Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

... Bol tu! Srdce sa mi šialene roztĺklo. Moja ruka vyletela hore ku perám a prsty začali pátrať po stopách, ktoré tam zanechal. Ty hlupaňa, čo ťa to pochytilo!? vynadala som si v duchu a zotrela slzu, ktorá si už kliesnila cestu po mojom rozpálenom líci...

 

16. kapitola - Neblahé tušenie

 

BELLA

Edward ma niesol v náručí a ja som sa pritom triasla ako osika. Nikto mi nechcel povedať, prečo nastal ten náhly zvrat, prečo všetci vyzerali tak vyplašene. Keď sme došli naspäť k autu, musela som ho doslova prinútiť, aby ma pustil na zem. Videla som, že je mysľou niekde inde. Hneď potom chvatne otvoril auto a usadil ma dopredu vedľa seba. Po očku som ho sledovala. Je to nejaký stopár, čo sa chystá prísť na nečakanú návštevu? uvažovala som. Teraz sa to nedozviem, pretože Edward mlčal počas celej spiatočnej cesty. Sem tam ma obdaroval starostlivým pohľadom a dokonca vyzeral, akoby už chcel prehovoriť, no iba sa otočil a zase sa sústredil na cestu. Auto šoféroval ešte nebezpečnejším štýlom ako predtým, no pri tabuli ktorá hlásala, že vstupujeme do Forks, predsa len spomalil.

Zaparkoval a ešte než mi pomohol vystúpiť, obozretne sa poobzeral okolo. Videla som, ako sa pokúša skenovať každý podozrivý strom a jeho tieň. Prišlo mi to prehnané a aj som mu povedala svoj názor.

„Edward, počuj, nič mi nehrozí prosím ťa, nikto ma nenaháňa... alebo sa mýlim? Zatajil si mi snáď niečo?" vyzvedala som. V obrannom geste som pred seba načiahla ruky, aby sa ma miesto odpovede zase nepokúsil uchlácholiť objatím.

„Nenaháňa, nemusíš mať obavy!" presvedčoval ma. „Je však nanajvýš vhodné, zachovať určitú opatrnosť. Upír, ktorý sa nás chystal poctiť návštevou, o tebe nevie. Okrem toho nemôžeš zabudnúť na tvoje nešťastné zranenie. Už ja som mal čo robiť aby..."

„Aby si si na mne nepochutil?" dopovedala som namiesto neho. „Dobre, už sa na nič nebudem pýtať, pre tento krát."

Stáli sme tam ako dva soľné stĺpy, on hľadel na mňa, ja na neho. Také zvláštne napäté ticho. Nemohla som sa zbaviť čudného, ťaživého pocitu. Na zlomok sekundy mi dokonca napadlo, či je to čo robím správne. Vtedy ma Edward chytil za ruku a viedol pred vchodové dvere. Keby nebol býval doma Charlie, určite by ma doviedol až do mojej postele. Lenže svetlo z okna, vedúceho do obývačky, svietilo do ponurého večera, tak sme sa museli rozlúčiť na verande. Zastali sme pred schodíkmi, on sa ku mne zohol, aby mi zastrčil neposlušný prameň za ucho.

„Nechaj otvorené okno," šepol mi doňho a zmizol ako para nad hrncom.

Vnútri domu čosi zarachotilo, potom sa rozsvietilo svetlo na chodbe a v otvorených vchodových dverách, sa objavila Charlieho hlava.

„Bells, už si doma? Kde si nechala svojho ochrancu?" vítal ma a vyzvedal zároveň.

„Oci!" napomenula som ho, lebo mi samozrejme neušiel jeho uštipačný tón.

„Už mlčím," sľuboval a odstúpil, aby som mohla vojsť dnu. Pomaly sa začal nadychovať, aby sa mohol vyzvedať aký som mala deň. „Čo sa ti to stalo?" spýtal sa prísne, lebo mu neušiel škrabanec na mojej ruke. „Ja toho hada..."

„Oci!!!" skríkla som nahnevane. „Prosím ťa, hlavne za tým nehľadaj viac, než v tom skutočnosti je! Nikto ma neprepadol, ani neznásilnil. Chceš mi povedať, že si už zabudol aká som nešikovná na športy?" pýtala som sa ho pobavene a pritom som si vyzúvala topánky. Vkĺzla som do papúč, otočila sa na otca a mierne sa pousmiala. Jeho zdvihnuté obočie by ma normálne asi pobavilo, ibaže dnešok bol čímsi zvláštny. Potľapkala som ho po pleci a venovala mu úsmev.

„Budeš večerať?" obrátil zrazu tému rozhovoru na jedlo. Vďačne som sa na neho pozrela a prikývla na súhlas. Neodpustila si malé podpichnutie. „Dúfam, že bude jedlo aspoň o dvoch chodoch. Jednému po takom výkone vyhladne."

„Ľutujem, ale bude ti musieť stačiť pizza. Dnes sa tu zastavil Billy s Jacobom a..." hovoril Charlie, ale ďalej som ho už nevnímala.

Bol tu! Srdce sa mi šialene roztĺklo. Moja ruka vyletela hore ku perám a prsty začali pátrať po stopách, ktoré tam zanechal. Ty hlupaňa, čo ťa to pochytilo!? vynadala som si v duchu a zotrela slzu, ktorá si už kliesnila cestu po mojom rozpálenom líci.

Otec mi bol chvalabohu otočený chrbtom a tak si tú chvíľkovú slabosť nemohol všimnúť. Ešte by sa začal vypytovať a to som práve nepotrebovala. S pevným predsavzatím som sa rozhodla, že bude voči Edwardovi jedine fér, ak mu o tom poviem. Rýchlo som do seba hodila jeden trojuholník pizze a než sa podarilo otcovi zaviesť rozhovor, zmizla som na poschodí.

Vošla som do izby a poriadne za sebou zavrela. Nenamáhala som sa rozsvecovaním svetla, rovno som podišla k okennému parapetu a vytlačila drevený rám nahor. Potom som otvorila skriňu a vzala si odtiaľ župan. Doslova som vletela do kúpeľne, pustila sprchu a stúpla si do vane. Nechala som horúce kvapky stekať po mojom tele a cítila som, ako sa moje svaly postupne uvoľňujú. Chcela som čas čo najviac natiahnuť, ale keď už sa nedalo inak, vodu som zastavila a zabalila sa do županu. Mokré vlasy som si pár krát prečesala kefou a ešte ich dosušila uterákom. Zo zahmleného zrkadla som zotrela paru a zamračene sa na seba pozrela.  Z pohára na umývadle som vzala zubnú kefku a rýchlosťou blesku si vydrhla zuby. Keď už nebolo nič, čím by som sa v kúpeľni mohla zamestnať, tak som aj s dezinfekciou, leukoplastom a kúskom vaty, vstúpila zase do izby.

Od otvoreného okna povieval studený vzduch, až ma z neho striaslo ako osiku. Starostlivo som za sebou zavrela a zamkla dvere. A ešte než som stlačila vypínač osvetlenia, zatiahla som závesy.

„Nezavrieš radšej aj okno?" ozvalo sa z jedného kúta izby. Až som nadskočila od preľaknutia. Izbu zalialo žlté, teplé svetlo. Doprčíc, na Edwarda som celkom zabudla.

„Iba ak sa mi tým oknom chystáš utiecť," vyhŕkla som naňho bez rozmyslu. Ešte pár takých prekvapení a budem odolnejšia ako vojak pechoty!

Edward na moje slová reagoval tajomným úsmevom. Vzal mi z rúk veci na ošetrenie rany a posadil ma na posteľ.

„To nemusíš robiť," namietala som.

„Nemusím," potvrdil a ja som si vydýchla. „Nemusím, ale chcem!" dodal a ja som zalapala po dychu. Neviem či si niekedy zvyknem na to, ako omamujúco na mňa pôsobí jeho blízkosť.

Zranenú ruku mi ošetril v rekordne krátkom čase, no pritom si dával pozor, aby mi nespôsoboval bolesť. Nervózne som si hrýzla pery, lebo som skutočne nemala ani poňatia, ako mu mám povedať o tom bozku s Jakeom. Uvažovala som, že by bolo lepšie s tým počkať. Dnešný deň bol koniec koncov plný vypätia, načo to ešte zaklincovať niečím takým? Rozhodla som sa, že túto informáciu si zatiaľ nechám len pre seba.

Rozviazala som si opasok na župane a už som ho seba takmer zhodila, keď som sa zastavila v polovičke pohybu. Zahorela som ako fakľa a pozrela sa do Edwardových lačných očí.

„Ehm, kým sa preoblečiem, myslíš, že by si sa mohol otočiť?" požiadala som ho zachrípnutým hlasom.

Kým bol otočený, bleskovo som si natiahla môj nočný úbor a hupla pod perinu. Vytiahla som si ju až po oči a zahučala, že už sa môže otočiť. Obrátil sa ešte skôr, ako som dopovedala vetu. Zhasol svetlo, zavrel okno a ľahol si vedľa mňa. Pritiahol ma do svojho chladného objatia a zaželal mi dobrú noc. Pomalá, upokojujúca melódia, ktorú si začal pohmkávať, ma ukolísala až do ríše snov.

 

JACOB

Keď Bella buchla dverami a zmizla skôr, než som sa jej mohol poriadne ospravedlniť, mal som chuť do niečoho poriadne tresnúť. Tá moja prekliata impulzívna povaha! Zase som skôr konal ako premýšľal. Zlostne som udrel päsťou do otvorených dverí, ktoré za nič nemohli. Preklínal som moje vlkolačie gény tak, ako nikdy predtým. Oni mi totiž diktovali, koho mám milovať. Čo iné mi však ostávalo, než sa s tým zmieriť? Zobral by som Bellu vôbec niekedy na vedomie, ak by sa nestala TÁ vec s pripútaním? Bolela ma už len predstava, že by sa naše cesty mohli minúť a ja by som nebol súčasťou jej života. Raz a navždy musím prijať, že Bella ku patrí rovnako ako kyslík, ktorý potrebujem na dýchanie. Bez nej, by som nebol ani len polovičným človekom, bol by som nikto!

V noci som, prirodzene, na spánok nemohol ani pomyslieť. Stále sa mi pred očami mihali predstavy, v ktorých sa Bella nejako zraní a tá upírska rodinka si na nej pochutí. Ako som jej však mohol pomôcť, keď mi neverí ani slovo? Požiadal som teda Sama o výmenu hliadky. Bol som na rade až v pondelok, dnes hliadkovali Paul s Embrym. Od Paula som očakával reči, ale napokon sa na výmenu ponúkol on sám. Na rozlúsknutie záhady som nepotreboval žiadne extra dedukčné schopnosti, bola v tom samozrejme ženská.

Nočná zmena prebiehala podozrivo pokojne. Niežeby som čakal ďalšie blonďavé pijavice, ktoré by mohli prekročiť hranicu, ale mal som akýsi čudný pocit z Embryho. Nevyrýval, nedoberal si ma, iba celý čas mlčal, akoby bol dieťaťom, ktoré práve zistilo, že Santa Claus neexistuje. Pri jednom z mnohých okruhov ma pustil do svojej hlavy a odhalil mi záhadu svojho zvláštneho správania sa. Tá záhada mala čierne vlasy a volala sa Evelyn. Ľahko som vypozoroval, že nie je pripútaný, ale ani mu to dievča nebolo ľahostajné. Neblahé tušenie z budúceho sklamania, som si nechal pekne pre seba. Napokon, nemal som žiadne právo do toho zasahovať, veď, čo ak sa k nej predsa len pripúta? Človek, alebo vlkolak, nikdy nevie...

Aby som zahnal také a im podobné, nevhodné myšlienky, zúrivo som zavrčal, hrabol labou do zeme a odrazil sa ku skoku. Bežal som s vetrom opreteky a aspoň na malý okamih sa cítil voľný. Nadránom som ledva vládal prepletať labu cez labu, a tak sa mi nesmierne uľavilo, keď sa na hranici objavili Sam s Paulom a prišli nás vystriedať. Rýchlo som sa premenil naspäť do ľudskej podoby, aby som čím skôr mohol vypadnúť. Sam mi venoval vážny pohľad, ktorý som prešiel iba ironickým úškrnom a poprial im bezproblémový deň. Rozlúčil som sa aj s Embrym a pobral sa domov. Do postele som padol ako podťatý. Ani som sa nestihol prezliecť a už som spal hlbokým spánkom.

Môj spánok a moje sny sa napokon nedali nazvať ani hlbokými, ani pokojnými. Iba čo som sa prehadzoval, takže po troch hodinách márnych pokusov som to vzdal. Na smrť unavený som sa došuchtal až do prázdnej kuchyne a z odkazu od otca sa dozvedel, že išiel s Harrym na ryby. Oprel som sa zovretými päsťami o kuchynskú linku. Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchol a potom si do pohára napustil studenú vodu, ktorú som na jeden dúšok ju vypil.

Nemal som pokoja, ťahalo ma to smerom k Forks, ale vedel som, že nemôžem. Kým sa nestalo to, čo včera, mohol som sa tam objaviť prakticky kedykoľvek. Lenže ona ma teraz nechce vidieť a ja som sa jej rozhodne nemohol čudovať. Ako som mohol bojovať, keď proti mne stojí protivník s takými zbraňami? Navždy s ňou budem zviazaný nerozlučiteľným putom, vždy bude u mňa na prvom mieste a ja sa nikdy nevzdám. Budem na ňu dávať pozor, budem ju chrániť, aj keby to malo byť potajme. Vedel som, že tá blonďavá pijavica sa nevzdá. Rozhodla sa Bellu odstrániť z cesty a nebude mať pokoja, kým sa jej to nepodarí. Nebol som nijakým prekliatym čitateľom myšlienok, ale bol by som padnutý na hlavu, keby mi to nedošlo. Moje neblahé tušenie mi potvrdil aj Sam. Tanya si už síce dávala ohromný pozor, aby ani jeden jej vlas neprekročil hranicu, ale stále tu bola. Stále sme cítili jej pach, nemohli sme si ho zmýliť s ničím iným.

Zrazu zazvonil telefón. Vytrhlo ma to zo zamyslenia a zdvihol som slúchadlo. Bol to Seth Clearwater, ktorému som nedávno sľúbil pomoc pri opravovaní nejakého starého vraku. Dohodli sme sa, že sa zájdeme spolu pozrieť na jedno auto vrakovisko, vzdialené len pár míľ od rezervácie.

Strávili sme na ňom dobrú polovičku dňa, kým sme našli všetko potrebné. Odviezli sme to ku nim domov a uložili do skrine zo súčiastkami. Ešte sme sa dohodli, kedy sa do toho pustíme a rozlúčili sa. Keď som sa vrátil domov, dom som našiel prázdny, takže bolo jasné, že otec sa ešte nevrátil. Začal som byť nervózny, ako keby ma pochytilo nejaké zlé tušenie alebo niečo také. Zapol som televízor a uvelebil sa na gauči. Dianie ktoré sa odohrávalo na obrazovke, som nevnímal. Na každé zapraskanie som sa strhol a keď okolo siedmej večer opäť zazvonil telefón, letel som k nemu ako postrelený.

„Hurá, už som si myslela, že ste všetci umreli a nikto mi to nezodvihne!" ozval sa z druhej strany uštipačný hlas ešte skôr, ako som povedal Haló.

„Rachel, tiež ťa rád počujem," zastavil som príval slov, čo sa už- už hrnuli z druhej strany aparátu.

„To by som prosila..." smiala sa moja staršia sestra a hneď pokračovala: „Počuj, nemôžem volať dlho, len vám chcem oznámiť, že  tento týždeň mám posledné skúšky. Takže najneskôr v sobotu, alebo nedeľu by som mala prísť domov. Tak a teraz popusti uzdu a môžeš mi povedať ako veľmi sa tešíš, až ma uvidíš."

„Samozrejme, že sa teším. Keď si preč, nemá ma kto sekírovať," rýpal som do nej. Potom som však trochu zvážnel. „Hlavne otec bude rád. Chýbaš mu ty, aj Rebecca. A odkedy..." Tu som si musel hryznúť do jazyka, lebo som jej takmer prezradil vlkolačie tajomstvo. „To je jedno, poviem mu, že si volala. Vybral sa s Harrym na ryby a sama vieš, že keď sa do toho tí dvaja zažerú, zabudnú na čas. Síce sľuboval, že sa stavíme vo Forks na návštevu, ale poznáš ho. Ako raz nahodí udičku, zabudne na svet."

„Jasné, typický otec..." povzdychla si. „Takže hovoríš Forks? Však nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že k Swanovcom?" vyzvedala a v hlase jej zaznela dvojzmyselná narážka. Alebo som začal trpieť halucináciami?

Potom na druhej strane niečo zašramotilo a Rachel sa začala lúčiť. „Carol počkaj, už idem... " zavolala na spolubývajúcu. „Jake, počuj, musím letieť. V priebehu týždňa, ešte zavolám. Tak, ahoj!" rozlúčila sa a položila.

Takže onedlho sa tu objaví moja staršia sestra. Niežeby som sa netešil, ale to jej komandovanie mi rozhodne nechýbalo. No pristihol som sa pri tom, ako sa prihlúplo usmievam. Nevideli sme sa od toho môjho zbabelého úteku po prvej premene. Okrem toho Rachel počas roku domov nechodila. Áno, rozhodne mi chýbala, obe moje sestry mi chýbali. Keď príde na letné prázdniny, aspoň sa nebudem sústrediť sám na seba. Osobne som si občas liezol na nervy, príliš zahľadený do seba a svojich starostí. To teraz, ako som dúfal, skončí.

Harry priviezol otca chvíľu potom, ako som ukončil hovor. Nezdržal sa. Neušiel mi jeho zvláštny pohľad, akoby mi ním chcel niečo povedať. Žeby Seth? Nie je na premenu ešte príliš mladý?

„Jake, tak hádam vyrazíme. Čo povieš?" Prerušil tok mojich myšlienok otec a ja som najprv nevedel koľká bije. „K Swanovcom," dodal.

„Aha," prikývol som. „Samozrejme. Iba si vezmem bundu a môžeme ísť." V aute sme sedeli za chvíľu.

Počas cesty sme neprehovorili. Takmer mi padol kameň zo srdca, keď som uvidel príjazdovú cestu k ich domu. Začal som zase dúfať. Možnože už bude Bella doma a budeme sa môcť porozprávať. Za všetko sa jej ospravedlním. sľuboval som si.

Otvoril nám Charlie. Hneď som zistil, že ona sa domov ešte nevrátila. Bol som sklamaný. Ale čím viac som nad tým uvažoval, dochádzalo mi, že je to tak možno aj lepšie.

Zdržali sme sa asi hodinu. Charlie s otcom preberali veci, ktoré boli mimo môjho okruhu záujmov, kým ja som len sedel na gauči a prepínal programy. Zvláštne bolo, že som z Charlieho cítil istý nepokoj, ktorý ešte znásobil moje rozporuplné pocity. Takže keď sme odchádzali, takmer som si vydýchol.

Doma som bol ako na ihlách. Začal som niečo tušiť, niečo zlé. Striedavo som pozeral na otca, na hodiny a zase na otca. Jemu prirodzene neušlo, že som ako tiger v klietke. Keď som propriňom zase prechádzal, zastavil ma.

„Bež!" prikázal mi.

Bol som prekvapený, ale na nič som nečakal. Vyšiel som pred dom, ale nevošiel som ani do garáže, ani som nenasadol do auta. Zmizol som v lese medzi hustým porastom a za okamih už som po štyroch upaľoval tam, kam ma to najviac ťahalo. Aj keby to mala byť posledná vec čo urobím, budem na ňu dávať pozor, aby sa jej nič nestalo. Kým som dobehol až do lesíka za ich domom, stále dookola som si nadával do hlupákov. Potom som si uvedomil, že som ju  jednoducho pobozkať musel, skôr či neskôr by sa to aj tak stalo. Bella to chcela tiež, jej odpoveď včera večer nemohla byť jasnejšia. Keby nebola v područí toho... toho... Draculu s jeho hypnotickými schopnosťami, tak sme na dobrej ceste.

Schoval som sa za stromami tak, aby ma nebolo vidieť, ale aby som zároveň videl na dom. Takže len čo niekto príde, odíde, zakričí, všetko budem počuť a budem môcť včas zasiahnuť. Sam z toho nebude nadšený. Ba čo viac, pravdepodobne bude zúriť a možno ma aj zožerie zaživa. Sám však veľmi dobre vie, že je nemožné brániť sa pudom, ktoré ma ženú za objektom vlastného pripútania. Toto puto, je silnejšie ako čokoľvek iné, a zo všetkých vecí stojí medzi vlkolakmi na prvom mieste.

V obývačke sa svietilo, takže Charlie musí byť stále doma. Ľahol som si na zem a hlavu si položil na predné laby. Stále sa mi videlo trošku smiešne uvažovať o sebe ako o zvierati, ale už to nebolo také hrozné ako na začiatku. Na chvíľu som zaváhal, či sa nepremeniť naspäť do ľudskej podoby, ale zavrhol som to ako zbytočné.

Nečakal som dlho. Kdesi od príjazdovej cesty sa ozvalo škrípanie pneumatík a ucítil som dobre známy pach, z ktorého sa mi dvíhal žalúdok. Potlačil som vrčanie, ktoré sa mi dralo z hrude, ale zlostné hrabnutie do pôdy, som si odpustiť nedokázal. A ešte som cítil niečo iné. Čosi, z čoho sa mi zvýšil tep. Krv! On ju... ona sa... Nie, to nie! Ten kus žuly bude trpieť! Urobím z neho kopu štrku a vysypem ním príjazdovú cestičku. Nič na svete, ani alfov zákaz, by mi nezabránilo urobiť, čo som si zaumienil, keby som nezačul hlasné a pravidelné údery srdca. Žiadne bolestné kŕče a zmietanie tela v agónii. Keby som uvažoval rozumne, hneď by mi došlo, že keby bola v procese premeny, určite by ju nebral naspäť domov. Jacob Black, keby sprostota kvitla, tak si obrastený ako jabloň na jar! vynadal som si.

Tušil som, že ten ciciak o mne vie. Došlo mi, že si musel prečítať moje myšlienky, ktoré sa celý deň netočili okolo ničoho iného, než okolo bozku, ktorý som dal Belle. Poslal som mu teda ešte jednu myšlienku a to tú, ktorú som si predstavoval zakaždým, keď som vedel, že je s ňou. Predstava ako ho trhám na kusy...

Nemohol som však riskovať, že sa do seba opäť pustíme a ešte k tomu na území Cullenovcov. Už aj tak som tam nemal čo robiť. Aj keď nerád, musel som sa premeniť. Behom chvíľky bol zo mňa zase človek. Natiahol som si kraťasy, ktoré som mal uviazané okolo členka, oprel som sa o strom a čakal.

Netrvalo mu to veľmi dlho. Len čo som začul buchnutie vchodových dverí, behom sekundy bol pri mne a zvieral moje hrdlo svojou paprčou.

„Ty prašivý, smradľavý pes!" kričal a pritom ma stále držal pod krkom. „Nebudem to viackrát opakovať, počuješ!? Ešte raz na ňu tými svojimi špinavými zablšenými hnátmi siahneš a budem prvý v poradí, kto ti ich s radosťou doláme! Rozumel si?!"

Strčil som do neho a jeho zovretie povolilo. Musel som pozbierať všetky zvyšné sily, aby som sa nepremenil a okamžite ho neroztrhal.

„A teraz počúvaj ty mňa, ty žijúca mŕtvola!" zavrčal som chladne. „Nechaj Bellu na pokoji a práš za tou druhou pijavicou, ktorá sa ju kvôli tebe snaží zabiť! Viem veľmi dobre, že vodíš Bellu za nos. Cítil som z tej bakelitovej baleríny tvoj smrad rovnako, ako keby si tam bol s ňou."

Celé telo sa mi triaslo, ale musel som sa stále ovládať. Nemohol som riskovať možný príchod Charlieho, alebo kohokoľvek iného.

„Teba do toho nič nie je, ty úbožiak! Vybrala si mňa, tak už sa s tým konečne zmier!" posmieval sa mi.

Nič mi do toho nie je? Pripútal som sa k nej, je to moja spriaznená duša, až kým... miesilo sa mi v hlave, kým mi tok myšlienok neprerušil on.

„No samozrejme, nesmieme zabúdať na tie vaše vlkolačie nezmysly!" hovoril uštipačne. „Bella je moja a navždy bude!"

„Hrabať sa v mojej hlave, to by sa ti prirodzene páčilo, čo? Myslíš, že ona ku mne nič necíti? Tak pozeraj!" vyzval som ho.

Keď videl, ako mi Bella opätovala bozk, zlostne zavrčal. Chystal sa na mňa opäť zaútočiť. Mne sa však podarilo jeho ruky odraziť a uštedriť mu takú ranu, až medzi stromami vyryl brázdu.

„Ten tvoj smrad, ktorým ju balamutíš, jej pletie hlavu," skonštatoval som niečo o čom sme obaja veľmi dobre vedeli. „Uvidíme, koho si nakoniec vyberie."

Pozviechal sa až príliš rýchlo a už zase stál naproti mne. Zvieral som ruky v päsť a zhlboka som dýchal, pričom sme si nenávistne hľadeli do očí. Moja chuť, roztrhať ho na kusy, sa ešte viac znásobila.

„Je mi jedno čo hovoríš, Bella je moja! Naposledy ťa varujem, ešte raz na ňu siahneš, ty smradľavý bastard a zabijem ťa! Ona si vybrala mňa, pijavicu, ako to ty hovoríš a tak sa s tým zmier! Až bude jednou z nás, bude tvojím nepriateľom a ty jej budeš ukradnutý!" vysmieval sa mi do tváre.

On chce premeniť Bellu na tvora bez duše? Tak to teda nie!

„Len raz, jediný raz, porušíš dohodu a ja teba, aj tú tvoju Adamsovu rodinu, roztrhám na kusy!" varoval som ho. „Skrivíš jej jediný vlások na hlave a po tvojej zombie famílii, nezostane ani popol, o to sa postarám!"

Cítil som, že moje telo musí každým okamihom explodovať. Ak nezmiznem. Snažil som sa teda ovládať, ako sa len dalo.

„Myslíš, že sa teba, alebo tých šteniat z La Push bojím?" spýtal výsmešne. „Si na omyle."

„A ja ťa ešte raz a naposledy upozorňujem, že ak sa jej niečo stane, odnesieš to!" varoval som ho.

„Skús to!" vyzval ma a zmizol v lese. Počul som ako sa prehupol cez okno na Bellinej izbe.

Už som to dlhšie nemohol vydržať, musel som sa premeniť. Musel som nechať toho vlka v sebe vyjsť von. Vbehol som hlbšie medzi stromy a premenil sa. Zaklonil som hlavu a aby som zo seba dostal aspoň trošku tej zlosti, zhlboka som zavyl.

Vyslal som pijavici ešte poslednú varovnú myšlienku, položil si hlavu na predné laby a nastražil som uši. Musím byť trpezlivý. Môj čas jedného dňa príde, ja sa toho Draculy zbavím raz a navždy a Bella bude konečne v bezpečí.

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

11)  Empress (07.07.2013 19:47)

Jeziiis, teraz som cervena az niekde, take slova chvaly som necakala, dakujem velmi pekne

SestraTwilly

10)  SestraTwilly (07.07.2013 19:08)

Empress,na to,že je to prvotina,klobúk dolu
Dnes sme o tebe hovorili so segrou,že z teba "vyrastá"
jedna dobrá a kvalitná spisovateľka. Máš svoj osobitý
štýl,dobré nápady. To vidno už v tvojich jednorazovkách.
Len tak pokračuj a píš ďalej.
A ja pokračujem v čítaní.

Empress

9)  Empress (07.07.2013 18:58)

Dakujem

SestraTwilly

8)  SestraTwilly (07.07.2013 18:55)

Zamotávaš to viac a viac .Ale to je
dobre,aspoň nás čitateľov držíš pekne v napätí. Pekná kap. Páčilo sa mi to dramatické stretnutie
J.a E.

Empress

7)  Empress (21.12.2012 18:11)

Martička moja, ani nevieš ako veľmi ma potešilo, môcť si prečítať tvoje slová. Niečo také určite poteší každého autora a ja ti za to ozaj ďakujem!
Nuž a teraz k deju Jacob vs. Edouš... Oni dvaja sa majú radi asi tak, ako koza nôž, takže priateľské objatia neprichádzajú do úvahy

6)  Marticka (21.12.2012 17:27)

Jacob Black, keby sprostota kvitla, tak si obrastený ako jabloň na jar! dalšia super veta* už som to aj tušila, že príde znova nejaka ta trma vrma-Jacob vs. Edward Anka a teraz niečo k tvojej osobe . toto dielo v rukách Anky, ma normálne donutilo čítat, naposledy som čítala tak v škole Takže Anka

Empress

5)  Empress (26.11.2012 14:00)

Ďakujem Evička moja
Keď už sa premeníš, tresni, alebo začaruj ho prosím ťa aj za mňa
Na ďalšej kapitole sa už usilovne pracuje, tak si hádam „múzák" neodskočí do krčmy na drink a pomôže mi tvoriť

4)  Evita (26.11.2012 13:48)

Ako vzdy super kapitola;-);-);-);-) Pocuvaj to uz sa aj ja premenim na vlcicu aby som mohla Edusa po hlave alebo po niecom inom;-);-);-)Alebo mi mozno budu stacit moje bosoracke sily!;-) Chudak Jake! Ani sa nemoze riadne pobit s tym tukom!Vraj ....keby sprostota kvitla....A Bella potrebuje vypit lektvar pravdy alebo co aby uz Edus ju nehypnotizoval tak...V dalsej kapitole dufam Tanya nieco podnikne aby bolo nejake vzruso a nejaka poriadna bitka;-);-);-)

maryblack

3)  maryblack (25.11.2012 11:08)

Jj naklonovat

Empress

2)  Empress (25.11.2012 11:05)

Zlato, ďakujem ti za komentár i za pomoc ;)
Tiež by som tohto Edu najradšej majzla, ale budeme to s ním musieť ešte nejaký čas vydržať. :p A s „hypnotizovanou" Bellou tiež. A ver, že ani poriadna nádcha nepomôže, až kým... to si, ale nechám zatiaľ pre seba
Mali by sme nechať Jakea naklonovať, čo povieš? Možno nás Bosorka a Kamikadze naučia kúzlo „klonisimo" a bude nám hej. :) Vlk ( v tomto prípade MY) bude sýty a aj Jacob ostane celý

maryblack

1)  maryblack (25.11.2012 10:42)

No co dodat.... Kapitola je super a ten konec Ten Edward je ale.... práskla bych ho po té jeho samolibé palici jo takhle a teď už jsem klidná:D To když Chaarlie oznámil Belle, že u nich byl Jacob s Billym a její reakce je to koza pitomá copak nepozná, že ten Edwardův smrad jí oblbuje a že když je sama a má čistou hlavu a není tím jeho smradem sfetovaná, tak má v hlavě Jacoba a srdce ji děla salta? Taky by potřebovala prasknout po palici, aby se vzpamatovala Hele víš co by mě zajímalo? Co by se stalo kdyby dostala Bella rýmu a necítila by tak ten Edův omamnej puch :D Možná by Eda ostrouhal a jí by došlo, že to co ji k němu přítahuje je jen ten puch. Co ty na to? No uvažuj o tom nevšímej si mě, nemoc mi zatemnila mozek těším se na další kapitolu, takže piš jinak Jacoba sbalím já, jestli ta Bella nedostane rozum Bylo to S U P E R

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse