Sekce

Galerie

/gallery/Správna voľba.jpg

Niekto Belle pomôže a s niekým iným po vzájomnom rozhovore zistia, že k otázke svadby majú rovnaký názor.

 

Spoluautorská poviedka s maryblack. ♥

 


4. kapitola

 

Bella sedela v strnulej pozícií hádam aj niekoľko hodín. V skutočnosti však nemala ani tušenia, koľko ubehlo času, odkedy sa nasúkala do kabíny auta a čakala na zázrak v podobe prechádzajúceho vozu, ktoré zastaví a vystúpi z nej záchranca. Jej fantázia v dôsledku čakania spojeného s utrpením, pracovala na plné obrátky. Duchom neprítomná si predstavila krásneho, pekne stavaného chlapa, ktorý by jej bez nároku na protislužbu podal pomocnú ruku a pozval by ju na čaj, aby sa niekde ohriala a najedla. V najfantasmagorickejšej vidine kráčal švárny princ s tácňou naloženou kopcom steakmi a pečenými zemiakmi priamo k nej. Jedlo! Úsmev jej zamrzol na perách, z kútika úst jej stiekla slina a žalúdok sa tiež prihlásil so svojim nárokom na nejaký pokrm.

Začala prepadať zúfalstvu, no náhle sa zamračila. „Musí predsa existovať nejaký spôsob, ako dám tú šunku do pohybu!" zamumlala sama sebe, keďže tu nebol nikto iný, čo by ju počúval.

Dážď už nebol taký intenzívny a tak si povedala, že za skúšku nič nedá. Vystúpila na klzkú vozovku a otvorila kapotu. Hľadela na obsah, ktorý sa pod ňou schovával a márne si namáhala závity, čo by asi bolo potrebné urobiť, aby sa auto rozbehlo. Pretože ani po hodnej chvíli na nič neprišla, tak sa rozhodla, že aspoň vymení prasknutú pneumatiku.

„Áno, to by som mohla zvládnuť aj sama," pokračovala v samomluve. Zavrela kapotu a odkráčala k zadnej časti auta, aby vybrala rezervu. V tom sa ako blesk z čistého neba narušilo ticho noci práve prechádzajúcim károu. Zdvihla ruky nad hlavu a keby mala čím, tak by mávala ostošesť.

„Prosím, prosím, prosím, zastav!" šomrala si popod nos.

Keď tmavomodrá dodávka zastavila pri krajnici hneď za ňou, tak radostne zavýskala a rozbehla sa k nej.  Pri všetkej smole očakávala, že sa stretne zoči - voči prinajmenšom s masovým vrahom nevinných dievčat, alebo nejakej bájnej príšere. Jej prekvapenie bolo ozaj obrovské, lebo keď sa otvorili dvere, miesto zloducha z nej vystúpil urastený a naozaj pekný muž. Zízala na neho s ústami dokorán.

„Dobrý deň, slečna," oslovil ju krásavec. „Alebo skôr večer?" zažartoval a sledoval, ako k nemu kráča. „Vidím, že zrejme potrebujete pomoc," skonštatoval vecne.

Kým k nemu došla, premýšľal kto je toto neznáme roztomilé dievča. Celkom isto nepatrila medzi stálych obyvateľov z mesta, ani z rezervácie, tam naostatok poznal každú nohu. Usúdil, že sa jedná buď o turistku, alebo novo prisťahovanú obyvateľku Forks.

„Dobrý večer," odpovedala mu na pozdrav. „Ach, áno, máte pravdu. Tento vrak prosto vypovedal službu, čosi sa mu aj valilo z motora a vlastne, aby toho nebolo málo, ešte zaštrajkovala pneumatika," chrlila Bella zo seba. Zabodla prst do vzduchu a namierila ním na starší model Ford Fiesty.

„Máte šťastie, že som išiel práve okolo, v túto dobu tadiaľto veľa ľudí nechodí," vysvetľoval a potom sa jej predstavil. „Som Jacob Black." Na perách sa mu zjavil úsmev, ktorý zapríčinil, že sa mu na lícach vytvorili jamky. Belle prebehlo hlavou, že sa jej predstavy o očarujúcom hrdinovi napĺňajú.

„Teší ma, som Isabella Swanová," odvetila mu na zoznámenie a telom jej prešlo zachvenie, ktoré si nedokázala vysvetliť.

„Tak poďte, Isabella, pozrieme sa tomu vášmu veteránovi na zúbky."

A ona išla. Kráčala tesne vedľa neho v obave, že by snáď mohol zmiznúť ako para nad hrncom. I navzdory jej skrehnutým údom sa cítila zvláštne, skoro príjemne. Ani čoby na malý okamih cez mraky presvitlo slnko, a jej utrápeného vnútra sa na sekundu dotklo príjemné teplo. Jediným žmurknutím oka však bol tento nečakaný pocit preč, prevalcovaný drsnou skutočnosťou, ale ovzdušie ostalo akoby nabité elektrinou.

Postavila sa trošku stranou, ale len natoľko, aby dovidela pod jeho dlhé opálené prsty. Napadali ju samé absurdné myšlienky, bola teda plne zamestnaná tým, že ich potláčala. Neboli jej milé a keď ten muž, Jacob, nečakane vzhliadol a pozrel jej do očí, prisahala by, že sa mu v nich mihlo niečo, čo nedokázala pomenovať. No celkom podobne sa mohli ohlásiť aj halucinácie z vyčerpania.

„Myslíte, že je nádej Alberta spojazdniť skôr než vyjde slnko?" opýtala sa ho starostlivo, keď sa pár minút v tichosti venoval útrobám jej plechového tátoša. Nad tým menom pobavene zdvihol obočie a mierne sa pousmial.

„Obávam sa, slečna, že také jednoduché to nebude. Túto patáliu má na svedomí elektrický skrat, ktorý..." vysvetľoval Belle so súcitom presiaknutým hlasom, ale ona rozumela sotva polovici z toho, čo povedal. „Vidíte?" ukázal jej kamsi do spleti hadičiek a nádržiek a Bella tam zvedavo nazrela, ale nezbadala nič podozrivé. Pripadala si ako idiot. Zavrtela hlavou a skúmavo sa pozrela krásavcovi do tváre.

„Je vari zrelé do šrotu?" vyhŕkla napoly vydesene. Nechcela prísť o svoje autíčko. V duchu si premietla hororové scenáre, v ktorých videla, ako Albert mizne v plameňoch kvôli nejakým vyhoreným drôtikom. Jacoba to zrejme pobavilo, pretože sa krátko zasmial. Bella si povedala, že už dlho nepočula taký smiech a na jej perách tiež zaihral mierny úsmev, ktorý bol u nej v poslednom roku taký vzácny.

„Nie slečna, do šrotu určite nie," uškrnul sa nezbedne. „Ale celkom isto bude na mieste resuscitácia." Zasmial sa.

„Bella," hlesla bez rozmýšľania. „Isabella je hrozne sofistikované, radšej mám, keď mi priatelia hovoria Bella."

„Som teda tvojim priateľom, Bella?" zažartoval Jacob a žmurkol na ňu. Bella sa najsamprv zarazila, ale potom len prikývla. Prekvapila samu seba. Prečo mu to povedala a miesto toho ho neposlala aj z jeho žartíkmi dočerta?! Striasla sa. Nemala by byť taká dôverčivá. Čo ak je to vlk, ktorý sa skrýva v barančom kožúšku? „Ale mal by si vedieť, že priateľov si naozaj vyberám," riekla smrteľne vážne a on vycítil, že jej výrok nemôže byť bližšie k pravde. Táto Bella s neuveriteľnými hnedými očami ho jednoducho zaujala na prvý pohľad.

„Mne v tom prípade  môžeš hovoriť Jake," navrhol jej Jacob, načiahol k nej  ruku a ona ju bez výhrad prijala.

Ten dotyk na Bellu zaúčinkoval nečakane posmeľujúco. Z jeho stisku sálalo zvláštne teplo, temer ako pri horúčke, ale nevyzeral byť chorý, ba práve naopak. Jej samotná reakcia ju prekvapila, ale aj vydesila, pretože nechcela, aby tú ruku stiahol naspäť. Ustúpila o krok dozadu a s dlaňou na ústach si hlasno odkašľala.

Naostatok jej Jacob vysvetlil, že jediným riešením bude zavolať odťahovku, pretože on na to vo svojom voze nemá potrebné vybavenie. Z vrecka na bunde vybral svoj vlastný telefón, vytočil potrebné číslo, chvíľu tam osobe na druhej strane čosi vysvetľoval a potom zase položil.

„Do polhodinky ich tu máme," prezradil jej a ona prikývla.

Tých tridsať minút, ktoré ubehli, kým na ceste zažiarili svetlá Forkskej odťahovej služby, s ním strávila veselým rozhovorom. Uvoľnila sa, a sama nevedela, kde sa v nej vzala taká odvaha. Doberala si ho, smiala sa, zistila, že toho s ním má veľa spoločného.

Jacob ju sledoval napoly s obdivom, napoly s čudnou bolesťou. Nechápal čím ho táto Bella dostala, ale už si vedel predstaviť ich budúce stretnutie. Obyčajne nedovolil, aby si ho niekto omotával okolo prsta. K niekomu sa pripútať by znamenalo nový strach z možného sklamania a on ešte nezabudol na to posledné. Nepotreboval to, teraz určite nie.

Keď pracovníci odťahovky naložili Bellino  nepojazdné auto hákom na korbu, dohovorili sa spolu na nasledujúcom postupe a odfrčali, tak ostala svojmu záchrancovi  vydaná na milosť a nemilosť. Jacob na okamih váhal, či nepodľahnúť nutkaniu a túto zaujímavú osôbku niekam nepozvať, no hneď to zavrhol. Jednak nemienil dotierať a potom si povedal, že ak by mali v budúcnosti niekam vyraziť, osud to už nejako zariadi. Obišiel svoju tmavomodrú dodávku, otvoril dvere pri spolujazdcovi a obradne sa uklonil. Bella so smiechom prijala jeho nastavené ľavicu a vďačne sa nasúkala na určené miesto.

Cesta k domu Swanovcov ubehla vďaka veselej nálade tak rýchlo, až Bella pojala podozrenie, či vôbec stihol naštartovať. Pouličné lampy znova štrajkovali, takže sa ulica topila ponorená do tmy. V kabíne nastalo ticho nabité napätím, ani jeden z nich sa nedokázal pohnúť.

„Jake..."

„Bella..." Povedali odrazu.

„Ty prvý," pokynula mu.

„Dámy síce majú prednosť, ale dobre," súhlasil a potom otočil hlavu, aby sa mohol dívať smerom, kde sa črtala jej tvár. „Rád som ťa poznal, Bella."

„Nápodobne, Jake Black," zašepkala svoju odpoveď. „Cítila som sa s tebou príjemne," povedala mu popravde a on prikývol na súhlas.

„Bolo to každopádne zaujímavé zoznámenie," pokračoval Jacob a načiahol sa za Bellinou rukou. Stisol ju a ňou prebehla tá zvláštna triaška a zalial ju pocit spriaznenosti. Pomykala hlavou a ruku si z jeho zovretia radšej vytiahla. Povedala si, že zajtra sa určite zobudí a zistí, že sa jej to len snívalo.

„Dúfam, že ešte niekedy dostaneme príležitosť na rozhovor," vyslovil s nádejou.

„No, prinajhoršom vieš kde bývam," zasmiala sa Bella a otvorila dvierka na aute. „Dovidenia a dobrú noc!" rozlúčila sa a vystúpila.

„Dovidenia," opätoval jej pozdrav a zamával na rozlúčku. Potom otočil kľúčikom v zapaľovaní, odpichol sa od chodníka a vyšiel späť na cestu. No až keď zmizol v húštine stromov, tak sa bola Bella schopná pohnúť. Z hrude sa jej vydral ťažký ston, pretože sa vracala do krutej reality.

Akonáhle za sebou nechala zaklapnúť vchodové dvere, tak sa v predsieni objavil jej otec.

„Kde si sa túlala, Bells? Už som o teba začal mať strach," zastavil ju. Z okna v obývačke videl, že ju doviezol nejaký chlap v modrej dodávke a ani trochu sa mu to nepáčilo.

Belle sa ale nechcelo vysvetľovať, čo sa jej prihodilo a miesto odpovedi na jeho otázku len zaryto mlčala, a skúmavo ho pozorovala. Stretnutie s Jacobom Blackom jej dodalo silu a aj keď vedela, že sa pravdepodobne už nikdy  neuvidia, bola mu vďačná. Po niekoľkých napätých sekundách ticha konečne prehovorila.

„Povedz sudcovi Cullenovi, že so svadbou súhlasím. Dobrú noc," povedala stroho a bez ohliadnutia, sa pobrala do svojej spálne. Tými slovami spečatila svoj osud a teraz sa s tým musela vyrovnať. Osamote...

