Sekce

Galerie

/gallery/spom.jpg

Čriepok. Lebo rada do dialógov schovávam celý svet. Pekné čítanie. :)

Silvestrovská párty. Pretože sme málo krát do roka ožratí pod obraz pred svojou rodinou a známymi. Obliekla som si krátke kvetované šaty, ako keby mi nemala byť zima a trochu sa namaľovala. Nechcela som nič výstredné. Len sa stratiť v dave a cítiť sa fajn. Tak bublinkovo. Nepiť veľa, neplakať, nehodnotiť, žiadne tie koncoročné sračky a novoročné predsavzatia. Idem medzi ľudí. Idem konečne po dlhej dobe zažiť niečo normálne.

U Stanleyovcov bolo plno. Jessica behala ako splašená sem a tam a dopĺňala prázdne obložené misy. Odkedy má deti a je ženou v domácnosti, zmenila sa a nos utiera pomaly aj mne. Trpko som sa nad jej chovaním pousmiala a vzala si pohár s bielym vínom.
„Myslel som, že máš rada červené,“ ozvalo sa mi za uchom ticho. Otočila som sa na Edwarda s očakávaním... neviem čoho. Vyzeral zostarnutý – a pritom to bolo len pár rokov, čo sme neboli v kontakte. Jeho šialene zelené oči, ktoré som milovala, ma prekvapovali svojou zraniteľnosťou.
„Bude to dlhá noc. Nechcem mať čierne zuby už o desiatej.“ Povedala som to náročky. Aj on si uvedomil, čo som tým myslela a na sekundu sa stratil v spomienkach na naše milovanie a všetky tie čierne bozky.

Nadýchol sa, že čosi povie, keď sa mu na ramene zjavila ruka s diamantom ako päsť.
„Tak tu si, Edward!“ Útla žena s blonďavými kučerami a širokým úsmevom sa na mňa podozrievavo zahľadela a vzápätí venovala svoju pozornosť jemu. „Stratil si sa mi,“ obvinila ho detsky.
„Prepáč, ja len...“
„Stretol starú známu,“ povedala som s úsmevom, ktorý bol falošnejší ako kozy tej ženskej. Čo bolo možné len sťažka.
„Nevedela som, že tu budeš mať toľko známych. Edward, vravel si mi, že všetci tvoji priatelia už žijú inde so svojimi rodinami.“
Jemne som sa zamračila. Ani som sa nesnažila pochopiť to bezvýznamné tláchanie jeho... snúbenice... manželky?
„Každopádne – rada som ťa spoznala, nech si ktokoľvek. A teba som tiež rada po dlhom čase opäť videla, Edward. Užite si oslavu,“ a hlavne tu na mňa už nenatrafte, prosím, dodala som v mysli. Vytratila som sa od nich skôr, ako by stačili povedať... trapas.

Malo mi byť jasné, že tu Edward s tou svojou malou fúriou nebude sám. Na terase som stretla Alice a Jaspera tak prepletených, až som im skoro závidela.
„Bella!“ Alice si ma všimla v momente, keď som sa chcela otočiť a odísť. Vymanila sa Jasperovi a ponáhľala sa ma objať. S Jasperom sme na seba kývli. „Tak dlho som ťa nevidela. Ako sa máš? Neodpovedáš mi na maily, už som si robila starosti. Si v poriadku? Čo...“
„Nechaj to tak, Alice. Je mi fajn, tak celkovo... Chcela som len ísť trochu na vzduch, točí sa mi hlava. Pôjdem radšej domov.“
„Čože? Bella, ale veď oslava ešte len začala, prečo chceš ísť? Nechceš sa so mnou porozprávať? Je to kvôli Tanyi?“
„Kvôli komu?“
„Hm... to je jedno,“ zavrtela hlavou a krátke vlásky sa jej roztancovali okolo tváre.
„Ak myslíš Edwardovu snúbenicu, tak nie, nie je to kvôli nej. Proste mi nie je dobre, idem domov.“
Nemalo to zmysel. Nebudem predsa revať tu pred nimi a čakať, že mi Jessica dá vysmrkať nos.
„Jasper ťa odvezie,“ navrhla Alice, „nič ešte nepil. Však, Jazz?“
„Jasne, Bella, rád ťa hodím domov.“

„Tu doprava,“ navigovala som ho. Zastal pred vchodom. Bývala som na najvyššom poschodí s výhľadom na les (ako keby vo Forkse bola možnosť mať nejaký iný výhľad). „Ďakujem. Bude to len slabosť, nič viac. Hore to už zvládnem.“
„Bella,“ Jasper ma zadržal na mieste, „nechceš si o tom pohovoriť?“
„Nie, že by som spochybňovala tvoj diplom, Jazz, ale nemyslím si, že by si mi dokázal pomôcť.“ Pokúsila som sa o prívetivý úsmev.
„Ani on sa cez to ešte úplne nedostal.“
Trochu hystericky som sa zasmiala.
„Vážne? Ale veď zle vyvinutá maternica vôbec nie je jeho problém. Očividne sa zotavuje – a má kohosi, kto mu v tom veľmi rád pomôže.“
„Tanya je dobré dievča, nemôžeš...“
S tým som zabuchla dvere na aute. Ako som utekala hore schodmi, rozmýšľala som, koľko alkoholu v byte mám. Skoro som neodomkla, ako sa mi slzy tisli do očí. Plakala som prvý raz. Prvý raz za šesť rokov.

Vždy som si myslela, že to zvládnem. Nejako. Že strata dieťaťa je niečo, čo žena dokáže zniesť. Musí. Ale dovtedy som o tom nevedela nič. Zakázala som si plakať a znechucovali ma Edwardove slzy nad stratou nenarodeného syna. Bol to prejav čohosi, čo som v sebe hlboko uzamkla. Necítila som už nič. Ani lásku k svojmu druhovi. Nechcela som, aby sa ma dotýkal. Hnusila som sa sama sebe. Ale neplakala som. Až doteraz.

Keď som ho videla s tou ženou, zlomilo sa vo mne všetko, v čo som dovtedy verila. Kričala som. Potom som už iba vzlykala bez sĺz. Sedela som v chodbe v kvetovaných šatách a ohňostroje sa snažili prerevať moju bolesť.

Až teraz som sa mohla začať hojiť.

Ráno prišlo príliš skoro. Svitanie bola moja obľúbená časť dňa. Keď sme s Edwardom bývali celú noc hore, na svitaní sme si spravili čaj, vypili ho na balkóne v župane, pritisnutí úplne tesne na seba, a potom sme si ľahli do perín, ktoré ešte neboli úplne vychladnutné.
Pozerala som na ružové zore nad zasneženými kopcami a myslela na neho. Nikdy by som to nikomu nepriznala, ale v hĺbke srdca som bola na neho pyšná za to, ako si dokázal nanovo vystavať život a trochu som mu za to aj závidela. Možno som sa hnevala. Ako len mohol? Ako mohol zabudnúť? Ako sa dokázal od tej bolesti dostať natoľko, aby bol schopný normálne fungovať?

Tieto myšlienky som rýchlo zahnala. Priala som mu, nech sa mu darí. S kýmkoľvek.

O dva dni som sa vrátila do roboty. Pracovala som u Newtonovcov v obchode už od strednej školy. Po tom, čo som nedokončila výšku, som sa vrátila späť sem a oni ma nanovo zamestnali. Teraz už natrvalo.

Svet sa točil ďalej.

Vyrovnávala som nepremokavé stany, čo nám doviezli ešte pred Vianocami, do políc, keď sa ozval zvonček.
„Hneď tam budem!“ zakričala som a vyložila posledné dva. Celá zadychčaná som dobehla k pokladni. Schovať svoje prekvapenie, keď som tam uvidela Edwarda, ma stálo takmer všetky moje sily.
„Ahoj. Ako ti pomôžem?“
„Prišiel som za tebou,“ povedal vážne.
„No, nemyslím, že by som práve patrila medzi outdoorový sortiment. Ale práve som povykladala nové super-nepremokavé stany, ktoré vydržia aj krupobite – vraj. Nie, že by som tomu verila, ale je to tam napísané...“
„Bella, stíchni,“ skočil mi do reči a jeho výraz náhle znežnel.
„Kde je tvoja žena?“
„Šla s Alice do Olympie.“
„Prečo si nešiel s nimi?“
Ťažko si povzdychol.
„Bella, netráp ma, prosím. Už nie sme deti. Cez toto sme si dávno prešli.“
„Máš pravdu, už nie sme deti,“ povedala som a odvrátila pohľad.
„Chcel som ťa len vidieť. Zistiť, ako sa máš.“
„Nesťažujem sa.“
„No tak, Bell, hovor so mnou. Veď my si nie sme predsa cudzí!“
„Čo chce vedieť, Edward? Žijem ako sa najlepšie dá. Dýcham. Prijímam potravu ako väčšina normálnych ľudí.“
„Máš niekoho?“ Vyslovil to tak zbrklo, že sme sa na pár sekúnd zahľadeli jeden druhému do očí.
„Nie.“
Sledovala som ho. Ako mu od úľavy povolili ramená, ako zvláčnel a odrazu – ma bozkával. Tisol ma na seba ako pred rokmi a predsa tak inak, každým dotykom oživoval svoje spomienky – a ja som ho nechala, s rukami zvesenými pozdĺž tela som stála a snažila sa zas neplakať.
„Chceš ma? Bella, chceš ma? Ak ma ešte aspoň trošku ľúbiš, povedz mi to, povedz mi to teraz a ja od teba už nikdy neodídem.“ Ťažko prehltol. „Prosím, Bella.“
Na ústach ma chladili jeho sliny. Jeho oči boli zas na chvíľu ako vtedy. Trochu prejasnené a celé moje.
„Vráť sa k svojej žene, Edward,“ pošepkala som. Jeho výraz sa náhle zmenil. Vyzeral šokovane.
„Ty už ma...“
„Ľúbim ťa, Edward. A túžim po tebe. Ale toto nemôžeme. Je to začarovaný kruh, Edward, opäť budeme zranení. Zaslúžiš si rodinu a...“
„Chceš ma. To mi stačí.“ Pokúsil sa ma opäť pobozkať, ale zadržala som ho.
„Nie, Edward. My sme už preč. Náš vzťah sú včerajšie noviny, nemá zmysel ich čítať.“
„Neverím, že mi to hovoríš.“
„Zaslúžiš si hodnotný život.“
„Ty si môj život.“
„Choď za ňou, Edward.“
„S Tanyou nikdy nebudem taký šťastný, ako som mohol byť s tebou.“
„Ja viem, ja viem. Ale s ňou nikdy nebudeš tak trpieť, ako by si mohol so mnou.“
„Nemôžeš ma poslať preč, Bella.“ Na dôvažok svojich slov ma natisol na seba ešte bližšie.
„Presne to robím. Prajem ti krásny život, Edward. Nechaj ma sa zahojiť a sám sa daj doporiadku. Tanya sa o teba dobre postará.“
Klamala som. Tak šialene som ho klamala, ale ničoho som sa nedesila viac, ako vzťahu. Ako jeho očí, ktoré hľadia na fotku z ultrazvuku, ako jeho dlaní, ktoré kedysi stískali moje prsia a potom už iba malú truhlu.
Vtisla som mu mäkký bozk na jeho pootvorené ústa.
„Budeš moja najkrajšia a najboľavejšia spomienka, Edward. Kúskom srdca budeš aj tak vždy môj a ja tvoja. A teraz už choď.“

Odišiel. Ovial ma chlad, ako nedovrel dvere a pár snehových vločiek vletelo dnu, vzápätí sa však roztopili. Poriadne som dovrela dvere a išla ešte raz prerovnať nové outdoorové stany, ktoré vraj vydržia aj krupobitie. Ale neverila som tomu.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

SissCullen

8)  SissCullen (30.12.2014 23:55)

wow, ďalšia z tvojich dokonalých krátkych poviedok, ktorá má v sebe tak silný príbeh veľmi sa mi páčila, skvele napísané

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (30.12.2014 00:05)

Fascinuje ma,že do pár riadkov dokážeš dať tak veľa.Silný príbeh,plný emócií...klobúk dolu.

6)  martisek (28.12.2014 23:21)

Tak tohle je naprosta sila! Nechapu, jak dokazes psat tak silene poutave a zive pribehy. Naprosta krasa! A pritom je to tak smutne...
Jsi vazne uzasna

emam

5)  emam (28.12.2014 20:35)

Nevěřím, že by ho dokázala takhle odehnat. A pokud opravdu ano, on by se tak lehce nenechal. Jsem moc romantik? Možná, ale je mi z toho až moc ouzko :(

4)  betuška (28.12.2014 15:34)

:p veľmi pekne napísané,ale neviem či sa je správne v živote až tak trápiť život je len jeden

3)  Seb (28.12.2014 15:34)

Ach jo...:'-(

Kate

2)  Kate (28.12.2014 01:25)

No, teda... :';( Fuuu... :( Úžasné, eMusko! Chytlo mě to za srdce.

1)  BabčaS (28.12.2014 00:57)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse