Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Školský rok sa skončil a Bellu čaká nielen brigáda, ale aj výlet do Seattlu. Rozhodne tam však nepôjde sama. Kto ju bude sprevádzať? A bude táto cesta prebiehať bez problémov? Čo sa stane, ak počas potuliek mestom, naďabia na párik upírov?

Prajem príjemné čítanie. ♥

 

17. kapitola - Prázdniny

 

Už som to dlhšie nemohol vydržať, musel som sa premeniť. Musel som nechať toho vlka v sebe vyjsť von. Vbehol som hlbšie medzi stromy a premenil sa. Zaklonil som hlavu a aby som zo seba dostal aspoň trošku tej zlosti, zhlboka som zavyl.

Vyslal som pijavici ešte poslednú varovnú myšlienku, položil si hlavu na predné laby a nastražil som uši. Musím byť trpezlivý. Môj čas jedného dňa príde, ja sa toho Draculy zbavím raz a navždy a Bella bude konečne v bezpečí.

 


BELLA

Spalo sa mi zvláštne. Bolo mi horúco, ale zároveň som sa triasla zimou. Žiadna nočná mora sa nedostavila, až som takmer mala chuť skríknuť hurá. Celú noc som bola v takom polospánku. Nevedela, som čo sa okolo mňa deje, ale ani som sa celkom nedokázala ponoriť do snov a odpočinúť si. Ako keby moje telo dávalo podvedome pozor na nejaké nebezpečenstvo. Chcela som sa otočiť na druhý bok, ale do niečoho, podobného žulovej stene, som narazila.

„Čert aby to vzal!" nadávala som. „Ja som zase zletela z postele na podlahu," skonštatovala som sucho.

Začala som sa pomaly zviechať a preberať z toho čudného polospánku. Zaprela som sa rukami o zem, no tá sa podo mnou podozrivo zhupla. Čo to? Ľavou rukou som habkala po onom múre, keď v tom sa aj ten dal do pohybu. Keď mi ľadová ruka prikryla ústa, pridusene som vykríkla. Hneď potom moju malú izbu zalialo tlmené žlté svetlo, pochádzajúce z lampy na nočnom stolíku.

Asi každý pozná ten pocit, keď ho niečo vydesí, ak sa z ničoho nič preberie a nevie rýchlo vydedukovať kde je, ako sa tam dostal a hlavne kto to leží na jeho posteli. Takisto som sa cítila ja. Trvalo mi nekonečných päť sekúnd, kým mi všetko do seba pozapadalo, a ja som sa konečne upokojila. Spotená ako myš som sa zrútila naspäť do perín a nechala sa onou žulovou stenou objať. Všetko by hádam bolo v poriadku, keby som sa netriasla ako prechladnutý ratlík. Darmo ma Edward objímal a zasypával bozkami, nijako som sa nedokázala uvoľniť. Ani tie bozky som si nevedela vychutnať, pričom za iných okolností by som už mala telo ako z rôsolu. Nemohla som inak, vedela som, o čo ho musím požiadať.

„Edward, ja... vieš..." habkala som. „Necháp to prosím ťa zle,  ale nie je mi nejako dobre. Asi bude lepšie, keď sa vrátiš domov."

Potrebovala som byť sama. Otočila som svoju tvár k tej Edwardovej a pozrela mu do očí. Odrážala sa z nich iba samá láska. Načiahla som ruku a pohladila som ho po líci. Vzal moju hlavu do svojich rúk, krátko sa usmial a zase začal plieniť moje pery. Chcela som sa brániť a protestovať, niečo hlboko vo mne vedelo, že to nie je správne. Môj vnútorný hlas mi našepkával, aby som sa bránila, ale cítila som sa slabá ako mucha lapená do siete. Čím naliehavejšie ma bozkával, tým menej som sa bránila. Krucinál, čo som to len pred chvíľou chcela?

Bola som vláčna ako vecheť, už iba stačilo, aby ma niekto chytil a vyžmýkal. Síce mi stále bola zima, ale jeho studené pery, ktorým už nestačili len moje ústa, aj tak za sebou zanechávali stopu, ktorá pálila. Cez čeľusť prešiel pomaly k ušným lalôčikom, odtiaľ cez krk až do jamky medzi kľúčnymi kosťami. Na tele mi naskočili zimomriavky a mne sa na kratučký okamih vrátilo normálne uvažovanie. Vďaka tomu som sa mohla spamätať. Pokúsila som sa prehovoriť, ale v krku som mala zaseknutú veľkú knedľu. Párkrát som naprázdno preglgla a až potom som nabrala odvahu hlasno si odkašľať. Tým som upútala jeho pozornosť. Prestal so skúmaním mojej pokožky a pozrel mi do očí. Tie jeho boli uhľovo čierne a odrážala sa v nich potláčaná túžba. Nie, toto nebude ani trochu jednoduché! povzdychla som si.

„Edward... nie! Ešte nie," žiadala som s chabým presvedčením, ale snažila som sa do toho jedného slovíčka vložiť všetko. Pokúšala som sa mu tým povedať, že ho milujem, ale na tento krok je priskoro.

Prikývol, ale bola by som hlúpa, keby som si nevšimla, že je sklamaný. Nechcela som sa v tom už viacej rýpať, lebo by som mu nakoniec určite neodolala.

„Ďakujem," šepla som jeho smerom.

Usmial sa svojím typickým, pokriveným spôsobom a začal ma chlácholiť. Moje rozrušenie pozvoľna opadlo a mne sa konečne podarilo zaspať. Už som sa nebudila, ani som nemala zlé sny. No stále tu ostával zvláštny pocit hlboko v mojom vnútri, ktorého som sa nezbavila ani ráno po prebudení.

xxx

Posledný týždeň tohto školského roku ubehol hrozne rýchlo. Uzatvorili sa známky a všetci spolužiaci robili veľkolepé plány na rozlúčku so školským rokom. Snáď jedine Angela s Benom chápali moju nechuť zúčastniť sa podobných radovánok. Bohato mi stačila spomienka na prvú a poslednú veľkú akciu, s ktorou som súhlasila. Útržky z plesu, ktoré som si pamätala, rozhodne nepatrili medzi tie, ku ktorým by som sa rada vracala.

Takže som sa, namiesto nejakej pijanskej párty, vybrala z Edwardom na výlet do Seattlu. Pripravil ho pre mňa ako prekvapenie – darček k úspešne uzatvoreným známkam. Keď mi to navrhoval, bola som nielen šokovaná, ale aj trochu nesvoja. No dobre, bola som viac ako nesvoja, prišlo mi to akosi nevhodné. Aj keď sme spolu chodili, tak som jeho darčeky, ktorými ma stále chcel zasypávať, odmietala. Maličkosti by mi nevadili, ale on nikdy neprišiel s niečím malým či jednoduchým. Seattlu som neodolala z jedného prostého dôvodu. Považovala som ho za takzvanú neutrálnu pôdu. Žiadne Forks, Port Angeles a už vôbec nie La Push! Potrebovala som aspoň na chvíľu vypadnúť, všetko tu na mňa začínalo padať. A hlavne niektoré spomienky na mňa doliehali nepríjemne často.

Vlastne ešte jeden dôvod to malo. Po víkende som mala začať brigádovať v obchode  u Newtonovcov a voľného času nebudem mať veľa. A v auguste poletím za mamou a Philom do Jacksonvillu, tým pádom Edwarda neuvidím celý jeden mesiac.

Charlie moje nadšenie, prirodzene, nezdieľal.

„Ani náhodou, nikam ťa nepustím Bella!" povedal rázne, keď som ho s mojim plánom oboznámila.

„Oci, nechystám sa tam ísť sama, bude mať so sebou ochrancu," začala som hneď s ofenzívou. „Edwarda!"

To som mohla rovno povedať, že si tam chcem dať rande so sériovým vrahom, ani to s ním nehlo. Škaredo sa zamračil a ďalej čistil svoju služobnú zbraň. Skúsila som na neho ísť z inej strany. Vedela som, že tam tak či onak pôjdem. Koniec koncov, nebola som už malý sopliak a mohla som sa rozhodovať sama.

„Odprisahám na čo len budeš chcieť, že sa mi nič nestane a vrátim sa v takom stave, v akom som odchádzala. Bez odrenín, zlomených rúk, bez..." tu som na milisekundu zaváhala. „Bez ujmy na čomkoľvek!" Uf, tak to bolo horšie ako cesta očistcom. Vysvetľovať vlastnému otcovi, že sa nemusí báť o moje... zdravie.

Charliemu viditeľne odľahlo, že sa na takú vec nemusí pýtať. Stále sa tváril namosúrene a zrak nezdvihol od činnosti, ktorú vykonával. Potom nepatrne prikývol. Bola som celkom prekvapená, že to šlo tak ľahko. Zvedavo som zdvihla obočie, lebo som pojala podozrenie, že má niečo za lubom. Tváril sa však nevinne, ako práve vyrezaný svätý a tak som doňho nechcela rýpať. Odobrala som sa hore do svojej izby a začala si chystať veci na zajtrajší výlet.

xxx

Keď sme vyrazili na cestu, bolo päť hodín ráno. Mali sme pred sebou dobrých stopäťdesiat míľ. V pôvodnom návrhu Edward počítal s tým, že poletíme, ale to som odmietla. Nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeme autom. Aj keď ma od večera prenasledovala zlá predtucha, ktorej som sa nevedela zbaviť, tešila som sa na ten deň ako malá.

Ako však ubiehali míle, darilo sa mi to hádzať za hlavu. A keď sme po štyroch hodinách konečne dorazili do cieľa cesty, zabudla som svoje obavy úplne. Začala som nasávať atmosféru veľkomesta a užívala si každý, na prvý pohľad bezvýznamný, detail. Naposledy som tu bola takmer pred rokom, keď som na letisku čakala na svoj let do Port Angeles. Ako je možné, že to tak ubehlo? Nechcelo sa mi veriť.

Okolo obeda som si už necítila nohy, lebo sme behali z jedného miesta na druhé. Chcela som mesto, podľa možností, čo najlepšie poznať a takýto spôsob sa mi zdal ideálny. Keď sme sa ocitli pred dobre známou vežou Space Needle, zaplesala som radosťou. Išla som si krk vykrútiť, keď som sa snažila dohliadnuť na vrchol. Edward ma chytil za ruku a začal ma ťahať dovnútra. Prebrala som sa zo zasnenia a nasledovala ho.

Spodok veže bol neuveriteľne priestranný, z vonka vyzeral omnoho menší. Boli tam rôzne obchodíky, počínajúc tými z oblečením a končiac stánkami so suvenírmi. Obzvlášť sa mi zapáčil jeden malý stánok, ktorý sa takmer strácal medzi obchodom s tričkami a malým bufetom. Z jeho ponuky ma na prvý pohľad upútala malá presýpacia guľa. Pod sklenou kupolou boli okrem miniatúry veže, aj postavičky muža a ženy. Rozlúčila som sa s nimi takmer lačným pohľadom.

„Mám pre teba malé prekvapenie," pošepol mi Edward tajuplne.

„Ach..." vydýchla som a uprela na neho oči plné zvedavosti. Usmial sa spôsobom z ktorého sa mi vždy podlamovali kolená, takže mu zrejme taká odpoveď stačila. Ja som mala sama so sebou čo robiť, aby som nestratila balans. Dosť dobre by to ani nešlo, keďže ma pevne držal. Jeho objatie, ale nič nezmenilo na fakte, že som prekvapenia nikdy nemala rada, a ani teraz tomu nebolo inak.

Vstupné na rozhľadňu som si za seba chcela samozrejme zaplatiť sama, ale nedovolil mi ani to. Trošku mrzutá som počkala, kým sa vráti z pokladne a potom sa nechala poslušne odviesť k výťahu. Bola tam poriadna tlačenica, takže sme si museli počkať. Najprv som chcela, aby sme sa na vrchol veže dostali po schodoch, ale musela som uznať, že po doobedňajšom maratóne je výťah lepšia voľba. Pre mňa, samozrejme. Okrem toho, keby tu neboli stovky svedkov a keby som s Edwardom súhlasila, vzal by ma na ruky a vyniesol ma hore sám. Tá predstava sa mi celkom pozdávala a mierne som sa pri nej začervenala.

Nakoniec sme sa konečne pretlačili až do kabíny a dostali sa tak na najvyššie možné poschodie. Výhľad, ktorý sa mi ponúkol, keď sme podišli až k okraju, mi vyrazil dych. Z rôznych fotiek z internetu som vedela, ako Space Needle vyzerá, ale skutočnosť predbehla moje očakávania. Celý Seattle som mala ako na dlani. Zo scenérie, črtajúcej sa v diaľke, ma najviac upútalo Olympijské pohorie, ktoré svojou majestátnosťou nedovoľovalo pochybovať o svojej jedinečnosti. Myslela som, že to je ono prekvapenie. V tej chvíli som ani len netušila, ako veľmi sa mýlim...

Na rozhľadni sme strávili asi hodinu a keby mi od hladu nezačalo škŕkať v žalúdku, boli by sme tam aj ďalšiu. Tešila som sa na jedlo. Myslela, že prosto zídeme dolu a zastavíme sa niekde u McDonalda. Zišli sme však len o jedno poschodie nižšie, ktoré celé patrilo luxusnej reštaurácii. Automaticky som cúvla o krok naspäť, ale narazila som do niečoho pevného a studeného. Do Edwarda.

„Neboj sa, sme tu správne," uistil ma Edward.

„Ale..." chcela som namietnuť, no on ma umlčal prstom, ktorý položil na moje protestujúce pery. „Naozaj sa ničoho nemusíš báť, sme tu správne, čakajú nás. Dúfam, že ma nesklameš a na dnešnom výlete mi dovolíš, aspoň tento jeden výstrelok," zašepkal mi do ucha a ja som proti svojej vôli zvláčnela ako mokrý vecheť.

Spoločne sme podišli ku pultíku, za ktorým stál nejaký štyridsiatnik v obleku. Edward mu začal niečo rýchlo vysvetľovať, na čo sa ten muž usmial a zalistoval v objemnej knihe. Potom nám naznačil, aby sme ho nasledovali. Usadil nás k stolíku, ktorý bol prestretý pre dvoch a od ostatných bol oddelený paravánom. Ako bonus sme sa mali krásny výhľad na Elliottov záliv. Objednali sme si. Edward iba vodu a šalát ako rekvizity, a ja som si dala lososa s pečenými zemiakmi.

Jedlo vyzeralo úchvatne, aj hlad som mala poriadny, no aj napriek tomu som každé sústo do seba dostávala s premáhaním. Po očku som sledovala Edwarda, ktorý držal v pravej ruke vidličku a pohrával sa s jedlom pred sebou. Sem tam príbor zdvihol a priblížil ho k ústam ako súčasť divadla. Zdal sa mi nervózny, mohla by som odprisahať, že má za lubom ešte niečo iné.

„Nechutí ti?" opýtal sa a zahľadel sa mi pritom do očí.

„Nie... teda áno, chutí, je to výborné. Len asi začínam byť nervózna zo spiatočnej cesty," vysvetľovala som mu. Keďže som nikdy nevedela dobre klamať, bola som rada, že mu môžem povedať aspoň čiastočnú pravdu. „Za všetko som ti naozaj vďačná, ani si nevieš predstaviť ako. Ale budem rada, keď už budem doma."

„Dobre, ako si praješ," povedal sklamane, aj keď sa to snažil nedať najavo. „Aj keď je to škoda, lebo som počul, že tu robia výborné čokoládové zákusky," dodal akoby mimochodom.

Podraz! Dobre vedel, že som na čokoládových zákuskoch závislá!

„Hovoríš zákusky?" spýtala som sa živo. Prikývol a hneď zavolal obsluhu.

Pristavili pri nás vozík s ponukou koláčov tak, aby som si mohla vybrať. Edward len zavrtel hlavou, že nebude. Zapísali si objednávku a vzápätí boli naspäť aj s mojou tortou. Vždy som si myslela, že v podobných zariadeniach si vybraný zákusok môžem z toho vozíka vziať hneď. V tejto reštaurácii to bolo očividne inak. Ešte sa ma opýtali či nechcem k tomu niečo na pitie, alebo aspoň kávu, ale to som už odmietla. So zmiešanými pocitmi a so slinou na kraji úst som zaborila vidličku do lákavej hnedej polevy.

Mala som však taký stiahnutý žalúdok, že som takmer ani nebola schopná dojesť tri hlty. Edward ma stále sledoval, čo by mi samozrejme nevadilo, ale tento krát v jeho pohľade bolo akési napäté očakávanie. Váhala som, či sa ho na to mám alebo nemám opýtať, nechcela som byť za hlupaňu.

A ako to už v takých situáciách zvyčajne býva, než som zo seba vydolovala potrebné odhodlanie, prišiel narušiteľ. V našom prípade narušitelia. Krásna vysoká blondínka  a rovnako vysoký svetlovlasý muž, upútali pozornosť celej reštaurácie len čo sa objavili na jej prahu. Rovnako ako Edward, ale oni, na rozdiel od neho, si tú pozornosť očividne užívali. Nezapochybovala som ani na chvíľu a hneď mi došlo, že sa jedná o upírov. Zrejme tiež vegetariánov, akými boli Cullenovci, keď sa tak ľahko pohybovali medzi ľuďmi.

„Prečo je Edward taký napätý?" prebehlo mi mysľou. Neušlo mi, že ich tiež sleduje a popri tom zatína ruky do pästí. Síce si nemohol prečítať moje myšlienky, ale uprel na mňa taký pohľad, až sa zdalo, že to predsa len dokáže.

Vidlička mi v zamyslení vypadla s hlasným cink z ruky a zvyšok zákusku bol zabudnutý. Dvojica sa krokom, ktorý skôr pripomínal tanec než chôdzu, priblížila až k nám. Muž na mňa pozeral takým lačným pohľadom, až ma z toho vzadu na krku zamrazilo. Žena sa síce usmievala, ale jej oči boli chladné ako ľad. Nestihla som o nich viac premýšľať. Kým som predpokladala, že nás oblúkom obídu, tak zamierili priamo ku nám. Aké trápne ticho sa medzi nami rozhostilo, kým žena prehovorila, som si uvedomila, keď som sa na zvuk jej hlasu doslova strhla.

„Ahoj Edward!" zaševelila plavovláska, ale pritom pozerala na mňa. „Ak sa nemýlim, tak my sa ešte nepoznáme. Nechceš nás predstaviť?" obrátila sa s otázkou opäť na Edwarda. Keď videla, že on sa k tomu nemá, urobila to sama.

„Ty si zrejme Bella, však? Rada ťa konečne poznávam." Natiahla ku mne ruku a počkala, kým na jej gesto zareagujem. Prekvapilo ma, že pozná moje meno, aj keď ma nikdy predtým nevidela. „Keďže by to tento nevychovanec zrejme neurobil, rada to napravím. Ja som Tanya z Denali a môj spoločník je James Witherdale."

