Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Lovec a korisť

20. kapitola

 

BELLA

U Cullenovcov som trávila už druhý týždeň, no stále som si nemohla zvyknúť na ten servis, ktorým ma zahrňovali. Ráno jedlo do postele, nosenie na rukách takmer až na onú miestnosť a plnenie všetkých mojich prianí, ešte predtým než som ich vyslovila. Zakaždým som sa cítila pomerne trápne, nemala som rada, keď ma niekto takto obskakoval. Nemohla som sa dočkať, kedy mi Carlisle konečne dovolí, voľne sa prechádzať po dome. Nemala som nič zlomené, bola som akurát „len" poudieraná, s otrasom mozgu a inými drobnosťami.

Okrem toho som sa obávala, že moja rekonvalescencia bude trvať pridlho a ja nestihnem včas nastúpiť na lietadlo do Jacksonvillu. Mama mi už hrozne chýbala, tak som si len priala, aby sa môj odchod nemusel odložiť, alebo zrušiť úplne. Carlisle ma však uistil, aby som si s tým nelámala hlavu. Po našom spoločnom rozhovore, ktorý sa uskutočnil v nemocnici, som mala ozajstný strach. Nebola som hlúpa, vedela som, že ma chcú chrániť pred Jamesom, ale rovnako by som bola v bezpečí aj doma. Alebo nie? Takmer som mala dojem, akoby mi niečo dôležité zamlčali. No bolo dosť dobre možné, že som sa len silno udrela do hlavy a teraz som videla strašidlá všade tam, aj kde neboli.

O seba som sa až tak nebála, mala som hlavne strach o Charlieho. Bol predsa len doma sám. Čo ak by si James, alebo ten druhý upír ktorý mu pomáhal, vzal do hlavy navštíviť práve môjho otca? Cullenovci ma opäť ubezpečili, aby som sa nebála, že majú všetko pod palcom. Moje podozrenie, alebo ako by sa to dalo nazvať, malo ešte iný základ. Stále som totiž nemohla dostať z hlavy meno tej ich príbuznej z Aljašky. Tanyu. Spomenula som si, ako Jake kvôli nej vyvádzal, stále niečo naznačoval, ale nikdy mi nepovedal nič konkrétne.

Pri spomienke na neho sa mi od úzkosti zovrelo srdce. Hrozne mi chýbal. Aj napriek servisu a ľuďom, ktorými som bola momentálne obklopená, som nedokázala zaplniť pocit prázdnoty, čo mi po ňom zostal. Od tej doby ako ma zachránil, a ja som kvôli zraneniam musela ostať ležať, mi ani len nezavolal, ani ma nebol pozrieť v nemocnici. Vôbec som nevedela, čo robí, ako sa má a či nie je na mňa nahnevaný. Veď si musel myslieť, že som sa na neho vykašľala. No keď som sa pokúšala dovolať ja jemu, ozvala sa mi iba neosobná hlasová schránka.

Smútok a pocity prázdnoty sa stali takmer zabudnutými, keď som sa dostala do domu úžasnej upírej rodinky. Zdalo sa mi, že som sa ocitla v nejakom zvláštnom pásme, kde neexistovala bolesť ani starosti. Existovali tam však kúzla a keď niekto iba mávol prútikom, prestala som aspoň na chvíľu myslieť na zlé veci.

Lenže práve dnes som bola v dome sama. Všetci okrem Rosalie totiž odišli na lov a ona tu zostala, aby na mňa dávala pozor. Vedela som, že ma nemá rada, takže sa mi zakaždým, keď sme mali byť my dve osamote, trochu zvieral žalúdok. Nenadávala mi, ani mi nerobila schválnosti, ale z každého jej činu priam sršala nevraživosť voči mne.

Momentálne však bola kdesi na hornom poschodí a ja dole v obývačke. Rozhodla som sa, že vystrčím hlavu von a pozriem sa na terasu. Vstala som z gauča, do ruky som uchopila nevyhnutnú francúzsku barlu a začala krivkať až k preskleným posuvným dverám. Zaťala som zuby a pekelne sa sústredila, aby som počas otvárania dverí nevydala žiaden zvuk. Keď boli konečne asi do polovičky odsunuté, prekĺzla som von. Podišla som k jednému z kresiel a opatrne sa doňho posadila. Tvár som nastavila vzácnym slnečným lúčom, ktoré sa predierali pomedzi vysoké stromy. Zavrela som oči a začala si tento okamih nesmierne užívať.