 

Ubehlo pár napätím vyplnených dní a keďže v škole začiatkom novembra došlo kvôli mrazom k havárii vodovodných potrubí, udelil riaditeľ všetkým mimoriadne voľno. Študenti samozrejme jasali nadšením, ale Bella bola nešťastná. Zakaždým sa tešila medzi svojich výrastkov, pretože vedela, že pri nich nebude mať na čierne myšlienky čas. Za iných okolností by si danú príležitosť vychutnala do sýtosti, ale okolnosti boli aké boli a ona sa cítila mizerne. Aspoňže jej mama mala dobré obdobie, kedy vyzerala takmer zdravá.

Bella sa celý čas, odkedy otcovi vyslovila svoj súhlas so sobášom, snažila téme menom „Cullen a svadba" vyhnúť, ale nemohla pred tým utekať do nekonečna. Jeden utorkový večer sa ocitla svojmu osudu tvárou v tvár. Ctihodný Carlisle Cullen totižto prišiel i so svojím vydareným synom k nim domov, aby sa dohodli všetky neodkladné záležitosti okolo svadby. Bella poslušne sedela na gauči vedľa svojho otca, ale súčasne nemohla byť viac duchom vzdialená.

„Teší ma, že sme sa takto pekne dohovorili. Od dnešného dňa za tri mesiace bude svadba!" jasal Carlisle a súčasne sledoval reakcie svojho syna a nastávajúcej nevesty. Bella nebadane zbledla. No on, všímajúc si len sám seba, pokračoval. „Musím povedať, že som pre svojho syna nemohol vybrať lepšie. Si skutočne nielen krásna, ale aj šikovná a múdra," uštedril Belle kompliment. Tá sa len chabo usmiala a zatiaľ si o ňom myslela svoje.

Najradšej by sa zodvihla z pohovky a zavrela sa v svojej spálni, len aby sa na jeho úlisnú tvár nemusela dívať. Potom zdvihla tvár a jej pohľad zavadil o Edwarda, ktorý sa nepochybne duchom nachádzal v úplne inej galaxii. Nebol to bohvieaký krásavec, ale v svojom rozpoložení musela uznať, že má niečo do seba. Mal vysoké, dobre stavané telo a hlboké zelené oči, ktoré by isto iskrili, keby sa schuti smial. Musela uznať, že keď sa pri príchode k nim usmial, a hoci to bol len ironický úškrn, úplne to zmenilo jeho tvár. Ale inak ju nijak zvlášť neoslovil.

Edward prestal hypnotizovať stenu na protiľahlej strane izby a na svojho otca zameral pohľad plný pohŕdania. „Otče, pripadá mi, že jediný kto má z budúcej svadby skutočne radosť, si ty. A vzhľadom na to, že si všetko dohodol, aj rozhodol za nás všetkých, bolo by namieste odísť a nechať tuná Isabelle trochu priestoru na nadýchnutie a vyrovnanie sa s jej osudom!" predniesol ironicky a začal sa dvíhať na odchod.

„Si vtipný ako vždy, syn môj. Čo keby si radšej miesto toho vzal Bellu na vzduch, aby ste sa mohli bližšie zoznámiť?" zapriadol Carlisle s falošným úsmevom na perách. Edward zaškrípal zubami. Potom ale pozrel na brunetku sediacu na gauči, ako kŕčovito žmolí kus nejakého papiera a uvedomil si, že v tejto miestnosti nie je jediný, kto je nešťastný z toho, čo si jeho otec zaumienil.

„Máš pravdu. Mal by som Belle preukázať láskavosť a vziať ju odtiaľto preč, než sa jej z tvojich rečí urobí nevoľno," odsekol otcovi a potešilo ho, ako Carlisle sčervenal zlosťou, zatiaľ čo Bella sa nepatrne usmiala.

„Bells, prosím, choď s ním. Ja zatiaľ s pánom Cullenom dotiahnem ostatné podrobnosti sobáša," ozval sa Charlie a prosebne sa zadíval na svoju dcéru. Nechcel, aby sa sudca so svojim synom pohádali u neho doma, nie dnešný večer.

„Iste, ako si len praješ," odvetila nevýrazne. Váhavo sa zaprela o operadlo, neisto sa postavila a vzhliadla k svojmu budúcemu manželovi. Belle sa zdalo, akoby sa duchom ocitla niekde mimo vesmír a na zemi v ich obývačke bolo len jej telo. Pri myšlienke na manželský zväzok sa jej srdce zovrelo od úzkosti a za zatvorenými viečkami uvidela obraz kľačiaceho Emmetta a žiadajúceho ju o ruku. Sťažka potlačila túto bolestnú spomienku, rýchlo vykročila ku dverám a nehľadela na to, či ide Edward za ňou.

„Ospravedlňujem sa za to, čo sa stalo vo vnútri medzi mnou a otcom," narušil nepríjemné ticho Edward, keď schádzali zo schodov. Bella k nemu prekvapene vzhliadla.

„To je v poriadku," dostala zo seba a opäť zmĺkla.

Zišli na chodník, Bella nasledovaná Edwardom a ani jednému z nich sa nechcelo hovoriť. Kráčali teda mlčky, kamsi po lesnej cestičke a obom v hlave šrotovalo, ako veľmi sa nechcenou svadbou ich životy zmenia. Edward myslel na Rose. Vtedy, po jeho opileckej eskapáde, sa mu začala vyhýbať. Nedvíhala mu telefóny, neodpisovala na správy a on sa cítil mizerne. Nenávidel svojho otca, za to čo mu urobil, ako to len šlo. Nenávidel aj sám seba za to, ako ublížil Rose. A naostatok sa nenávidel aj za to, že miloval peniaze a istoty až tak, že by kvôli zapredal vlastný život a lásku. Ale vedel, že tak to nie je. Chcel v prvom rade ochrániť Rosalie a dieťa ktoré čakala, či už je jeho, alebo nie. Vedel, čoho je Carlisle Cullen schopný. Vždy keď išlo o jeho záujmy, bol sa k nim schopný prepracovať aj cez mŕtvoly. A preto mu bude radšej po vôli.

„Ako dlho potrvá, kým sa budeme môcť bez problémov rozviesť?" prelomila ticho Bella, zastavila sa a začala skenovať špičky svojich zimných topánok. Edwarda tá otázka zaskočila, ale zároveň sa mu uľavilo, pretože nemusel s touto témou začať on.

„Podľa toho, čo som vyrozumel z dedovej poslednej vôle, otec ani nevie, že som ju študoval, tak budeme musieť byť aspoň dva roky svoji, alebo aspoň pokiaľ sa nám nenarodí dieťa," odvetil jej ticho. Videl, ako zbledla a ani štipku sa tomu nečudoval.

„To sa nikdy nestane!" povedala pevne a výrazom tváre dala jasne najavo, že to myslí smrteľne vážne.

„Ja s tebou súhlasím," prisvedčil Edward. „Nejako budeme musieť tie dva roky prežiť a potom si každý z nás pôjde vlastnou cestou," predložil Belle vlastnú víziu budúcich rokov a ona len prikývla. „Vidíš, na začiatok máme aspoň jednu vec spoločnú," skonštatoval ironicky.

„Dvadsaťštyri mesiacov nie je dlhá doba," hlesla Bella. „Teda, záleží na uhle pohľadu."

„Niečo ti prezradím, ale nieže ma potom nabonzuješ," stíšil hlas Edward na minimum. „Dedičstvo bude prevedené ihneď po svadbe. Ale ak by sme sa nedajbože rozviedli skôr než v určenú dobu, tak by všetky peniaze získané týmto spôsobom pripadli synovi mojej dávno zabudnutej tety, matkinej sestry. Otec je herec prvej triedy a ide po dedových peniazoch, no mne na nich nezáleží..." vysvetľoval jej. Bella bola jeho krátkou spoveďou mierne zaskočená.

„Prečo si potom..." načala prekvapene, ale on ju prerušil.

„A prečo ty?" vrátil jej smeč.

Bella zmĺkla. Nemala chuť sa mu spovedať, ale predsa len mu krátko odvetila. „Moja mama," šepla tíško. Zastavila sa, pozrela na neho a Edward musel uznať, že je naozaj pekná. Ibaže kdesi hlboko v jej čokoládových očiach sa skrývala bolesť a jemu to pripomenulo jeho vlastnú. Za iných okolností, v inom čase a hlavne bez donútenia, by mu nevadilo, keby sa s ňou mal oženiť. Lenže tu bola Rose a jeho láska k nej.

Belle sa viac nechcelo hovoriť. Túžila mlčať, alebo radšej zaliezť pod perinu v spálni a stať sa neviditeľnou. No kdesi v hlave sa jej ozvala obyčajná ženská zvedavosť. „Zabudnutá teta?" zaujímala sa a zaviedla tak reč trošku bezpečnejším smerom.

Edward sa usmial. „Áno, fakticky takú tetu mám. Čo som sa dopočul, tak sa volala Sarah. Utiekla od rodiny, aby sa vydala za muža, ktorého môj dedo neschvaľoval. Od tých čias ju nikto nevidel a ani o nej nepočul. Matka mi hovorila, že o nej dostali správu len dvakrát. Vtedy, keď sa jej narodil syn a potom prišla ešte jedna správa, keď o niekoľko rokov neskôr zomrela. Nikto ale nevie kde žila a kde a či vôbec žije jej syn." Kým rozprával, díval sa uprene pred seba a premýšľal nad tým, aké kroky asi podnikne jeho otec, aby vypátral syna tety Sarah a mohol sa ho zbaviť.

Bella mu načúvala so skutočným záujmom, lebo ju ten príbeh chytil za srdce. „Chceš mi tým naznačiť, že ju tvoj dedo nikdy nehľadal?" vyhŕkla nechápavo. Nešlo jej do hlavy, ako niekto môže zabudnúť na existenciu vlastnej dcéry a vymazať ju zo svojho života.

„Nie," odvetil záporne na Bellinu otázku. „Čo viem od matky, nikdy ju a ani svojho vnuka nehľadal. Vraj až na smrteľnej posteli si uvedomil chyby, ktoré napáchal a zavolal právnika, aby zmenil podmienky závetu. Ale je dobre, že sa nevie, kde môj bratranec žije. Vážený pán sudca by mu nedal pokoj, až kým by sa ho nezbavil," odfrkol si pohŕdavo, pri zmienke o otcovi a jeho metódach.

Bella sa teda dozvedela niečo málo o rodine svojho nastávajúceho a takisto zistila, že by si spolu mohli celkom rozumieť. Jedného dňa by z nich mohli byť celkom dobrý priatelia, ale nič viac.

Kým sa vrátili do domu, tak sa ich otcovia dohovorili na oficialitách okolo svadby. Nepríjemné stretnutie skončilo a po odchode Carlislea Cullena so synom vyšla Bella po schodoch za mamou do rodičovskej spálne. Krehké telo sa doslova strácalo pod prikrývkou. Bella sa zatúžila k nej pritúliť, ako kedysi, keď bola ešte malá. Opatrne dosadla na posteľ na otcovej strane, pomaly položila utrápenú hlavu na vankúš a chytila mamu za ruku. Zaspala k nej privinutá tak tesne, ako to len šlo.

 

Sem ku mne: Empress

Sem k spoluautorke: maryblack



S touto poviedkou sme získali 2. miesto v súťaži „Zamilovaný červen" na EU.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Empress

4)  Empress (28.07.2014 16:09)

Evička, to vieš, my dve sme vlčice telom i dušou B)
Na zodpovedanie tvojich otázok si budeš musieť ešte počkať, ale veríme, že to bude čím skôr.
Ďakujeme

3)  Evita (28.07.2014 14:37)

Jacob je hrdina samozrejme!! Vy dve ste teda urcite vlcice!!! Ja som teda upirka a velmi na vlky nie som... skor som velmi zvedava ako sa vyvinie ta svdba a to vsetko okolo a ako bude Rose a kedy pride Emmet....Velmi dobre opisane reakcie a rozhovory, dobra kapitola baby!

Empress

2)  Empress (11.07.2014 23:19)

ST, s tým pokazeným autom by som si vedela poradiť rovnako „šikovne" ako Bella a ty. Som antitechnickýtalent od prírody.
A samozrejme ti obe ďakujeme za tvoj komentár, nesmierne nás potešil a povzbudil!

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (11.07.2014 21:38)

Takže Jakob prišiel na scénu.Krásne ste opísali,ako Bella reagovala na pokazené auto...to akoby som seba videla...texnický antitalent.
No a stretnutie s Edwardom...neviem,neviem,dva roky sú dlhá doba a byť spolu len ako priatelia???A navyše keď sa,ako sa zdá o ňu zaujíma Jake.Nechám sa prekvapiť.Pekná kapitolka dievčatá.:) ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek