Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Ospravedlňujem sa všetkým mojim čitateľom, že mi pridanie novej kapitoly trvalo tak dlho. Bohužiaľ sa vyskytlo viacero problémov, takže skôr to naozaj nešlo. :-( Dúfam však, že sa vám táto kapitola bude páčiť a čítanie si užijete.

A čo sa bude diať? Bella sa po útoku prebudí v nemocnici. Kto bol tým útočníkom ktorý ju napadol? A kto ju vlastne zachránil?

 

18. kapitola - Nemocnica

 

„No konečne!" ozvalo sa za mnou. Od ľaku som sebou až mykla a otočila sa zvukom toho ostrého hlasu, ktorý sa mi zdal hrozne povedomý.

Lenže jediné čo som stihla zazrieť, predtým ako mnou prešla ostrá bolesť, bola špička nejakej ošúpanej topánky.

 

BELLA

Panebože, čo sú to za príšerné zvuky? Niekto používa pílku na železo? Au, moja hlava... nech už to prestane... Buďte ticho! chcelo sa mi kričať. Ale na koho vlastne? Sťažka som preglgla slinu a márne sa snažila otvoriť oči. Podľa ozveny hlasov ktoré sa ku mne doniesli, som odhadla, že v miestnosti sú okrem mňa ešte aspoň dvaja ľudia. Pozadie toho všetkého dolaďovalo akési odporné vysokofrekvenčné pípanie, ktoré mi trhalo uši. Zamerala som pozornosť na tie hlasy. Netrvalo ani minútu a všetko mi do seba zapadlo ako dieliky puzzle. A ak okamžite niekto nepríde, tak zo všetkých vecí rozmiestnených okolo mňa, budú triesky na podkurovanie.

„Si iba obyčajná karikatúra pravého chlapa, hrajúca úlohu nešťastnej obete! Veľmi dobre si vedel, že jej nedá pokoj a aj tak si odišiel! Nechal si ju bez akejkoľvek ochrany..." zúril, mne dobre známy, zamatový hlas. Srdce sa mi zachvelo, ale jeho tlkot prehlušil iný hlas.

„Hlavne upokoj hormóny, ty šteňa!" posmieval sa mu ten druhý. „Ako vidíš, nič vážnejšie sa nestalo."

V duchu som sa mračila. Je to naozaj Edward? Čo tu robí? Nemal byť s rodinou na love? Moje myšlienky boli naozaj nesúvislé a zmätené.

„Samozrejme, že nie, prišiel som tam totiž ja! A ak Bellin momentálny stav nepovažuješ za vážny, tak si ešte úbohejší, ako som si myslel. Keby som tam nebol ja, sám vieš, ako by to napadnutie skončilo!" odpovedal Jacob ľadovo chladne.

Kdeže bol? Kto koho napadol? Stále som ničomu nerozumela. Ako sa tí dvaja ocitli v jednej miestnosti? Akoto, že nie je Edward s rodinou? Ako sa sem dostal Jacob a prečo, keď... keď naše posledné stretnutie bolo také srdcervúce, tak je tu? Veď ma musí nenávidieť!

„Prebúdza sa!" skríkol niekto.

Nedokázala som rýchlo vydedukovať, ktorý z nich to bol a už sa ma bez zábran dotýkali, ľadové aj horúce ruky zároveň. Pootvorila som viečka do malých škáročiek, ale vzápätí ma oslepilo svetlo z lampy. V pokuse zahnať tú nepríjemnú bolesť, som pár ráz rýchlo zažmurkala.

„Bells!"

„Bella!" Ozvali sa Jake s Edwardom unisono.

Predstavila som si obrázok dvoch malých chlapcov, ktorý sa na pieskovisku naťahujú o najlepšiu lopatku. Situácia nebola ani trochu veselá, ale aj tak som sa neubránila úsmevu. No ešte aj ten ma bolel.

Podľa šušťavého zvuku, ktorý sa vedľa mňa ozval, som poznala, že niekto odtiahol záves, ktorý oddeľoval moju posteľ od zvyšku miestnosti. Konečne mi došlo kde som. Netušila som, čo sa kde pokazilo, ale z hrôzou som si uvedomila, že práve ležím v nemocnici. Ako som sa preboha ocitla práve tu? premýšľala som márne. Nič nedávalo zmysel.

„Vy dvaja, von!" prikázal im pokojný, ale rázny hlas Carlislea Cullena. „Hneď!"

Povedala som si, že čo je veľa, to je veľa a oči otvorila dokorán. Vykašľala som sa na fakt, že sa mi pri tom pohybe zabodlo do mozgu milión ostrých dýk a neveriaco pozerala na tú skupinku, postávajúcu okolo mojej postele.

Jacob, Edward, Esmé, Alice a dokonca aj Rosalie! Videla som ich rozmazane, ale bezpochyby to boli oni.

Prirodzene som nemohla zabudnúť ani na Carlislea, mračiaceho sa na tých dvoch kohútov. Chtiac-nechtiac museli poslúchnuť a z izby odísť. Čudovala som sa, že od tých pohľadov, ktorými sa častovali, nevzbĺklo všetko nemocničné zariadenie.

„Nuž, ja myslím, že bude lepšie, ak pôjdeme za nimi," ozval sa Esméin jemný hlas a začala strkať Alice a Rosalie von. „Minimalizovať škody..." dodala šeptom a mala som dojem, že na mňa žmurkla.

Len čo sa za nimi zavreli dvere, pristúpil k mojej posteli Carlisle a začal mi merať krvný tlak. Vzhľadom na to, že meranie bolo zvyčajne prácou sestričiek, som vedela, že ma čaká niečo, určené len pre moje oči a uši. Dotyk jeho studených prstov, na pokožke mojej ruky, ma však upokojoval. Vtom som sa preľakla.

„Nie je pre vás rizikové byť medzi ľuďmi, keď je vonku tak jasno?" spýtala som sa. Hurá! Takže predsa len som sa zmohla na nejakú zmysluplnú otázku. Moja hlava na tom nie je  tak zle, ako som sa obávala.

„O nás si nerob starosti, poradili sme si," povedal zľahka a ukázal na dlhý plášť, ktorý mal oblečený. „Všetko sa postupne dozvieš," dodal pokojným hlasom a ja som sa uvoľnila.

„Charlie je už na ceste, nemusíš sa báť," prezradil mi a jemne sa usmial. „Len predtým než príde, by možno bolo lepšie, aby si sa dozvedela, čo sa stalo."

Čo sa stalo? Ako mám vedieť, čo sa skrýva za mojim pobytom v nemocnici, keď si na nič nespomínam? Prekliata amnézia!

„Ja neviem, nič neviem," zafňukala som.

„Bella vieš, možno je aj dobre, že si nespomínaš. Aby si ma správne pochopila, stalo sa niečo nepredvídané. Rosalie s Emmettom boli útočníkovi na stope, ale ušiel im."

Bola som ešte zmätenejšia ako predtým. Márne som krútila hlavou. Carlisle si odkašľal a pokračoval. Úprimne ma prekvapilo, že je taký vykoľajený, akoby márne hľadal správne slová.

„Na výlet do Seattlu, kde ste boli s Edwardom, si spomínaš?" pýtal sa opatrne. Prikývla som na súhlas.

„Edward mi hovoril, že vás tam prekvapila naša rodinná známa," hovoril a mne začalo pomaly svitať. „Tanya  z Denali..."

„Áno, pamätám si na ňu, bola celkom milá," potvrdila som. „Mala so sebou aj akéhosi spoločníka. Johna či Jamesa, alebo tak nejako. Na priezvisko si už nespomínam."

Carlisle si zase odkašľal. U neho celkom nezvyčajná a navyše zbytočná činnosť. Preto ma tým ešte viac vykoľajil. Prisunul si stoličku k mojej posteli, sadol si na ňu a uprene sa na mňa zadíval. Ja som medzitým začala, prstami krkvať okraje prikrývky a netrpezlivo čakala, čím ma prekvapí. Nesklamal, ba práve naopak. Dozvedela som sa možno až príliš.

„Bella, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Tak či tak, by si s tým bola neskôr oboznámená. Bude voči tebe fér, ak sa hneď všetko dozvieš. Takže..." urobil krátku odmlku a mne sa zdalo, že chvíľu váhal. Potom z neho vypadli slová, aké som určite nečakala. „Tento James je totiž niečo ako stopár!"

Uh, čože, aký stopár? Asi som zle počula. Čo tým chce povedať? premieľalo sa mi v hlave. Jediné, čo som dokázala predstaviť v súvislosti s oným Jamesom bolo, ako drží vodítka poľovníckych psov a naháňa po lese líšky. Absurdná vidina.

Carlisle pokračoval, akoby si ani nevšimol, že sa po celom tele začínam triasť. No možno iba nechcel prerušovať rozprávanie. „Vieš, jemu zvyčajne nerobí problém pohybovať sa medzi ľuďmi. Dokáže sa dokonale maskovať, na zakrytie červených očí nosí šošovky. Nie je agresívny, ani prehnane krvilačný, až kým nenarazí na niekoho, ako si ty. Vtedy sa v ňom prebudí pud, ktorý je pre neho tak silný a prirodzený, ako pre človeka dýchanie. Tvoja vôňa je pre neho lákavejšia, než vlastný pud sebazáchovy. U Edwarda je to podobné, ale predsa úplne iné, jemu tvoja krv spieva. Keď však James stretol teba, prebudil sa v ňom... zabiják. A kým ťa nedostane, neprestane. Alebo kým ho nezabijeme my..."

Čím viac sa mi Carisle pokúšal osvetľovať moju neutešenú situáciu, tým intenzívnejšie sa ma začali zmocňovať obavy. Nikdy som sa zbytočne neľakala, ale dnešok strachom doslova pretekal. Od korienkov vlasov, až po päty mojich zmrznutých nôh, ma ovládla silná triaška.

„Ničoho sa neboj," pokúšal sa ma opäť upokojiť. „Máš toľko ochrancov, ako žiadny iný človek na planéte. Možno by stálo za úvahu, keby si na čas prišla bývať k nám. Čo na to povieš? A len čo sa k tebe pokúsi James priblížiť, roztrháme ho na kusy..."

Mysľou mi silno zarezonovali hlavne posledné slová... roztrháme na kusy... V hlave mi zahučalo tak silno, akoby sa mi cez ňu prehnala parná lokomotíva. Znenazdajky som si spomenula na pláž zo sna, studené pazúry ktoré ma chytili, ktoré sľubovali krv a... smrť!!!

Viac som nepočula, lokomotíva ma dostihla a ja som sa ponorila do tmy. Vždy som sa snažila vyzerať ako hrdinka, ktorú nič neskolí. V pravý čas som nasadzovala masku. Lenže až teraz som zistila, že milosrdná temnota, ktorá ma po Carlisleových slovách pohltila, je momentálne tým  najlepším riešením.

 

JACOB

Môj deň sa nezačal práve ukážkovo. Avšak v poslednom čase, to pre mňa nebola žiadna novinka. Bellu som naposledy videl, keď ju ten hnusný, falošný, nagélovaný ciciak priviezol domov a ešte k tomu zranenú. Chcel som pri jej dome hliadkovať každú noc, aby som vedel, že jej srdce stále bije. Sam mi však moje úmysly prekazil. Pokúsil som sa mu vzoprieť, ale on hneď použil svoju alfovskú autoritu. Takže aj napriek všetkej zúrivosti a obavám ktoré som cítil, som sa musel podvoliť. Cítil som ako prikovaný k zemi. Pritom ma priam nepredstaviteľná sila ťahala do Forks a ja som zas a znova zakúšal ten odporný pocit bezmocnosti. Ako keď sa vám sníva, že chcete hrozne utekať, ale ani za nič  na svete sa nemôžete sa hnúť z miesta.

O skorého rána som mal „naordinovanú" hliadku a aby som náhodou nedostal zajačie úmysly, tak mi ako spoločníka, teda vlastne spoločnicu, pridelili nováčika. Leah! Spolupráca s ňou bola ako za trest. Ku koncu som už mal chuť len na to, urobiť z nej dve malé a ešte protivnejšie.

Práve keď som sa nachádzal na okraji najvzdialenejšej hranice a nevedel sa dočkať až skončíme hliadku, tak som ich ucítil. Vedel som to! Tá krvilačná zdochlina s blond három sa zase vrátila a ešte k tomu s nejakým slizkým príveskom. Skoro som hodil šabľu. Tak silnú koncentráciu smradu som doteraz pri žiadnom z upírov, s ktorými som mal tú česť, nezažil. Nerozmýšľal som a konal som čisto pudovo. Predstavil som si tvár, jedinú ktorú som miloval, celú dodriapanú do krvi a jej oči bez života. Nepočkal som ani na Leah, ani na Sama, alebo kohokoľvek iného. V hlave mi rýchlo prúdila krv, bol som ako hluchý a slepý. V rekordom čase som prekonal vzdialenosť z rezervácie, až k Newtonovmu obchodu. Zachoval som sa nanajvýš neopatrne. Vôbec som totiž nedával pozor, či ma niekto zahliadne, ale mal som šťastie.

Na miesto som prišiel práve včas, chlapoupír sa akurát chystal zaútočiť na Bellu. Jeho milá spoločníčka a mne dobre známa pijavica Tanya, stála za jeho chrbtom a niečo mu šepkala. Vlkolačím sluchom som zachytil útržky toho, ako mu sľubuje vernosť až za hrob a podobné nezmysly, ak sa zbaví Belly. Ten hlupák jej všetko hltal aj s navijakom, aspoň tak to vyzeralo na prvý dojem. Bolo v tom však aj čosi viac, než len túžba niekomu vyhovieť. Rozhodol sa, dostať ju za každú cenu. Či už sám, alebo s niečiou pomocou.

Zrak mi ihneď zastrela červená clona a zlosť vo mne vzkypela geometrickou radou. Z úkrytu som vyletel ako blesk a labou odsotil Bellu čo najďalej. Zrejme ma ani nestihla zaregistrovať, lebo ešte predtým zamdlela. V tom zlomku sekundy, keď som kontroloval či je v poriadku, do mňa niečo vrazilo. Zároveň okolo presvišťal studený vietor a ja som bol zase voľný.

Otriasol som sa a rýchlo sa začal okolo seba rozhliadať. Okrem mňa a Belly, ktorá v bezvedomí ležala na zemi, tam nebol nikto. Zdalo sa mi čudné, kam sa útočníci tak znenazdajky vyparili. Zohol som sa teda k Belle a ňufák priložil na jej hruď, ktorá sa našťastie v pravidelných intervaloch dvíhala. Hneď som sa rozhodol premeniť sa a doniesť ju do nemocnice. Núdzové oblečenie som našťastie mal ako obvykle uviazané okolo členka. Už v ľudskej podobe som klesol na kolená vedľa nej a vzal ju do náručia.

Vtedy sa môjho chrbta dotkla čiasi ľadová ruka. V obrannom geste som vyceril zuby a naježil sa, pripravený bojovať. Ak by tam stál ryšavec, alebo jeden z útočníkov, zrejme by som neváhal. No miesto neho tam bol jeden z jeho podarenej rodinky, celý zahalený dlhým plášťom. Pocítil som, ako moje telo pod jeho pohľadom stráca na bojovnosti. Celé akoby zvláčnelo. Vtedy sa spoza pijavice číslo jedna, sa vynoril doktor Tesák. Kým som rozmýšľal, kam sa asi schovali ostatní, privinul som si Bellu tesnejšie k sebe.

„Jacob, bude asi lepšie, ak sa vrátiš do rezervácie," oslovil ma a pritom mi hľadel do očí. Čakal, že sa zľaknem? Potom sa priblížil k Belle, ktorá stále nehybne ležala v mojom náručí. „Si na našom území a sám dobre vieš, že sa nedokážeš v Edwardovej prítomnosti ovládať. Chceš sebe aj svorke spôsobiť problémy?"

„To myslíš akože mňa?" Aj napriek tej čudnej otupenosti, sa mi podarilo zaťať zuby a výhražne ich vyceriť. „Robíš si srandu doktorko? Nebyť mňa, tak by teraz Bella voňala fialky odspodu. Kde ste sa tárali vy, keď potrebovala pomoc?" vybafol som naňho.

Nečakal som, že mi odpovie, no bol som pripravený, nevzdať sa bez boja. Podivná slabosť mi síce stlmila vnímanie, ale neobalamutila ma úplne. Mňa len tak nevyženú, mňa nie!

„Myslím, že nie je podstatné, kde a prečo sme boli. Teraz sme tu. Bella musí do nemocnice, aby som sa na ňu mohol poriadne pozrieť. Na reči bude dosť času potom. Takže, buď ju dáš do rúk mne, Jasperovi, alebo pôjdeš s nami, no budeš sa ovládať. Dobre vieš, že nikto z nás nepotrebuje vzbudiť pozornosť," dohovoril a natiahol ruky aby mi z nich zobral Bellu. Rýchlo som cúvol. Nepáčil sa mi jeho tón, ale nikto mi ju z náručia brať nebude.

Zakrátko sme boli v nemocnici. Cestou moje oblečenie vzbudzovalo pozornosť okoloidúcich a obzvlášť keď sme vošli do nemocničnej haly, strhávalo mojim smerom všetky pohľady. S pokojným svedomím som ich ignoroval. Veď napokon sa nejednalo o nič, s čím by som sa už nestretol. Vo vyšetrovni som položil Bellu na lôžko a nedobrovoľne odstúpil. Ruky som si založil na hrudi a orlím zrakom sledoval doktorovo počínanie. Aj napriek tomu, že sa mu do práce plietli rukávy dlhého tmavého plášťa, bol za chvíľu hotový.

„Ešte röntgen a bude to všetko. Jasper, choď prosím ťa zavolať sestričku!" požiadal ho a otočil sa na mňa. „My budeme musieť prehodiť slovíčko."

Chcel som sa ozvať, že ja teda niečo také nemusím, ale rozmyslel som si to. Demonštratívne  som sa oprel o Belline dočasné lôžko, chytil ju za ruku a čakal, čo z neho vypadne. Keď sme osameli, spustil.

„Jacob, ty vieš, že nemôžeme medzi ľudí, keď je von tak slnečno, ako posledných pár dní..."

„A ďalej?" spýtal som sa a zvedavo zdvihol obočie.

„V našej rodine je jedna členka, ktorá vie predvídať," začal.

„Máte v rodine čarodejnicu? No to je skvelé!" prskol som ironicky a prevrátil očami. On sa nenechal vyrušiť a pokračoval.

„Takže Alice Bellu neustále sledovala a keby jej čokoľvek hrozilo, vedeli by sme to a mohli by sme včas zasiahnuť. Aj s rizikom nášho odhalenia. Keď sa v jej vízii zjavili tí dvaja, okamžite sme všetci vyrazili na cestu. Ale nastal nečakaný problém. Zrazu sa jej vidina zmenila a práve v momente, keď videla ako napadajú Bellu, sa zastrela hmlou."

„Mám tomu rozumieť tak, že tým rušičom som ja?" spýtal som sa pobavene.

„Zrejme," potvrdil mi. „Do Forks sme sa vrátili všetci, nemysli si, že nie. Ale ty, musíš mi odpustiť, že to poviem, ty si bol cítiť na míle ďaleko. Čudujem sa, že ťa tí dvaja nezaregistrovali skôr. Takže keď sme sa vrátili, s úmyslom  ísť tam všetci, zavetrili sme teba. Edwarda museli ostatní odtiahnuť preč, inak by sa vaše stretnutie nemuselo skončiť práve najlepšie."

Ako som ho tak počúval, neubránil som sa škodoradostnému úškrnu. Nemohol som si skrátka pomôcť.

„Ty vieš, že jedným z útočníkov bola oná blondína, však?" povedal som vecne. Bolo to skôr konštatovanie, než otázka, nemusel mi ani odpovedať. Každý jeden z Cullenovskej svorky vedel, že ryšavec s ňou spí a z si Belly pritom robí dobrý deň. „Prečo to dovolíš?" opýtal som sa ho a do tých slov vložil dôraz.

Doktor si z hlavy zložil kapucňu, pozrel mi priamo do očí a ja som sa čisto zo zvyku naježil.

„Tiež sa mi to nepáči, ale nemôžem s tým nič urobiť. Túto záležitosť si Edward musí vyriešiť sám."

„Ja mu s tým riešením veľmi rád pomôžem!" povedal som rozhodne.

„Jacob, to skutočne nie je tvoja starosť!" odpovedal mi.

„Veď je do toho útoku zapletená!" skočil som mu do reči.

„Nevieme to s istotou," namietol on. „Ja mu s tým riešením veľmi rád pomôžem!" vyhlásil som sebavedome.

Ešte než sme stihli náš rozhovor dokončiť, rozleteli sa dvere a v nich stál on.

„Ešte si stále tu ty psisko?!" zúril môj nepriateľ. Celkom som sa na ňom zabával, lebo som vedel, že mám navrch.

„Máš s tým nejaký problém?" pýtal som sa provokatívne. „Mal si ostať tam, odkiaľ si prišiel..."

„Dosť vy dvaja!" prerušil nás doktorko. Vzápätí do vyšetrovne vstúpila sestrička a v pätách jej kráčal Jasper, či ako sa volal. V rámci bezpečnosti sme museli zmĺknuť. Sestra na mňa vrhla dlhý skúmavý pohľad a vzápätí sa otočila k lôžku.

Behom chvíle odvážali Bellu na ďalšie vyšetrenie a tam sme za ňou nemohli. Musel som spoločne s ním vyjsť na chodbu a čakať. Okrem toho, nachádzať sa v jednej budove tesne vedľa neho, bolo hotové utrpenie. A v momente, keď dofrčal aj zvyšok famílie, som mal pocit, že sa z toho smradu asi definitívne povraciam. Keď som si už myslel, že ich prítomnosť prosto dlhšie neznesiem, priviezli Bellu.

Jej tvári stále dominoval bledý kriedový odtieň, až vyzeraal celkom ako porcelánová bábika. Popritom som si všimol, že k jazve na ruke, ktorú som jej spôsobil ja, jej pribudol ďalší škrabanec. Od hlavy až po päty mnou prebehol  tras. Bol navlas rovnaký ako tie, ktoré ma zvyčajne ovládli pred mojimi premenami. Veď jej zranenie bolo zase zavinené aj mnou! To ja som ju znova odhodil nabok! Nikdy v živote som nemusel použiť toľko sebaovládania, ako práve teraz.

Otvorili jednu z prázdnych izieb a uložili ju na posteľ . Dovnútra sa spolu so mnou a doktorom, nahrnuli aj všetci ostatní. Musel som zaťať zuby. Toto predsa vydržím! Už nikto ma nedonúti, aby som utiekol ako taký zbabelec! Ani tá najvyššia koncentrácia upírov na meter štvorcový, akú som kedy zažil. Všetky postavičky boli zahalené do dlhých plášťov, aby na ne náhodou nezasvietilo zradné slnko, boli na popukanie. A hlavne pôsobili hrozne „nenápadne".

Doktor Tesák dal sestričke pokyn, že môže odísť a len čo sa za ňou zaklapli dvere, pristúpil som a chytil Bellu za ruku. Druhej ruky sa chopil ten ryšavec. Kto mu dal právo?!

„Mal si ju nechať na pokoji!" zasyčal som na neho spomedzi zaťatých zubov. „Tá beštia sem toho druhého pritiahla beztak len kvôli tebe. Vďaka tvojim zvráteným chúťkam jej teraz hrozí smrť!" Mal som čo robiť, aby som na neho nekričal.

„Prosím ťa..." začal posmešne. „Buď poslušné šteniatko a vráť sa naspäť k svojej psej svorke do Blšiakova! Medzitým budeme my dospelí, robiť svoju prácu!" dodal a zvlášť zdôraznil slovo my. Odvrátil hlavu a svojou paprčou sa dotkol Belliných vlasov, očividne len preto, aby ma vyprovokoval. Videl som, že sa mi zase hrabe v hlave a nehodlal som mu to uľahčiť.

„Ty, že si robíš svoju prácu? Nedaj sa vysmiať!" vrátil som mu úder a smial sa mu do tváre. „Keby bolo tak ako hovoríš, neležala by tu na tejto posteli v bezvedomí," zasyčal som na neho výhražne. „Si iba obyčajná karikatúra pravého chlapa, hrajúca úlohu nešťastnej obete! Veľmi dobre si vedel, že jej nedá pokoj a aj tak si odišiel! Nechal si ju bez akejkoľvek ochrany..."

„Hlavne upokoj svoje hormóny, ty šteňa!" skočil mi do reči. „Ako vidíš, nič vážnejšie sa nestalo."

„Samozrejme, že nie, prišiel som tam totiž ja! A ak Bellin momentálny stav nepovažuješ za vážny, tak si ešte úbohejší, ako som si myslel. Keby som tam nebol ja, sám vieš, ako by to napadnutie skončilo!" odpovedal som mu pokojne, aj keď v skutočnosti som zúril.

Jej prikrývka sa zrazu nepatrne pohla a špička jej jazyka zvlhčila suché pery. Srdce sa mi rozbehlo ako opreteky, zrazu som celý ožil. Ihneď som k nej priskočil.

„Prebúdza sa!" vykríkol som spontánne. Mal som z toho takú radosť, až sa mi podarilo všetky pijavice hodiť za hlavu. Uchopil som jej skrehnutú ruku medzi svoje dlane. Očividne mala s prebúdzaním problém. Videl som, aké ťažkosti jej robí, pootvoriť viečka, čo len o malinký kúsok.

Oslovil som ju prezývkou, akú som používal len ja a Charlie. Skrátka aby vedela, že som pri nej. On ma takmer prehlušil a zavolal jej meno spoločne so mnou.

Vyrušil nás doktorko, keď rázne odtiahol záves. Pokojným hlasom, ktorý nepripúšťal námietky, nám prikázal, aby sme sa okamžite vypakovali z izby von. Námietky nebral na zreteľ. Zdvihol som sa, ale len preto, že som nechcel, aby sa mojou tvrdohlavosťou Belle priťažilo. Usmial som sa na ňu a jemne jej stisol ruku. Pravdepodobne ma nevnímala, ale to mi nevadilo. Tú karikatúru stojacu naproti mne, som počastoval vražedným pohľadom a pomaly sa začal sunúť na nemocničnú chodbu. Hneď za nami vyšli z izby aj ostatní.

Pche, prirodzene, že nás dvoch nemohli nechať bez dozoru! odfrkol som si. Čudoval som sa, že celý čas ako boli s nami vo vnútri, nepovedali ani slovo.

Ešte raz som si odfrkol a hlučne sa zvalil na plastovú stoličku umiestnenú naproti izbe. Bol som odhodlaný zapustiť hoci aj korene, aby ma odtiaľto nedostali. No odrazu som zase celý zvláčnel ako dokonalý kus handry. Niekto zrejme zase urobil čáry-máry-fuk, alebo niečo také. Napokon mali v rodine novodobý druh upírskej čarodejnice. Ale tešilo ma, že aj ten krásavec vyzerá ako zhypnotizovaný.

Z vnútra izby ku mne doliehal šum hlasov. Nerozumel som dosť dobre na to, aby som vedel o čom sa bavia. Potom ticho! Vyskočil som zo stoličky tak prudko, až preletela takmer polovičkou chodby. Našťastie tam okrem nás, v tom momente nebol nikto. Vtedy sa na izbe otvorili dvere a vyšiel z nich doktor. Pozrel na mňa pohľadom, ktorý sa mi vôbec nepáčil.

„Jacob, mal by si predsa len odísť!" požiadal ma.

„Ani náhodou! Nikto ma odtiaľto nedostane!" odporoval som. „Ja odídem a on tu ostane? Nič také." Rozhodne som nehodlal ustúpiť.

Všetci na mňa pozreli ako na nejakého pokusného králika, vďaka čomu mi opäť vzkypela v žilách krv. Moje telo zase ovládol ten protivný tras. Na pokyn jednej z nich, asi ženskej hlavy rodiny, sa všetci odpratali niekam za roh a nechali tam iba mňa a doktora. Celkom smiešne opatrenie, vzhľadom na naše schopnosti, počuť padnúť aj špendlík, zavretý za pancierovými dverami.

„Ani to neskúšaj!" informoval som ho ešte predtým, než mi niečo povedal. Vedel som na čo sa chystá a na jeho výlevy som nebol zvedavý.

„Jacob, ak chceš prospieť Belle a ja viem, že chceš, vrátiš sa za svorkou do La Push."

„Mýliš sa Carlisle! Najlepšie jej prospejem tým, ak nikam neodídem!" húdol som si svoje. Pritom som ho prvý krát a úplne mimovoľne, oslovil menom. No žiadna prísavka mi aj tak nebude prikazovať, čo mám, alebo nemám robiť! „Myslel som, že upíry majú lepšiu pamäť. Či si zabudol, ako sa dostala až sem?"

„Ja viem a samozrejme, že máš právo byť nahnevaný..."

Na jeho táraniny som nebol zvedavý, no začal som sa zase triasť ako osika. Hypnóza zrejme prestávala účinkovať. A práve preto som nechal doktorka bez prerušenia hovoriť.

„Takže, ak jej chceš skutočne pomôcť, vrátiš sa a porozprávaš sa s vašim alfom. Útočníci mohli medzičasom utiecť kamkoľvek, takže ak ich máme chytiť..."

Náhle prestal hovoriť a ja som hneď zistil prečo. Po chodbe totiž, s prestrašeným výrazom na tvári, bežal Charlie.

„Kde je?" volal ešte skôr, než dobehol k nám. Celý zadýchaný sa zastavil. Nikdy som ho takého vystrašeného nevidel. Pozrel na mňa a kývnutím hlavy ma pozdravil.

„Poďte za mnou," vyzval ho doktor. Mne venoval vševediaci pohľad, potom sa otočil a spoločne vošli do izby.

Zaťal som päste a pocítil som, ako môj tras silnie do neznesiteľnej intenzity. Ak okamžite nevybehnem z budovy niekam do lesa, premením sa rovno tu. Ešte predtým, než som si to stihol rozmyslieť, tak nehľadiac napravo ani naľavo, som vystrelil von. A keď som sa ocitol v bezpečnom náručí hlbokého lesa, nezdržiaval som sa vyzliekaním a premenil som sa.


ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

6)  Empress (07.07.2013 23:30)

SestraTwilly

5)  SestraTwilly (07.07.2013 22:33)

Dúfam,že T. a J. majú upíri pod kontrolou a že sa k Belle
nedostanú
Dúfam,že Jakob sa nevzdá a bude bojovať s Edwardom o Bellu.
Pekná kap.

Empress

4)  Empress (05.02.2013 19:43)

Tak čo by si povedala na to, keby sme sa spojili a klepli ho spoločne?? No nič, to ja len tak
Ďakujem ti veľmi pekne a teš sa na pokráčko ;) ;)

3)  Evita <3 (05.02.2013 18:35)

Anicka teda vies co?!?!? Naozaj chcem Edusa po hlave klepnut!!! Jak po nej tak tuzi preco ju nechal samu ked vedel ze jej hrozy nebezpecenstvo?!?!?!?!Maximalny idiot!!! A chudak Jacob....sa mu necudujem ze sa chce istej osobe zahryznut do krku!!!!!! Super kapitola a len tak dalej!

Empress

2)  Empress (25.01.2013 13:03)

Ďakujem zlato
Veľmi ma tvoj komentár potešil a za svoje "chúťky" sa nemusíš vôbec hanbiť, lebo to mám veľmi podobne... tie chúťky
A nabudúce môžeš kľudne chváliť aj viac, toho totiž nie je nikdy dosť B) B) To som, ale skromná, že? :p :D :D
Ps- áno, konečne dostal priestor aj Jacob a v ďalšej kapče bude mať tiež nejakú tú repliku. Chudáčik môj utrápený :'-(

maryblack

1)  maryblack (25.01.2013 11:10)

Takžéééééé:D Kapča super, nevím proč, ale mám čím dál tím větší chuť šlápnout Edwardovi do toho jeho samolibého úsměvu Chová se jak totální debil a pěkně mě tím to... no.. ehm, ehm To jak pořád vyhazujou Jacoba z nemocnice... Myslím, že doktorko Cullen by taky potřeboval přetáhnout po úsměvu. No měla bych se uklidnit. No jsem strašně zvědavá, jak to bude pokračovat, protože nevím jak si byla schopná to udělat, ale připadá mi, jako bych četla twilight znova(samozřejmě, že tvůj děj je jinej než Steph ) Líbí se mi, že ty do tvého příběhu dokážeš vtěsnat skoro všechny důležitý věci co se odehráli v TS, ale po svém a hezky to tam zapadá. No a myslím, že chvály už bylo dost nebudu to přehánět nebo ti to stoupne do hlavy a co potom Super moc se těším na další kapču jo a mimochodem... konečně bylo víc Jacoba!!!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still