Tak Tanya! preletelo mi hlavou. Prečo by sa Edward tak zdráhal ma s ňou zoznámiť?

„Ty vieš, kedy sa máš objaviť! Nemám pravdu?" obrátil sa  na ňu a na perách sa mu objavil nepatrný úškrn. Potom upriamil pozornosť na Jamesa a bola by som odprisahala, že len tak tak zadržal varovné vrčanie. Zazdalo sa mi, že sa Tanya jeho reakcii potešila. Mimovoľne pohladila Edwarda po pleci a mňa v tom momente čosi pichlo pri srdci. Začala som sa cítiť pekelne nepríjemne.

„Nuž radi sme vás videli, ale hrdličky potrebujú súkromie," zaštebotala. Poslala nám vzdušný bozk a zavesená do mračiaceho sa Jamesa, odkráčala preč.

Niečo tu nehrá! Bola som si istá, že za tým divadielkom sa skrýva omnoho viac, než bolo predvedené. Pozrela som na ohúreného Edwarda a po prvý krát sa mi v hlave usadil osteň pochybnosti. Čo ak sa predsa len ukáže, že Jacob mal celý čas pravdu?

Celý výlet, ktorý sa začal tak nádejne, sa zvrtol v čosi... prapodivné. Prečo, keď Edward vedel, že sa túžim zoznámiť s ich známymi z Aljašky, sa správal takto zvláštne?!

Stratila som chuť nielen na koláč, ale aj na všetko ostatné a poprosila som ho aby sme sa vydali na cestu domov. Bez okolkov mi vyhovel a ešte než sa celkom zotmelo, míňali sme tabuľu s nápisom Forks.

 

O dva týždne neskôr

Pracovný deň sa pomaly chýlil ku koncu a ja som sa chystala robiť inventúru, potom zavrieť obchod a ísť konečne domov. Mikeovi rodičia dnes boli mimo mesto, takže prevádzka celého obchodu bola len na nás dvoch. Musela som priznať, že dnešok bol naozaj úmorný. Prichádzal jeden zákazník za druhým, a Mike bol neodbytnejší  a otravnejší než po iné dni. Odkedy som k nim nastúpila na letnú brigádu, nadbiehal mi a vždy pritom zabúdal, že chodí s Jessicou. A že ja chodím s Edwardom. Jess však teraz bola s rodinou niekde na prázdninách, tak sa asi rozhodol, skúšať svoj šarm na mne. Už som pomaly začínala uvažovať, že si z domova na obranu proti nemu zoberiem kutáč od kozubu.

Keď som do knihy urobila posledný zápis, nahlas som si vydýchla úľavou a so zadosťučinením ju zavrela. Obchodníčka zo mňa nikdy nebude, ale na dnešný výkon môžem byť hrdá, pomyslela som si spokojne. Nazrela som ešte do skladu, pátrajúc po Mikeovej plavej hlave, ale nikde som ho nevidela. Prevrátila som očami a myslela som si o tom svoje. Určite už sedí s Tylerom v bistre, alebo kde a gratuluje si, ako sa elegantne vyparil. Syčák jeden!

Ja som si musela priznať, že domov sa mi veľmi nechce. Túto noc ma zase trápila nočná mora, ktorá ma vystrašila už niekoľkokrát predtým. Stále tá istá scenéria - pláž v La Push, tie isté ľadové ruky, ktoré ma ťahajú do hlbín mora... nečudo, že som sa zase zobudila s tvárou, prilepenou na podlahe mojej izby. Tento raz tam, ale nebola žiadna kamenná náruč, ktorá by ma tíšila, žiadny priateľ, ktorý by hádzal kamienky na okno. Bolo mi z toho smutno.

Už takmer týždeň panovalo vo Forks nezvyčajne teplé a slnečné počasie a podľa Alice to malo ešte nejaký čas trvať. Cullenovci sa teda nemohli vôbec ukazovať na verejnosti a nakoniec sa vybrali na loveckú výpravu do hôr. Takže od včerajška som nielen dochádzala do práce sama, ale večer som sama zaspávala. Edward ma príliš rozmaznal tým, že som od istej doby mohla každú noc spať v jeho objatí. Nikdy si nedovolil nič nepatričné, ale vedela som, že by bol rád, keby sme sa v našom vzťahu posunuli ďalej.

Nasala som do pľúc vzduch a potom ho nahlas vydýchla. Všade som pozhasínala svetlá, zapla alarm a zadným vchodom vyšla na ulicu. Poriadne som pozamykala a kľúče pevne zovrela v dlani. Ostré slnečné lúče sa mi opreli do tváre a ja som si pred nimi musela zakryť oči.

„No konečne!" ozvalo sa za mnou. Od ľaku som sebou až mykla a otočila sa zvukom toho ostrého hlasu, ktorý sa mi zdal hrozne povedomý.

Lenže jediné, čo som stihla zazrieť predtým, ako mnou prešla ostrá bolesť, bola špička nejakej ošarpanej topánky.

 

 

 

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

8)  Empress (07.07.2013 21:29)

Dakujem

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (07.07.2013 21:07)

Napinavo to skoncilo,som zvedavá,komu tá ošarpaná topánka patrí.
Tanya zase zaúradovala,James na scénu vstúpil...
Mimochodom ten opis veže,Seattlu a okolia bol
super

Empress

6)  Empress (23.12.2012 22:37)

Ešte si budete musieť počkať po Vianociach, ;) teraz neviem kde mi hlava stojí
Vŕta, vŕta, konečne hádam k rozumu príde, :D no možno nie

5)  Marticka (23.12.2012 12:17)

Anka, už nás tolko nenapínaj lebo bude konečne je tam ten červíček, ktorý zavrtal v Bellynej hlavičke tak ako čítam, zase sa máme na čo tešit

Empress

4)  Empress (21.12.2012 13:41)

Úplne vážne! Nehryz teda nehty, ale ten sendvič na ktorý si mi chúťky urobila ;)
Brrr, upírka, ešte to tak! Nič také, ale nejaká zápletka tam ešte bude, tak sa máš na čo tešiť

3)  Evita (21.12.2012 13:34)

Cozeeeeeeeee!!!!!To snad nemyslis vazne!!!!! Takto nas zase natahovat!! ;-) :-P Clovek si tu zacne normalne nechty zase obhryzat!!! Joj si niekedy prajem aby uz Bella bola upirka alebo ina silna nadprirodzena bytost a potom by mohla Tanyu aj s Edusom kopnut do zadnice von oknom z tej restiky na vezi !!!! ale sa to aspon teraz zamiesa a mozno Jacob dostane prilezitost ju zachranit a konecne zotriet tu ize "hmlu" co ma Bella pred ocami o EdusoviEdusovi!!!!

Empress

2)  Empress (19.12.2012 01:37)

Jj, Edouš by zaslúžil pár výchovných a Tanya s Jamesom takisto
Na pokračovaní sa pracuje, ale bude zrejme až po Vianociach. Takže na odpoveď, koho topánka sa tam vyskytla, si budeš musieť počkať.
Nj, čo sa dá robiť. Nech žijú sviatky mieru, pokoja a lásky

maryblack

1)  maryblack (18.12.2012 19:54)

Super kapitolka Edward je pěknej hajzl Jinak teda to jak se tam ukázala Tanya s Jamesem valím bulvy No a konec?! Co se sakra děje Kdo dal Belle kopačku? No těším se na další, takže hybaj pisat Jinak moc se teď na pc nedostanu...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek