No nie je to miláčik?! Zapojiť sa však odmietol. Nie tak Alice. Vzala útokom detské oddelenie s oblečením a hračkami v Sears (predtým som jej samozrejme musela dôrazne pripomenúť, že navliecť tieto deti do handier od Diora, by vážne nebolo na mieste) . Kúpila by hádam aj celý Sears, keby som ju nebola krotila. Ľudí z centra taký dar prirodzene ohúril. Alice vďaka tomu žiarila, ako vianočný stromček na Times square, kým ja som sa červenala až za ušami. No aj napriek tomu, že Anu moja rodina prijala, ako sa patrí a sú k nej skutočne milí, malá sa medzi nimi necíti dobre. Dnes, keď som jej pomáhala krájať tortu k jej siedmym narodeninám, sa mi zverila, že Edward je jej obzvlášť proti srsti. Nevedela mi však povedať, prečo to tak cíti a ja som sa na toho drobčeka nedokázala hnevať.


26. september 2010

Leto sa minulo . Začína sa mi už tretí rok na vysokej a tretí rok manželstva s Edwardom. Nechce sa mi veriť, že ubehlo toľko dní, odkedy sme si povedali svoje áno. Toľko šťastím naplnených dní.

No nech robím čokoľvek, nedokážem zabrániť myšlienkam, aby si kedy - tedy nelietali kade chcú. Tak sa stalo, že sa dnes zatúlali na Olympijský polostrov a medzi siedmou a ôsmou ráno tam pobudli krásnu polhodinku.

Musím spomenúť aj tohoročnú dovolenku. Leto sme s Edwardom strávili na cestách, konkrétne sme obehali celé Grécko aj s priľahlými ostrovčekmi. Väčšinou sa prirodzene jednalo o nočné výlety, ale pri občasných prehánkach, sme sa mohli túlať aj cez deň. Tie týždne sme si užili fantasticky, ale predsa len ma mrzelo, že sa opäť nepôjdeme pozrieť za Charliem. Okrem toho sa mi otec pri poslednom hovore videl duchom neprítomný, takže som sa prirodzene začala strachovať. No Emmett, ktorý bol vtedy aj s Rose u nás na návšteve, poznamenal, že je za tým isto - iste nejaká ženská.

Ak pominiem udalosti minulé, sú veci na ktoré sa neskutočne teším. Napríklad na zajtra som Ane sľúbila, že pôjdeme na prechádzku do parku. Koncom októbra VBVS plánuje dobročinný koncert spojený s bazárom použitých vecí. Do toho nespočetné prednášky, večere s Edwardom, dohodnuté nákupy s Alice... Mám toho skrátka požehnane, takže mi na denník zrejme nezvýši čas. Ak na konci semestru nepadnem napoly mŕtva od únavy, pôjdem do najbližšieho baru a opijem sa.

Avšak už počujem rodinku navracajúcu sa z výjazdu za potravou. Spravili si výlet až do ďalekého Colorada, tak som ich nevidela celé dva dni. A zdá sa, že Edward prišiel výnimočne s nimi. Idem sa mu teda venovať, kým mi zase neodíde.


16. október 2011

Už je to fakt rok odkedy som robila posledný zápis? Kam sa ten čas podel? Som zase o rok staršia, na jeseň som na torte sfúkla dvadsaťjeden sviečok, som oficiálne dospelá. Kým Edward, dalo by sa povedať, ostáva večne mladým. Nie, moja depresia z toho rozhodne nepramení, ale akosi na mňa v poslednej dobe dolieha ťažoba, ktorá nemá žiadny konkrétny podklad. Prirodzene, som smutná, lebo už viac niet malej Anabelly. Je celkom zdravá, vďakabohu, ale potom, čo pred nedávnom zomreli obaja jej rodičia, sa ľuďom zo sociálky podarilo vypátrať jej vzdialenú rodinu. Tak mi odišla až do ďalekej a studenej Minnesoty. S ňou ako keby odišiel aj kúsok mňa samotnej. Nemalo zmysel klamať jej a vzájomne si sľubovať časté návštevy. Kolegovia z centra mi odporučili, že pre malú bude lepšie, keď na mňa čím skôr zabudne.

Bývam síce v dome plnom milovaných bytostí, ale cítim sa hrozne osamelá. Včera mi volal Charlie a prekvapil ma ohromnou novinkou, ktorú ešte stále vstrebávam. On a Sue Clearwaterová sa dali dohromady a nielen to. Začali spolu v Charlieho dome bývať. Na počudovanie sa to zaobišlo bez rečí susedov, z čoho mám ohromnú radosť. Konečne si našiel niekoho, s kým bude šťastný. Čo si pamätám, Sue je super ženská, ibaže... skrátka myslela som, že na obyvateľov rezervácie nebudem musieť myslieť viac, než je nutné . Nevadí mi to, prirodzene, lenže... Seth a Leah patrili ku svorke a... musím si priznať, že som nesmierne rada, že ma s La Push bude spájať niečo, keď už to nemôže byť Jake.

Zrejme však na mňa iba dolieha skutočnosť, že som vyše troch rokov nebola doma. Premýšľam, čo bude, keď s Edwardom dokončíme školu. Je zvláštne, že nikdy predtým ma nič podobné netrápilo. Skrátka som brala veci a život, ako prichádzali.

Ostaneme s rodinou ešte pár rokov v Boise? Alebo sa vydáme podobne, ako Emmett a Rose na cesty? Prečo sme sa o tom ešte nikdy predtým nebavili? Milión otázok a nijaká odpoveď. A deti... nemusím sa báť, že niekedy nejaké budem mať, môžem na ne teda rovno zabudnúť. Ale predsa ma to mrzí. Desí ma konečnosť toho slovíčka NIKDY. Keby bola nádej, hocijako mizivá, ale predsa len nejaká, bolo by to iné. No čo si mám počať s mojou situáciou? Nechápem, prečo sa v tom teraz vŕtam. Dovolím si tvrdiť, že som sa na to vždy pozerala s nadhľadom a nejaké potomstvo som vôbec neriešila. Brala som ako prostý fakt, že to je tak, ako to je a viac ma nezaujímalo. Kedy sa môj postoj zmenil? Čo si mám teraz sama so sebou počať?


21. marec 2012

Neviem čím to je, ale v poslednom čase sa necítim dobre. Viem, že moja nevoľnosť nepramení zo stresu kvôli záverečným skúškam, pretože, čo sa toho týka, som úplne pokojná. Jasper prisahal, že v tom prsty nemá, ale ver upírovi, ako raz vtipne poznamenal Emmett. Sú tu s Rosalie na návšteve a majú ostať až do promócie. Rose ešte ani nevystúpila z auta a už na mňa gánila. Nič prekvapivé. V tom pohľade však bolo niečo, čo som nikdy predtým nepostrehla. Akoby mi skutočne závidela...

Aby som nezabudla, písala mi Anabelle. Prvý skutočný list od mojej „sestričky“, žiadne neosobné maily, ale rukou napísaných pár riadkov o tom, ako sa jej darí a ako jej chýbam. Priznám sa, že mi slzy vyhŕknu zakaždým, keď si na to spomeniem. Uvedomujem si, že porušujeme akési nepísané pravidlá organizácie, ale nemohli sme si pomôcť.

V práci pre VBVS som nepoľavila a mám dokonca ďalších dvoch mladších bračekov - dvojčatá, no bojím sa na nich naviazať. Ale vzhľadom na to, že nič v mojom živote, nemôže ísť normálne, ani by ma neprekvapilo, keby som napokon neodolala.

Včera som telefonovala s Charliem. Je šťastný. Život po Sueinom boku mu očividne prospieva a mňa prirodzene tento fakt veľmi teší. Som rada, že po zvyšok života nebude sám. Takisto René, ktorá má svojho Phila i ja mám svojho Edwarda, všetci sú spokojní. Ani informácia, že sa Jacob pred mesiacom vrátil do La Push, so mnou vôbec nepohla. Nejaký Jacob Black, je mi úplne ukradnutý. Myslím na Billyho. Mal infarkt a Jake sa vrátil, aby sa o neho mohol starať. Čo mi Charlie pri našom hovore, spomenul len tak medzi rečou.

Ako si tak po sebe čítam posledné riadky, nemôžem sa ubrániť zmiešaným pocitom. Pomaly sa končí jedna dekáda môjho života a ja neviem, aké nástrahy ma čakajú v tej ďalšej. Môžem len dúfať, že moje budúce roky prežijem aspoň natoľko šťastne, ako tie doterajšie. Verím, že s Edwardom po boku zvládnem aj tie najväčšie prekážky a úskalia života.


13. apríl 2012

Zízam na ten kúsok plastu predo mnou a pripomínam si pravdivosť úslovia o piatku trinásteho. To čo sme všetci považovali nielen za nemožné, ale priam za vylúčené, sa zhmotnilo na mikro kúsku papierika z lekárne. A pritom sa mi Emmettova poznámka o mojich nevoľnostiach a možnom tehotenstve, videla ako podarený vtip. Bola vtipná až do chvíle, kým sa k prvej, kontrolnej čiarke nepridala druhá, testovacia. Myslím, dúfam, že je to len chybný výrobok. Budem sa musieť objedať na prehliadku. Zvyčajne som veci s mojim cyklom neriešila, pretože nikdy nebol pravidelný. Vôbec mi teda ani po niekoľkotýždňovom meškaní nedošlo, akú príčinu, by to mohlo mať tento raz.

Našťastie som si testovanie vyskúšala, až kým všetci Cullenovci bez výnimky neopustili dom. Zavrela som sa do kúpeľne na poschodí, trasúcimi rukami som otvorila škatuľku a pripravila si všetko potrebné. Potom som si sadla na okraj vane a čakala. Po nervy drásajúcich piatich minútach som to mala fialové na bielom. Zastavil sa mi dych, pohľad mi zastrelo milión hviezdičiek a takmer som zamdlela.

Aj teraz, keď to píšem, sa mi trasú ruky. V hlave mám dokonale vymetené. Neviem, čo si počnem. Ako na to zareaguje Edward? A čo zvyšok rodiny? Čo táto skutočnosť bude znamenať pre mňa? Veď vlastne čakám polovičného upíra!!! Nemám už veľa času, musím zničiť usvedčujúce dôkazy. Som si istá, že nemá zmysel vyvolávať paniku, kým mi tehotenstvo nepotvrdí doktor a dovtedy sa budem tváriť, že sa nič nestalo.

P.S. - Ešte stále nie sú doma a mňa neopúšťa panika. Nikdy som sa netešila na tehotenstvo. Ale tehotenstvo s čiastočným upírskym dieťaťom!? Čo ak ma začne vysávať za živa! Nemohlo by si vyhrýzť dieru z brucha von, keď sa rozhodne, že už je čas prísť na svet? Čo si len počnem… Čo ak ma budú musieť premeniť, lebo ten krpec v mojom bruchu bude príliš agresívny? Čo by na to povedali Charlie a René? A keby sa to dozvedel Jacob?! Čosi mi hovorí, že on by ma padnúť nenechal, nech by sa dialo čokoľvek. Cítim sa taká bezmocná...


19. máj 2012


BELLA

Prechádzala som sa po mojej Edwardovej spálni, kým moje vnútro spaľoval nepokoj. Na stole ležal diplom a úspešnom ukončení štúdií. Mali sme za sebou promóciu, no mňa dnes trápilo čosi iné. Už som nemohla dlhšie odkladať oznámenie, že čakám dieťa. Na pondelok som sa objednala k doktorovi, ale verdikt som vedela aj bez jeho potvrdenia. Ranné nevoľnosti, z ktorých sa stali nevoľnosti celodenné, ma nenechávali na pochybách. Je možné, že si Cullenovci ešte nič nevšimli? Alebo môj stav pripisovali stresu zo záverečných skúšok?

Rodinka sa už pred hodinou vrátila z lovu, no Edward medzi nimi opäť nebol. Za tých pár rokov, čo sme žili v Idahu, som si na jeho častú neprítomnosť hádam aj zvykla. No dnes mi to ktovie prečo vadilo a to až tak, že som sa pristihla pri obhrýzaní nechtov na rukách. Čím častejšie odchádzal z domu, tým viac som myslievala na Forks, Charlieho a istého urasteného priateľa. Tak veľmi som túžila po návrate domov.

Na chvíľu som ostala stáť na jednom mieste a pozrela na posteľ, kde ležal otvorený denník. Pod posledným dátumom boli napísané len tri bodky. Už som nemala chuť viac zverovať svoje pocity, zážitky a trápenia iba kusu papiera. Potrebovala som pravého priateľa, človeka z mäsa a kostí, s tlčúcim srdcom a horúcimi dlaňami. Potrebovala som Jacoba…

 

 

ZHRNUTIE


január - leden

február - únor

marec - březen

apríl - duben

máj - květen

jún - červen

júl - červenec

august - srpen

september - září

október - říjen

november - listopad

december - prosinec

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

6)  Empress (05.03.2014 22:44)

Ďakujem zlato

maryblack

5)  maryblack (05.03.2014 20:21)

Co dodat... Výborná kapitola, zápisky v deníku nemají chybu. Edward je zmetek a lítá za ženskýma, kde jinde by se toulal Doufám, že ho Bella prokoukne a pořádně mu vyčistí žaludek, zmetkovi jednomu upírskýmu! Těším se na další kapitolu a doufám, že bude co nejdřív!!

Empress

4)  Empress (05.03.2014 11:10)

Ďalšie písmenká sa budem snažiť pridať čím skôr, tak mi prosím držte päste

Empress

3)  Empress (05.03.2014 11:06)

Dievčatá moje, ďakujem vám zo za vaše úžasné komentáre . Je to pre mňa najväčšou odmenou, keď sa písmenká páčia

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (04.03.2014 19:49)

Anička,táto kapitola nemá chybu. Krásne si zhrnula štyri roky s Edwardom. Síce bol k nej milý,ale čo tie jeho neskoré návraty...že v tom bude Tanya.No a pretože si památám začiatok,nebude to asi ani s jej tehotenstvom všetko ok. No som zvedavá na ďaľšiu kapitolu,dúfam,že bude skôr... :)

1)  Evita (04.03.2014 12:59)

Anicka moja! Velmi dobra kapitola ako vzdy. Sa mi vidi ze Bella konecne akoby trosku dospela. Zaroven akoby v tejto kapitole sa Bella "dusila" a v tej dalsej sa chysta nejaky "vybuch"! Velmi dobre si o to opisala. Jedine co c co by som ju bola rada aby si presadila je navsteva Charlieho. Keby som ja nemala nasu maminku 4roky vidiet tak Edwardovi uhryznem hlavu. Nam je vsetkym jasne ze kde sa po veceroch potuluje chomut jeden.. To som teda strasne zvedava ako ide prijat spravy o babatku. Teraz ked si nas takto navnadila musis chytro dalsiu kapitolu pisat aby som vedela ako to ides zaonacit......Super kapitola naozaj!!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek