15.06.2012 [15:00], Empress, ze série Stará láska nehrdzavie, komentováno 11×, zobrazeno 2169×

Bellu príde niekto navštíviť oknom. Kto to bude?

...Nevidela som ho od toho incidentu, alebo ako to nazvať. A predtým celé týždne. Až teraz, keď bol konečne tu a tisol ma k sebe, mi začalo dochádzať ako hrozne mi chýbal...

Prajem príjemné čítanie ♥

10. kapitola

Neveľká pláž bola učupená v ochrannej náruči stromov a kúpala sa v jasnom mesačnom svetle. Na jej brehu sedela na naplavenom kmeni mladá žena, skôr dievča, ktorému sa vietor pohrával s dlhými gaštanovými vlasmi. Ticho noci narušovali iba spenené vlny dorážajúce na breh. Sem- tam vyplavili nejakú mušľu, alebo kus dreva, no vcelku opakovali ten istý, monotónny pohyb, stále dookola. Keď sa jej nahého pleca dotkla čiasi ľadová ruka, s hrôzou vykríkla a snažila sa utiecť preč. Nešlo to, prirodzene, bola ako uväznená vo zveráku.

Nemohla sa ani otočiť, aby zistila, kto to je. Prízrak jej bezcitne zaryl prsty do kože a pomaly ju začal ťahať k vode. Ona ochromená strachom nevládala ani pípnuť. A čím viac sa pokúšala o odpor, tým to bolo horšie. Vtom sa k zvukom súboja a prílivu pridal iný, strašidelný, no pritom taký upokojujúci. Ešte skôr, než stihla čo i len okom žmurknúť, zovretie jej väzniteľa povolilo. Okolo nej presvišťalo niečo ako obrovské zviera a vtedy vedela, že je voľná. Čo ako však napínala zrak, nevidela nič. K jej ušiam doliehali len zvuky lámania čohosi, ktoré sa ozývali z lesa. Až už nevidela nič. Žiadny príliv, pláž, ani kmeň stromu na ktorom predtým sedela. Úplná tma! A napokon hrobové ticho!

„Bella! Bells! Never mu, je nebezpečný!"
Otvorila oči dokorán, a aj keď stále nič nevidela, ten hlas by si nesplietla zo žiadnym iným.
„Nechoď preč, prosím, potrebujem ťa!" proti svojej vôli zaplakala.
Bolo to zbytočné, všetko bolo nanič. Znovu sa jej dotkli tie ľadové prsty a začali ju ťahať do spenených vĺn...

BELLA

Vyskočila som na rovné nohy. No to, že to nebolo práve najmúdrejšie rozhodnutie, som zistila ihneď, ako moje pery nechtiac pobozkali koberec na dlážke. Po tvári mi stekal studený pot a búšenie srdca skoro urobilo do mojej hrudi dieru. Malý okamih som bola úplne dezorientovaná, dokonca som nevedela pochopiť, kam sa podela scenéria z môjho sna. Čo sna! Nočnej mory!! Prenasledovalo ma to už skoro týždeň. Stále to isté, bez najmenšej obmeny a vždy to skončilo rovnako. Zobúdzala som sa úplne vydesená a dezorientovaná. Zašmátrala som po budíku a ten z buchotom padol na zem. Musela som niekoľko krát silno stisnúť očné viečka, aby som sa ako tak zmátožila.

Skončí vôbec celé to šialenstvo? V ktorom vesmíre som sa to ocitla, že tu existujú upíri s vlkolakmi? Každé ráno som váhala, či je to všetko naozaj pravda, alebo iba príliš živý sen. Legendy sú tu predsa na to, aby sa nimi strašili deti, nie!? Nikto nečaká, že postavy z tých príbehov povstanú a dajú si stretnutie v jednom zapadnutom mestečku.
Potriasla som hlavou.

„Ešte jedna taká noc a osobne zavolám do cvokhausu, aby si pre mňa prišli." Rozhodla som sa a vzápätí sa pozbierala zo zeme.

Bol piatok a posledný deň školy v tomto týždni. Bude tam dnes? Čo ak áno? Vrhne sa na mňa a vysaje ma? Samé otázky, až mi z nich začalo byť zle. Vraj mu moja krv spieva! Čo to akože má znamenať? Predstavila som si svoje biele a červené krvinky, ako hrajú na husle, flauty a nejaká alfa krvinka spieva sólo. Pery sa samé od seba zdvihli do ironického úškrnu.

Jeho list, ktorý mi dal pred dvoma dňami v škole a snažil sa ním všetko vysvetliť, ležal na dne najspodnejšieho šuplíku. Samozrejme, keď už nadprirodzené bytosti, tak so všetkým, nebudeme predsa troškáriť. Ak upír, tak prečo by to nemohla byť rovno celá rodinka? A samozrejme aby som nezabudla, na smrť sa nenávideli s mojim najlepším kamarátom a jeho rodinou. V najhoršej chvíli som čakávala, že Charlie sa premení na hobbita.

Potrebovala som sprchu, súrne! Bez toho, aby som zažínala lampu na nočnom stolíku natočila som budík k sebe tak, aby som videla na ciferník. Boli tri hodiny ráno!
Už som sa chystala obúchať si hlavu o peľasť postele, keď ma skoro trafil šľak. Od okna sa začal ozývať, jemný cinkavý zvuk. So srdcom až niekde v krku, som podišla k okenici a odhrnula fialový záves. Nič som nevidela, bola tma ako vo vreci.

„Bells, otvor! To som ja, Jacob." Ozvalo sa zdola. Pri zvuku jeho hlasu moje nohy znova vypovedali službu. Nebyť toho, že som sa chytila parapetu, skončila by som zase na podlahe.
S hlbokým nádychom som vytlačila vŕzgajúci rám nahor, a vykukla von. Nemusela som mať ani röntgenové oči a bolo mi viac než jasné, že tam stojí bosý a oblečený iba v šortkách. Očervenela som ako ranné zore, no moje oči zostali visieť na jeho tele ako prikované. Chcela som sa hnevať, rozhodne som neplánovala pozývať ho na čajovú seansu, alebo niečo také.

„Jacob Black! Čo tu pri všetkých svätých robíš? Pozrel si sa na hodiny?" vyčítala som mu, no nemyslela som to vážne. Môj mozog začal totiž štrajkovať a robil si čo chcel.
„Ak ma pustíš ďalej, všetko ti vysvetlím. Prisahám na tú svätožiaru, čo mi svieti nad hlavou," povedal smrteľne vážne. Ja som nemohla inak ako začať sa smiať.
„Tak poď ty, Sandokan!" pozývala som ho do izby zo smiechom na perách.

Na môj úžas vyskočil na strom a obratne ako mačka, sa vyšplhal až úplne hore. Potom jedným ladným pohybom, prekĺzol cez okno, až zastavil presne pri mne. Váhal len chvíľku a potom ma tuho objal. V očiach sa mi zaleskli slzy. Z nejakého zvláštneho dôvodu som cítila, že to presne takto to má byť. Ja a on...

Nevidela som ho od toho incidentu, alebo ako to nazvať. A predtým celé týždne. Až teraz, keď bol konečne tu a tisol ma k sebe, mi začalo dochádzať, ako hrozne mi chýbal. Jeho list na rozlúčku som stále schovávala pod vankúšom.
Povolil zovretie a sklonil hlavu, aby sa mi mohol pozrieť do očí.

„Ďakujem, že som mohol ísť ďalej!" povedal s jeho typickým úsmevom na perách. Sálala z neho horúčosť, kvôli ktorej som na chvíľu stratila schopnosť normálne uvažovať. Ale vo mne schovaný čertík, mi podsunul trošku štipľavú odpoveď.

„Počuj, ty cezoknolozec! Mala som snáď na výber? Susedov, alebo ešte horšie, Charlieho by mohol šľak trafiť, keby ťa takého polonahého videli skackať pod mojím oknom." Smiala som sa.

„Ja viem, má zbraň a nebojí sa ju použiť." Odpovedal vážne. Pustil ma a sadol si na moju posteľ. Postavila som sa pred neho a chytila ho za vlasy, nemohla som odolať. Boli také... krátke! On sa ostrihal!

„No bravó Bella, to je teda postreh, objavila si Ameriku." Za môj bystrý úsudok som sa v duchu potľapkala po pleci. „Ale môže sa mi niekto čudovať? Ešte jeden taký šok a dám sa naklonovať, aby sa tie absurdnosti pekne rozložili. Inak ešte pred dvadsiatkou ošediviem."

„Museli ísť dolu. Vieš, po tom ako som sa začal meniť, mi prekážali," začal vysvetľovať. Prišlo mi to čudné. Ako by mohli dlhé vlasy nejakému vlkolakovi prekážať? Musel vedieť, že na to myslím, pretože som vzápätí dostala odpoveď. „Každý jeden z nás čo sa začne meniť, tak musí urobiť. Dlhé vlasy, rovná sa dlhá srsť. A ver mi, že tá skutočne prekáža pri behu,“ dodal vyrovnane a pritom sa nezdalo, žeby mu to bolo ľúto. Sadla som si vedľa neho a ruky zopla pred sebou.

„Musíš sa cítiť aspoň o päť kilo ľahší, keď si zhodil takú záťaž!" smiala som sa. Zvláštne. Kedy som sa naposledy cítila tak uvoľnene? V poslednom čase to rozhodne nebolo. „Vieš, ale mne sa to takto celkom páči. S týmto zostrihom si celkom fešák..."
Ach, tie moje ústa, zas boli rýchlejšie ako moje uvažovanie. Jake na mňa pozrel a mne sa zase zastavil dych. Krucifix!
Jacob sa ku mne otočil a zvedavo zdvihol obočie.

„Bells, ako veľmi si sa pritom páde z postele udrela?" vyriekol a pohľad uprel zase pred seba. Nebola som si istá, či sa mi to marilo, alebo naozaj jeho líca nabrali odtieň červenej. Potom mi došiel význam jeho slov a naprázdno som preglgla.

„Čože?" vyhŕkla som.

„Nezabudni, teraz počujem omnoho lepšie ako predtým. Práve keď som prichádzal, tak som začul ako si spadla. Nechcel som ťa budiť, nemal som to v pláne."
„Tak potom prečo?" šepla som tíško. Jeho odpoveď som skôr tušila, než vedela. Dočkala som sa jej vzápätí.
„No, vieš, ja... Sakra, je to ťažšie než som si myslel." Vzdychol sťažka. „Musím vedieť, že si v poriadku. Chodím sem každú noc, aj napriek Samovmu zákazu."
Pozrela som užasnuto na jeho skormútený výraz tváre.

„Prečo by som nemala byť v poriadku?" čudovala som sa. A potom sa mi rozsvietilo. Blik! Za zavretými viečkami mi prebehol kratučký film. Následkom toho som pevne stisla pery, až z nich bola len úzka linka. Nahnevalo ma to, ani som poriadne nevedela prečo.
„Bojím sa o teba. Oni sú nablízku a on je rozhodnutý, nenechať ťa na pokoji." Bránil svoje konanie.

Nemohla som tomu uveriť. Prišiel dobre že nie s bielou vlajkou a teraz tu na Edwardovu adresu, hádže jedno obvinenie za druhým. Striasla som sa a postavila sa tak, aby som na neho dobre videla. Zapichla som sa doňho očami a on mi to opätoval bolestným pohľadom.

„Jake, to nemôžeš myslieť vážne!" vykríkla som. No hneď som stíšila hlasitosť, aby som nezobudila Charlieho. „Bol si preč celú večnosť a teraz mi chceš dávať kázanie o tom s kým sa stýkam? Napadlo vôbec niekoho, čo všetko to znamenalo pre mňa?" Vedela som, že každé slovo, čo som vypustila z úst, zabodlo do môjho kamaráta ostrý hrot. Mrzelo ma to. No nejaký vnútorný hlas, ktorý bol silnejší ako ja, ma nútil hovoriť ostrejšie ako som chcela.

„Je nebezpečný! Ani si nevieš predstaviť ako veľmi. Je ako mucholapka a ty mu na ten lep sadáš!" presviedčal ma tichým hlasom, no s jasnou hrozbou v ňom. „Len čo ťa bude mať dosť, vysaje ťa! A tým cucaním nemám na mysli iba krv..."
Otvorila som ústa a následne ich aj zatvorila, presne ako kapor na suchu.

„Vôbec Edwarda Cullena nepoznáš, Jake!" povedala som ticho, ale pevne. Moje srdce tĺklo ako opreteky. Na jednu stranu som bola rozhodnutá brániť Edwarda, no na druhú som cítila, že patrím k Jakeovi.
Prečo toto nemôže byť iba nočná mora, z ktorej by som sa mohla zobudiť, hoci aj pádom na zem? Aj keď som vedela, že Jacob má v mnohom pravdu, niečo mi našepkávalo, že mám Edwarda brániť.

Po chvíli napätého ticha sa postavil a podišiel k oknu.

„Bells, budem tu pre teba, navždy!" vyslovil na rozlúčku, no s jasným prísľubom, že sa ešte určite uvidíme. A potom skočil a už ho nebolo.

Na spánok som nemala ani pomyslenie. Prinútila som teda svoje telo aby vstúpilo do kúpeľne a opláchlo sa studenou vodou. Prebralo ma to lepšie ako hrniec silnej kávy. Čo najopatrnejšie, aby ozvena mojich krokov nenarobila rámus, som zišla do kuchyne. Tam som si zohriala mlieko s medom a dúfala, že mi to pomôže ešte na nejaký čas zaspať. Miesto na stoličku, som vyhupsla na kuchynskú linku a prstami objala pariaci sa hrnček. Hlavu som si oprela o jednu zo skriniek a vzdychla.

„Ach panebože pomôž mi, prosím!" Netušila som ako to dopadne. Tak či onak, minimálne jedna strana bude trpieť. Ak aj nie všetky...

EDWARD

„Si zbabelec, Edward Cullen!" kričala na mňa Rosalie. Vôbec to s ňou v poslednom čase bolo na pováženie. Samozrejme, nebola schopná preniesť cez srdce, že som na ples pozval Bellu.
„Predpokladám, že sa aj tentoraz dozviem dôvod, prečo to tak podľa teba je." Žmurkol som na ňu a nerobil si žiadnu hlavu z toho, keď vyhodila malú vázu von otvoreným oknom. Veď každý potrebuje nejaký ventil pre svoju zlosť a ona mala Emmeta práve na love. Takže ja, ako osoba najbližšie na rane, som schytal prvú spŕšku.

„Myslíš, že sa dá považovať za inteligentné, keď úbohej krehkej smrteľníčke oznámiš takú vec? A LISTOM?" zúrila a na záver zdôraznila slovo „listom".

No, musel som uznať, že to nebol práve originálny nápad, ale už to nešlo vziať späť. A keď to vezmem celé kol dokola, lepšie som to nemohol vymyslieť. Od plesu, na ktorom som sa jej takmer dostal až pod kožu, som bol opatrnejší... Dobre, dobre, pokúšal som sa byť opatrnejším. Niežeby som sa Belle vyslovene vyhýbal, ono to totiž ani nešlo, ale správal som sa zdržanlivejšie. Emmet si zo mňa stále uťahoval, za čo si vyslúžil súboj za naším domom. Nerozhodný stav prerušila až Esmé a oboch nás vykázala na lov, aby sme jej nerozryli aj zvyšok kvetinovej záhradky.

Po necelom týždni, ktorý bol pre mňa hotovým mučením, som sa do školy, snáď prvý krát v mojej existencii, tešil. Dnes to urobím. Začnem sa s ňou zase normálne baviť. Zdržanlivosť nech ide do horúcich pekiel!  Bella si musí vybrať mňa a aj si vyberie. Tomu smradľavému psovi bude nanič, že ju miluje, nepodarí sa mu vyhrať nad Edwardom Cullenom!  Urobím pre to všetko aby som ju získal, aj keby som sa s ňou skutočne mal oženiť.

Práve som prichádzal autom na školské parkovisko, keď mi zazvonil telefón. Vytiahol som z kapsy na nohaviciach a pozrel na displej. Číslo volajúcej, blikajúce na malej obrazovke, ma donútilo ihneď to zodvihnúť. Ešte predtým som však skontroloval či nie je niekto nablízku.

„Tanya..." povedal som potichu a na tvári sa mi objavil nepatrný úsmev.

BELLA

Sedeli sme s Angelou vonku pred školou na laviciach, čo boli určené na obedňajšie prestávky. Slnko síce nesvietilo, no bolo veľmi teplo, tak sme sa pridali k ostatným študentom a užívali si to. Vlastne, ako sa to vezme. Po oznámení od Angely, som mala pocit, akoby som vypila liter neriedenej citrónovej šťavy.

„Čo mi to tu hovoríš, Angie? Ja toho Mikea..." nedopovedala som a iba som naznačila, ako pekne by som tomu darebákovi vedela zakrútiť krkom.
„Ako ti hovorím, Newtona s Tylerom nenapadlo nič múdrejšie, ako primiešať do toho punču tequilu!" hovorila potichu Angela. Nikdy nekričala, ale teraz k tomu nechýbalo veľa. Na prvý pohľad bola rozčúlená, aj keď sa to snažila nedať najavo. Ja som jej pritom zdarne sekundovala.

Pomaly sa mi rozjasnievalo, prečo som sa správala na tom plese ako idiot. Topánky, čo som nechala v tanečnej sále, Edward, na ktorého som sa vrhla ako lačná saň, Jacob ktorý sa tam zjavil znenazdajky... Vlnu tepla čo ma zaliala vzápätí, pri spomienke na neho, som pripísala horúcemu ovzdušiu. A hneď mi bolo ešte horúcejšie,  keď som videla, ako si to k nám namieril predmetný Mike Newton.

„Dvojitá dávka krásy sa musí vydržať dámy!" volal už zďaleka. To je tupec, však nech len príde! „Ako to, že tu sedíte také opustené?" vyzvedal a naše zachmúrené tváre ignoroval.
„Kde máš Jessicu Mike?" odbila ho Angela.
Namiesto odpovede iba ledabolo mávol rukou a bez vyzvania sa posadil k nám na lavicu.

„Koho to bol nápad? A nevrav mi, že nevieš o čom hovorím!" spustila som paľbu na prekvapeného Mikea. Očervenel ako paradajka, lebo rozhodne nečakal niečo také. Nebol by to samozrejme on, aby sa z toho neoklepal rýchlosťou blesku a odpovedal nám nenúteným tónom. „Ja som sa iba zúčastnil, nemôžete mi to dávať za vinu!"

S Angelou sme na neho pozreli, ako keby sme ho videli po prvý krát a žmurknutím sa dohodli, že ho pekne podusíme.

„Zúčastnil? Mike Newton, dala by som ruku do ohňa za to, že to bol všetko tvoj nápad! Mali by sme ti zakrútiť krkom, za to čo si nám vyviedol. Mal si nás aspoň varovať, aby sme pili pomaly, ale ty nie! Pozoroval si nás spoločne s Tylerom, ako do seba s Angelou hádžeme jeden punč za druhým a ticho ste sa smiali. Naštval si nás Mike, bež preč!" dokončila som a prstom mu ukázala smer, kam by si to mal zamieriť. Čo najďalej od nás.

Mike otvoril ústa ako kapor a chcel samozrejme niečo namietať. No v tom sa znenazdajky vedľa mňa objavil Edward a ochraniteľsky ma objal okolo pliec.
„Nejaký problém, dámy?" Otázku mieril na nás, ale pritom sa smial nad zdrhajúcim Mikeom.

„Všetko v najlepšom poriadku." Uistila ho Angela a začala sa dvíhať na odchod. „Bella, uvidíme sa na hodine!"

Edward počkal ešte chvíľu, kým sa Angela čo najviac vzdiali. Potom mi na ústa vlepil rýchlu, ale nežnú pusu a svojím magickým hlasom ma pozdravil.
„Rád ťa opäť vidím, princezná!" povedal a pritom ma ani na okamih nepustil z objatia.
Ach, tie komplimenty! A ešte od neho! Samozrejme, že som hneď očervenela od uší až po končeky prstov.

„Tiež ťa rada vidím, Edward!" šepla som a očami pritom hypnotizovala šnúrky na mojich topánkach. Všetky otázky a pripomienky, čo som mala pre neho nachystané, mi z hlavy zmizli ako para nad hrncom. Jeho úsmev, už aj tak nádherný, sa ešte viac rozšíril. Odlepili sme sa od lavíc a zamierili k škole.

Počas chôdze sa sklonil k môjmu uchu a perami ma na ňom jemne pošteklil.

„Isabella Swanová, milujem ťa!" vyriekol sladkým hlasom, ktorý mi v tom okamihu znel ako rajská hudba. Samozrejme, že som takmer zakopla o vlastné nohy. Našťastie ma držal pevne a ja som mu za to bola hrozne vďačná.

„Aj ja ťa milujem!" odpovedala som mu tak, že som samu seba nepoznávala.

Po prvý krát mi Edward vyznal lásku a ja jemu. Nemala som ani poňatia, kam nás naša láska dovedie, ale v jeho prítomnosti som ani nemala chuť nad tým premýšľať...

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

11)  Empress (06.07.2013 10:06)

Alkohol na rováši Edward nemá, ale má... však uvidíš
Ďalšia osôbka do teamu Jacob?

10)  SestraTwilly (06.07.2013 09:42)

Chudák Jakob. A čo je to s Edwardom,ze on zariadil ten alkohol
v punči?Empress ty ma pretiahneš nakoniec do teamu Jakob!

9)  Empress (20.12.2012 23:49)

Edward je hajzlík, najradšej by šiel aj cez mŕtvoly Uvidíme či sa v ňom niekedy pohne svedomie

7)  Empress (21.08.2012 11:21)

Jááááj Evička moja nemôže byť všetko naraz aj bitka aj vyznávanie lásky
Ps- tiež premýšľam nad otvoreným oknom

5)  Empress (24.06.2012 09:57)

Zlatoooo Ehm, ad.návšteva oknom...teraz je teplo tak ho skús nechať otvorené uvidíš či na teba nejaký ten Jake nehupsne ...ja to asi tiež skúsim . Kurnikšopa, ako to, že sa tento "môj pokazený" Eda všetkým tak páči To som vôbec nemala v úmysle Ehm a k Jakeovi... ono je ten otisk vážne svinstvo a aj keby nechcel tak jej musí byť nablízku Však už len to odlúčenie ktoré si sám naordinoval, bolo ako cesta očistcom a nielen pre neho...nehľadiac na to čo ku komu kto cíti

Leluš, nemôžem predsa spoilerovať Vydrž a dozvieš sa to

Dievčatá, ďakujem za komentíky

4)  maryblack (15.06.2012 23:29)

Já bych si taky prosila noční návštěvu oknem No ale mám smůlu, žádnej Jacob poblíž Nevšímej si mě, zatemnil se mi mozek

Musím uznat, že Edovi ten jeho hajzlíkovskej styl sluší , ale to neznamená, že mu fandím pořád čekám na to kdy bude bitka a ono nic Jsem zvědavá co bude dál A myslím, že Jacob by se měl už konečně vyžvejknout a říct Belle co k ní cítí. A Mike Newton by si zasloužil pořádně... (dost výstižný smajlík, myslím )

No ještě k Edovi myslím, že je vážně posera, když nebyl schopnej říct Belle do očí co je zač. Ale je fakt, že jeho chůze mi vždycky připadala, jak kdyby měl v kalhotách něco co tam nepatří Ale jelikož je upír a némá žádné vyprazdňovací potřeby Tak je to jen můj špatný úsudek

Těším se na další kapitolku Tahle byla výborná

2)  Empress (15.06.2012 15:15)

Ďakujem, teší ma, že sa ti páčila
Tak zloducha Eda hej?

1)  Twilly (15.06.2012 15:10)

Aňu, úžasná kapitola a pre mňa úžasný EĎOUŠ

1