Nemala som v pláne zdriemnuť si, ale slnko, spoločne so šumením vetra a hukotom neďalekej riečky, sa stali mojou uspávankou.

 

MEDZITÝM, KDESI V OLYMPIJSKOM POHORÍ

Statný muž okolo štyridsiatky práve prinášal náklad vetiev na založenie ohňa. Zhodil ich vedľa kameňmi obloženého ohniska, kde už sa týčila pekná kôpka dreva. Kým staval hranicu, tak ľavým okom zablúdil ku stanu, ktorý bol rozložený hneď vedľa. Žena, čo z neho vzápätí vyšla, mu úsmev oplatila. Jej mladé dvadsať ročné telo sa vlnilo v dráždivom rytme. Celý ten zjav pôsobil neuveriteľne zmyselne, tak bolo len prirodzené, že sa celý napol od vzrušenia. Mal milión dôvodov na spokojnosť.

Výlet im  od začiatku vychádzal presne tak, ako si naplánovali. Po niekoľko hodinovom pochode drsným terénom našli toto úžasné miesto, kde nebolo ani živáčika. Nehrozilo teda, žeby ich niekto vyrušil. Konečne sú sami. Preč od manželky a zvedavej verejnosti preplnenej paparazzmi. Načiahol k mladej žene ruku, ona pristúpila a lascívne sa na neho usmiala.

„Doug, poď do stanu..." lákala ho.

Nenechal sa veru dlho prehovárať. Spoločne vošli do predsienky a potom do hlavnej časti stanu, kde sa na seba vrhli ako vyhladované zvieratá. Nemohli sa jeden druhého nabažiť. Konečne sa nemuseli, nikto ich nemohol vyrušiť a tak popustili uzdu vášni. Prestali vnímať okolie, takže keď do stanu náhle vniklo svetlo, ani to nezbadali.

Žena znenazdajky vykríkla a zmizla z Dougovho dohľadu. On sa pred seba vydesene pozrel a aby zistil, kam sa jeho spoločníčka tak náhle podela, pokúsil sa vyskočiť. Neubehlo ani pár sekúnd, než sa jej zúfalé volanie prestalo ozývať. Dostal hrozný strach, vôbec netušil čo sa deje. Vtom sa pred ním objavil muž. Jeho tvár bola biela ako stena a jeho oči mali farbu krvi. Nech už to bol ktokoľvek, tak Doug vedel, že sa blíži jeho koniec. Pozbieral posledné zvyšky odvahy a prehovoril na neho.

„Kam si odviedol Karen?"

„Kam si odviedol Karen?" napodoboval ho muž. Potom sa z plného hrdla rozosmial, no vzápätí ho počastoval vražedným pohľadom. Kdesi spoza neho sa ozval neznámy ženský hlas: „James, nehraj sa s jedlom..."

Jedlo?!

Teraz to vedel naisto, on i Karen sa stali korisťou a už nikdy sa nedozvie prečo. Ľadové pazúry sa mu zaryli do hrdla a z tých miest ihneď vytryskla krv. Naposledy pozrel útočníkovi do tváre a hneď na to z jeho tela vyprchal život

 

BELLA

Pretrela som si oči a opatrne ich otvorila. Bola som tak rozospatá, že mi chvíľu trvalo, kým som sa prebrala úplne. Začala som habkať po barle, ale nenašla som ju. Nazrela som pod kreslo, ale tam takisto nebola. Došlo mi, že ju niekto vzal z miesta, kde som ju nechávala opretú. Vzdychla som si a odhrnula cíp kockovanej deky, ktorou som mala prikryté kolená. Zamračene som sa  na ňu pozrela, lebo som ani netušila, kto a kedy ma mohol prikryť. O Rosalie som v tomto ohľade mala značné pochybnosti. Lenže keby to  bol ktorýkoľvek iný Cullen, tak by ma určite odniesol do postele. Odkedy som tu bola, cítila som sa hrozne vyčerpaná a tak sa mi občas stávalo, že som takto, hoci aj uprostred dňa, zaspala. O to trápnejšie som sa cítila, keď som sa zobudila a ležala som na posteli v hosťovskej izbe. Možno bola moja ospalosť následkom tíšiacich liekov, ktoré som brala a možno nie. Každopádne bude nutné Carlisleovi povedať, že ich už brať nechcem.

Znova som si pošúchala očné viečka a začala som sa naťahovať ako mačka. Náhle mi na koži naskákali zimomriavky a po celom som sa roztriasla ako osika. Dvere, ktoré som na sto percent nechávala pootvorené, boli teraz dokorán. Vtom sa v nich zjavil prízrak, ktorý mal podobu nádhernej ženy a tá  mi bola čímsi neuveriteľne povedomá.  Jej vysoké štíhle telo ladne plávalo priestorom a lemovali ho dlhé blonďavé vlasy, ktoré vyzerali takmer ako ukované zo zlata. Jej nahotu zakrýval, iba nedbanlivo prehodený biely pléd. Táto „bohyňa" sa na mňa usmiala, ale v tom geste nebolo ani stopy po vrúcnosti. Očami som vyhľadala jej dokonalý profil a takmer som prestala dýchať. Jedno z ženiných očí bolo zlatisto jantárové, presne ako mali všetci Cullenovci. Druhé ma naľakalo svojou karmínovou červeňou. Vyskočila som na rovné nohy, no ihneď som zrevala od bolesti a zrútila sa naspäť do kresla.

„Ts, ts, ts..." káral ma sladký hlas. Kým ona sa ku mne krôčik po krôčiku blížila, tak som sa znova pokúsila nahmatať barlu. Márne.

Terasou sa rozľahol zvonivý, ale pritom hrôzu naháňajúci smiech. Než som stačila čo len raz žmurknúť, bola pri mne. Medzi ukazováčik a palec chytila moju bradu a bolestivým stiskom ma prinútila, aby som sa jej pozrela priamo do tváre.

„Isabella Swanová, ak sa nemýlim... Nuž, konečne sa mi podarilo dohoniť ťa..." hovorila chladne, čo kontrastovalo s láskavým výrazom. „Vieš, ukradla si mi niečo, čo bolo moje!" povedala ticho, ale s perami tak blízko pri mojom uchu, že to znelo ako dunenie hromu.

Bolo mi priam na omdlenie. V snahe vytrhnúť sa jej, som začala mykať hlavou, no iba čo som si privodila silnejšiu bolesť. Jej tlak stále viac silnel, až som mala pocit, akoby mi lámala kosti.

„Edward... nieee!" pokúšala som sa kričať. „Ed..." zadúšala som sa vzlykmi. „Jacob, Jake, láska, zachráň ma..." jačala som ako zmyslov zbavená.

Metala som celým telom a odháňala tie dotieravé ruky. Boli všade; na mojej brade, rukách, hlave, nemohla som sa ich striasť. Márne som plakala a prosila aby ma nechali.

„Bella... Bella, zobuď sa!"

Edward?! Prišiel ma zachrániť?

Otvorila som oči. Všetko desivé bolo zrazu preč, po krvilačnej upírke ani chýru. Nechcelo sa mi veriť, že sa mi všetko len prisnilo. No kockovaná deka, ktorá v tom čudnom sne zakrývala moje nohy, bola zošuchnutá na podlahe. Kto a kedy ma prikryl? Dýchala som prerývane a pot sa zo mňa len tak valil. Mojej ruky sa dotklo čosi tvrdé a studené a ja som od hrôzy vykríkla.

„Edward!" zvolala som a hodila sa mu okolo krku. Opatrne ma objal a na temeno mi vtisol malý bozk. „Už som tu, nemusíš sa báť," chlácholil ma.

„Nehovorila som vám to? Zase volala meno toho psa!" prerušila ho so syčaním Rosalie. „Lenže mňa nikto nikdy nepočúva."

„Rose!" zarazil ju Carlisle.

Všetci sa už vari vrátili z lovu? Nie je to priskoro? Ešte stále v domnienke, že sa mi asi niečo sníva, som si pošúchala oči a zahľadela sa smerom, odkiaľ som počula všetky hlasy. Rose, ktorá bola opretá o veraje dverí, prevrátila očami. Metali jej z nich blesky na všetky strany a keby vedľa nej niekto škrtol zápalkou, pravdepodobne by vzbĺkla.

„Rosalie, ani sa o to nepokúšaj!" zarazil ju Edward obzvlášť dôrazne. Na krátku chvíľu som celkom  zabudla na jeho schopnosť čítať myšlienky.

Chcel mi snáď niečo zatajiť? Ale prečo by čosi také robil? uvažovala som. Rozhodla som sa nebyť paranoidná a hodila to za hlavu, lebo mi to prišlo nepodstatné. Nebyť toho, že som bola oboznámená s tým, ako ma Rosalie nemá rada, zrejme by som sa nad tým trápila.

Pohla som sa teda dopredu, v snahe postaviť sa na nohy. Edward vyskočil ako postrelený a už ma držal pod pazuchou. Carlisle bol hneď pri nás a už mi podával barlu. Vďačne som sa na neho usmiala. Rose sa otočila na opätku a než som stihla žmurknúť, zmizla v útrobách domu. Miesto nej sa tam objavila Emmettova zvedavá hlava a Alice s Jasperom. Pripadala som si ako na výstave obrazov, kde všetci hľadia na obzvlášť vzácny kus. Emmett sa uškrnul a ukázal mi palec nahor.

„Bella, si dobrá!" smial sa. „A neboj, Rose to prejde," dodal a než zase zmizol, uličnícky na mňa zažmurkal. Bolo nemožné sa nezasmiať nad jeho bezstarostným správaním.

S Edwardovou pomocou a v podstatne lepšej nálade, som dokrivkala dovnútra. Najprv ku mne načiahol ruky, aby si ma vyhupol do náručia, ale zarazila som ho. Tento druh prenosu som odmietla s tým, že potrebujem začať trénovať chôdzu a Carlisle našťastie neprotestoval. Alice pritom okolo mňa skackala a vyzvedala, čo by mi s Esmé mohli pripraviť na jedenie. Bezradne som pokrčila plecami a nechala to čisto na nich. Už som bola vyčerpaná neustálym ohrádzaním sa, že si poradím sama. Vedela som, že ma ešte dnes čaká vyzvedanie. Budú sa pýtať čo sa stalo, čo sa mi snívalo a prečo som bola taká vystrašená. Ani trochu sa mi do toho nechcelo, ale bolo mi jasné, že sa tomu nevyhnem.

 

ROSALIE

V hrdle mi horel príšerný oheň, ktorý sa nedal uhasiť. Načo ma tu s ňou nechávali? Čert zober súdržnosť a lojalitu! Bola som v pokušení poriadne tresnúť dverami, aby si vážená slečna Swanová nemohla len tak vyvaľovať šunky. Ak som však nechcela, aby dvere vyleteli z pántov, musela som na tento druh ventilácie zlosti zabudnúť. Bola som dosť naštvaná na to, aby som dokázala behom chvíle zdemolovať všetko, čo mi príde do cesty. Nemohla som a to ma ešte viac vytočilo. Vŕtalo mi hlavou, prečo som ju musela strážiť práve ja a načo ju sem vôbec vláčili. Mohla dosť dobre ostať doma, no nie?! Aspoň by nám do domu nenavláčila ten psí smrad, ktorým bola prešpikovaná skrz na skrz. A zároveň by nebolo tým istým smradom zamorené aj okolie domu.

„Načo sem Carlisle s Edwardom ťahali celú svorku? Nestačilo, že nám tu behá ONA? Neboli sme hádam schopní postarať sa o vlastné záležitosti sami?" šomrala som si popod nos.

Vtom som začula ako kričí a vtedy by sa vo mne krvi - ak by mi samozrejme nejaká v žilách kolovala - nedorezali. Ak by sa jej v mojej prítomnosti niečo stalo, bola by to len moja vina. Nemohla som riskovať, aby som kvôli tomu prišla o rodinu. Oni boli to jediné, čo v mojom mizernom živote malo nejakú cenu.

Mne prirodzenou, nadľudskou rýchlosťou, som zletela dolu. Hneď som zbadala, že nie je v obývačke. Bola som tak zabratá do premýšľania o sebe, že som ani nezačula, ako a kedy sa presunula na terasu. Polo ležala v kresle a nepokojne sa mrvila. Už nekričala, ale bolo viac než jasné, že jej sny nie sú pokojné. V náhlom popude som zbehla do obývačky, kde ležala predtým a vzala odtiaľ kockovanú deku. Podišla som k nej a opatrne ju ňou prikryla. Znova sa pohla a niečo zamumlala.

Sila závisti, ktorá ma v jej prítomnosti zase ovládla, ma tentokrát prekvapila svojou silou. Ja, nádherná nesmrteľná bytosť, ktorej muži padali k nohám, som závidela obyčajnej rozbitnej smrteľníčke. No nebolo to celé smiešne? Čo mala ona a nemala som ja?

ŽIVOT!!! Ona má život Rosalie! ziapalo moje vnútro. Bella môže plakať keď sa jej zachce, môže spať hoci aj uprostred dňa a raz, keď príde ten správny čas, môže dať život novému človiečikovi... Áno Rosalie Haleová, máš jej rozhodne čo závidieť! Nikdy nebudeš mať deti a až do konca svojej existencie budeš len ako prázdna vyschnutá studňa!

Začala som vzlykať bolestným plačom bez sĺz. Ako už miliónkrát pred tým, tak aj teraz som si uvedomila, že by som dala všetko na svete za to, aby som sa znova mohla stať človekom. Čo ako som milovala Emmetta a svoju rodinu, vedela som, že keby mi dal niekto možnosť, rozhodla by som sa pre smrteľnosť.

Vtom sa zase ozval krik a ten ma vytrhol od nevítaných myšlienok. Niečo bľabotala zo sna a keď mi došlo, že je to meno toho psa, opätovne vo mne vzkypela zlosť. Nielen na ňu, ale aj na Edwarda, ktorý ju len celý čas ťahal za nos a pritom sa jej za chrbtom paktoval s Tanyou. A ona bola taká hlúpa a slepá, že to nevidela, pričom mne zakázali jej o tom povedať. Vraj si túto záležitosť musí Edward vyriešiť sám. Pche... Beztak mu išlo len o jej skalp a v okamihu, ako mu ona podľahne, ju odkopne ako kus handry. Presne ako som to videla už mnoho ráz predtým.

V tej chvíli zafúkal slabý vietor a doniesol ku mne, sladkastú arómu. Potešila som sa, lebo som vedela, že sa rodina vracia domov a vyslobodia ma od dnešnej nepríjemnej povinnosti.

Prvý sa objavil Edward, ktorý sa neobťažoval chodením cez dvere a rovno na terasu vyskočil. Kľakol si vedľa nej a ja som si zrazu pripadala nadbytočná. No aj tak som ostala opretá o veraje dverí a pozorovala ich. Je možné, žeby sa do nej naozaj zamiloval? mihlo mi hlavou.

Vtom sa zase začala metať ako ryba na suchu a z úst jej znova vykĺzlo TO meno. Edward pritom nepohol ani brvou a začal ňou opatrne triasť, aby ju zobudil. Preberala sa len pozvoľna, akoby najprv nevedela kde je. Keď zaostrila na Edwarda, srdce sa jej rýchlejšie rozbúchalo a hodila sa mu okolo krku. Nedalo mi to a musela som si rypnúť.

„Nehovorila som vám to? Zase volala meno toho psa!" syčala som. „Lenže mňa nikto nikdy nepočúva." Moje ovládanie sa náhle ocitlo na hrane, stačilo ešte kúsok a asi by som vybuchla.

„Rose!" tíšil ma Carlisle, no ja som si len posmešne odfrkla.

Keďže som vedela, že sa mi Edward bude vŕtať v hlave, naschvál som si vybavila zážitok, ktorého som bola nedávno svedkom. Počas jedného z našich lovov som ho totiž prichytila, ako s Tanyou v ústraní vášnivo „diskutujú". Hlupák, veď ešte len uvidí, aké problémy mu ona narobí.

Ako som si mohla myslieť, hneď ma zarazil a to obzvlášť dôrazne, aby som náhodou niečo nepovedala nahlas.

„Tebe by nepomohlo, ani keby sa zrazili dva Orient expresy a ty si bol medzi nimi! Svedomie nebudeš mať nikdy!" Vyslala som mu ešte jednu myšlienku. Potom som sa zvrtla a čo najrýchlejšie zmizla. Ešte som počula, ako si ju Emmett doberá a zaumienila som si, že tentokrát budem v trestaní obzvlášť dôsledná.

V našej izbe som sa hodila tvárou na posteľ a netrpezlivo čakala. Vošiel ani nie pol minúty po mne. Dôkladne pozamykal dvere a začal sa ku mne pomalým krokom zakrádať. Bola som odhodlaná, že mu svoju kožu nepredám tak lacno. No celé moje odhodlanie zmizlo ako para nad hrncom, keď si ku mne prisadol a matrac sa pod jeho váhou zhupla. Moju pravicu uväznil vo svojich dlaniach a vtisol mi na ňu jemný bozk.

„Rosie, preukázala by si mi tú česť a išla sa so mnou vysprchovať?" lákal ma zvodným hlasom.

Nemohla som odolať. Otočila som sa k nemu tak, aby sme videli jeden druhému do tváre. V tej jeho som si prečítala o všetkej láske a vášni, ktorú som v ňom vyvolávala iba ja a nikto iný. Keď ma vzal do náručia a jeho silné ruky sa začali dotýkať môjho tela, aspoň na malý okamih som sa cítila znova krehká. A to aj napriek všetkej sile, ktorou som oplývala. V jeho náručí som zabudla na všetko, čo ma trápilo a úplne sa mu odovzdala.

 

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

9)  Empress (08.07.2013 12:33)

V tomto ohlade mi bolo Rosalie vzdy luto, celkom som sa dokazala vzit do jej koze :(
Dakujem, som rada, ze aj tato kapitola sa ti pacila :)

SestraTwilly

8)  SestraTwilly (08.07.2013 11:01)

Juj toto bola pekná kap. To rozprávanie z pohladu Rose sa mi veľmi páčilo.Dobre si
vystihla ten jej smútok,že nemôže byť človekom,plakať,spať,mať deti.
No Rose by mohla niečo naznačiť Belle
ohľadom E. a T. Možno by sa jej otvorili očí...

Empress

7)  Empress (01.06.2013 00:22)

Podľa toho čo myslíš tým "čo" ;)
Som rada, že niekto ďalší objavil moju poviedku

Jalle

6)  Jalle (31.05.2013 20:25)

čo to robíš?

Empress

5)  Empress (28.05.2013 02:11)

Ja viem, že to trvá a všetkým priaznivcom sa za tú dlhú pauzu vážne ospravedlňujem
Momentálne je hotová asi polovica ďalšej kapitoly, pokúšam sa na tom priebežne pracovať, tak dúfam, že aj napriek všetkému čo sa momentálne nakopilo na moju hlavu, sa mi to podarí do konca týždňa dokončiť.

Empress

4)  Empress (22.03.2013 22:26)

Díky zlato, som strašne rada, že sa ti kapitola páčila
Sen najprv vôbec nebol v pláne, ale čo ja mienim, to múzák mení :D :D A čo sa týka Rose, tak tá má bohužiaľ zviazané ruky, takže aj keby veľmi chcela tak nemôže. Však ono dôjde na upíra mráz Ale na to si ešte nejakú tú kapitolu počkáme

maryblack

3)  maryblack (22.03.2013 22:09)

Super kapitola! Četlo se to samo Ten sen mě pěkně zmátl, fakt si to napsala výborně. Bylo by fajn, kdyby Rose vyklopila pravdu, Edward si zasloží pořádně nakopat za to co dělá. Rose má štěstí, že má Emmetta. Moc se těším na další kapitolu a jsem zvědavá co si na nás vymyslíš. Takže si hezky sedni na pedel a pis!!!!

Empress

2)  Empress (17.03.2013 20:56)

Ďakujem Evička
Táto kapitola sa písala takmer sama, oproti tej minulej to išlo fantasticky
Veľmi ma teší, že sa ti páčila. Keď to človek vie, tak má hneď väčšiu chuť do ďalšieho písania

1)  Evita (17.03.2013 19:03)

Anicka moja!Specialne vyborna kapitola!Naozaj sa velmi jednoducho citala a len tak ubehla ako voda! Konecne aspon vo sne sa jej ukazuje ze kto "vladne jej srdcu"! A velmi pekne opisane muslienky Rosalie! Veru nema to jednoduche a ako sa vravi nie je vsetko zlato co sa blisti! Len tak dalej....uz sa tesim na dalsiu!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still