Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Čo všetko sa musí stať, aby sa v Edwardovi pohlo svedomie?

15. kapitola - Baseball

 

BELLA

Kým sme došli až na veľkú čistinku, kde sme zvykli hrávať, podarilo sa mi niekoľkokrát  zakopnúť. Z hustého lesa, sme sa zrazu ocitli na veľkom priestranstve, kde nerástlo nič iné než tráva. Tá lúka sa pred nami zjavila doslova z ničoho nič. Okolo nás presvišťal vietor, z ktorého sa vykľula Alice, len čo vedľa nás zastavila.

„Už je najvyšší čas," výskala nadšene a objala ma, ako keby sme sa nevideli dva mesiace. „Som rada, že máš na sebe to oblečenie, ktoré som ti nechala doma, veľmi ti pristane Bella!" rapotala ďalej. „To tvoje, čo si si priniesla, skutočne nebolo vhodné na dnešné poobedie.“

Líca mi po jej slovách sfarbil rumenec. Nervózne som sa pomrvila v Edwardovom objatí a sotva počuteľne jej poďakovala. Na opačnom konci som zbadala obrysy niekoľkých postáv, ale na tú diaľku ich nebolo možné rozoznať. Nie tak pre Edwarda a Alice. Videla som, že hýbu perami, ale nevyšiel z nich ani hlások. Napokon sa na mňa otočili a pokynuli hlavami. Nič som nechápala.

„Poď zlato, už nás čakajú," otočil sa na mňa Edward.

Alice stále nadšene poskakovala okolo. Zrejme sa musela veľmi premáhať, aby nenasadila svoje zvyčajné tempo, ale prispôsobila sa môjmu normálnemu kroku. Bola som jej za to vďačná. Nenapadlo mi pre ňu lepšie prirovnanie než to, že vyzerá ako čertík zo škatuľky. Napokon tak trochu ako čert, teda čertica, vyzerala. Došli sme až ku zvyšku Cullenovcov, kde sa rýchlo rozdelili úlohy a všetci zaujali dohodnuté posty. Ja som ostala s Esmé stáť na mieste a s nesmiernym záujmom sledovala šmuhy, mihajúce sa bleskovou rýchlosťou okolo nás.

Zatiahnuté nebo a občasné rany, ktoré pretínali ponurý deň, sprevádzali prvé odpaly. Hneď som pochopila, prečo musia hrať v takomto nečase. Esmé mi neustále niečo pošepkávala, čím sa mi pokúšala vysvetľovať ich pravidlá hry. Bola som z nich zmätená, no v jej prítomnosti som sa cítila veľmi dobre, takže mi to ani nevadilo. Vyžarovalo z nej také kúzlo materskosti, že som na ňu musela neustále dívať. Spomenula som si pri nej na René, ktorá mi už hrozne chýbala. Prekrížila som si ruky na hrudi a pokúšala sa sledovať dianie na ihrisku.

„Emmett, to bol out!" vykríkla zrazu Esmé. Šibrinkovala okolo seba rukami v rozčúlenom geste, lebo oslovený upír na ňu nereagoval. „Bella, aspoň vidíš, že aj my môžeme občas ohluchnúť," smiala sa a ostatným naznačila timeout.

Emmett pribehol celý vyškerený a pritom mu vôbec nevadilo, že Rosalie na neho zazerá. Posunul si šiltovku, šiltom dozadu a sprisahanecky na mňa žmurkol.

„Tak čo, Bella, ešte stále sa nebojíš?“

„Ani trošku,“ odpálila som mu odpoveď a rozosmiala sa.

„Samozrejme, však prečo by sa mala,“ šomrala Rose pod nosom a ovinula svoje božské telo okolo Emmetta. Tvárila som sa že nepočujem. Zdalo sa, že ani nikto iný na jej poznámku nechcel reagovať.

Alice pritancovala až ku mne, ťahajúc za sebou Jaspera. „Prepáč, je to nevychovanec. Musí sa predvádzať aj pred návštevou,“ rapotala a ukazovala pritom na vinníka.

„No dovoľ!“ ohradil sa Emmett, ale veselosť z neho nezmizla, práve naopak. „Ja to myslím dobre a Bella ma určite chápe,“ povedal naoko vážne. So smiechom som prikývla.

Po krátkej pauze a dohodnutí ďalšej taktiky zase všetci zaujali pozície a pokračovali v hre. Ja, aj napriek tomu, že som baseball nikdy nemala rada, som musela uznať, že ma ich hra baví. Povzbudzovala som ako sa len dalo, až som sama seba nepoznávala. Cítila som sa skvelo a uvoľnene, ani som nedúfala, že dnes niečo také bude možné. Ale jednoduché pravidlá, čo sa mi pokúšala vštiepiť Esmé, šli mimo mňa.

Bolo stále vidno, no začalo máličko mrholiť. Rozhodli sa ešte dokončiť poslednú hru a potom sa pobrať domov. Nemusela som hádať dvakrát, vedela som, že tak rozhodli kvôli mne. Pocítila som malý osteň viny, že pre moju krehkosť ukončujú predčasne niečo, čo majú tak radi. Protestovala som, no umlčali ma ráznym rozhodnutím, ktoré som nemala šancu zvrátiť. Tak som teda naďalej stála na svojej pozícii vedľa Esmé a objímala sa rukami, keďže mi vtieravý chlad, pomaly zaliezal až pod kožu. Verila som, že si to nikto nevšimol, bola som ale na omyle. Esmé ma pozorovala starostlivými očami a bola by ma veru aj objala, ale vzápätí sa zháčila. Moja triaška by sa s tým len zhoršila. Už už dvíhala ruku a otvárala pery, aby všetkých zvolala na odchod. Vtedy som zbadala, ako Alice zmrzla uprostred pohybu a vydesene sa pozrela smerom ku mne. Videla som jej doširoka otvorené oči aj na tú diaľku, na čo som ani nemusela mať prenikavý zrak upíra. Edward bol behom sekundy pri mne a vydesene ma objímal. Následkom toho sa do mňa zahryzla ešte silnejšia triaška. Nikto nič nehovoril, len nepatrne pohybovali perami.

„Povie mi prosím niekto čo sa deje?" spýtala som sa, keď už som nemohla vydržať to mlčanie. Aj keď oni vlastne ticho neboli. Všimla som si, ako opakovane hýbu perami, z ktorých však nevyšlo ani hlásky. Voči mne to bolo trochu neférové, ale nemohla som sa veľmi čudovať. Toľko rokov žili spoločne, bez nutnosti ohliadať sa na potreby niekoho ako ja. Jednoducho neboli zvyknutí.

„Bella, musíme sa vrátiť!" povedal mi Edward. V hlase sa mu odrážala starosť a obava. „Prichádza nečakaná návšteva. Nebolo by dobré, aby ťa s nami videla," dodal posmutneným hlasom.

„Ja som vám to hovorila, vedela som to!" nadávala Rosalie. „Ty si ju prosto musel ťahať medzi nás!" pokračovala mrazivým tónom v hlase.

„Rose, už by hádam stačilo!" zastavil ju Carlisle. Potom sa otočil na Edwarda. „Ty teraz zoberieš Bellu naspäť do Forks! Žiadne zastávky, či zdržovanie..."

„Carlisle, je mi jasné, že je nutné rýchlo odísť..." odpovedal a potom sa otočil na mňa. „Bella, je mi ľúto, že sa náš deň skončil takto," povedal ľútostivo.

Hlasno som si povzdychla, obdarovala pohľadom všetkých prítomných a bez výnimky poďakovala každému z nich. Vykročila som vpred a chystala sa prijať načiahnutú Edwardovu ruku. No len čo som urobila krok vpred, aby som sa chytila Edwardovej pravice, pošmykla som sa na mokrej tráve. A ešte než ma stihol ktokoľvek zachytiť, porúčala som sa k zemi. Dopadla som na bok a rukou mi prešla taká bolesť, ktorá ma donútila nahlas vykríknuť. Vykliesnila som ju spod seba a vďaka bolesti len hmlisto vnímala, že mi predlaktie zdobí veľký krvavý škrabanec...

 

EDWARD

Mohol som si gratulovať. Bella mi hltala celú vymyslenú rozprávočku o Tanyi, aj s navijakom. Ešte som teda nevyšiel úplne z cviku, môj dar nestratil na intenzite, radoval som sa. Emmettove poznámky a Rosaliine zazeranie som znášal, akoby sa nič nedialo. Trápila ma jedine Alice. Od toho jedného rozhovoru mi nič nevyčítala, iba na mňa stále tak smutne pozerala. Vždy som zbabelo uhýbal pohľadom, lebo jej nemá výčitka bola horšia, ako šľahnutie bičom. Nikdy som kvôli podobným veciam nemal výčitky, ani som s nimi neplánoval začínať. Ale raz na mňa pozrela takým spôsobom, až sa mi zdalo, že mi chrbte behá mráz. Určite mala o mne nejakú víziu! No ešte než som jej ju stihol vytiahnuť z hlavy, začala si v duchu vymenovávať všetky  nadávky v španielčine pod písmenom „p", na ktoré si len spomenula. A zásadne odmietla reagovať na moje otázky. Len ma prosila, aby som napísal Belle, nech si vezme veci na baseball. Hodil som teda zbytočné chmúry za hlavu a začal sa tešiť. Najprv som neveril, že Bella bude súhlasiť. Vždy sa pri slovách beh, šport a podobne, roztriasla ako osika. Takže som jej iba zbabelo cez smsku oznámil, aby si vzala niečo na prezlečenie.

Noc predtým, ako sa malo uskutočniť zoznámenie mojej rodiny s Bellou, mi zase volala Tanya a chcela prísť. Nemal som na ňu ani najmenšiu chuť, navyše už začínala byť pekne otravná. A ja som z duše nenávidel, keď nejaká ženská za mnou doliezala a vynucovala si moju pozornosť kňučaním. Odpálkoval som ju s tým, že jej zavolám, ale najbližšiu dobu sa vidieť nemôžeme.

Okrem toho som bol celý zúrivý, lebo som vedel, že Bella je s tým psom. Nikdy ma tak neštvala tá nezmyselná zmluva medzi nami a tými červenokožcami, ako práve teraz. Videl som Blackovi do hlavy, presne som vedel, čo sa mu v nej premieľa. Neveril som mu a on svoj boj o ňu nevzdá, kým ho sama nepošle do pekla.

V nedeľu som sa skoro ráno vybral na lov. Trošku si prečistiť hlavu a utriediť myšlienky. Preto som odmietol Emmettov a Jasperov návrh, že pôjdu so mnou. Potreboval som byť sám. Vrátil som sa za dve hodiny. Bol som o krv z dvoch srniek ťažší, ale ani o milimeter bližšie k spokojnosti. Áno, blížil som sa pomaly k môjmu cieľu, keď dosiahnem čo chcem. Bella bola skutočne v mojej prítomnosti tvárna a poddajná, takže nepotrvá dlho a dostanem ju aj do postele. Tak prečo, dočerta, sa cítim tak, ako sa cítim!

O jedenástej som už prichádzal pred dom Swanovcov a než som zaparkoval, počúval som chvíľu, čo sa deje vo vnútri. Musel som sa smiať výmene názorov medzi Bellou a jej otcom. Vedel som, že ma nemá rád a nadŕža tomu psovi. Potom musela začuť moje prichádzajúce auto, lebo jej srdce zrýchlilo obrátky. Po vlažnom privítaní z Charlieho strany, som chytil Bellu a sľúbil mu, že ju do večera v poriadku vrátim.

Nasadli sme do auta a zanedlho už parkovali pred vilou. Uveličenú Bellu som voviedol dnu a nasmeroval ju do kuchyne, kde ako som vedel, už čakala celá rodina. Dalo by sa povedať, že zoznamovanie prebehlo celkom hladko, až na Rosalie, samozrejme. Ale ostatní boli nadšení. Alice sa chovala ako odtrhnutá z reťaze, nemohla uveriť tomu, že sa k nej už môže oficiálne hlásiť. Malo mi to byť vlastne jedno, či ju budú, alebo nebudú mať radi, keď mi išlo len o jedno. Zistil som však, že mi akosi záleží na tom, aby si rozumeli.

Kým Esmé dovárala obed, povodil som Bellu po dome a na záver si nechal moju izbu. Keď sa čudovala prečo v nej nemám posteľ musel som sa pousmiať. Zhlboka som nasal jej vôňu, čo iba donútilo jed v mojom tele prúdiť rýchlejšie. Avšak na počudovanie som vôbec nemal chuť na ňu skočiť a vysať ju. Namiesto toho som začal svojimi perami skúmať jej horúcu, dráždivú pokožku od jamky pod krkom, až k jej ústam. Nebyť toho, že bol dom plný zaostrených upírskych uší, asi by som nepozbieral dosť sily prestať s tým.

Po návrate do kuchyne som musel čeliť myšlienkam všetkých ostatných, ktorí určite počuli, čo sa odohralo v izbe. Vadilo mi to a to bola ďalšia z vecí, ktorú som nechápal. Keď sa ku mne naposledy vkradla Tanya, bolo mi úprimne jedno či nás počujú hoci aj na Aljaške. Tak prečo mi nemohlo byť jedno aj toto?

Kým Bella jedla, všetci ostatní, okrem mňa, sa pobrali na lúku, aby pripravili ihrisko na zápas. Nepotrvá dlho a začne hromobitie. Nemohol som sa dočkať, ako vrátim Emmettovi porážku z minula a hlavne ma zaujímalo, ako na hru zareaguje ona. Vedel som, že ju šport nezaujíma, ale dúfal som, že náš baseball sa jej predsa len bude páčiť.

Keď konečne odsunula prázdny tanier, zaviedol som ju naspäť do mojej izby, kde pre ňu Alice nechala oblečenie. Nenechala si vyhovoriť, že tieto kúsky budú lepšie, než tie, ktoré si doniesla Bella. Samozrejme bola prekvapená a asi trochu zahanbená, no viac menej bez rečí, súhlasila. Natiahla si veci na seba a ja som pri pohľade na ňu skoro stratil dych, samozrejme keby niečo také, bolo v mojom prípade možné.

Miesto môjho volva, sme si sadli do džípu a keď sa Bella pripútala, poriadne som dupol na plyn. Nešli sme až tak ďaleko. Musel som však zastaviť uprostred lesa a ďalej sme šli peši. Potom sa pred nami zjavila, mne dobre známa lúka, kde už ostatní Cullenovci stihli všetko pripraviť. Hneď prifičala Alice a spoločne s nami došla k ostatným. Potom sa rozdelili posty a Bella ostala spolu s Esmé, aby sledovali dodržiavanie pravidiel.

S prvými bleskami zazneli aj prvé odpaly. Do hry som sa celkom vžil a iba občas moje sústredenie narušil pohľad, na dlhú gaštanovú hrivu. Všetci sme si užívali zatiahnutej oblohy. Napokon, nestávalo sa až tak často, aby sme sa mohli takto vybúriť bez toho, aby to niekde nevzbudilo pozornosť.

Celé poobedie vychádzalo. Počasie bolo stále priaznivo naklonené našej hre, takže sme odpaľovali, chytali a behali ako o dušu. Bella sem tam zmenila svoju pozíciu na poste rozhodcu a moje nastražené uši zachytili všetko o čom sa s Esmé bavili. Správala sa nenútene, ako keby bola na normálnom baseballovom zápase, v ktorom sa neodohráva nič zvláštne.

Ako sa zvečerievalo, začali z oblohy padať drobné, otravné kvapky. Teda, ja osobne by som si ich nevšímal, ale opäť som musel myslieť na Bellu. Predstavil som si, ako ju ukladám do postele, prikrývam perinou a objímam ju, v snahe zahriať ju. A moje predstavy vôbec nenarušila skutočnosť, že s mojou telesnou teplotou by skôr zmrzla. Vidina, ako sa túlim k jej nahému telu, ma vzrušila tak, že som ju musel potlačiť zlostným zavrčaním.

Tento znechutený zvuk vzápätí nahradil iný. Alice ma totiž pustila do svojej hlavy, kde jej prebehla vízia, blížiacej sa blonďavej návštevníčky. Do prdele! Ona je tá prísavka horšia ako mor. Alebo je taká hlúpa, že by ju nezastavila ani garda z Voltery. V momente som stál vedľa Belly. Snažil som sa ju schovať v mojom objatí tak, aby sa jej pach neroznášal, tam kam nemá. Bola vystrašená, samozrejme, že si nevedela vysvetliť, čo sa deje.

Začal som ju súriť, aby sme sa pohli k okamžitému odchodu. Rose nadávala, ale Carlisle ju schladil. Ja som sa pokúšal upokojiť Bellu, ale už sa nenašiel nikto, kto by upokojil mňa. Načiahla sa za mojou natiahnutou rukou a vtedy sa pošmykla. Nič mimoriadne a u nej bežné, keby nebola spadla a nezranila si ruku.

Nozdry sa mi začali prudko chvieť, oči som privrel a zaťal päste. Ach, tá sladká, omamná vôňa! Jed sa mi okamžite začal hrnúť do hlavy, divoko pulzoval v mojich žilách a úplne mi zatemnil mozog. Mysli Edward, mysli! prikazoval som si. Bolo takmer nemožné, odpútať sa od niečoho tak... demotivujúceho. Celé roky driny a odriekania vyšli takmer nazmar. Musel som zadržať dych, odvrátiť na chvíľu hlavu a potom to bolo omnoho lepšie. Nie tak u Jaspera...

„Okamžite ju odveď Edward!" prikazoval Carlisle.

Videl som, že ak tak okamžite neurobím, bude zle. Nielenže sa blíži nevítaný hosť, ešte sa to muselo skomplikovať Belliným zranením. Nemal som na výber. Čo najopatrnejšie som zdvihol Bellu do náručia a začal utekať. V hlave mi celý čas dunelo, ako keby ma chytala migréna.

Ty idiot! Nevieš rozlíšiť inštinkt lovca od bolesti hlavy? Ak sa jej niečo stane, budeš zato môcť ty a nikto iný! mlelo sa mi v hlave stále dokola. Bella sa držala a celý čas ani nezasyčala od bolesti. Aj keď som vedel, že ju to bolí, ani raz sa neposťažovala. Sledoval som ju s obdivom. Bola silnejšia, ako by sa na prvý pohľad zdalo, a keď som si to uvedomil, niečo pohlo mojim kamenným srdcom.

Podobné nezmyselné pocity som rýchlo pochoval vo svojej duši, ak som vôbec nejakú mal. Boli sme už pri aute, tak som sa chtiac - nechtiac, vrátil do prítomnosti.

„Už ma môžeš pustiť Edward, nohy mi slúžia, neboj sa!" žiadala ma.

„Uh... ehm... no samozrejme, prepáč, zlato!" vykoktal som zo seba a takmer som si musel odkašľať, akoby mi zabehla slina. Postavil som ju na zem, kľúčom otvoril centrál na aute a pomohol jej nasadnúť. Ja sám som sa usadil na miesto vodiča a chcel zabuchnúť dvere, aby sme mohli čo najrýchlejšie zmiznúť. Zrazu kdesi v diaľke medzi stromami zasvietila záplava svetlých vlasov a ja som ustrnul v polovičke pohybu.

 

TANYA

Úbohé, úbohé ľudské stvorenie! Jeden by nad ňou skoro zaplakal. Skoro... Vábila odo mňa preč niekoho, kto mi patril. A preto dostane iba to, čo si zaslúži.

Bola som taká šťastná, ako nikdy počas mojej existencie. Zavolal mi, chcel ma, potreboval byť so mnou. Ostatným členom mojej Denalijskej rodiny sa veľmi nepáčilo, že som ním, ako oni tvrdili, posadnutá. Napokon, čo môžu o tom vedieť? Kate má Garretta, Carmen má Eleazara a Irina toľko milencov, že by ich ani spočítať nevedela. A oni mi chcú kázať? Veď keby ma Edward nemiloval, nechcel by so mnou tráviť toľko času, no nie?

Ale musím urobiť raz a navždy koniec, jeho stykom s tou... ani na meno som jej nemohla prísť. Čo na nej vidí? Vyzerá akoby bola už jednou nohou v hrobe, taká je vychudnutá. Už som ju mala skoro na dosah, takmer sa mi podarilo zbaviť sa jej, keby sa mi do cesty nepriplietli tie smradľavé psiská.

Bola som rozhodnutá počkať na ďalšiu príležitosť a zdalo sa, že dnešný deň je tým pravým. Od rána som sledovala jej dom. Najradšej by som vyskočila na okenný rám jej izby hneď a skončila to. Musela som však pamätať na nepísané pravidlo našej ríše: „Hlavne nenápadne!". Takže jej zmiznutie musí vyzerať ako nehoda...

Rozhodnutie som musela urobiť na poslednú chvíľu, aby náhodou Alice vo svojich víziách nezachytila môj zámer. Vedela som, že budú na čistinke, cítila som vo vzduchu blížiacu sa búrku a to vždy chodili hrať baseball. Musela som však vydržať až do večera, kým nastala tá pravá chvíľa.

Začalo mrholiť, takže som vedela, že ju za chvíľu odvezie domov. Vtedy som sa rozhodla. Pridala som do kroku. Čím bližšie som bola, tým som jej pach cítila zreteľnejšie. Vtom ma zarazila vôňa niečoho iného, niečoho, čoho som sa vzdala dobrovoľne už pred rokmi. Vedela som, že ak podľahnem, budem sa musieť vzdať mojej rodiny. Myšlienka, že by som ich tým mohla stratiť, ma zastavila. Zatiaľ.

Veď ja sa dočkám. Ako náhle od nej Edward odíde, tak potom si s ňou vyrovnám účty. Budem musieť iba dávať pozor na svoje rozhodnutia a myšlienky. Potom, keď mi už nebude stáť v ceste, bude Edward môj!


ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

8)  Empress (07.07.2013 18:38)

:D

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (07.07.2013 18:23)

Tanya mrcha jedna hnusná,odporná,zlomyseľná.
No a v Edwardovi sa svedomie ozvalo,tiež hnusák
jeden
Chudera Bella...idem čítať ďalej,ale to pekne zamotávaš Empress.

Empress

6)  Empress (21.12.2012 13:52)

Opäť ďakujem
Každý jeden komentár ma nesmierne teší a núti písať nové a nové riadky.

5)  Marticka (21.12.2012 13:37)

Do prdele! Ona je tá prísavka horšia ako mor jeeeeeda, už to je neuveritelne napíííínavé .Škoda, že tie kapitoly su krááátke,kecááám .Ako to napísala Evka, čítam, čítam a koniec kap. Je to správne, že sa v Edíkovi pohlo niečo v jeho myšlienkach.Teraz som zvedavá, čo vysrstí Tanya, hned by som jej jednu

Empress

4)  Empress (31.10.2012 15:27)

Ďakujem Evička
Ďalšia kapitola bude dúfam čím skôr, už ju mám aj rozpísanú :)

3)  Evita (31.10.2012 14:57)

Gagagaga!!!!!!Citam ako o dusu a zrazu je koniec kapitoly!!!!Jak to?!?!Chichi!!!Uz aby bola dalsia!!!Velmi super si opisala veci z Edwardovho pohladu!!Len tak dalej!!!

Empress

2)  Empress (31.10.2012 12:57)

Zlatíííí ďakujem Som veľmi rada, že sa ti kapitolka páčila aj keď sa v nej náš vĺčik vôbec neobjavil
Čo dodať k Edoušovi možnože ho už hryzie svedomie, ale tak nejako nenápadne, že než ho doženie, on mu utečie

Ver či nie, tak už na tej pedeli sedím a poctivo drvím chudiatko klávesnicu. Takže to kladivo láskavo odlož, inak nič nebude :D :D

maryblack

1)  maryblack (31.10.2012 08:32)

Zlato, super kapitolka!! Konečně se v Edwardovi pohlo svědomí, jenže co je to platný, když ho ignoruje Tanyu by sem nejradši Jenže, to by zasloužil i Eedward Grrr, nevím co ti napsat, Edouš mi leze na nervy Jsem zvědavá co se stane v příští kapitole a moc sse na ni těším, Takže se hezky posaď na pedel:D a dej se do toho jinak si k tobě zajedu a těš se

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still